Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
02. august 2020

Ultrabežkyňa

Beh ma baví, no nie je moje náboženstvo

Rozhovor s Júliou Batmendijnovou, tlmočníčkou a ultrabežkyňou, ktorá 760 kilometrov Cesty hrdinov SNP prebehla za dvanásť dní.

Beh ma baví, no nie je moje náboženstvo
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Júliou Batmendijnovou, tlmočníčkou a ultrabežkyňou, ktorá 760 kilometrov Cesty hrdinov SNP prebehla za dvanásť dní.

Keď Júlia Batmendijnová dokončí preklady či tlmočenie, vyrazí do lesa. Nie na prechádzku – Júlia v lese behá a behá dlho. Venuje sa ultrabehom či rýchlym prechodom na niekoľko desiatok, sto či dokonca stovky kilometrov. Pred rokom vytvorila ženský rekord na najznámejšej slovenskej magistrále z Dukly na Devín. Trasu, ktorú chodci prejdú za 25 či 30 dní, zdolala za 11 dní a 18 hodín.

V rozhovore hovorí, čo prežíva bežec pri takýchto extrémnych zážitkoch, ako sa na ne pripraviť, ale aj to, že ultrabeh nie je pre každého a milovníci tohto športu na seba vedia byť veľmi tvrdí. Rozprávali sme o drine, Júliinej skúsenosti s nutnosťou zmeniť priority aj tempo a tiež o tom, že beh vie byť dôležitou formou sebaspoznávania a zdrojom lekcií pre život. 

Venovali ste sa karate, sálovému futbalu aj squashu. V čom vás beh chytil za srdce? 

Má to najmä praktické príčiny. Keď mám čas od tretej do štvrtej, obujem sa pri vchode a plných 60 minút venujem behu. Na všetky ostatné športy treba vybavenie, niekam sa presúvať, dodržiavať termíny tréningov alebo sa dohadovať s inými. Pre mňa je beh najslobodnejší šport.

No asi mu nevenujete toľko času len z praktických dôvodov.

Beh ma, samozrejme, veľmi baví, ale to aj iné športy. Beh je výborný kompromis: teší ma a najlepšie sa dá zladiť s mojím súčasným životom. Príležitostne sa nevyhýbam iným športom. Beh nie je moje náboženstvo. No už v ňom mám skúsenosti, systém tréningov a stala sa z neho moja priorita. 

Vy ste najskôr behávali len tak popri štúdiu, potom prišiel Devín – Bratislava (12 km), neskôr Baba – Kamzík (26 km) a potom vás kamarát namočil do Trnavskej stovky. Z dvadsaťšesť na sto kilometrov je veľký skok. Aká to bola skúsenosť? 

O tomto type behu som nevedela nič. Kamarát mi len povedal: „Poď, bude to super!“ Dobehla som ako prvá žena, no to veľa nepovie, lebo na Trnavskú stovku chodia skôr turistky. Ale zabehla som solídny čas, 14 a pol hodiny. Doteraz neviem, ako sa to podarilo. Asi zohral úlohu dobrý fyzický základ a nadšenie z toho, že idem skúsiť zabehnúť sto kilometrov. Možnosť, že beh nedokončím, mi ani nenapadla. Až potom som sa dozvedela, že niekto to zabalil na šesťdesiatom kilometri. Hovorím si: Aha, to sa dá? 

Odvtedy ste zabehli ďalšie „stovky“. Čo z vás urobilo ultrabežkyňu? Eufória z výsledku, prekonanie samej seba či láska k prírode?

Ako realistka si myslím, že najväčšiu úlohu zohrávajú hormóny, ktoré sa pri behu vyplavujú. Človek zažíva vlny eufórie aj depresie a je to veľmi zaujímavý zážitok. Najmä v kontraste s bežným životom. Je to aj forma sebapoznávania. Momenty, keď sa človek cíti dobre, sú intenzívne a príjemné. Zároveň je zaujímavé posúvať svoje hranice. Ani ja som si nevedela predstaviť, čo moje telo dokáže. Keď poviem, že som bola na stovke, mnohí si myslia, že myslím 100 metrov. Povzbudí to sebadôveru – človek je schopný robiť oveľa väčšie veci, ako si o sebe myslel. Vie to potom použiť aj v iných oblastiach života. 

Napríklad?

Živím sa ako tlmočníčka. Keď mi prišla pozvánka tlmočiť stretnutie premiérov na úrade vlády, hovorím si: „Je to z dvadsaťšesť na sto. No keď to vyšlo vtedy, snáď to vyjde aj teraz.“ Človek má skúsenosť, že nie je úplne nereálne, aby sa podarili aj veci, na ktoré by si bežne netrúfol. 

Baví vás celá škála emócií pri behu, byť nielen hore, ale aj dole?

Áno, keď prekonáte krízu, posilní vás to. Potom aj v iných životných situáciách, keď je toho veľa, už máte skúsenosť, že to raz skončí a bude lepšie. A viete, ako vydržať, robiť malé kroky a nesústrediť sa príliš na to nepríjemné. Beh mi dal veľkú životnú odolnosť. 

Kde sa to dá pozorovať?

Bolo to vidno aj počas korony. Mala som síce veľmi dobré podmienky, nemám malé deti a nikto z okolia nebol chorý. Aj mne však dočasne klesli príjmy. Keď som pozorovala okolie, zdalo sa mi, že som sa s celou situáciou vyrovnávala ľahšie. Myslím, že vďaka behaniu som si zvykla byť v hlbokom nekomforte a nerobiť si z neho ťažkú hlavu. Mám osem pľuzgierov, no dám ešte dvadsať kilometrov. Dnes rozumiem tomu, že niektoré veci sú ťažké a budú bolieť, ale nie je to koniec sveta. 

Čo majú ultrabežci spoločné okrem toho, že ich baví tento čudný šport? Myslím, že sme na seba všetci vnútorne tvrdí. Zdieľať

Takže ste vďaka ultrabehom odvážnejšia?

Viac si verím. Už som ťažké momenty zvládla toľkokrát, že ich zvládnem znova. Samozrejme, je dôležité ostať citlivý k druhým, ktorí možno majú svoju latku niekde inde. V behu aj v živote. Keď fňukám, že som dala len dvadsať kilometrov, v žiadnom prípade nechcem zhadzovať niekoho, kto s behom začína a dvadsať kilometrov je jeho celoživotná méta. O niektorých veciach sa takto môžeme baviť len medzi ultrabežcami.

Je ultra-svet akási bublina?

Určite, náš svet ultrabežcov je veľká bublina. Vedieme iné debaty, máme skrátka inú skúsenosť, je to veľká životná zmena. Síce nie som matka, no príde mi to ako paralela. Keď pozorujem ženy po pôrode a pred ním, jednoducho sa o niektorých veciach bavia inak. Majú živočíšno-emocionálnu skúsenosť, ktorá ich zmení.

Znamená to podľa vás, že na žene vidno, že behá ultrabehy?

Myslím, že do nejakej miery áno. Je sebavedomejšia. Je hrdá na to, čo zvládla a rozumie, kam až vie ísť fyzická bolesť a že ju zvládne. A pozná aj veľkú radosť na konci. 

Čo je to za komunita, ultrabežci? Majú nejakú spoločnú črtu?

Okrem toho, že ich baví tento čudný šport? Myslím, že sme na seba všetci vnútorne tvrdí. Myslíme si, že by sme mali podávať takéto výkony, inak sme menej hodnotní. Ide trochu aj o ego. No zdá sa mi, že vybíjať si to v športe je pozitívne. Určite lepšie ako na niekom v práci. (Smiech.) Medzi ultrabežcami nájdete ľudí zo všetkých profesií, psychológov, programátorov aj sústružníkov a ľudí pracujúcich na výrobných linkách. Mnoho ľudí sa tam príde skrátka vybúriť, ako aj ja. Môj manžel vedec si tiež rád takto „vyhodí z kopýtka.” Myslím, že ultrabeh priťahuje ľudí, ktorí sa tam prídu uvoľniť a odviazať. 

Je ultrabeh pre každého, kto má dosť výdrže? Treba mať na ultrabehy fyzickú predispozíciu či stačí mať veľa natrénované? Alebo je kľúčom silná psychika? 

Ultrabeh je extrém a nie je pre každého. A je to tak úplne v poriadku. Nie každý organizmus má takú húževnatosť. Tréning robí neskutočne veľa, azda každý zdravý človek by dokázal raz za život zvládnuť ultrabeh. No či by mal na konci radosť, to neviem. Poznám ľudí, ktorí povedali, že to bol najhorší zážitok ich života a už si to nikdy nechcú zopakovať. No ak ultrabeh niekoho láka, tak stojí za to ho vyskúšať. Už len príprava je veľmi dobrá príležitosť spoznať samého seba. Ani ja nie som atletický somatotyp a nikdy by som nepovedala, že sa budem venovať behu. A aha, ako to sadlo! Kým človek neskúsi, tak nevie. 


Predstavme si škálu, kde na jednej strane sú bežci, ktorí behajú bez akejkoľvek výbavy či plánu, a na druhej strane bežci, ktorí si merajú tepy, majú profesionálmi vytvorené tréningové plány a riešia appky a výživové doplnky. Kde sa nachádzate vy?

Asi niekde v hornej tretej štvrtine. Trénovala som na SNP a to bol veľký projekt. Nie som kamikadze a cítim zodpovednosť za svoje zdravie. Tam som sa začala viac zaujímať o tieto veci. Stále si nemeriam tepy a netrénujem ako bežci, ktorí majú rozplánovaných celých sedem dní v týždni a ráno vybehnú bez ohľadu na to, ako sa cítia. No aj ja sa o behu a o zdraví vzdelávam a aplikujem, čo som sa dozvedela. Najmä v mladom veku sa dá behať aj bez toho, no človek rýchlejšie zostarne a skôr sa zraní. Čím skôr sa človek o seba začne starať, tým lepšie. Je to o udržateľnosti. 

Viete dať príklad?

Keď sa potím šestnásť hodín v kuse a dám zo seba všetky minerály, tak si aj ja dám iontový nápoj, soľ a magnézium. Asi by to moje telo zvládlo aj bez toho, no načo mu to robiť. Je rozumnejšie doplniť, čo mu chýba. Samozrejme, doping či steroidy sú veľké nie. No kto nerieši klasickú športovú výživu, tak si do budúcnosti skôr škodí. Treba veciam rozumieť, no zároveň ma desia tí, čo ultrabehy berú veľmi striktne. Vedome tento prístup odmietam. Viem, čo ma na behu baví. Robím veci, ktoré mi pomôžu si ho užiť. Vyžívať sa v číslach a vede mi nesedí. 

Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí majú chuť si dlhšie behy vyskúšať alebo sa im dlhodobo venovať? 

Ja môžem radiť koľko chcem, no prax hovorí, že kto sa pre beh nadchne, pôjde doň hlava-nehlava a naučí sa sám na sebe. V istom zmysle je to aj najzdravšie. Keď má človek vlastnú zlú skúsenosť, nabudúce už veci urobí inak. Ale poradila by som, že treba byť realista a nedať sa zlákať tým, že všetci moji známi zrazu prešli na ultra. Sú ľudia, ktorí za rok natrénujú na stovku, idú na ňu a sú úspešní. Väčšina však skončí tak, že dva roky vymetá všetky ultrabehy, no potom prídu zranenia alebo mentálne vyhoria. 

Čím to prepálili? 

Ultrabeh je okrem kondičky veľmi náročný na kĺby: členky, kolená, bedrá a aj na chrbticu. Mäkké štruktúry okolo kĺbov sa adaptujú oveľa dlhšie ako svaly; tie viete natrénovať za pol roka. No šľachy potrebujú viac času a to sa nedá urýchliť tým, že budem trénovať dvakrát toľko.

SNP bol môj najintenzívnejší a najkoncentrovanejší zážitok. Išli sme päťdesiat až osemdesiat kilometrov denne, dvanásťkrát za sebou.  Zdieľať

Aj vy ste šli na vec skokovo. Zažili ste niečo podobné?

Áno, mala som dlhšie bolesti v kolene. U mňa bol problém v nedostatku strečingu a kompenzačných cvičení. Z rovín som zrazu začala behať kopce. Kondične som vládala, no zrazu som bola v inom došľape a jedno koleno začalo bolieť. Nebolo to žiadne zranenie, ale potrebovala som niektoré partie strečovať a iné posilniť. Spravilo sa to pomerne rýchlo, ale naši lekári sa športu veľmi nevenujú a dlho to nevedeli identifikovať. K ultrabehu patrí aj posilka a strečing, ináč to nie je udržateľné.

Takto pred rokom ste dali slovenský ženský rekord na Ceste hrdinov SNP. Bežne táto trasa z Dukly na Devín trvá ľuďom 25 až 30 dní. Vy ste túto viac ako sedemstošesťdesiat kilometrovú trasu prebehli za 11 dní a 18 hodín. Je to váš najväčší športový či životný zážitok?

Áno, bol to môj najintenzívnejší a najkoncentrovanejší zážitok. Išli sme päťdesiat až osemdesiat kilometrov denne, dvanásťkrát za sebou. Stále neviem, čo si mám o tom myslieť a prečo som to urobila. (Smiech.) Na jednej strane na to veľmi rada spomínam a som rada, že to vyšlo. Zároveň si vždy pri rozprávaní o SNP moje telo spomenie, ako veľmi trpelo. Bol to extrém. 

Doslova cítite fyzickú reakciu, keď o SNP behu hovoríte?

Áno. Neviem to dobre vysvetliť, no moje svaly sa akoby stiahnu a cítim fantómové bolesti v nohách. (Smiech.) Nemyslím si, že to tak má každý, no ja si aj zážitky, ktoré nesúvisia s behom, dobre fyzicky pamätám. Chalani, ktorí tú trasu takto bežali iné roky, hneď po skončení hovorili, že by to šli vyskúšať znova a rýchlejšie. Ja som hneď povedala, že raz mi stačilo. 

Počas celej cesty s vami niekto bežal a priatelia vám robili „support“: šoférovali dodávku s vecami, pripravovali osviežovacie zastávky. To už nie je letná dovolenka, ale tímová snaha o výsledok. Čo bolo vašou aj ich motiváciou?

To je naša ultra bublina. Takýchto skupín funguje viacero a počas korony sa rozbehli ďalšie. Je to subkultúra, v rámci ktorej sa podporujeme. Aj ja idem teraz na dovolenku robiť „support“ inej skupine.  

Prečo sa celá skupina rozhodne pomôcť Júlii, aby zabehla najlepší ženský čas na SNP?

Lebo ma majú radi. (Smiech.) Je to bežecká spolupatričnosť. Vedia, čo to znamená mať cieľ a túžiť ho dosiahnuť. Zároveň, všetci sme dobrodružné typy a ísť dodávkou cez celé Slovensko a ako partia riešiť veci, čo nastanú, je skrátka zábava. Je to aj životný štýl. 

Čo bol váš osobný cieľ?

Inzercia

Pre Cestu hrdinov SNP som sa spontánne nadchla už dávno: lákalo ma dobrodružstvo a prejsť si takto Slovensko. Medzičasom som sa stala ultrabežkyňou a nápady sa spojili. Zlomom bolo, keď jednému z kamarátov diagnostikovali ťažkú chorobu. Je možné, že sa už k ultrabehu nebude môcť vrátiť. Vtedy mi došlo, že to, že som zdravá a môžem ísť, nie je samozrejmé. Povedala som si, že idem teraz a hotovo! Chalani hneď povedali, že ma podporia, začali sa prípravy a zrazu sme tým rok žili všetci.

Mnohí si nevieme predstaviť, akým tempom ste išli. Je to chôdza či beh? 

Je rozdiel, akým sa beží stovka a ako sa ide sedemsto kilometrov. Keď sa bavíme o SNP a pozrieme sa na podobné zahraničné výkony, tak sa ukazuje, že najefektívnejší spôsob, ako prechádzať podobné super dlhé trate je súvislá športová chôdza. Chodci niekedy predbehnú bežcov, pretože vedia ísť súvisle, menej sa zničia a rýchlejšie regenerujú. No ja som bežkyňa. Toľko hodín súvisle kráčať je iný pohybový vzorec pre svaly, telo aj pre hlavu. Ani to sa nedá natrénovať za šesť mesiacov. Ja som šla podľa seba, takzvaný indiánsky beh. Na rovine som šla pomalým poklusom v konverzačnom tempe; človek má pocit, že sa ani veľmi nenamáha. Keď sa terén zdvihne, ide sa do chôdze, pri klesaní sa zase klusá. Prudké výbehy či zbehy berú veľa energie. 

Išli by iní športovci tú istú trasu inak?

To závisí od výkonnosti bežca. Paľo Porubčan, ktorý v máji prešiel tú istú trasu za sedem dní a dvanásť hodín, išiel denne takmer sto kilometrov. Na to, aby ste za dvadsaťštyri hodín prešli takú vzdialenosť, potrebujete istú rýchlosť. No s asfaltovým behom na desať kilomentrov to nemá spoločné vôbec nič. Dlhšia trasa v teréne znamená oveľa pomalšie tempo. Aj preto radšej hovorím o rýchlom prechode Cesty hrdinov SNP ako o behu.

Ako vyzeral váš deň? 

Vstávali sme o 3:30 a vyrážali o trištvrte hodinu na to. Okrem kratších prestávok to bol celý deň na nohách. Boli dni, keď sme ťahali aj do jedenástej večer. 

Naozaj ste spali v dodávke na matraci?

Asi polovicu nocí. Zvyšok sme spali v penziónoch po ceste. 

Ako sa dá v spacáku, keď spíte priemerne päť hodín, zregenerovať na ďalší bežecký deň?

Nedá. Idete skrátka na dlh. To je, ako keď dobijete baterku mobilu z nuly na sedem percent. Aj z tých sedem percent ešte chvíľu funguje. Zregenerovať sa aj z jedného stokilometrového behu, keď ho dávate naplno, trvá možno tri týždne. Plne sa zregenerujete až doma. 

Aj toto učí ultrabeh. Prijať realitu, aká je, a nie si neustále vyberať len hrozienka z koláča.  Zdieľať

Koľko vám trvalo dať sa dohromady po dvanástich ultrabehoch za sebou?

Prvých desať dní po návrate som mala ľahký režim: strečing, posilňovňa a krátke prechádzky. Je dobré, keď sa svaly prekrvia a idú do nich živiny. Na jedenásty deň som si šla pomaly zabehať päť kilometrov a ešte to bolelo, ťahalo a šklbalo. Päť týždňov po návrate som bola na turistickej päťdesiatke, no nohy si zase spomenuli. Tepovo som už unavená nebola, no telo si SNP stále veľmi dobre pamätalo. Myslím, že plná regenerácia trvala možno aj dva mesiace.   

Ako ste tých dvanásť dní prežívali fyzicky aj psychicky? Nebola to skrátka bolesť a nepríjemné pocity väčšinu času? 

Prvý deň bol fajn. (Úsmev.) No po šesťdesiatom kilometri to začalo bolieť a po druhom dni sa už išlo na dlh. Bolelo to väčšinu času. Znie to veľmi zle. No psychicky som mala dobrý čas. Nevedela som to vysvetliť ani spolubežcom. Ľutovali ma a navrhovali, nech spomalím: načo to tak hrotiť. No ísť na hranu bolo súčasťou tohto zážitku. Chcela som vedieť, ako najrýchlejšie dokážem ísť. Na pozadí som si stále uvedomovala, že som tu z vlastnej vôle. Že je to presne to, čo som chcela a idem dopredu. Keď som veľmi plakala, brala som to, že to patrí k zážitku.

Túžila som spoznať, aké stavy budem mať a čo v nich budem cítiť. Celú skúsenosť som pozorovala akoby zvonku. No samozrejme, keď nastanú krízy, tak je človek veľmi „vnútri“. (Úsmev.) Neplatí, že rada trpím. Som radšej, keď mám flow a cítim, že vyletím do nebies.

Boli aj také momenty?

Jasné. Vždy prišli nečakane. Človek si myslí, že už to zabalí, potom zrazu príde vlna energie. Celý úsek prebehne, má vyostrené zmysly a je akoby v krajšom svete. No jedno patrí k druhému. Tak je to aj v živote. Keď mám partnera, ktorý má skvelé vlastnosti, musím akceptovať aj tie zlé. Nemôžem ich oddeliť. Aj toto učí ultrabeh. Prijať realitu, aká je, a nie si neustále vyberať len hrozienka z koláča. 

Vnímate pri behu aj duchovný rozmer, napríklad vďaka kráse prírody?

Mnoho bežcov to tak má. Ja som skôr materialista. Rozumiem tomu, že sa pri behu v mozgu dejú isté chemické procesy. Nehľadám za tým nič vyššie. Beh ma láske k prírode učí. Dlho som behala v lese len preto, že to bolo príjemné. Tento rok som si kúpila knihu o stromoch, aby som vedela, ako sa čo volá. Pri takom dlhom a častom behu stretnete takmer všetky zvieratá, čo v lese žijú. Na každom druhom behu stretnem diviaky. Kúpila som si teda knihu o medveďoch. Nikdy predtým ma to nebavilo, ultrabeh ma k prírode privádza. 

Mnohí považujú ultrabehy za mimoriadne výkonovo zamerané či dokonca za týranie vlastného tela. Čo je tá potreba človeka, ísť až na hranicu alebo „rozbiť sa“, ako to aj uvádzate na stránke ultrabehu, ktorý organizujete?

Ľudia to skrátka majú v sebe. Vyhľadávame hrany a niekedy aj utrpenie. Asi to potrebujeme. Žili sme v lesoch a bojovali o prežitie a teraz sme znudení, že sa nič také nedeje. Pri takomto zážitku človek vie, že žije. Pri behu dostanem živočíšny hlad a mám pocit, že by som zahryzla aj do mamuta. Vtedy je mi jedno, čo spoločnosť hovorí o ženách a servítkach. Som živočích a potrebujem jesť. Oslobodzuje ma to,  takto sa spoznať. Potom sa aj s väčším nadhľadom pozerám na bežný život. Je príjemné cítiť, že mi v tele prúdi krv a že som živý človek. No nemyslím si, že je to pre každého. Môj manžel je vedec a jeho na behu lákajú skôr čísla: appka Strava a meranie tepov. Každý si na behu nájdeme to svoje. 

Vo svojom profesnom živote sa živíte nemčinou a poľštinou. Ako vyzerá váš pracovný deň?

Doobeda učím nemčinu vo firmách, poobede zväčša z domu prekladám alebo mám voľno a vzdelávam sa. Nárazovo mávam tlmočenie, na ktoré sa treba pripravovať. Je to veľmi flexibilné, typický týždeň asi neexistuje. 

Chodíte do firiem a tlmočíte aj pre ministrov. To znie ako zásadne iný svet oproti živočíšnym zážitkom v lese.

Je. Tlmočenie aj ultrabehy som začala robiť v tom istom roku a oboje sa snažím robiť naplno. No sú to veľmi odlišné svety. V Národnej rade SR si mnohí nevedia predstaviť, že niekedy jem v lese  z misky na zemi. No zatiaľ sa tieto svety kompenzujú. Keď sa cítim príliš ako živočích, oblečiem sa do tlmočníckych šiat a cítim sa inteligentne. (Smiech.) Keď je stresu a umelého sveta príliš, je super uvoľniť sa v lese. Uvidím, ako dlho to bude fungovať. 

Dlhoroční tlmočníci vravia, že podvedome tlmočia aj rozhovory s manželkou v aute alebo zo spánku. Je beh protipólom k neustálemu namáhaniu hlavy? 

Keď je toho veľa, aj pri čítaní románu sledujem, kde nedali čiarku a opravujem štylistiku. Keď sledujem správy a zistím, že neviem, ako by som niečo povedala po poľsky, hneď si to musím vyhľadať. Všetko je potenciálny materiál a neviem vypnúť a oddýchnuť si. V lese okolo mňa nie sú žiadne slová, len stromy a môj dych. 

Pred troma rokmi ste zažili obdobie podobné vyhoreniu. Čo ste prežívali? 

Cez víkendy som behala ultrabehy a cez týždeň drela. Živnostníčenie som zobrala po hlave. Som z rodiny siedmich detí z východu a bola som nastavená tak, že potrebujem byť finančne sebestačná. Ísť po škole na prekladateľsko-tlmočnícku voľnú nohu znamená, že človek musí veľa makať, aby sa etabloval. Robila som veľa, mala som stresujúce zákazky s náročnými klientmi, pomedzi to ultrabehy. Vtedy som začala mať k veciam odpor. Neskôr, keď som si čítala o symptómoch vyhorenia, som sa v nich našla. Za odborníkom som nešla, stihla som sa samo-identifikovať a začať veci riešiť. 

Čo boli tie signály?

Prišla mi prvá reklamácia na preklad, čo sa dovtedy nikdy nestalo. Budík som si musela dať do druhej izby, aby som bola schopná vstať z postele a aj tak som dokázala opäť zaspať na stretnutie. Každé ráno som pred sebou mala neprekonateľný kopec toho, čo ma čaká. Hlavou mi chodilo, že to nezvládnem a že chcem zostať ležať. Úplne som stratila radosť. Nebrala som lieky a nikto mi nestanovil diagnózu, no určite viem, že som nebola v pohode. Pochopila som, že musím niečo zmeniť, a to som aj urobila. Trvalo to rok aj viac. 

V lese okolo mňa nie sú žiadne slová, len stromy a môj dych. Zdieľať

Dali ste si prestávku od práce?

Dva mesiace. Zároveň som zrušila niektoré spolupráce a prestala pracovať na jeden a pol úväzku, ale len na jeden či dokonca menej. Aj po „prázdninách” som šla na veci pozvoľne. 

Čo ste ešte v živote zmenili?

Veľmi mi pomohol minimalizmus. Človek si začne robiť poriadok v živote. Ľudia hovoria, že treba mať priority. Ja si dnes myslím, že treba mať jednu, maximálne dve v jednom čase. Sedem priorít nie sú priority. Predtým som dlhodobo spávala štyri hodiny denne. Raz za týždeň som to „dospala“, no bolo to nebezpečne málo. A to som popri tom trénovala. Uvedomila som si, že oddych nie je flákanie ani lenivosť a musí mať v živote miesto. Ďalším novým princípom bolo hovoriť na väčšinu vecí nie. Dnes je ponuka taká veľká, že to inak nejde. No naučiť sa to mi trvalo dlho a je to celoživotný proces. A naopak, na veci, pri ktorých cítim, že ich chcem, hovorím áno. Nie z povinnosti, alebo aby som niekoho nenahnevala. Povinnostiam sa nevyhneme, no nevyrábajme si ich aj vo voľnom čase. Dnes hovorím nie aj pozvaniam na pivo. 

Zmenil sa vďaka tejto skúsenosti váš vzťah k behaniu?

Predtým som behala osem ultra pretekov za rok, teraz chodím podstatne menej. Svoje zvyky som prekopala komplexne. No doteraz sa rada nadchnem a idem do vecí naplno, čiže sa stále musím strážiť. Nedá sa mať všetko naraz. Robila som squash aj beh a chcela som sa v oboch zlepšovať. Rozhodla som sa pre beh, no neznamená to, že sa o desať rokov nevrátim ku squashu. 

Podobne aj v práci. Môžem byť špičková tlmočníčka v Bruseli, ale potom nebudem môcť štyri hodiny denne trénovať beh. Učím sa usporiadať si, čo vlastne chcem. Zmierila som sa s tým, že kariéra u mňa nebude na prvom mieste, nechcem jej obetovať celý život. Tlmočenie je ťažká práca. Zatiaľ sa mi to darí skĺbiť, no je možné, že sa časom profesne posuniem inam. 

Spolu s manželom organizujete beh Severný živloplaz v okolí Starej Ľubovne, odkiaľ pochádzate. Čo je vaša motivácia?

Chceli sme zážitok z týchto behov priniesť aj do môjho mesta. Viacerých to chytilo a rozbehali sa. Je super mať zmysluplné hobby. Robí to ľuďom radosť. Sme na tom stratoví, berieme si kvôli tomu neplatené voľno a celé štartovné aj dary idú do organizácie. Takto bežne funguje bežecká komunita. Tretí ročník sa pre koronu zrušil, no plánujeme v tom pokračovať. Zároveň sme v tom úplne slobodní. 

O vašom rýchlom prechode SNP vám vyšla kniha, tvoríte blog Denník diaľkoplazky, v ktorom píšete o svojich nevšedných zážitkoch. Čo vás motivovalo o behu ešte aj písať?

Písanie ma veľmi baví už piaty rok. Po jednom z prvých pretekov som potrebovala dať všetko zo seba von a zavesila som to na blog. Myslela som si, že si ho prečíta tých päťdesiat bežcov, čo boli na akcii. No čítalo ho oveľa viac ľudí a písali mi aj nebežci a že nech pokračujem. Počas korony sa mi ozvali ľudia, že vďaka knihe aspoň na pol dňa nemysleli na epidémiu a po dlhom čase sa nahlas zasmiali. Teší ma, keď blog alebo kniha ľudí na chvíľu vytrhne od starostí, a sú so mnou chvíľu v lese. A že si aj vďaka šialeným zážitkom ako SNP oddýchnu od bežného dňa. 
 

Foto: Pavol Rábara

Odporúčame