Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
09. september 2020

Príbehy spoza mreží

Ľudia, ktorí sa väzňom neotočili chrbtom

Mladík zvažoval rehoľu, no skončil v base. Vrah odsúdený na doživotie. Príbehy dvoch väzňov a ľudí, ktorí si s nimi písali a chodili ich navštevovať.

Ľudia, ktorí sa väzňom neotočili chrbtom
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Mladík zvažoval rehoľu, no skončil v base. Vrah odsúdený na doživotie. Príbehy dvoch väzňov a ľudí, ktorí si s nimi písali a chodili ich navštevovať.

Dnes o väzení počujeme často. Za mreže idú podnikatelia, daňoví podvodníci, štátni úradníci, sudcovia a sudkyne, vrahovia, zlodeji. Skončí sa proces, vypočujú si rozsudok a odvtedy svoje dni trávia mimo všetkej pozornosti.

Avšak ľudský život v base sa nekončí. Väzeň si nesie so sebou svoju vinu a svoju osamelosť stretáva v malej cele, keď sa pozrie do zrkadla. Život beží ďalej len v jeho hlave. Sú ľudia, ktorí ponad túto priepasť samoty stavajú mosty. Tenké, visuté mosty z papiera a telefónnych káblov. Ľudia, ktorí sa väzňom neotočili chrbtom.

Dodnes neviem, kde bol problém

Františkánsky kláštor v Trstenej. Brat Matúš položí ruku na zložený list papiera. „Toto je posledný list, ktorý od neho mám. Ostatné som spálil,“ začne rozprávanie a čas sa vracia o dvadsaťpäť rokov dozadu. Len miesto zostáva rovnaké.

Matúš tu trávil rok v postuláte. Do kláštora na návštevy či pobyty chodili rôzni ľudia. Medzi nimi aj jeden stredoškolák. Na Orave pobudol týždeň a odišiel. Brat Matúš naňho zakrátko zabudol.

O pätnásť rokov neskôr, Bratislava. Teraz už hotový františkán brat Matúš dostal list. Na obálke jeho krstné aj rehoľné meno, priezvisko a úplná adresa. Meno odosielateľa mu nič nehovorilo. Ale podľa adresy list prišiel z cely predbežného zadržania.

Otvoril ho. Písalo sa v ňom, že muž, volajme ho Filip, je pre obvinenie v cele a má záujem o korešpondenciu a návštevy. „Bolo to zvláštne, vôbec som nevedel, kto to je a odkiaľ má moju adresu,“ spomína brat Matúš.

Vyhľadal si ho teda na internete. Zistil, že je naňho vydaný zatykač. Už skoro desať rokov. Tak dlho unikal zatknutiu. „Videl som, ako vyzerá, no stále som nevedel, odkiaľ ma pozná.“

Začali si písať. Františkán dostával aj tri listy za týždeň, nestíhal odpisovať. Zväčša bola motívom hlavne psychohygiena a kontakt s vonkajším svetom. V listoch neriešil nič hlboko osobné.

Filip chcel aj návštevy. Brat Matúš mu vyhovel a keď si vybavil všetky povolenia, vybral sa cez pol Slovenska na návštevu. Za hrubým plexisklom uvidel neznámu tvár. No cez reproduktor sa dozvedel, kde ju videl naposledy. Pred desiatimi rokmi v Trstenej. 

Vtedy sa ešte rozhodoval, či nevstúpi do kláštora. Zapamätal si meno brata Matúša. Vo vyšetrovacej väzbe požiadal kňaza, aby naňho našiel kontakt, lebo si s ním chce dopisovať.

„No i tak som nevedel, prečo na návštevu zavolal mňa. Za mesiac mohol mať len jednu návštevu, takže keď som prišiel ja, nemohla prísť jeho rodina,“ čuduje sa rehoľník. Filip mu to vysvetlil tým, že rodiča ani brat oňho nemajú záujem. „Preto som si povedal, že ho raz do mesiaca navštívim.“

Na stretnutiach sa rozprávali úplne nezáväzne. „Prišlo mi to, ako nejaká obyčajná návšteva. Ako keby som sa ani nerozprával s väzňom.“ Ale zistil, za čo bol odsúdený. Spolu s gangom v krajskom meste a okolí vykrádali byty. I keď pôvodne premýšľal o vstupe do kláštora, stiahla ho vidina veľkých peňazí. Odvtedy si žil na vysokej nohe. Až kým ho nechytili.

„Väzeň Filip opäť rozmýšľal nad vstupom do kláštora, brat Matúš mu teda dal rôzne adresy.“ Zdieľať

Počas jednej návštevy si Filip vypýtal veľkú sumu peňazí. „Nevedel som, čo robiť, ale zháňal som ich a každý mesiac mu ich posielal na väzenský účet,“ rozpráva brat Matúš. Pýtal sa ho, na čo toľko peňazí potrebuje. Vraj si chcú spríjemniť sviatky, narodeniny, Vianoce... A vo väzenskom bufete je všetko predražené.

Potom Matúšovi napadlo poradiť sa s väzenským duchovným. „Povedal mi, že to je naozaj privysoká suma, že ju vo väzení ani nemá kde minúť. Nech mu posielam len polovicu.“ Filip súhlasil.

Naďalej však požadoval veľa vecí, aj v balíkoch. „Preto mi napadlo, či si vo väzení náhodou nekupuje ochranu. Priznal, že áno.“ Brat Matúš sa rozhodol, že Filipa od peňazí neodstaví a naďalej mu ich bude posielať.

Vo väzení sa začal učiť po taliansky a chcel, aby mu písal aj niekto iný. Brat Matúš sa teda spýtal svojich žiakov na gymnáziu, či by si nechceli ako skutok milosrdenstva písať listy s väzňom. Dve dievčatá súhlasili.

Medzičasom chytili aj niekoľkých ďalších členov gangu. Ich výpovede Filipovi priťažili a trest sa mu z pôvodných šiestich rokov zdvihol na osem.

Obsah listov aj stretnutí zostával naďalej len málo osobný. „Kedy prídeš, toto a toto mi pošli, zapamätáš si to? Ešte ti o tom napíšem,“ vymenúva brat Matúš najčastejšie témy konverzácií. „Aj tak som sa ho snažil pýtať, či sa cíti dobre, či mu nik neubližuje…“

Filip jeden čas začal hovoriť, že to už nevydrží, že sa nechá preložiť. Ale zišlo z toho. „Skončilo sa to tak, že to nie je nič dôležité a Filip to ustojí sám.“

Začali si aj volať. Filip v telefóne občas hovoril, že nech už len je návšteva, lebo potrebuje Matúšovi čosi dôležité povedať. „Veľmi to zdôrazňoval, že potrebuje, aby som ho podržal, ako keby sa čosi dialo,“ vysvetľuje františkán.

Ale keď prišiel na návštevu, prebiehala ako vždy za posledných päť rokov. „Keď som sa ho spýtal, s čím sa mi to chcel zdôveriť, povedal niečo dopredu pripravené.“ Brat Matúš cítil, že sa niečo deje, ale nevedel čo.

Brat Matúš je františkán. Vyštudoval náboženstvo a dejepis, ktoré niekoľko rokov vyučoval na Gymnáziu Matky Alexie v Bratislave. Dnes je predstaveným komunity v Trstenej, kde má na starosti formáciu postulantov.

Roky bežali, až do konca trestu zostávalo len pol roka. „Obával sa návratu, že nebude môcť začať nový život, lebo ho znovu stiahne gang.“ Opäť rozmýšľal nad vstupom do kláštora, brat Matúš mu teda dal rôzne adresy, z niektorých sa mu aj ozvali späť.

„Navrhol som, že na poslednú návštevu v roku 2016 zoberiem aj spolubrata a do júna budúceho roku, kedy mali Filipa prepustiť, sa budeme striedať,“ opisuje brat Matúš. Filip súhlasil. „Toto je list, ktorý mi potom prišiel,“ františkán sa pozerá na zložený štvorec papiera. „Písal v ňom, že sa mu páči zmysel pre humor jeho nového návštevníka a že sa teší na budúci mesiac.“

V januári šiel na návštevu druhý brat. Keď sa vrátil, Matúš sa ho spýtal, ako to dopadlo. Brat odvetil, že dobre, príjemne sa porozprávali. „Vravel mi, že mal stále tak opretú hlavu o ruku, ako keby nad niečím urputne premýšľal a nebol veľmi veselý. Ale nič výnimočné.“

Bratia sa rozišli na izby. Matúš zapol mobil a našiel si štyri zmeškané hovory z neznámeho čísla. Bolo desať hodín večer. Zavolal späť. „Kriminálna polícia,“ ozvalo sa na druhej strane. Pýtali sa, či bol cez deň na návšteve vo väznici, lebo tam je uvedený, ako návšteva. „Chcel som vedieť, prečo sa ma pýtajú.“ Odpovedali, že Filip spáchal samovraždu. Pol roka pred prepustením. 

Inzercia

Matúša zamrazilo. Spomenul si, že Filip mu písal, aby prišiel na januárovú návštevu, lebo mu chce niečo dôležité povedať. „Už to tak bolo viackrát, no nikdy mi nič dôležité nepovedal. Tak som to nechal tak.“ 

Na zádušnej omši stretol Filipovu rodinu. V sakristii sa stretol s bratom. Spýtal sa ho, prečo za Filipom nikdy neprišli do väzenia. „Povedal mi, že Filip ich nikdy nepozval. A bez pozvania väzňa nemohli prísť.“

„Najviac ma mrzí, že za osem rokov som nezistil, kde bol problém. Neviem to doteraz,“ s ľútosťou uzatvára františkán.

Zdá sa mu, že vo väzení sme my

Deväťdesiate roky. Jej kamarátka s manželom čakala dieťa. „Poď, budeš krstnou mamou.“ Išla. Aj druhému a tretiemu. Manželia sa začali stretávať s jehovistami, neskôr vystúpili z cirkvi a pridali sa k nim. Zároveň sa zadĺžili v desiatkach tisícoch korún. No naďalej sa s nimi stretávala.

„Ešte deň predtým som bola na oslave menín jedného z krstniat u jeho starých rodičov,“ spomína si Mária Palovičová. Všetko vyzeralo normálne. Večer, deň po oslave, keď deti spali, chlap svoju ženu zaškrtil. Dve dcéry a jedenásť mesačného syna utopil vo vani. Všetkých štyroch zatvoril do skrine a šiel do krčmy.

Kamarátovi tam porozprával, čo urobil. Ten mu nechcel veriť, tak ho zobral domov a po večeri otvoril skriňu. Muž zavolal políciu.

„Počúvala som správy. Spoznala som najprv iniciálky a potom miesto. Bolo to hrozné,“ opisuje pani Mária, ako sa o tragédii dozvedela. Počas vyšetrovania zločinec Jaroslav povedal, že rodinu zabil pre dlhy. S manželkou by šli do väzenia a deti do detského domova. Nechcel, aby sa rozdelili.

„Jaroslav je vo väzení už vyše 26 rokov. Okrem pána Rastislava za ním nechodí nik.“  Zdieľať

„Vôbec som to nevedela rozdýchať, ale môj muž ihneď povedal, že mu musíme odpustiť. Pretože mu nevidíme do hlavy a nesmieme ho súdiť,“ vysvetľuje pani Mária. Jej manžel naňho našiel kontakt a začali si písať. Dobre urobil, pretože jehovisti sa zatknutému obrátili chrbtom.

Rastislav Palovič bol väzňovi ako krstný otec detí rodina, preto ho mohol prísť navštíviť. Urobil tak hneď, ako sa dalo. „Bolo to depresívne. Aby som sa k nemu dostal, musel som prejsť asi polovicou väznice. Všade boli zamknuté dvere, strážnici ich otvárali čipom.“

Vrah dostal doživotie a dlhý čas strávil na samotke. Ale uvedomoval si, čo spravil a veľmi sa za to hanbil. Navyše, opäť nachádzal vieru.

Ešte kým bol vo vyšetrovacej väzbe, prišla ho navštíviť svokra. Povedať, že mu odpúšťa. „To asi veľmi prispelo k jeho obráteniu,“ zamýšľa sa pani Mária. Vo väzení stretával sestru Bernadetu z Vrícka, zakladateľku Rodiny Nepoškvrnenej, ktorá sa tam starala o uväznených. Pod jej vplyvom sa opäť stal kresťanom.

Pánovi Rastilavovi dozorcovia hovorili, že väzňom, ktorí sa obrátili, sa dá dôverovať. Kedysi, keď prišiel kňaz slúžiť omšu, im len otvorili cely a oni sledovali bohoslužbu spoza mreží. Teraz môžu sláviť omšu spolu v jednej miestnosti.

Manželia Palovičovci sú presvedčení o úprimnosti Jaroslavovej viery. Majú aj dôvody. „Napríklad on veľmi chrápe, nepomohol mu ani prístroj, ktorý som mu poslala. Istý čas na cele býval s tromi väzňami. Aby ich nerušil, niekoľko rokov spával vo vani. Takmer posediačky. Mohol sa na to vykašľať, nemusel to robiť, ale zobral to ako pokánie,“ rozpráva pani Mária.

S väzňom si teraz nielen píšu, ale aj volajú, pretože telefóny sú už aj v celách. Posielajú mu balíky s potrebnými vecami, za ktoré im platí zo svojho invalidného dôchodku. Vo väzení za ním boli obaja, odkedy ho však presunuli z Ilavy do Leopoldova, na návštevy chodí len muž. S cestou mu to zaberie celý deň.

Jaroslav svoje dni trávi modlitbou a prácou. Vyšíva obrazy a posiela ich ľuďom, aby im urobil radosť. „Keďže má tridsať dioptrií, zle vidí, musí ich robiť takto,“ hovorí pán Rastislav a farebnú látku si drží centimeter pri oku. „Ale je to krásna práca, nemusel by sa za ňu hanbiť ani profesionál,“ chváli a podáva mi výšivku.

Palovičovci sú manželmi už dvadsaťdeväť rokov. Po svadbe si adoptovali dieťa a do pestúnskej starostlivosti im postupne pribudlo ďalších šesť. Posledné bolo ťažko zdravotne postihnuté, pani Mária opustila zamestnanie, aby sa oňho starala, čo robí dodnes. Pán Rastislav sa pred deviatimi rokmi stal profesionálnym rodičom, preto si domov zobrali aj ďalšie deti. Manželia ich dokopy prijali dvanásť, najstaršie už žijú samostatne a dodnes sa navštevujú. Na fotke sú s obrazom, ktorý pre nich vyšil Jaroslav.

S týmto väzňom sa spája ešte ďalší príbeh. Istý chlapec zo stredoslovenskej dediny zabil svojich rodičov. Dostal vyše dvadsať rokov. Vo väzení stretol Jaroslava aj sestru Bernadetu. Rozhodol sa, že sa nechá pokrstiť a za krstného otca si vybral – Jaroslava.

Dnes je už na slobode, stal sa pustovníkom a stará sa o ľudí bez domova, za čo od ministra práce dostal ocenenie Sociálny čin roka. „Stretla som sa aj s ním. Povedal mi, že Boh mu dal druhú šancu,“ usmieva sa pani Mária. „Niekto by rád vrátil trest smrti, ale aj kriminálnik sa môže zmeniť a pomáhať mnohým ľuďom.“

Za 56-ročným Jaroslavom dnes okrem pána Rastislava už nechodí nik. Rodičia mu zomreli a súrodenci ho nenavštevujú. Palovičovci sú tak jeho patrónmi i spojením s vonkajším svetom. Píše im, ak niečo potrebuje, ale aj preto, že nechce stratiť kontakt so životom za väzenskými múrmi. 

Vo väzení je už vyše dvadsaťšesť rokov, preto si môže požiadať o skrátenie trestu.

„Radila som mu, aby to nerobil. Za štvrťstoročie, čo je zatvorený, sa doba veľmi zmenila,“ vraví pani Mária. „Rozmýšľa, že ak by ho pustili, uchýlil by sa do nejakého spoločenstva, napríklad rehole. Iba tak by mal šancu. Ale veľmi na prepustení nelipne,“ dopĺňa jej manžel.

Je Jaroslav po toľkých rokoch vo väzení spokojný? Býva na samom vrchu, takže v lete majú strašné teplo. „Niekedy frfle, že v bufete sú predražené veci, alebo že im dávajú zlé jedlo. Vtedy mu pripomínam: ‚Počúvaj ma, nie si v hoteli, ale v base‘,“ smeje sa pani Mária.

„Nie je to nič moc, ale pripomínam mu, aby bol spokojný s tým, čo má. A on, myslím, je spokojný,“ dodáva. 

Pán Rastislav sa na mňa zahľadí a pomaly začne. „Raz mi hovoril, že keď nás tak počúva, zdá sa mu, že vo väzení sme my, nie on,“ usmieva sa. „Tam inak plynie čas. Nemusí sa zaoberať tisíckou drobných úloh, ktoré sa na nás denne hrnú. A tak je v niečom slobodnejší ako my.“

Foto: Juraj Valach

Odporúčame