Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. február 2021

Filozofi a rétori

Láska (k múdrosti) v časoch korony

Prišli sme o ilúzie, že máme nárok na dožitie sa štatistického veku. Možno to nie je žiadna tragédia!

Láska (k múdrosti) v časoch korony

FOTO – Flickr/mararie

Minule mi v telefóne kamarát na súčasné zvládanie pandémie našimi vrchnými veliteľmi povedal: „Niečo sa robiť musí! Veď nemocnice sú naozaj preplnené.“ Telefonát nie je vhodným médiom na hlbšie uvažovanie. Ale z tých dvoch krátkych viet sa môže stať predmet filozofovania.

Čo sa musí robiť? Naozaj sa niečo robiť musí? Musí alebo má? Má, a teda môže? Sú nemocnice preplnené? Ktoré z nich? Prečo sú nemocnice preplnené? Sú preplnené celé nemocnice alebo len niektoré oddelenia?

A tak ďalej, a tak podobne. Z jednoduchej rétorickej otázky, na ktorú máme často pripravenú vlastnú odpoveď, sa stáva komplikovaná džungľa otázok a možných odpovedí.

Už od najstarších čias sa v duši každého z nás odohráva zápas medzi úctou k pravde a snahou o moc. Pravda a moc akosi neoddeliteľne patria k našim životom. Pravda znie vznešene a o moci by sme si radi mysleli, že po nej netúžime.

Aristoteles tvrdil, že cnosti sú akýmsi mierením na stred, hľadaním vyváženosti. Zdieľať

Pozrime sa však hlbšie do svojich sŕdc, manželstiev a zamestnaní, v ktorých často vedieme malé boje o moc. Rovnaký boj vedieme sami v sebe! Môžem alebo nemôžem sa spreneveriť pravde? Mám či nemám? Aristoteles tvrdil, že cnosti sú akýmsi mierením na stred, hľadaním vyváženosti. Nebudem fanatikom, ktorý trvá na pravde bez ohľadu na okolnosti? Alebo prispôsobivcom, ktorý kvôli získaniu moci nemá chrbtovú kosť?

Zdá sa, že neexistuje ľahká odpoveď. Ak ju hľadáme, filozofujeme.

V dobách starovekého Grécka horel podobný spor medzi filozofmi a rétormi. Medzi „filozofovaním“ ako snahou o hľadanie pravdy z číreho potešenia a z úcty k pravde a „rétorikou“, akýmsi krasorečnením, ktoré používa slová na vopred určený cieľ. Mnohí rétori boli presvedčení, že použitie slov na dobré účely je cieľom ich umenia. Filozofovia nesúhlasili. Ktovie, koľkí filozofujúci ľudia (a nemuseli byť vôbec filozofmi) boli odsúdení na smrť ako Sokrates a koľkí krasorečníci (a mohli byť aj filozofmi) sa dostali k moci zradou pravdy. Ako vtedy, tak i dnes.

Lásku k múdrosti potrebujeme objaviť vo svojom srdci. Niekedy je filozofovanie spôsob, akým z jednoduchých veci robíme veci zložité, ako vtipne poznamenal český psychiater Radkin Honzák. V každom prípade si vyžaduje tréning a spomalenie. Podobne ako svaly nenadobudnete jedným cieleným pobytom v posilňovni, filozofovať sa nenaučíte prečítaním jednej múdrej knihy. Musíte sa zastaviť a premýšľať. Čítať a počúvať! Svoje vnútro, ľudí aj svet okolo seba.

Premýšľať a kontemplovať o jednoduchých aj zložitých veciach! O ich súvislostiach. 

Tak trochu sa vzdávate moci a odovzdávate sa osudu či Bohu. Ostáva vám dôvera. Zdieľať

S pribúdajúcimi rokmi sa mi zdá, že sú ľudia, ktorí hľadajú pravdu, a ľudia, ktorí chcú mať pravdu. Tých prvých by som zaradil medzi filozofov, tých druhých medzi rétorov. Neviem, či je to podmienené geneticky alebo výchovou, ale najskôr pôjde o kombináciu oboch faktorov. Takto je to v psychickom usporiadaní nás ľudí najčastejšie.

Nestačí, že príde pandémia (alebo iná kríza) a začnete premýšľať, podobne ako nestačí začať cvičiť, keď sa ocitnete neistený na skalnom previse. To, že ste politikom, vám teraz nepomôže. Pomôcť vám môže už predtým získaná schopnosť tvorivo prepájať veci, o ktorých ste predtým premýšľali, a objavovať aj tie neobvyklejšie uhly pohľadu na ne.

Zmierni to váš strach a obavy, podobne ako u toho skalolezca, a možno neurobíte toľko chýb. Možno. Tak trochu sa vzdávate moci a odovzdávate sa osudu či Bohu. Ostáva vám dôvera.

Už pred nástupom dnešnej zdravotnej krízy na scénu sme akosi pozabudli na smrteľnosť každého z nás, a tak sa nám kríza zdravotná zmenila na krízu sociálnu, ba priam existenciálnu. Stredoveké „memento mori“ sa pre mnohých stalo nepochopiteľným, masochistickým únikom slabých a porazených. Nebolo veľa tých, ktorí s Miguelom de Unamuno prežívali tragický pocit života ako východisko svojej filozofie a náboženstva. A zrazu smrť vykukla spoza rohu a ukazuje na nás svojou kosou.

Zbavilo nás to ilúzie o nároku na dožitie sa štatistického veku. Možno to nie je žiadna tragédia! Väčšou tragédiou je pre mnohých, že zomierajú sami bez ustrašených blízkych v hygienistickom štáte. Hanba vám, mocným, ktorí ste umieranie osamote vo svojej ustráchanosti dovolili!

Apropo! Každému z nás už niekto v okolí zomrel a to nás desí. Nezabudnime však na Dunbarovo číslo, čo je približný počet ľudí, ktorých môžeme osobne poznať a na život medzi koľkými sme evolučne adaptovaní. Je to niečo medzi 100 – 150 ľuďmi.

Pri úmrtnosti na koronavírus by sme tak (za evolučne normálnych okolností nezaťažených mediálnym smogom) mali poznať z nášho blízkeho okolia jedného človeka, ktorý zomrel na ochorenie COVID-19. Určite si poviete, že ich poznáte viac. Bingo! Naozaj ich poznáte viac, lebo sledujete správy a internet, ktoré informáciami o vážnom stave ľudí, ktorých osobne nepoznáme, skresľujú náš subjektívny výklad rizík a podnecujú strach.

Smrť desiatich ľudí v dedine s tisíckou obyvateľov by v minulosti nezastavilo sejbu a žatvu, panovník by sa zamkol na zámku. Ľudia by sa zomkli, modliac sa, aby tá pliaga nepostihla práve ich rodinu. Smútili by za zosnulými a pochovali by ich s patričnou pietou. Aspoň tak si to predstavujem, ale možno je moje prianie otcom myšlienky.

Inzercia

Pri zložitostiach, ktoré panujú okolo schopností živých organizmov mutovať, si s matematickými modelmi nepomôžeme. Zdieľať

A potom tie hordy štatistikov a matematikov, ktorí sa zrazu stali odborníkmi na biologické dáta. Matematika je pre mňa fascinujúcou vedou, ktorá podobne ako hudba „prekračuje“ náš svet. Napriek mojej úprimnej snahe jej predsa len málo rozumiem a často ju nedokážem sledovať do jej abstraktného univerza.

Predpokladám, že sa nachádzam kdesi okolo vrcholu Gaussovej krivky. Takže, inými slovami, väčšina z nás tomu nerozumie. Môžeme tomu len veriť. Dôverovať, ale preverovať, radí skúsenosť. Rovnako nás skúsenosť učí, že krivky, na ktoré sa spoliehame, nezobrazujú život, že epidemické „vlny“ na obrazovke nie sú skutočnými vlnami. Že mapa nie je územím. Ale aj medzi súčasníkmi sa nájdu sekulárne obdoby tých, ktorí sa klaňajú obrazu, nie Bohu.    

Pri zložitostiach, ktoré panujú okolo schopností živých organizmov mutovať, si s matematickými modelmi nepomôžeme. Stále nevieme, či sú všetky mutácie náhodné alebo v tom panuje akási evolučná „logika“. V každom prípade nám situáciu s vírusmi a baktériami komplikuje možnosť horizontálneho prenosu génov, ktorý pri vyšších organizmoch nepozorujeme. To by v prípade ľudí znamenalo, že svoje gény môžeme odovzdať svojim susedom. Ide to s klebetami, poznatkami a konšpiráciami. Nie s genetickým materiálom? Pri nižších organizmoch je to možné! Preto sa mutagénne schopnosti mikroorganizmov nedajú tak ľahko spočítať a zatiaľ čo v úvode pandémie mnohí tvrdili, že koronavírusy nemutujú tak ako vírus chrípky, teraz máme kopu geomutácií.

Používanie zaklínadiel typu britská, juhoafrická alebo brazílska mutácia ničomu nepomôže. Ani ak ich použije Igor Matovič, ani ak sa nimi zaštíti najsilnejší muž sveta.

Ako nás poučia vedci, mutuje sa tam, kde je dostatok nakazených. Tu sa chytí slova politik s rúškom a hovorí, ako dobre sme urobili, že sme vás zatvorili doma. Druhým faktorom však je selekčný tlak. Inými slovami, uchytí sa ten typ vírusu, ktorý bude mať väčší úspech na prežitie. Čiže infekčnejší, nie smrteľnejší. Aká to podobnosť s britskou mutáciou!

Treba však pripustiť, že možno by tu nebola, ak by sme nepristúpili k „hyperochrane“ rúškami, lockdownom a sociálnym dištancom v najnemožnejších situáciách. Tie vytvorili spomínaný selekčný tlak. Akoby si vírus povedal: „No, keď mi nechcete dovoliť sa šíriť takému, aký som, zmutujem tak, aby som vám prešiel cez rozum!“ Uvidíme, keď porovnáme priebehy pandémie po jej skončení u nás a v takom Švédsku, ktoré má už dnes menej mŕtvych ako počtom obyvateľov porovnateľné Česko.

Možno by stačilo chrániť sa primerane. Mieriť na stred, ako tvrdil Aristoteles.

Viedlo nás to k presvedčeniu, že smrť je len nehodou alebo chybou, za ktorú treba niekoho potrestať. Zdieľať

Netvrdím, že viem, ako sme mali postupovať v začiatkoch epidémie. Zavládol strach a z neho plynúca prehnaná opatrnosť. Moralizovať v takej neistej situácii sa nepatrí! A hanba bývalým aj budúcim mocným, ktorí chcú z pandémie vytrieskať politický kapitál! Žiadna vláda v tejto situácii nemala „patent na rozum“.

Avšak moralizovanie tu bolo dávno pred pandémiou a úzko súvisí s vytesnením smrteľnosti z našich životov, o ktorej sme už hovorili. Viedlo nás to k presvedčeniu, že smrť je len nehodou alebo chybou, za ktorú treba niekoho potrestať. A tak sa moralizovanie, hľadanie vinníkov a domáhanie sa svojich domnelých práv na všetko možné vrátane štatistického veku stalo obľúbenou spoločenskou hrou.

Keby sme aspoň boli ochotní priznať si, koľko toho nevieme. A prestali sa tváriť, že máme všetko vo svojich rukách. Nikdy sme nemali. Len sme si vytvorili nevyvrátiteľné hypotézy o tom, že treba nosiť rúška a zavrieť spoločnosť. Keď to na jar dopadlo dobre, potvrdili sme si hypotézu, keď to dopadlo zle (ako v niektorých štátoch), potvrdili sme si ju tiež.

Načo je taká hypotéza? Keď to teraz nedopadá podľa našich predstáv, opakujeme staré mantry. Nechceme sa zastaviť a popremýšľať. Nechceme filozofovať! Nemáme čas. Nebudeme sa predsa zastavovať a „dumať“, keď nám zomierajú ľudia, povie politik. Ozaj jemu alebo nám? 

Rúškománia, bezbrehé testovanie a zatváranie namiesto zrelej úvahy, ako nerozvrátiť spoločnosť a ľudské životy. Zdieľať

Každá vláda robí, čo vie. Niektoré toho, žiaľ, vedia menej. Podľa toho ako filozofovali v časoch pred koronou. V časoch, keď sa z eurofondov budovali potemkinovské dediny. Krásne navonok, prázdne zvnútra. A budú sa budovať naďalej, len nestratiť prst na finančnom pulze doby.  

A tak starí aj noví politici nadobúdajú dojem, že sa ocitli v najväčšej katastrofe od druhej svetovej vojny, čím urážajú jej nespočetné obete. Alebo vyhlásia obyčajný výter z nosa za nové SNP, čím urážajú partizánov. Vymýšľajú technokratické triky, ktorými chcú preľstiť osud. Podobne ako neurotik, ktorý používa stále tie isté naučené stratégie v situáciách, kde sa nehodia. A keď sa mu situácia vymyká z rúk (lebo stratégie sú nevhodné), začne „neuroticky“ opakovať to isté. Do uzúfania.

Rúškománia, bezbrehé testovanie a zatváranie namiesto zrelej úvahy, ako nerozvrátiť spoločnosť a ľudské životy. Len tie esemesky neprešli, aj to asi len z technických dôvodov.

A teraz, tí, ktorí už máte pripravené odpovede na moje filozofovanie a čakáte na chvíľu, keď ich dáte na papier. Počkajte, prosím, chvíľu s úsudkom, popremýšľajte, prečítajte si niečo z filozofie, evolučnej biológie, virológie či imunológie alebo trebárs aj z matematiky.

Napíšte svoju reakciu o mesiac. Možno začnete filozofovať! 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame