Vo zvonárskej dielni | Majú hlavu aj srdce a sú z bronzu. Ako sa na Liptove vyrábajú zvony

Každé mesto a takmer každá dedina na Slovensku má kostol alebo aspoň zvonicu, z ktorých sa pravidelne ozýva zvuk zvonov. Bijú spravidla na Anjel Pána, teda ráno, na obed a večer, pred omšou, pri pohreboch alebo pri iných významnejších udalostiach.

Uzavreté v kostolnej veži sú pre bežného človeka neviditeľné a neprístupné, pozná iba ich charakteristický zvuk označovaný aj ako hlahol.

Za zvonením zvona je však obrovské množstvo práce potrebnej na jeho výrobu aj na zhotovenie všetkých jeho súčastí a pohonu. A potrebná je, samozrejme, aj údržba či rekonštrukcia zvona. Tomuto sa venuje zvonárska dielňa Bystríka Iváka v Liptovských Sliačoch.

Počiatky rodinného podniku siahajú do roku 1965, keď mal Albín Ivák, otec Bystríka, šestnásť rokov a prvýkrát sa dostal k zvonom. Jeho strýko, katolícky kňaz, potreboval opraviť elektrický pohon zvonov v kostolnej veži. Ivák sa pre to nadchol a desaťročia sa venoval pohonom zvonov a ich opravám.

Zameranie dielne sa výrazne rozšírilo, keď do firmy prišiel jeho syn, vyštudovaný strojársky inžinier. Už na škole sa venoval zvonom a témam s nimi súvisiacim.

Do podniku sa Ivákovcom podarilo získať aj zvonárskeho majstra, pri ktorom sa Bystrík desať rokov učil. S rozširovaním firmy a pribúdaním zamestnancov musel zvonolejársku prácu nechať na majstra, ktorý odlieva zvony v Ružomberku. No ostatná práca sa robí tu v Liptovských Sliačoch.

„Bolo toho tak veľa, že sa nedalo robiť všetko,“ vysvetľuje Bystrík Ivák. „Ten, čo ide urobiť pohon na zvon vo veži, musí mať obrovské množstvo skúseností. Keď vojde do zvonovej komory a rozhliadne sa, musí prísť na to, ako to ide urobiť, aby mohol urobiť cenovú ponuku.“

Na čo všetko sa pri tom musí zamerať? „Táto noha je zlá, takto spravím dubovú konštrukciu, tu spravím dubovú hlavu, dám predĺžené srdce na lietanie. Narazí mi do steny? Vyjde mi to výškovo? Som schopný to celé rozobrať a naukladať zvony na podlahu a zároveň tam vystavať áčkovú dubovú konštrukciu?“ hovorí pán Ivák o tom, čo všetko musí pri obhliadke a plánovaní riešenia brať do úvahy.

Bystrík Ivák. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Niekoľko remesiel v jednom

V Ivákovej dielni pracuje osem ľudí, čo je prekvapivo nízky počet vzhľadom na to, aké rôznorodé zručnosti si táto práca vyžaduje. „Pri výrobe zvonov sa snúbia viaceré remeslá. Musíte byť elektrotechnik, programátor, stolár, tesár, zvárač, kováč,“ vymenúva. „Keby ste mali oslovovať toľko firiem, aby pre vás pracovali, zbláznili by ste sa.“

Všetko sa začína pri výrobe formy pre zvon a pri metalurgii, teda odliatí zvona zo špeciálneho bronzu zvaného zvonovina. Je to zliatina medi a cínu s 22-percentným podielom cínu.

„Alfa a omega odliatia zvona je vo výrobe formy. Na nej sa pracuje dennodenne tri mesiace a slúži na jeden zvon, následne sa musí rozbiť,“ hovorí Ivák. Inými slovami, každý zvon je jedinečný. Veď každý zvon má reliéf s nápisom a ozdobami.

Forma na zvon má dve časti, vonkajšiu a vnútornú, takzvané jadro. „Vnútro musí odolať obrovskej teplote a musí mať jednu zásadnú vlastnosť – keď tavenina vo forme začne chladnúť, začne vplyvom sťahovania kovu jadro pučiť,“ vysvetľuje zvonár.

„V strojárenskej výrobe je priam žiaduce umožniť odliatku zmršťovať sa čo najviac, ale pri zvonoch to tak celkom neplatí. Musíte vo zvone dokázať udržať napätie, aby zvon pri zvonení vylúdil hlas – ako struna na gitare, ona má tiež hlas, len keď je napnutá,“ pokračuje.

Na kostolnej veži sú spravidla tri zvony.

Ich veľkosť závisí od tónu, akým majú znieť a akú melódiu majú spolu tvoriť. Bežný malý zvon, nazývaný aj umieračik, váži okolo stopäťdesiat kíl. Váha stredného, ktorým sa zvonieva na Anjel Pána, by mala byť tristo kíl a toho veľkého až päťsto. Všetkými tromi naraz sa zvonieva v nedeľu či vo sviatky pred omšou.

Katedrály či významné staršie kostoly môžu mať násobne väčšie zvony, jeden taký zvon môže pokojne vážiť aj päť ton. Kedysi sa preto také veľké zvony odlievali priamo na mieste, teda pri kostole to robili kočovné zvonárske dielne.

Bijúce srdce

Vnútri zvona sa nachádza srdce. Nazýva sa tak kovové kyvadlo, ktoré do zvona bije a tým vytvára zvuk. Neudiera však do náhodného miesta, ale do rozšírenej časti zvona zvanej úderový veniec; rozšírená časť srdca, ktorá do zvona naráža, sa zasa volá úderová päsť.

„Srdce je výkovok z jediného kusu ocele,“ vysvetľuje Ivák. „Nesmie byť ťažšie ako tri a pol percenta váhy zvona, musí byť vždy mäkšie ako zvon, lebo vymeniť srdce je ľahšie ako celý zvon. Napriek tomu musí byť pevné a musí znášať milióny úderov.“

I keď laická predstava o srdci vo zvone pravdepodobne je, že má guľatý tvar, v skutočnosti sú srdcia ploché. „Guľaté je neprípustné,“ rázne hovorí Ivák. „Keď je na historickom zvone guľaté srdce, zaraz sa musí hodiť do šrotu. Tá guľa je vyrobená sústružením, a teda je tvrdá, keďže mäkká oceľ sa sústružiť nedá. Srdce musí byť podstatne mäkšie ako zvon.“

Hore srdce na lietanie do malých priestorov, preto má kratšiu, ale rozšírenú výpustku, v strede srdce na padanie, dole srdce na lietanie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Srdcia sa vyrábajú z ocele s nízkym podielom uhlíka. U Iváka najprv počítačom riadený stroj vypáli polotovar srdca z asi desať centimetrov hrubého oceľového plátu, ten sa potom v uhlí nahreje do žerava a v buchare sa ukuje.

Ako všetko, aj zvon má svoju životnosť a miesto, do ktorého bije srdcom, sa časom stenčuje.

„Pokiaľ sa úderový veniec stenčí o desať percent zo svojej pôvodnej hrúbky, v danom mieste musí skončiť zvonenie pomocou elektrického pohonu,“ vysvetľuje Ivák.

Ukážka vypaľovania suroviny na srdce zvona z oceľového plátu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako hovorí, sú zvony, ktoré sa dajú niekoľkokrát pootočiť, a vtedy je pri dobrom pohone a kvalitnom srdci ich životnosť päťsto až šesťsto rokov. Keď už nie je možné zvon používať s elektrickým pohonom, ostáva ešte pohon ručný pomocou klasickej páky. Takto je možné a z pamiatkového hľadiska dovolené zvoniť aj na takýchto starých zvonoch. Veľakrát je však elektrický pohon oproti neskúsenému zvonárovi voči zvonu šetrnejší.

Tradícia ručného zvoneniaZvonom elektrika škodí, hovorí pamiatkar

Jana Holubčíková

Na lietanie a na padanie

Na Slovensku sa používajú zvony s dvojakými spôsobmi zvonenia: so srdcom na lietanie a so srdom na padanie. Pri prvom spôsobe celá váha zvona leží pod osou otáčania, srdce má dlhú výpustku a do zvona udiera v mieste jeho hornej (vychýlenejšej) hrany v momente, keď zvon vo výkyve na chvíľu zastane.

Pri druhom spôsobe sa srdce správa v podstate opačne. Časť váhy zvona musí byť zdvihnutá nad os otáčania, srdce má krátku výpustku a v momente vychýlenia zvona srdce udrie na spodnú hranu zvona.

Inak povedané, pri zvonení so srdcom na lietanie sa srdce pohybuje v rovnakom smere ako zvon a dobieha ho v momente, keď je v najvychýlenejšej polohe. Srdce na padanie sa však pohybuje výrazne menej a navyše v opačnom smere ako samotný zvon, pretože udiera do spodnej hrany.

Ivák vysvetľuje, že jeden z hlavných rozdielov medzi týmito spôsobmi spočíva v estetike zvonenia. „Vo všeobecnosti sa uznáva, že krajšie zvoní zvon so srdcom na lietanie. Čas medzi údermi je podstatne dlhší, a tým môžeme do zvona viac udrieť, lebo hlas vo zvone má viac času na to, aby sa vylial,“ hovorí.

Kutie srdca v buchare. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na druhej strane, zvonenie so srdcom na lietanie je energeticky náročnejšie, veža je pri ňom výrazne viac namáhaná a aj pred zvonom musí byť viac miesta. Z hľadiska výroby tento spôsob vyžaduje omnoho viac roboty a treba na to viac zvonárskeho umu.

Zvonenie so srdcom na lietanie je však tradičný historický spôsob. V 20. storočí sa s vývojom technológií začalo preferovať zvonenie so srdcom na padanie, no zhruba pred pätnástimi rokmi sa trend vrátil späť. „Keď prídem do veže, vždy sa to snažím vyriešiť tak, aby srdce bolo na lietanie, ak je to možné,“ vraví Ivák.

Zvon aj so srdcom drží jarmo – alebo hlava –, teda závesné zariadenie, s ktorým je zvon spojený pomocou kovovej konštrukcie. Aj jarmá sa vyrábajú v Ivákovej dielni – zo slovenského dubového dreva. „Foršty sa musia najprv päť rokov sušiť na dvore, potom rok vnútri,“ opisuje. „Potom to ide do sušiarne, odhobľuje sa, do hodiny sa musí zlepiť a zlisovať. Pri lisovaní musí byť dodržaná presná teplota, vlhkosť, čas a tlak, inak zvon vyletí z veže.“

Jarmo na zvon. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zváranie nezvariteľného

V Ivákovej dielni práve visia na reťaziach zavesené dva veľké zvony. Hoci sú celé pokryté patinou, na jednom mieste na každom zvone vidieť nový materiál. Tieto zvony praskli a bolo treba ich opraviť.

„Praskli preto, lebo srdce bolo priviazané k podlahe zvonovej komory. Nebilo srdce do zvona, ale zvon bil do srdca,“ vysvetľuje Ivák. Najprv museli prasklinu vypíliť, aby na to miesto mohol prísť nový materiál.

Diery na oboch zvonoch tvorili hlboký žľab naprieč celou hrúbkou ich úderového venca, pri menšom zvone to bolo asi šesť a pri väčšom asi sedem centimetrov.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zváranie zvonov nie je ani zďaleka triviálna záležitosť. „Materiál s takýmto obsahom cínu sa v strojárenstve považuje za nezvariteľný,“ hovorí Ivák.

Ako sa dá zvariť niečo, čo je nezvariteľné?

„Že sa nájde spôsob,“ odpovedá Ivák. „To, čo dakedy bolo nezvariteľné, môže byť už o desať rokov zvariteľné.“ Viac nepovie, je to jeho výrobné tajomstvo.

„Nebohý riaditeľ Výskumného ústavu zváračského dokázal, že zvonovina za určitých podmienok zvariteľná je. Podarilo sa mi vyvinúť technológiu, ktorá dokáže zvon dostať do zvariteľného stavu, ako aj zvariť ho materiálom, ktorý je najviac podobný zvonovine. A to tak, že zvon nielen vyzerá ako zvon, ale aj plnohodnotne zvoní,“ pokračuje.

Zváranie zvona takéhoto rozsahu je veľmi náročná činnosť a musí sa urobiť v jednom kroku. „Vstával som o druhej ráno a ľahnúť som si šiel pred polnocou,“ usmieva sa.

Zvarená prasklina. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Lineárny motor

Keďže povolanie zvonára, ktorý ručne zvoní na veži, už vymiera, zvony sa dnes poháňajú elektronikou. Slúžia na to takzvané lineárne motory, ktoré sa tiež vyrábajú v tejto dielni.

„Lineárny motor vytvára okolo seba magnetický vankúš, ktorý má svoj smer, a buď od seba odtláča hliníkovú platňu vľavo, alebo vpravo, a tá je spojená s jarmom zvona,“ opisuje mechanizmus Ivák. „Od navrhnutia plechu cez navrhnutie nástroja, ktorý ten plech vylisuje, po navinutie, zapojenie, zaliatie motora – na to všetko sme prišli spôsobom pokus-omyl.“

Bystrík Ivák demonštruje fungovanie lineárneho motora. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Motor teda rozkýva zvon bez akéhokoľvek mechanického spojenia, iba na základe magnetizmu.

Pohon zvonov pomocou elektroniky musí spĺňať určité požiadavky, musí fungovať ako pri silných mrazoch, tak pri letných horúčavách.

„Pri rozbehu nesmú byť silné rázy, a keď zvon prestáva zvoniť, nesmie sa motor naraz vypnúť, ale musí začať dobrzďovať. Musí to pôsobiť tak, akoby namiesto motora ťahal zvon rozmýšľajúci človek,“ hovorí Ivák.

Motor, ktorý má silu 250 newtonov, má silu 25 kilogramov na metrovom ramene a podľa Iváka zvládne poháňať štyristokilový zvon so srdcom na lietanie alebo šesťstokilový so srdcom na padanie.

Lineárny motor. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zákazníkmi zvonárskej dielne Bystríka Iváka sú najmä cirkvi, občas však aj súkromné osoby. Pracujú prevažne na Slovensku, no o zvony z Liptovských Sliačov prejavujú záujem aj zahraniční Slováci a pred vojnou ich dosť putovalo aj na Ukrajinu.

Ročne má Ivák asi štyridsať zákaziek, čo zodpovedá jeho kapacite. Deväť z desiatich objednávok sú rekonštrukcie starých pohonov, teda keď sa na jestvujúcich zvonoch musí vyrobiť nové jarmo, nový elektrický pohon a nové srdce.

Okrem toho sa dielňa zaoberá vežovými hodinami – teda vyrábaním ciferníkov, inštaláciou vežového stroja a výrobou gongov na odbíjanie hodín vo veži –, ako aj elektronickými zvonmi, ktoré sa používajú na niektorých nových kostoloch.

Keď nemajú vežu schopnú uniesť zvony alebo nemajú vežu vôbec, niekde sa osadí elektronický zvon, ktorý z reproduktora vydáva zvuk podobný zvoneniu.

Čísla a ručičky na vežové hodiny. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Spiežovce

Napokon, u pána Iváka sa nájde aj niečo celkom malé, a to zvončeky zvané spiežovce. Sú to zvonce určené na dekorácie, oznamovanie alebo pre zvieratá. Pre Iváka to je iba okrajová činnosť a spiežovce vyrába, keď ostane materiál pri odlievaní veľkého zvona.

„Vždy sa musí roztopiť celý téglik taveniny. Keď ostane tavenina navyše, využije sa na spiežovce, aby nevyšiel nazmar,“ vysvetľuje.

Kupujú to buď trhovníci, ktorí to ďalej predávajú, alebo priamo v dielni zberatelia. „Kým kúpi spiežovec zberateľ, prejde aj pol dňa,“ vraví Ivák. „Hľadá čistotu zvuku, ktorú ani ja nedokážem rozoznať.“

Spiežovec. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Množstvo znalostí, ktoré musí človek zaoberajúci sa zvonmi ovládať, je obrovské. Od technickej stránky výroby zvona cez jeho fyzikálne vlastnosti a estetiku ako jeho dekorácií, tak i jeho zvuku, až po ladenie a všeobecnú údržbu.

Táto problematika je taká komplexná, že má aj svoj názov: kampanológia, teda náuka o zvonoch zaoberajúca sa nimi ako z vedeckého, tak z umeleckého hľadiska. Pretože zvony, to je veda i umenie.