Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
14. máj 2021

Čo je veda

A komu má veriť obyčajný smrteľník neznalý vedeckých metód?

Úspešnými vedcami nie sú tí s najlepšími predpoveďami ani členovia vedeckých politbýr, ktorí sa producírujú pred kamerami.

A komu má veriť obyčajný smrteľník neznalý vedeckých metód?

FOTO – Flickr/Ricardo Diaz

„Fides sine dubio, dubia fides.“

A. D. 1414 – cirkevná a svetská moc sú ešte stále úzko prepojené. Vidiecky kňaz vášnivo káže, že Boh nehľadí na odpustky a určite spasí aj tých, čo si ich nemôžu dovoliť. Nevyzná sa veľmi v teologických dišputách a ani cirkevné právo nechce meniť.

Možno má pravdu, možno sa mýli, ale veď Pán mu vidí do srdca a aj omyl premení na dobré. Biskup ho napomína, ale nepovažuje za dôležité venovať sa tejto otázke. 

Radní sú znepokojení: čo ak vidiečania nezaplatia dane? Apelujú na biskupa, aby buriča exkomunikoval. Nájdu sa aktívni cirkevníci, ktorí upozorňujú na nebezpečenstvo spochybňovania cirkevnej a svetskej autority. Vytvoria Kresťanskú ligu za záchranu duše, aby bolo jasné, o čo im ide. Posielajú špiónov na vidiek a nájdu sa aj ochotní udavači. Chránia spásu Božieho ľudu.

Kňaz vrchnosť uznáva, nie je žiadny rebel, chce len pomáhať a slúžiť Bohu a blížnym. Cíti sa však pod tlakom. Vie, že sa môže mýliť, ale čo ak sa mýlia oni?

A. D. 2021 – pandémia COVID-19 stále prebieha. Vláda ustanovuje v týždenných intervaloch nové a nové usmernenia: rúška, odstupy, hygiena, testovanie, nestretávanie sa, bubliny, FFP2 respirátory. Aby zachránili obyvateľov pred smrťou.

Vidiecky lekár sa snaží držať svojho zdravého rozumu a klinických poznatkov, ktoré nazbieral za tie roky. Nie je vedcom. Možno má pravdu, možno sa mýli, ale veď Pán mu vidí do srdca a aj omyl premení na dobré. Nikto ho nenapomína, ale verejne sa radšej nevyjadruje.

Podobné názory rôzni samozvaní verejní sudcovia označujú za konšpiráciu. Očkovací a hygienickí aktivisti vytvoria Vedeckú ligu na záchranu života, aby bolo jasné, o čo im ide. Majú medzi sebou zopár vedcov. Posielajú svojich true-checkerov do online priestoru a nájdu sa aj ochotní udavači. Ako vlajkonosiči veku rozumu nepochybujú o svojej pravde.

On len chce pomáhať svojim pacientom tak ako doteraz. Chápe, že celý život sa učí, že sa môže mýliť podobne ako ktokoľvek iný. Možno sa mýlia oni?

V oboch prípadoch ide o príklady spôsobov poznávania sveta, v ktorom sa objavujú rôzne pohľady na skutočnosť. Ten verejne uznávaný aj tie okrajové. V prvom prípade ide o náboženský pohľad dominujúci v stredovekom svete. Verejne uznávanou autoritou bola cirkev.

V druhom o sekulárny pohľad súčasného západného sveta. Verejne uznávanou autoritou je veda. Vidíme reprezentantov oboch spôsobov poznávania sveta, ktorí sa ocitajú v úlohe strážcov nadobudnutého bohatstva náboženského alebo vedeckého poznania.

Niektorí sú ustanovení inštitucionálne, iní sa iniciatívy chopia sami.

Keď víťazí autorita vedeckých spoločností

Ale vráťme sa k meritu nášho záujmu, ktorým je otázka po podstate vedy. Veda dnes predstavuje kultúrne uznávanú autoritu, podobne ako ju v stredoveku predstavovalo náboženstvo. Náboženský spôsob poznávania dnes mnohí považujú za prekonaný, a tak uverili vede. Vedecký spôsob poznávania sveta sa inštitucionalizuje podobne ako stredoveká cirkev a rôzne vedecké spoločnosti slúžia ako garanti pravdy.

V tejto inštitucionalizovanej podobe potvrdzujú a odobrujú to, ako sa veci majú vnímať, triediť, poznávať a robiť. Spôsoby, akými je vedecká metóda používaná, skúma sociológia vedy. Metóde samotnej sa venuje filozofia vedy.

Na úrovni filozofie vedy sa takto vyvíjal „spor“ medzi zástancami K. R. Poppera a T. Kuhna.  

V dnešnej spoločenskej situácii zvíťazil pragmatizmus spoločenskej praxe a za vedecké sa vydáva všetko, čo za vedecké označíme. Zdieľať

V československých podmienkach tento spor ilustrujú listy, ktoré si vymieňal český biológ Zdeněk Neubauer so slovenským biológom Ladislavom Kováčom. Neubauer – kuhnovec a Kováč – popperián sa preli so zápalom a múdrosťou, ktorými boli obaja páni obdarení.

Pritom, domnievam sa, Popper a Kuhn hodnotia vedu z odlišných pozícií a vzájomne sa dopĺňajú. Popper ju skúma z metodologickej a Kuhn zo sociologickej perspektívy. Pre spoločenskú prax, čiže spôsob, akým sa veda „robí a používa“, majú obe pozície význam. Ľudská prax totiž koriguje ideály metódy a metóda „tlačí“ na prax, aby sa zdokonaľovala.

V dnešnej spoločenskej situácii zvíťazil pragmatizmus spoločenskej praxe a za vedecké sa vydáva všetko, čo za vedecké označíme. Najlepšie veľkými písmenami. O metóde nepadne ani slovo.

Vo veku kritického rozumu víťazí autorita vedeckých spoločností. Inštitucionalizovaných aj tých samozvaných. To, čo označia za vedecké, sa považuje za pravdivé.

Ľuďom sa ponúka už len záver v podobe: ... veda označila..., ... vedci tvrdia... atď. Túto ponuku prinášajú novinári, politici a verejne známe osobnosti, čiže elita. Vie tá elita niečo o vedeckej metóde? Vedia samotní vedci o metodologických sporoch medzi Viedenským krúžkom a K. R. Popperom? Poznajú Thomasa Kuhna? To nevieme a obávam sa, že nás to ani nezaujíma. Stačí označiť skupinu ľudí za odborníkov, vedcov či Vedeckú ligu za záchranu životov a veríme, že sa nimi stanú. Ako trochu demokratickejšia korunovácia stredovekého kráľa miestnym biskupom prebieha dnes priznanie vedeckého statusu komisie politickým predstaviteľom moci.

Ale vieme, čo je veda? Alebo si to len myslíme? Vedia to vrcholní politickí predstavitelia, z ktorých niektorí nedokázali sami napísať diplomovú prácu? A to, buďme úprimní, nie je žiadna veda. Je to „povinná jazda“ tisícov študentov, ktorí nikdy vedcami nebudú.

Keď budujeme vežu poznania

Takže, čo je veda? Veda je pokusom nájsť metódu, pomocou ktorej odstránime chyby v našom poznávaní.

Ľudia odnepamäti vedeli, že naše poznávanie sveta je nepresné, plné chýb a skreslení. A tak už antickí filozofi odlišovali názor (doxa) od poznania (epistéme). A keďže vedci sú tiež ľudia, aj ich poznanie je nepresné, plné chýb a skreslení. A tak sa pokúšali nájsť metódu – spôsob, akým tieto chybné presvedčenia odstrániť a zachovať len tie pravdivé.

Viedenský krúžok, spolok vede naklonených filozofov zo začiatku 20. storočia, sa domnieval, že tou správnou metódou je akési skladanie osvedčených poznatkov na seba, ako keď skladáme detskú stavebnicu. Na tých poznatkoch, ktoré sú isté, postavíme ďalšie a ďalšie diely stavebnice.

Hovoríme tomu induktívne poznávanie. Keďže všetky labute, ktoré sme videli, sú biele a labute, ktoré videli aj ľudia, s ktorými sme sa stretli, boli biele a aj v knihách sme čítali o bielych labutiach, všetky labute budú biele. Takto sa pri nových poznatkoch môžeme odvolať na tie staršie, už potvrdené a veža poznania nám nespadne.

Sir K. R. Popper nesúhlasil: ani milión pozorovaní nemôže potvrdiť, že všetky labute sú biele. Stačí jedna jediná čierna labuť a hypotéza, ktorá sa zdala byť pravdivou, neplatí. Veža padá.

Inzercia

Preto je podľa neho potrebné sformulovať hypotézy, ktoré sa dajú vyvrátiť. Takou by bola: neexistuje čierna labuť. A pustíme sa do hľadania. Ak ju nájdeme, hypotéza je vyvrátená, ale to neznamená, že vedec urobil chybu. Znamená to, že vedec prišiel na to, ako to nie je, a priblížil nás bližšie k pravdivému poznaniu sveta, v ktorom sú biele aj čierne labute. Postupujeme deduktívne. Vyhadzujeme z koša poznania nesprávne hypotézy a ostávajú nám tie „nateraz pravdivé“. Zatiaľ čo v prípade Viedenského krúžku ide o potvrdzovanie, verifikáciu jednotlivých hypotéz, v Popperovom prípade ide o ich vyvracanie, falzifikáciu.

Keď sú outsideri novým mainstreamom

Situácia je však o čosi zložitejšia. Existujú vedecké odbory, v ktorých sa dá uplatniť tvrdšie Popperovo pravidlo dedukcie, napríklad prírodné vedy, čiže Naturwissenschaften, ako ich nazval Dilthey (sciences v angloamerickom svete).

Máme tu však spoločenské alebo duchovné vedy, Geistwissenschaften, ako história, teológia alebo literárna veda (humanities v angloamerickom svete). Tam nedokážeme stanoviť tak jednoznačne vyvrátiteľné hypotézy.

Tie by asi Popper za vedu nepovažoval, čo by však preňho nebol až taký veľký problém, lebo na rozdiel od niektorých vedcov nebol scientistom – neveril, že len veda dospieva k pravdivému poznaniu. Sú aj iné spôsoby poznávania sveta. Menej presné, ale z iného hľadiska výstižnejšie.

A čo spomínaný Thomas Kuhn? Všimol si, že kľúčové vedecké objavy sa v skutočnosti neudiali hromadením nových a nových poznatkov. Stavaním vedeckej veže. Dokonca ani vyhadzovaním z vedeckého koša.

Svet newtonovskej fyziky si napríklad nevedel dať rady s Einsteinovými objavmi a s kvantovou mechanikou. Zdieľať

Niektoré kľúčové objavy vznikli na okraji všeobecne uznávaných poznatkov. Mimo epicentra poznania. Často nezapadali do mainstreamu. Nešlo o žiadne konšpirácie, ktoré by za nimi dnes videli niektorí true-checkeri s vlajkami kritického myslenia v rukách.  

Svet newtonovskej fyziky si napríklad nevedel dať rady s Einsteinovými objavmi a s kvantovou mechanikou.

Prevrat vo vede sa udial, keď sa kritické množstvo poznatkov nedarilo zladiť s panujúcim mainstreamom a outsideri sa stali novým mainstreamom. Súbor spoločne zdieľaných vedeckých poznatkov, ktoré v danej dobe vedecká komunita zdieľa a riadi sa nimi, nazval Kuhn paradigmou.

C. P. Snow vo svojej dobe považoval vedecké svety sciences a humanities za natoľko odlišné, že ich označil slovom kultúra. Podobne ako je odlišná európska a čínska kultúra, aj keď obe sa týkajú človeka, sú odlišné kultúrne svety prírodných vied a humanitných vied. Často sa nevedia dorozumieť, hovorí Snow, a možno ani nechcú.

Niektorí vedci sa ich posledných 50 rokov snažia spájať. Tu s väčším, tu s menším úspechom. Kognitívne vedy slúžia ako jeden z tých úspešnejších príkladov. Iní sa pýtajú na zaradenie čisto formálnych vied, akými je matematika a logika. Kam tie patria?

Keď deformujeme prirodzený proces

Táto krátka prechádzka dejinami metódy a praxe vedy nemá byť samoúčelným cvičením. Cieľom je poukázať na bohatosť a rôznorodosť vedeckého poznávania v závislosti od skúmaného predmetu alebo uprednostňovanej praxe vedeckej komunity.

Vo vede panuje podobná pluralita foriem ako v živom svete. Pomaly, postupne rastúca smerom k plnosti. Rovnako tam prebieha boj, ale nie „na život a na smrť“, ale medzi rôznymi myšlienkami. Tieto, hovorí Popper, zomierajú namiesto nás a tie úspešné prežijú. Nedeformujme tento prirodzený proces súťaže rôznych myšlienok a poznatkov zostavovaním komisií, ktoré nám povedia, ako a o čom máme premýšľať!

Ale komu má veriť obyčajný smrteľník, neznalý vedeckých metód?

Potrebujeme sa predsa o čosi oprieť, aby sme nezblúdili. To je úlohou viery v tom najširšom slova zmysle. Viery, ktorá je nesená dôverou.

A dôverovať môžeme konkrétnemu blížnemu, ktorý je blízko a ktorého poznáme. Môže to byť manžel, priateľ, rodič, vedec, lekár, kňaz. Všetci sú omylní. Buďme radi, ak si to priznajú. Nevyriešia za nás úlohu človeka voliť si svoje životné smerovanie. Riskovať, mýliť sa, padnúť a vstávať. Ale len tí nablízku vám môžu (a nemusia) pomôcť vstať.

Intuitívne poznávanie a introspekcia, ktoré využívajú umelci, sú iným druhom poznávania, ktorý niektorým oblastiam prináleží viac ako veda. Zdieľať

Boj vedeckých myšlienok prebieha na inom bojisku. Ale ani tam nemusia mlčať múzy, lebo veda nie je jediným spôsobom poznávania sveta.

Intuitívne poznávanie a introspekcia, ktoré využívajú umelci, sú iným druhom poznávania, ktorý niektorým oblastiam dokonca prináleží viac ako veda.

Rozpoznávame tak komplexnosť, bohatosť a nejednoznačnosť nášho poznania, ktoré by nás mali viesť k pokore.

O ľuďoch počas epidémie sa môžeme dozvedieť aj v More Alberta Camusa nielen v dnes takých obľúbených číslach a grafoch. Jeho doktor Rieux odmietne pomôcť utiecť z mesta novinárovi Rambertovi, ktorý sa chce dostať za snúbenicou. On sám totiž nabádal úrady, aby mesto v dôsledku moru uzavreli. Avšak pri každom stretnutí s Rambertom sa ho pýta, či sa mu už podarilo podplatiť nejakého úradníka, aby z mesta unikol. A keď sa to Rambertovi podarí, ostáva. Aby pomáhal Rieuxovi a aby sa mohol pozrieť svojej snúbenici do očí...

Takže úspešnými vedcami nie sú sekulárni proroci, ktorí majú najlepšie predpovede. Možno len mali šťastie alebo tvoria málo odvážne hypotézy, povedal by Popper. Ani členovia vedeckých politbýr, ktorí sa radi producírujú vo svetle kamier a poskytujú rozhovory senzáciechtivému publiku.

Sú to omylní Rieuxovia a Rambertovia, ktorí pochybujú, ale nestrácajú schopnosť konať.

 

 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.