Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozvoj osobnosti Šport
05. december 2020

Geniálny Maradona

Beťár a šampión

Je jedným z tých vzácnych športovcov, na ktorých sa nevzťahujú zákony fyziky.

Beťár a šampión

Na archívnej snímke z 29. júna 1982 argentínsky futbalista Diego Maradona (hore) a Talian Claudio Gentile počas zápasu Taliansko – Argentína na svetovom šampionáte v Barcelone. FOTO ‒ TASR/AP

Do tejto kategórie patrí zhruba pol tucta príkladov, určitý druh géniov alebo mutantov či avatarov: Ali, Jordan, Maradona ... “ Spisovateľ David Foster Wallace vo svojej eseji Roger Federer ako náboženská skúsenosť definuje, počnúc tenistom, dôvody, pre ktoré nás niektorí športovci dokážu očariť svojimi výkonmi, ktorých dokonalosť patrí do sveta, v ktorom ako keby zákony našej fyziky na chvíľu prestali platiť.

Čo majú spoločné tí, ktorých niekedy zvykneme nazývať aj „posvätné príšery“? „Telo, ktoré je telom a nejakým spôsobom zároveň aj svetlom“, čo nám pripomína aj samotnú štruktúru vesmíru. Hmota a energia interagujú spôsobmi, ktoré fyzika naďalej skúma, pritom však často tápe v tme, ak nie priam v tajomstve.

Keď jeden z týchto „bohov“ zomrie, všetci, chtiac či nechtiac, produkujú reči typické pre náboženské prejavy ‒ od adorácie až po rúhanie ‒ a to sa deje práve preto, že nám nie je umožnené vidieť, ako sa gravitácia nášho tela mení na milosť.

Existencia je v skutočnosti priesečníkom gravitácie a milosti, v ktorej by sme chceli, aby všetka „váha“ nášho života bola zároveň aj vyjadrením celej našej krásy, ako sa to stáva tomu, kto behá, tancuje, lieta... Presne toto bol Maradona.

Avšak, El pibe de oro (špan. zlatý chlapec alebo zlaté dieťa) urobil tento priesečník gravitácie a milosti zjavnejším ako ostatní, lebo zatiaľ čo telá Aliho, Jordana či Federera už v sebe majú istú predispozíciu k zázraku, telo muža s výškou 165 cm a nízkym ťažiskom prekvapilo všetkých oveľa viac.

Maradona robil úplne prirodzene to, čo ostatní považovali za zázrak: bolo v tom toľko umenia, že ho až nebolo možné vidieť. Zdieľať

Jeho futbalový dribling by sme mohli pokojne považovať za akýsi druh tanca, ktorým nám dokázal, že naše telá sú stvorené pre krásu. Ale nie preto, že by boli dokonalé, alebo preto, že by boli vylepšené úpravami a umelinami, ale preto, že ich nadľahčuje a zmocňuje sa ich inšpirácia. Iba to ich robí žiariacimi a ľahkými.

Je tu jeden zápas, ktorý nám to všetko pomôže viac objasniť ‒ zápas štvrťfinále Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1986, ktorý vyhrala Maradonova Argentína. Tá porazila Anglicko práve dvoma gólmi fenoménu menom Maradona, ktoré vsietil v rozmedzí piatich minút. Mal som vtedy osem rokov a vryli sa mi do pamäti tak veľmi, že som ich vždy považoval za syntézu ľudského života: ten prvý je najfalošnejší a ten druhý je, naopak, najkrajší gól v histórii futbalu.

Inzercia

Pri prvom góle Maradona využil bezohľadne vhodnú príležitosť s lišiackym inštinktom, keď vyskočil na plachtiacu loptu a prekonal brankára tak, že loptu zasiahol rukou, ktorú šikovne skryl pod pohybom svojej vlasatej hlavy, a tak si rozhodca a ani väčšina prítomných nič nevšimla. Anglickí obrancovia vehementne protestovali, zatiaľ čo Maradona jasal bez zábran. Táto trefa mu vyniesla prezývku „Božia ruka“, práve vďaka svojej dokonalej neviditeľnosti a účinnosti.

Obyčajná lož, ktorá nám pripomína, že sme tvorení neoddeliteľnou zmesou zla a dobra, a že často, aby sme v niečom uspeli, sme pripravení klamať. Pri druhom góle Maradona túto lož odčinil a strelil gól, ktorého hodnota by mohla byť za dva alebo za tri. Tesne pred svojimi spoluhráčmi z obrany na vlastnej polovici ihriska jeho nohy zmagnetizovali loptu a tiahli ju vo svojom magnetickom poli dlhých 60 metrov v posvätnom tanci: každú prekážku obohral s okrídlenou ľahkosťou, vďaka ktorej sa neohrabaní protihráči javili ako exemplárny druh, ktorý nie je schopný lietať.

A tak sa zdá, že táto krása sa nás pýta: a čo ty, čo robíš ty s darmi svojho života? Zdieľať

Maradona robil úplne prirodzene to, čo ostatní považovali za zázrak: bolo v tom toľko umenia, že ho až nebolo možné vidieť. V skutočnosti na konci svojej knihy Wallace píše: „Inšpirácia je nákazlivá a má mnoho tvárí ‒ a už len pri pohľade na to, ako dokážu byť sila a agresivita zraniteľné voči kráse, sa cítime inšpirovaní a zmierení.“ Je to niečo, čo hľadáme v každom kúte sveta, aj keď len na okamih, pretože iba takáto krása, ktorá nás uchvacuje náhle a ktorá celú tú váhu premieňa na ľahkosť, nám dáva nádej, radosť a energiu... Potrebujeme krásu, ktorá by nás inšpirovala a opäť nám priniesla pokoj, pretože ona je tým (po)volaním, ktoré nás fascinuje, ale zároveň aj burcuje. Nejde však o krásu zredukovanú iba na zvádzanie, ktoré by nás manipulovalo a hnalo nás k číremu konzumizmu a k nadvláde nad inými, ale je to silné a zároveň jemné pozvanie k hľadaniu toho najautentickejšieho šťastia, šťastia, ktoré má čo dočinenia s tým, kým v skutočnosti sme. A tak sa zdá, že táto krása sa nás pýta: a čo ty, čo robíš ty s darmi svojho života? Aj naše telá, ktoré môžu byť často váhou dní a nedostatkom lásky úplne zastreté, sa môžu zrazu stať prežiarenými svetlom; napríklad vtedy, keď vykonáme nejaký skutok, z ktorého nečakane zažiari krása, a to preto, že sme neutiekli, ale s odvahou sme urobili to, čo nás inšpirovalo, a urobili sme to z lásky: vysvetlili sme niekomu učivo, pripravili sme pre niekoho jedlo, utešili sme rozrušeného človeka, svojmu synovi sme napísali list, usmiali sme sa na okoloidúceho, niekoho sme sa opýtali, ako sa má, a naozaj sme si vypočuli aj odpoveď…

Pri týchto dvoch góloch som si zakaždým uvedomil, kto som a kto je každý jeden človek: či beťár alebo šampión.

Je na každom z nás, aby sme si vždy nanovo vybrali, kým chceme byť a aký odkaz chceme po sebe zanechať.

Odporúčame