Keď nie je úrazové centrum Zraneniam podľahol počas transportu

Ročne zomrie na Slovensku  v dôsledku úrazu približne 2000 ľudí všetkých vekových kategórií. Štatistiky hovoria, že na jedného mŕtveho pripadajú traja ťažko zranení, ktorí vyžadujú náročnú komplexnú starostlivosť. Teda asi 6000 ľudí. Nie je to veľa. 

Ale to, ako sa vieme o nich postarať, hovorí celkom zrozumiteľne o stave nášho zdravotníctva. Detailné dáta neexistujú. Hmlu neinformovanosti občas nadvihne medializovaný prípad. Nedávno mal ťažký úraz známy občan Boris Kollár. Stalo sa to v hlavnom meste. So život ohrozujúcou zlomeninou krčného stavca absolvoval celkovo štyri transporty medzi tromi nemocnicami, pokým bol definitívne zabezpečený. Jedným slovom: katastrofa.

V Bratislave nie je nemocnica, ktorá by dokázala zraneného pacienta zabezpečiť komplexne.Zdieľať

Nie, medicínska chyba sa nestala. Všetko, čo bolo spravené, bolo spravené správne. Problém spočíva v tom, že v Bratislave nie je nemocnica, ktorá by dokázala takéhoto pacienta zabezpečiť komplexne. A tak tie zbytočné transporty a prekladania a výmeny ošetrujúcich tímov – to sú všetko momenty, keď je  pacient po ťažkom úraze v násobne vyššom riziku poškodenia či smrti. A, samozrejme, stratený čas, ktorý tiež ovplyvňuje výsledok. Transport mal byť iba jeden – z miesta úrazu do úrazového centra.

V bratislavských nemocniciach sú tri Kliniky úrazovej chirurgie. Pre laika to znie uspokojivo. Skutočnosť je taká, že úrazová chirurgia pokrýva iba časť úrazovej problematiky – úrazy kostí a svalov. Úrazy vnútorných orgánov, mozgu, oka či tváre zabezpečujú iné pracoviská, často v iných nemocniciach či budovách. Slovensko stále nemá všeobecne rešpektovaný koncept zabezpečenia úrazov založený na  úrazových centrách. Nič nového pod slnkom. Pre vyspelé štáty samozrejmosť.

Možno zbytočne, ale predsa – nechápme úrazové centrum ako samostatnú budovu oddelenú od ostatného medicínskeho diania. Slovenskí stratégovia majú sklony k takýmto riešeniam.

Úrazové centrum je (malo by byť) v podstate úrazový program v komplexnej, koncovej nemocnici. Zahŕňa kvalitný, autonómny urgentný príjem, celé spektrum zobrazovacích metód, celý akútny chirurgický servis, intenzívnu starostlivosť, celé spektrum podporných nechirurgických špecializácií, možnosti včasnej rehabilitácie a tiež napojenie na transplantačný program. Tá takzvaná invazívna rádiológia (to je to vyšetrenie ciev, pre ktoré bol pán Kollár transportovaný do druhej nemocnice) patrí tiež do úrazového centra. Je to pomerne nová metóda, ale už je evidentné, že je vhodná nielen na spriechodňovanie ciev v srdci a v mozgu, ale aj na stabilizáciu poškodených ciev úrazom či rýchle zastavenie krvácania.

Transport pacienta v akútnej situácii do inej nemocnice iba z dôvodu invazívnej rádiológie je už neakceptovateľný. Bežné sú takzvané hybridné operačné sály,  kde sa dá táto metóda použiť v priebehu klasickej operácie. Na Slovensku nie. Lekárov, ktorí túto metódu ovládajú, je málo. Najrýchlejšie sa ju učia používať pre všetky väčšie cievy v organizme práve kardiológovia. To je ďalší dôvod na to, aby kardiocentrá boli súčasťou komplexných nemocníc, a nie samostatné monotematické nemocnice niekde na druhom konci mesta.

Celé Slovensko potrebuje takéto nemocnice ako soľ, už včera bolo neskoro. Zdieľať

Jestvujúca štruktúra nemocníc už nekorešponduje so stavom vedomostí a vývojom technológií v zdravotníctve. Delenie nemocníc na oddelenia podľa špecializácií už treba považovať za anachronizmus. Každý komplikovaný pacient vyžaduje interakciu niekoľkých špecializácií. Preto je vhodnejší organizačný model koncovej nemocnice založený na programoch, ktoré sa vzájomne prelínajú a dopĺňajú podľa individuálnych potrieb pacienta. Traumaprogram, kardioprogram, neuroprogram, onkoprogram, transplantačný program a program matka a dieťa organizované v jednej nemocnici sú schopné zabezpečiť všetky, aj tie najkomplikovanejšie stavy vo vysokej kvalite, medicínsky aj ekonomicky efektívne.

Celé Slovensko (v Bratislave je problém najvypuklejší) potrebuje takéto nemocnice ako soľ. Už včera bolo neskoro. Predstava desaťročného „čakania na Godota“ je deprimujúca.

Už iba malá poznámka: Bratislava má/mala by zabezpečovať najkomplikovanejšie stavy bývalého Západoslovenského kraja vrátane ťažkých úrazov. Úmysel postaviť novú nemocnicu na druhom (západnom) konci mesta na zle prístupnom kopci (Rázsochy) je to najhoršie, evidentne nekompetentné, organizačne a medicínsky neobhájiteľné riešenie. Predstavuje navyše tisíce zbytočných hodín transportov kritických pacientov.

Nemocnice sa na kopci nestavajú – tam sa stavajú chrámy.

Boh ochraňuj ranených!