Uvažovanie O hlbších dôvodoch rešpektu k slobode človeka

„Rozdíl mezi totalitním zřízením a demokracii způsobuje nesmrtelnost. Trvá-li život člověka pouhých sedmdesát let, pak je stát nebo národ důležitější než jednotlivec. Pokud má však křesťanství pravdu, je jedinec důležitější, neboť je věčný.“ (C. S. Lewis, K jádru křesťanství)

Nedávno prebehol Festival slobody, pospomínali sme si na Jána Langoša, fašizmus, komunizmus a naoko uzatvorili štátne hranice.

Taká je dnešná marketingová predstava o obrane slobody. Ukážeme, ako si ju ctíme, a zajtra budeme bez rumenca na tvári debatovať o jej možných obmedzeniach.

Keď premiér Heger v nedávnej televíznej reakcii povedal, že nie je politická vôľa na povinné očkovanie, čo vlastne povedal?

Skúsme to preložiť do obyčajnej ľudskej reči. Zdá sa, že povedal, že politici vládnej koalície sa nedohodli na zavedení povinného očkovania.  Lebo politická vôľa je len metaforou na vyjadrenie dohody medzi politikmi. Ako každé iné zoskupenie, ani skupina politikov nemá vlastnú subjektivitu.

Nie je osobou, a preto jej nemôže byť pripísaná ani vôľa, ani sloboda. Ak, tak len v metaforickom slova zmysle.

Odborníci nemôžu mať názor, len konkrétny človek, odborník v určitej oblasti s konkrétnym menom.Zdieľať

Ak sú slová takto metaforicky chápané, je všetko v poriadku. Inými slovami: žiadna politická vôľa neexistuje, lebo nemá subjekt, ktorému by sme mohli vôľu pripísať.

Problémom je, ak si metaforickosť neuvedomujeme alebo ňou zámerne klameme. Vytvárame tak ilúziu, ktorá nezodpovedá realite.

Žiadne zoskupenie ľudí nemá to, čomu Nikolaj A. Berďajev hovorí existenčné jadro osobnosti. A háji ho spolu so slobodou voči všetkým zoskupeniam, ktoré ho nemajú. Či už ide o štát, ľud, civilizáciu, alebo cirkev. Len človek, jednotlivec, dokáže cítiť, myslieť, konať a niesť za to osobnú zodpovednosť. Ešte konkrétnejšie: odborníci nemôžu mať názor, len konkrétny človek, odborník v určitej oblasti s konkrétnym menom, môže mať názor.

Všetci politici, zľava, sprava, zhora aj zdola, tvrdia, že im záleží na človeku. Na akom človeku im (a vlastne aj nám) záleží? A v mene akého človeka sme ochotní obrať druhých o slobodu?

Neraz sa mnohí, ktorí rešpekt k cudzej slobode považujú za nebezpečný, v takej situácii oháňajú heslom, že k slobode patrí zodpovednosť, a keď usúdia, že nie sme dosť zodpovední, slobodu nám vezmú.

A ona ľudská sloboda naozaj nebezpečná je! Čo si budeme klamať? Môže nás, ale aj iných stáť dušu alebo život. Môžeme si teda dovoliť rešpektovať ju. Napriek ohrozeniu duše alebo tela? Ako teda súvisí láska a úcta k človeku s jeho slobodou? A prečo by ju mal rešpektovať aj vládca? Prípadne na ňu siahnuť len v krajnom prípade?

Kresťanstvo hovorí o láske k blížnemu. Kto je však naším blížnym? Z etymológie slova usudzujem, že ide o niekoho, kto je nablízku. Koho môžem vidieť, cítiť, počuť, zavoňať, dotknúť sa ho.

Nejde o abstraktného človeka tam niekde na druhom konci zemegule. Toho je často ľahšie milovať ako toho konkrétneho vedľa nás. A keďže vzdialenosti medzi nami sa menia, blízki ľudia sa časom takisto budú meniť. Podobne ako priatelia, niektorí sa odsťahujú, iní priženia do našej obce. Jedných už nehmatáme, druhých zasa cítime alebo aj voniame bližšie. Rovnako romantická láska môže byť romantickou len vďaka fyzickej blízkosti. Alebo sa vďaka predstavám, ktoré však s tým druhým už nemajú až tak veľa spoločného, mení na lásku abstraktnú.  

Toto je náš blížny, tento človek má svoju dôstojnosť.Zdieľať

A práve s konkrétnosťou blížneho úzko súvisí rešpekt k jeho slobode. Či už je čierny, biely, homosexuál, moslim, neveriaci, zaočkovaný, alebo odmietajúci očkovanie.

Toto je náš blížny, tento človek má svoju dôstojnosť. Len v tomto človeku leží Berďajevovo existenčné jadro! Len jemu prináleží sloboda! Nie štátu, nie civilizácii, nie národu, nie spoločnosti, ba dokonca ani nie cirkvi, tvrdí Berďajev.

Nie preto, že by tieto abstraktné entity nemali svoje miesto na svete, ale nemajú existenčné jadro. Nemajú dušu. Nemajú vnútro, z ktorého môžu konať. Nemajú svedomie! To má len človek, ktorého sa môžeme dotknúť a s ktorým môžeme prehodiť pár slov. Všetky ostatné predstavy o našej ľudomilnosti k abstraktným pojmom, akými sú človek či ľudstvo, civilizácia či rovnosť, sú prázdnymi, sebauspokojujúcimi frázami.

Avšak milovať konkrétneho človeka je ťažké! Vzpiera sa nám, odporuje nám, nesúhlasí s nami. A inokedy (často len dočasne) nás obdivuje, súhlasí, pritakáva. Vtedy je milovať ľahké! Je však otázne, koho vtedy milujeme. Seba alebo jeho? Koľko lásky je v nenávistných mediálnych polemikách s cudzími ľuďmi, ktorých sme nikdy nevideli, ale sme presvedčení, že sú nezodpovední, bažiaci po moci či, jednoducho, zlí.  

Človek sa najprv rodí človekom, až potom sa stáva zodpovedným činiteľom.Zdieľať

A tak sa často vyhovárame, aby sme si nepriznali vlastnú neschopnosť milovať blížneho. Na situáciu, dobu, pomery. Podobne ako v sovietskom (dnes už gruzínskom) filme Pokánie (1984) Tengiza Abuladzeho otec vysvetľuje svojmu synovi krutosti páchané jeho dedom slovami: „To bola taká doba. To sa dá dnes ťažko vysvetliť.“ Syn oponuje: „Prečo to zvádzaš na dobu?“ Otec argumentuje: „Ale čo znamená život pár jedincov, keď ide o šťastie miliónov? (...) Pochop, že zodpovedný činiteľ nemá právo riadiť sa osobnými ohľadmi. Vždy koná v súlade so spoločenskými záujmami.“

Taký je vzťah politika, zodpovedného činiteľa k abstraktnému človeku s dosahom na jedinca konkrétneho, živého, dýchajúceho, milujúceho.

Takých poznáme aj dnes. Žijú medzi nami. Nemusia byť ani veľmi zlí alebo nemorálni, len túžia po moci a sú schopní sa jej chopiť bez primeraného zamyslenia sa nad základnými vlastnosťami človeka, ktoré mu v obci prináležia len preto, že je človekom. Ale záleží im na blížnom?

Syn otcovi v spomínanom filme odpovedá: „Človek sa najprv rodí človekom, až potom sa stáva zodpovedným činiteľom.“

Nie je úlohou štátu vynucovať sterilný režim, posvätený akýmisi číslami alebo názormi.Zdieľať

Keď sa vrátime k vyžadovaniu zodpovednosti, treba si uvedomiť, že najprv musíme byť slobodní, aby sme sa mohli stať zodpovednými.

Bez slobody sa stráca naša zodpovednosť. Bez rešpektu k slobode druhých nemôžeme vyžadovať ich zodpovednosť. To znamená pripustiť aj dobre mienené, ale z nášho pohľadu nezodpovedné konanie blížneho (napríklad ak sa nechce dať zaočkovať).

Spoločnosť má chrániť slabých a bezmocných, ale tejto ochrany sa voči konkrétnym slabým a bezmocným ľuďom musia postaviť iní konkrétni jedinci, ako sú lekári, rodina alebo priatelia, ochotní angažovať sa.

Nie je úlohou štátu vynucovať sterilný režim, posvätený akýmisi číslami alebo názormi, ktoré sú prisudzované neosobným entitám.

A neobhajujem tu slobodu jedinca pravdivosťou jeho poznania, ako sa to deje v súčasnej politickej klíme, rovnako ako nespochybňujem možnosti spoločnosti túto slobodu obmedziť.

Je mi vzdialená predstava úplnej anarchie, na to už mám dosť rokov.

Apelujem len na opatrnosť pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody konkrétneho človeka, ktorý chce žiť svoj život najlepšie, ako vie.

Z našej spoločnosti sa čoraz viac vytráca schopnosť hlbšej filozoficko-spoločenskej reflexie a nahrádza sa ideologickými (Bittó-Cigániková) alebo pragmatickými (Sulík) skratkami.   

Nezabúdajme, že sloboda sa vždy v minulosti brala ľuďom v mene iného veľkého dobra. Svetového mieru, spravodlivosti alebo dnes zdravia.

Dokonca aj my kresťania sme ju dokázali brať v mene spásy abstraktných duší. Akoby sme ich dokázali spasiť našimi zákonmi? Neustále riziko časov, nie tak minulých, ba možno budúcich, vyjadril Jaromír Nohavica v piesni Nájezdníci: „… kolem oken bude chodit černá vdova a hlídat, zda jsme šťastni.“

Len človek má existenčné jadro a len jemu patrí sloboda! Aj sloboda nesprávne sa rozhodnúť.Zdieľať

Pred ruskou revolúciou, ktorá uvrhla tento národ do dlhoročného nešťastia, píše už spomínaný Berďajev, ako ruská inteligencia odvrhla kresťanstvo a prijala dogmy nového náboženstva.

Novou dogmou je podľa neho viera v mechanicky chápanú prirodzenú dokonalosť človeka, ktorá je pokazená nedokonalým usporiadaním spoločnosti. A tak treba spoločnosť správne usporiadať (opraviť nedokonalé súčiastky) a bude dobre.

Už vieme, ako to dopadlo. Človek totiž nie je súčiastkou vo veľkom spoločenskom stroji a usporiadanie spoločnosti, jej súdržnosť, ochota obetovať sa a slúžiť druhým závisí od charakterov jednotlivých ľudí, nie naopak.

Len človek má existenčné jadro a len jemu patrí sloboda! Aj sloboda nesprávne sa rozhodnúť a robiť chyby.

Ale dnešní politici (žiaľ, aj kresťanskí) sa prikláňajú k abstraktným ľuďom, ktorých si predstavujú vo svojich hlavách. Ako ich videl Dostojevského Veľký inkvizítor, ktorý hovorí: „Pochopia konečne sami, že je nemysliteľné mať zároveň slobodu a dostatok chleba pre všetkých, lebo nikdy, nikdy nebudú schopní rozdeliť sa medzi sebou.“

A tak nám pravo-ľaví, červeno-zelení a konzervatívno-liberálni vládcovia budú prideľovať chlieb a hry. A podobne ako inkvizítor obviňuje Ježiša, že nikdy ľudí nemiloval, budú obviňovať aj nás.

Pravdu môžeme hľadať len vtedy, keď nám priznajú slobodu ju nájsť.Zdieľať

Podobne ako On chceme slobodnú lásku k Bohu i človeku, ktorej podľa nich ľudia nie sú schopní. A v mene tejto lásky k človeku sme ochotní rešpektovať aj jeho nesprávne rozhodnutia a napriek nim ho neprestať milovať.

Lebo nechceme konať ako Veľký inkvizítor: „Budeme im dovoľovať alebo zakazovať žiť s ich manželkami a milenkami, mať alebo nemať deti – všetko podľa miery ich poslušnosti – a budú sa nám podrobovať veselo a radostne.“

A Ježiš len počúva, neodpovedá.

Lebo pravdu môžeme hľadať len vtedy, keď nám priznajú slobodu ju nájsť. Nie ako v inej Nohavicovej piesni: „Oči a uši zalepili mi, a taky duši pravdami svými.“

Ak trvá ľudský život krátkych sedemdesiat rokov, píše C. S. Lewis, potom je štát alebo národ dôležitejší ako jedinec, lebo ho pretrvajú.

Ak však má kresťanstvo pravdu, pokračuje autor, človek je dôležitejší, lebo je nesmrteľný.

Možno je to len kresťanský predpoklad a nie každý ho s nami zdieľa. V takom prípade by však bolo čestné, aby sa politici čestne vyjadrili, za akých podmienok nie sú ochotní rešpektovať slobodu, aby sme to mohli zohľadniť pri budúcich voľbách. Bez používania reklamných trikov a klamstiev.

Každý máme limity rešpektu k cudzej slobode. Tak ich jednoducho a čestne zverejnime!