Dominikán Peter Šajda Problém v dôvere Bohu je úplne legitímny

„Naša vonkajšia sloboda dnes veľmi klesla, nemožno chodiť takmer nikam. A to nás tlačí do priestoru vnútornej slobody,“ hovorí dominikán Peter Šajda.

Aké pozitíva má strach, ktorý dnes prežívame? Prečo je samota dobrá a dá sa vlastne žiť zmysluplne bez druhých? 

Spoznali sme strach z pandémie, dnes viac premýšľame o tom, čo bude, čo nás čaká. Ani jeden z nás zrejme nečakal, že tu budeme sedieť oproti sebe s polozakrytou tvárou a jeden druhého sa báť.

Áno, mnohí dnes prežívajú strach z ochorenia, straty blízkeho či straty zamestnania a ohrozenia rodiny. No strach má dve zložky. Jedna je reálne ohrozenie, druhá je naša predstavivosť. Strach často narastá preto, lebo naša predstavivosť je veľmi flexibilná, nemá hraníc. Strach je veľmi silná emócia, človeka vzďaľuje od rozumného konania. Od rozumu. Súčasné ohrozenie je reálne, no naša predstavivosť ho vie ešte umocniť. Znásobiť.

Ako so strachom, ktorý v súčasnej situácii neistoty prežívame, pracovať?

Strach má negatívne aj pozitívne črty. Najprv nás paralyzuje. Sme v konflikte s realitou, odmietame ju, snažíme sa jej akoby trochu vyhýbať. Rastie v nás agresivita. Negatívne črty strachu sú vážne. Súčasné obdobie pandémie nechcem nijako zľahčovať. Sám som sa nakazil a bol som v izolácii, matka mojich krstných detí stratila zamestnanie.

Ak sa však v súčasných neistotách a obavách nechceme utopiť, je dobré si všimnúť aj pozitívne črty strachu. Vnímam tri pozitíva. Hoci nás strach najprv paralyzuje, neskôr nás núti konať. Strach nám v živote, akokoľvek to môže znieť, pomáha objavovať nové veci. Núti nás prekonávať problémy, pred ktorými stojíme.

Aké sú tie ďalšie pozitíva strachu?

Núti nás predvídať. V ohrození potrebujeme zvýšiť svoje bezpečie a strach nám pomáha viac sa pozerať do budúcnosti. A aj tú budúcnosť plánovať. Tomáš Akvinský hovorí, že očakávaný úder dopadá s menšou silou. Sme pripravenejší na tú budúcnosť. Po tretie, strach nás konfrontuje so sebou samými. V kríze a ponorení do strachu si viac kladieme otázky o sebe samých. Kto som? Čo je pre mňa dôležité? Za bežného života, mimo situácie ohrozenia, riešime mnoho vecí, no tu nás zrazu obavy z pandémie zatlačia aj k existenciálnym otázkam.

A chceme ich riešiť? Dokážeme zvládnuť následky, ktoré tie otázky zväčša prinášajú?

Osobne som presvedčený, že ich chceme riešiť. Práve odpovede na tie otázky nám pomáhajú nájsť náš zmysel života. Ak by sme na ne neodpovedali, náš život je veľmi krehký, ľahko by sa nám mohol rozpadnúť. Čo sa aj často stáva, keď príde kríza. Keď má však človek tieto otázky zodpovedané, darí sa mu pevnejšie uchopiť zmysel svojho života. Existenciálne by som povedal, že človek je viac sám sebou. Vie, kým je.

Ako ten proces prebieha, ako človek hľadá odpovede na tieto otázky?

Myslím si, že sa pozerá na svoje danosti a možnosti. Som otec rodiny, manžel, zamestnanec firmy, brat. Mám možnosť sa lepšie spoznať. Vyhodnotiť, čo sú veci, na ktorých mi záleží. A tie, ktoré robím len preto, že ich robia iní, opustiť. Prestať iných napodobňovať. Sám si určovať svoj život. Stáť si za tým, čo robím. Toto je moja rodina a som jej verný, toto je práca, ktorú chcem robiť a nie je to len kvôli peniazom. Nežiť čosi len preto, že to určujú normy, ale preto, že je to moje vlastné presvedčenie.

„Človek viac rieši, aký je manžel, otec, syn. Bežne nás v živote unáša prúd a na tieto otázky nezostáva čas ani priestor. Súčasná situácia nám ho dala.“ Zdieľať

Napriek pandémii tomu však mnohokrát nechceme čeliť, nechceme sa vzdať zabehaného života. A potom sa stáva, že nás to dobehne a ovalí. A prichádza zúfalstvo.

Zúfalstvo bežne chápeme ako čosi, čo na nás prišlo zvonku. Človek stratil prácu a nevie splácať hypotéku. No v existenciálnej filozofii vnímame viac to, čo zúfalstvo odhaľuje vo mne. Že nemám pevne uchopený svoj život. Dlhodobo utekám pred sebou, a teda nechcem byť sám sebou. Zúfalstvo len zvýrazní, že nemáme pevne ukotvený zmysel života a keď príde vonkajší náraz, náš život sa rozbije.

Psychiater Viktor Frankl bol v koncentračnom tábore. Mal takmer nulovú vonkajšiu slobodu, no dokázal si zachovať zmysel života. Prežil nielen stratu svojich blízkych, ale ďalej v tých podmienkach rozvíjal filozofiu zmyslu. Podobne Maximilián Kolbe, kňaz, ktorý dal svoj život za otca rodiny. Sú to ľudia, ktorí napriek tomu, že vonkajšie nárazy boli obrovské, tým, že mali dobre uchopený zmysel života a poznali samých seba, sa v tej situácii dokázali zachovať až inšpiratívnym spôsobom.

Rozlišujete vnútornú a vonkajšiu slobodu. Ako im možno rozumieť?

My ľudia sa väčšinou zameriavame na vonkajšiu slobodu. A tak trochu do nej utekáme. Keď sa nudíme alebo nám je akosi zle, ideme von, medzi ľudí. Dnes však nemožno chodiť takmer nikam. Vonkajšia sloboda veľmi klesla. A to nás tlačí do priestoru vnútornej slobody. Dnes môžeme a v podstate musíme riešiť otázky seba samého. To, čo je pre mňa dôležité a kam chcem smerovať svoj život.

Ako máme objavovať túto vnútornú slobodu?

Tie najdôležitejšie veci, naše vzťahy, blízkych často riešime úchytkom, no teraz sa ukazuje, že človek si musí pred sebou vyriešiť, na čom mu záleží v manželstve, v rodine. Niektoré štúdie ukazujú, že niektoré vzťahy sa počas pandémie zhoršujú, pretože si ich nevieme nastaviť. No iné zažívajú oveľa lepšie obdobie. Ľudia sú viac spolu, viac sa rozprávajú. Musia. Človek viac rieši, aký je manžel, otec, syn. Bežne nás v živote unáša prúd a na tieto otázky nezostáva čas ani priestor. Súčasná situácia nám ho dala.

„Výzvou pre človeka je spojiť Boha a vlastný zážitok utrpenia.“ Zdieľať

Je prežívanie pandémie a strachu z neistoty, ktorá z nej pramení, ľahšie pre veriaceho človeka?

Paradoxne nemusí byť. Ak je viera nedospelá, ak ide o určitý návyk bez hlbšieho pochopenia, nemusí pomôcť. No ak je hlbšia a reflektovaná, ak človek vie, v čo a prečo verí, potom áno. V súčasnej situácii je viera ďalšia životná dimenzia, o ktorú sa dá oprieť. Samotný fakt, že človek sa považuje za veriaceho, nemusí znamenať, že mu viera pomôže. Ak viera nie je zvnútornená, môže byť iba prázdna škrupina.

Máte na mysli rozdiel medzi vierou a dôverou? Medzi náboženskými úkonmi, ktoré človek vykonáva čisto z návyku, a vedomím, že svoj život odovzdáva Bohu?

Problém s dôverou Bohu je plne legitímny. Človek zažíva situácie, keď sa Boha pýta, ako s tým, čo prežíva, môže byť okej. Hnevá sa na neho, trpí a nerozumie. Jeden môj známy mi raz povedal, že veriaci majú niečo, čo on nemá, niekoho, komu môžu dôverovať. Samozrejme, že táto dôvera je skúšaná. Prichádzajú situácie, ktoré nás vrhajú do strachu a zúfalstva. Vtedy sa možno nenapĺňajú naše predstavy o tom, ako by mal Boh konať. Ale keď ich zvládneme, opäť nás to zavedie na hlbšiu úroveň.

Dá sa ten proces opísať? Ako v tom celom nepríjemnom a bolestivom zážitku hľadať hĺbku? Keď človek zažíva utrpenie, prirodzene chce, aby ho Boh odstránil.

Utrpenie samo nepominie. Znáša sa však oveľa ľahšie, ak má zmysel. Najťažšie utrpenie je nezmyselné utrpenie. Opäť sa vrátim ku koncentračnému táboru a Franklovi. Ľudia, ktorí sa opustili, skončili. Tí, ktorí dokázali nejaký zmysel nájsť, boli oveľa silnejší. Trpeli, všeličo Bohu možno vyčítali, ale to utrpenie malo nejaký zmysel. Výzvou pre človeka je spojiť Boha a vlastný zážitok utrpenia.

Keď človek trpí, hnevá sa, na Boha často prednostne. Ako hľadať zmysel vo vlastnom utrpení?

To, že sa človek vo svojom utrpení neopustí, ale zápasí s ním, môže byť obetou pre blízkych. Oni sú jeho motiváciou. Kvôli nim a pre nich sa snaží to utrpenie zvládať a bojovať s ním.

Má utrpenie zmysel iba vtedy, ak sa za niekoho obetuje?

Svedectvo trpiaceho človeka je veľmi silné. Ľudia berú takého človeka veľmi vážne. Áno, utrpenie v spojení s obetou má zmysel.

Vo svete sa dnes veľmi nezaťažujeme pokorou, nie je to práve cnosť, po ktorej je dopyt. Súčasná situácia nás však trochu oplieskala. Zrazu tu sedíme v rúškach a rozprávame sa o strachu, zúfalstve, utrpení a tom, ako mu možno dať zmysel. Spokorneli sme?

Táto situácia nám plne odhalila naše limity. Ukázala, že nie sme takými pánmi sveta, ako sme si mysleli. Ani pánmi vlastného života. No je to existenciálna príležitosť konfrontovať sa so sebou samým a vidieť aj svoje hranice. Aj svoju slabosť. Prijať ju a nejako sa s ňou vyrovnávať. Je to príležitosť pochopiť, že môj život nie je len o mne samom, že to nie je len to moje veľké, nafúknuté ja, okolo ktorého sa točí svet. Ale že je to menšie ja. Slabé, ktoré môže ochorieť, schudobnieť. Ktoré k životu potrebuje iných.

No každý človek nemá ten dar, že má dnes okolo seba rodinu a blízkych. Mnoho ľudí prežíva čas pandémie v hlbokej osamelosti. Čo s ňou možno urobiť? Ako im pomôcť?

Takúto osamelosť som nezažil. Neviem na to teda odpovedať z vlastnej skúsenosti. No zrejme platí, že žiaden človek nie je ostrov. Sme schopní vytvárať vzťahy s okolím, aj so susedmi, pokúsiť sa obnoviť vzťahy s rodinou, hoci aj tou vzdialenou. Druhí ľudia sú nevyhnutne súčasťou zmyslu môjho života. Veci, ktoré robím, robím vždy nejakým spôsobom pre iných.

Samozrejme, človek sa nemá rozpustiť vo vzťahoch. Samotu potrebujeme. No je to čosi iné ako osamelosť. Samota je priestor, ktorý možno niečím vyplniť, niečo v ňom vytvoriť. Dnešná situácia nás vrhla k sebe samým, k otázke, ako je náš život nastavený. To nás vedie k druhým. Odpojiť zmysel života od druhých ľudí je omyl.