Spoločnosť 02. júl 2020

Leidenfrost na cestách U islandských eurohujerov

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

V krajine, kde novinárovi pre koronu zakazujú ísť aj na výlet do národného parku, aby nikoho nenakazil na verejnom záchode.

V krajine, kde novinárovi pre koronu zakazujú ísť aj na výlet do národného parku, aby nikoho nenakazil na verejnom záchode.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

U islandských eurohujerov
Thingvellir, miesto, kde sa stretáva severoamerická tektonická platňa s eurázijskou, foto Flickr.

V polovici júna som prvýkrát navštívil Island. Jednou z vecí, ktoré ma lákali na tento subarktický ostrov, bol jeho divoký vzťah s EÚ. Už len geologicky je to nejednoznačné, na Islande sa totiž stretáva severoamerická tektonická platňa s našou eurázijskou. Keď sa na to pozrieme takto tektonicky, prevažná väčšina islandského obyvateľstva žije v Amerike.

Počas finančnej krízy to vyzeralo tak, že krajina, ktorá je s Európou zviazaná Schengenom a Európskym hospodárskym priestorom, vstúpi expresným tempom do EÚ. Dokonale prehriate islandské banky skrachovali, dlhy zostali štátu, ktorý sa len tesne vyhol bankrotu. V rokoch 2015-2016, keď nová vláda bez vypočutia parlamentu stiahla prístupovú žiadosť, sa za EÚ demonštrovalo v uliciach. Na najväčšej demonštrácii bolo 7-tisíc z 330-tisíc Islanďanov. Motto znelo: „Við viljum kjósa,“ chceme voliť.

Dnes niet žiadnych vyhliadok na pristúpenie k EÚ, z ôsmich strán, ktoré sú momentálne zastúpené v islandskom parlamente Althing, sú len dve alebo tri opozičné strany proeurópske: Piráti nemajú jasnú líniu, jasne za vstup sa zasadzujú len dve mainstreamové stredové strany, ktoré majú najlepšie časy za sebou, Sociálni demokrati a liberálna strana Reforma.

Potešil som sa, keď mi interview prisľúbila vedúca proeurópska bojovníčka islandskej politiky, predsedníčka strany Reforma Thorgerdur Katrín Gunnarsdottírová. Jej rodina je fascinujúcim spôsobom spätá nielen s Európou, ale aj s finančnou krízou: Jej manžel, Kristján Arason, je totiž jedným z najlepších hádzanárov všetkých čias, hral aj v Nemecku a Španielsku. Keď prepukla finančná kríza, bol bankárom v Kaupthing Bank a mal trápny problém: Dlhoval banke 900 miliónov islandských korún, ktoré si požičal vo vlastnej banke, aby získal podiely vlastnej banky. Tieto dlhy sa núdzovo znárodnenej banke nikdy nevrátili.

Preto ma zaujímalo, aký typ Islanďanov zmýšľa o EÚ pozitívne. Obyčajní ľudia? Finančníci?

Čo všetko mi zakázala Jozefova dcéra

Strávil som na Islande štyri dni, počas ktorých som hladoval. Krátko pred odletom som totiž zistil, že sa na mňa ešte vzťahuje 14-dňová povinná karanténa. O 32 hodín neskôr ju zrušili, len ja som mal tú smolu.

Lekárka z úradu hlavného islandského epidemiológa mi poslala husto popísaný 4-stranový zoznam, na ktorom boli do detailov vysvetlené predpisy „modifikovanej karantény pre novinárov“. Epidemiologička sa volala Kamilla Jósefsdóttirová, teda Jozefova dcéra. Bola neoblomná. Poslal som jej svoj negatívny koronatest, no ona to ani nekomentovala.

Celý týždeň pred odletom sme si písali. Jozefova dcéra mi postupne potvrdila, čo všetko v Islande nesmiem: Nesmel som cestovať verejnou dopravou, nesmel som bez jej povolenia vkročiť do žiadnej budovy, nesmel som sa rozprávať s ľuďmi na ulici. Keď mi Jozefova dcéra zakázala nedeľnú omšu a výlet na požičanom aute do národného parku Thingvellir, takmer som sa rozplakal.

Nesmel som vkročiť do obchodu alebo do reštaurácie ani piť kávu na letnej terase. Po prvom zdesení som sa rozhodol, že urobím z núdze cnosť. Ako mnohí, aj ja som počas korony pribral, také 2-3 kilá. Povedal som si, že to aspoň zhodím. A ešte k tomu ušetrím. Keď sú ku mne takíto, neminiem na ich predraženom ostrove ani halier na jedlo a pitie.

Vyrazil som. Pri sebe som mal rovnakú dávku na každý deň: jednu plechovku hrášku na pare, veď hrášok je výživný, dva banány a jedny manerky. V Reykjavíku som sa ubytoval lacno, v polopivnici sivého radového domu z 50. rokov, aspoň tak mi to bolo dovolené po telefonáte Jozefovej dcéry s prenajímateľkou. Počasie bolo sivé a pochmúrne ako u nás vo februári. Okno som mal na úrovni malej zanedbanej záhradky. Videl som kúsok neba, vo dne i v noci bolo svetlo, ale nikdy poriadne jasné.

Na pukline medzi Amerikou a Európou

Keďže som bol donútený prenajať si auto, chcel som si aspoň pozrieť Thingvellir. Stretáva sa tam severoamerická tektonická platňa s eurázijskou, je z toho riftové údolie, tektonické platne kolidujú niekde pod zemou, takže sme to, mimochodom, my, kto tlačí Amíkov na Západ.

Thingvellir nie je ďaleko od Reykjavíku, asi trištvrte hodiny autom. Jozefova dcéra mi zakázala aj tento nevinný výlet, lebo je tam k dispozícii verejný záchod. Trikrát som jej e-mailom odprisahal, že ani za život do toho vécka nevkročím. Neodpovedala mi. Keď som už sedel v lietadle, zavolala mi slečna z islandského ministerstva zahraničných vecí, že písané pravidlá modifikovanej karantény nevylučujú možnosť, aby som niekam išiel sám autom, tým mi povedala, že teda smiem ísť. A tak som šiel hneď v prvý deň. Až po výlete som našiel odpoveď od Kamilly Josefsdottirovej. Potvrdila mi zákaz ísť na spomenutý výlet, pretože by som mohol nakaziť prvých respondentov, ak by som mal autonehodu.

Tak som stál na pukline medzi Amerikou a Európou. Thingvellir hrá obrovskú rolu v islandskej histórii, 800 rokov sa tam zhromažďoval starý islandský parlament Althing. Takmer celý Island je neúrodnou lávovou púšťou, na brehu najväčšieho islandského jazera rastú aspoň nejaké nízke stromy, možno preto si vybrali túto lokalitu. Parlament zasadal na začiatku leta, aj ja som prišiel začiatkom leta, ale bolo zamračené a chladno, 10 stupňov. Je to pekne urobené, dlhé cestičky medzi riekou, vodopádmi a roklinami. Bolo tam len zopár islandských výletníkov a všetci sa tam nachodili ako na úteku.

Ten pradávny parlament, ktorý si predstavujem ako také zdĺhavé táborenie inak osamelých Vikingov, ukladal aj trest smrti. Častým dôvodom popravy bol incest. Ukazujú tam lokalitu, kde preto utopili počas tých rokov viac ako tridsať žien. Použili na to hlboké miesto v ohybe rieky. Voda je tam neuveriteľne jasná, ešte aj v hĺbke troch až štyroch metrov som rozoznal každý kamienok. Zvedavci mohli sledovať do posledných detailov zápas odsúdených žien so smrťou.

Mojím hlavným cieľom bolo však pozrieť si to verejné vécko, pre ktoré som nemal prísť. Keď som ho zbadal, začal som Jozefovej dcére trošku rozumieť. Bolo fakt lákavé, asi v živote som nevidel zvodnejšie vécko. Bolo dlhé a tenké, na prednej strane z prírodného dreva, na zadnej strane celé presklené, človek sa tam normálne vyciká s panoramatickým výhľadom na tmavosivé lávové hory. Prisahám, že som doň nevkročil, božechráň, len som si ho roztúžene odfotil, z každej strany. Ak sa ešte vrátim na Island, tak len kvôli vécku v národnom parku Thingvellir.

Korona na Islande

Raz som sa šiel poprechádzať v Reykjavíku, to mi podľa pravidiel Jozefovej dcéry bolo dovolené „pre účely cvičenia“. Bolo chladno a sivo a daždivo. Najhoršie na tom bolo, že Islanďania už prakticky nemali žiadne obmedzenia, len ja som nesmel nikam vojsť a ani sa s nikým rozprávať.

S pomocou firmy „DeCode genetics“, ktorá dešifrovala genetické dedičstvo takmer všetkých Islanďanov, realizovali islandské úrady mimoriadne úspešné „Contact Tracing“. Koronou sa síce nakazilo trocha viac Islanďanov než Slovákov, no Island dostal pandémiu rýchlo pod kontrolu. Školy zostali otvorené a nenosilo sa rúško. Všade, kde som sa objavil so svojou ochrannou maskou FFP2, ľudia reagovali priam šokovane. Od jedného duchovného som sa dozvedel, že jediní, ktorí mali počas korony na tvári rúško, boli „dvaja Afričania chorí na hlavu“ a „skupina Číňanov“.

Reykjavík je prekvapivo sivé a ošúchané mesto. Pred najväčším protestantským kostolom Hallgrímskirkja s expresionistickými betónovými stĺpmi som videl jazdeckú sochu, ktorú Američania venovali prvému objaviteľovi Ameriky. Viking Leif Eriksson objavil „Vinland“, čím bol myslený zjavne Newfoundland, no ďalekosiahle následky to nemalo.

V prístave existuje výstava so zoznamom všetkých lodí, ktoré sa potopili vo vodách okolo Islandu. Zoznam siahal až do 19. storočia. Hoci sever Severnej Ameriky, napríklad Newfoundland, nebol vzdialený oveľa viac ako Škandinávia, takmer všetky zahraničné lode prišli z Európy, zo Škandinávie a Francúzska. Medzi stovkami stroskotaných cudzincov bolo len niekoľko Kanaďanov – a ani jediná loď z USA. Aj to mi potvrdilo, že Island predsa len patrí kultúrne i historicky k Európe.

Chválospev na EÚ

Šiel som na interview s jednou proeurópskou političkou. Aj moje rozhovory sa odohrávali podľa presne stanovených pravidiel a scenárov, dokument hlavného epidemiológa zohľadňoval každú eventualitu. Musel som každý rozhovor nahlásiť u Jozefovej dcéry a Jozefova dcéra napísala každému respondentovi pred konaním rozhovoru e-mail.

Na politickej scéne Islandu som dokázal rozlíšiť len dvoch uznávaných politikov s proeurópskym zameraním. Jeden sa volá Árni Páll Árnasson, bol predsedom scvrknutej „Sociálnodemokratickej aliancie“ a rečnil aj na proeurópskej demonštrácii so 7-tisíc účastníkmi. Jeho strana sedí v súčasnosti s 12,1 percentami v Althingu, no Árni Páll Árnasson sedí v Bruseli ako zástupca riaditeľa Nórskych fondov Európskeho hospodárskeho priestoru, do ktorého platia Island a Lichtenštajnsko. Ide o logický kariérny krok sociálneho demokrata, ktorý študoval na elitnej škole EÚ, na Európskom kolégiu v Bruggách.

Druhým prominentným islandským europrívržencom je predsedníčka takisto scvrknutej strany Reforma, odštiepenca od dnes vládnej „Strany nezávislosti“. Rozdielny postoj k EÚ bol hlavným dôvodom štiepenia.

Thorgerdur Katrín Gunnarsdottírová, teda Gunnarova dcéra, ma prijala v malej centrále strany, čo by kameňom dohodil za Althingom, počas prestávky medzi zasadaniami parlamentu. Vysoká blondína je na svoj vek – 54 rokov – veľmi atraktívnou ženou. Mala na sebe sukňu po kolená, obtiahnutú bundu a s vysokými opätkami svojich jazdeckých čižiem bola vyššia ako ja s mojimi 185 centimetrami.

Spýtal som sa jej, prečo je v islandskom ne-lete tak dohneda opálená. Odpovedala mi, že má psa, hrá golf, pri svojom vidieckom dome má desať koní a okrem toho jej pra-pra-pra starý otec bol Bask z francúzskeho Biarritzu. „Vo všeobecnosti ľudia na východnom pobreží sú tmavší,“ vysvetľovala. Mnohí francúzski námorníci tam pristáli a niektorí zostali.

Prekvapila ma priznaním, že je katolíčka. So svojím otcom chodila dokonca každú nedeľu do kostola, až do veku asi 20 rokov, odvtedy už nie. Zároveň zdôraznila, že jej strana je „veľmi silno za práva LGBT a za legalizovaný umelý potrat“, „katolíci môžu byť aj liberálni“.

Aj Gunnarova dcéra bola hádzanárkou, krátky čas v národnom tíme a prvou ženskou rozhodkyňou na Islande. Keď jej takisto veľmi blonďavý a veľmi dobre vyzerajúci manžel hral v Európe, žila tam s ním, jeden z jej synov je teraz hádzanárskym profesionálom v Magdeburgu. Povie, že aj tento šport spája Island s Európou. V USA je hádzaná neznáma.

Trochu si zaprovokujem: „Z hľadiska tektonických platní sme tu však v Amerike.“ Ona: „Don´t talk about that! My sme európska krajina, máme silný vzťah s EÚ, USA za Trumpa nemajú na sebe nič európske, Trump je hanebný.“ Svoju stranu Reforma opísala ako stredovú liberálnu stranu, vystupuje za Európsku úniu podľa predstáv Emmanuela Macrona: „Ako Macron hovorí – Európania to majú vygradovať. Zbožňujem aj Angelu Merkelovú, má jasnú predstavu o ľudských právach a liberálnych slobodách.“ Keď sa jej vyčíta, že sú len obyčajnou eurostranou, lahodí jej to.

Ihneď začne chválospevom na EÚ. Postoj k EÚ rozhoduje, „aký typ ľudských práv chceme mať“. Island ukázal v Rade pre ľudské práva OSN, že aj malá krajina môže hrať veľkú rolu, „a my sme ako prvá krajina uznali nezávislosť baltských krajín“. Zdôrazní ochrannú funkciu EÚ: „Boh nám pomáhaj, keby Poľsko a Maďarsko neboli v EÚ.“ Už pristúpenie k Európskemu hospodárskemu priestoru „zrevolucionizovalo našu spoločnosť – práva spotrebiteľov, justičný systém, transparentnosť“. Vďaka europeizácii má Island lepšie reštaurácie aj lepšie bývanie. Malý Island nemá nástroje, aby bojoval proti veľkým firmám. Uvedie ako príklad Starbucks a Microsoft. (Mc Donald´s neuvádza, lebo tento koncern pred jedným desaťročím zavrel svoju poslednú islandskú filiálku, pretože bolo príliš drahé importovať prísady do burgrov z Nemecka.) Chváli roaming.

Gunnarova dcéra sa zasadzuje za prijatie eura. Islandská koruna je vystavená silným výkyvom výmenného kurzu, popri Seycheloch je Island najmenšou krajinou sveta s vlastnou menou. „Podnikatelia hovoria, že vlastná mena je pre nás nevýhodou, je to ako tobogan.“ Aj pre veľké úroky „stojí bývanie dvaapolkrát viac než v Dánsku“.

Terajšia vláda, široká koalícia ľavicových zelených so Stranou nezávislosti a Agrárnymi progresívcami, vraj nechce počuť na tieto argumenty. Koaličné strany „majú spoločné to, že sú proti EÚ. Táto vláda je veľmi konzervatívna, betónuje existujúci systém.“ Spýtam sa jej: Čo sa stalo? Prečo EÚ za taký krátky čas stratila toľko popularity?

Gunnarova dcéra vyratúva: Jednou z tém bolo „Icesave“, otázka splatenia úspor európskym sporiteľom. „Hoci nás v skutočnosti zachránil súd Európskeho združenia voľného obchodu“, Icesave bolo vodou na mlyn pre odporcov EÚ – „blbí Angličania, zlí cudzinci, chcú nás podojiť!“ Ako druhý dôvod uvádza vplyv rybárov, „čo je niekoľko najsilnejších firiem,“ ktoré sú vehementne proti EÚ. Keď bola jeden rok ministerkou rybolovu, dali jej to pocítiť. Ako tretí dôvod uvádza, že hospodárstvo sa „dosť rýchlo“ zotavilo z dlhovej krízy, aj bez eura a EÚ.

Čo by zmenilo hru? Čo by mohlo otočiť náladu Islanďanov v prospech k EÚ? Popremýšľa a opatrne povie: „Možno by sa to zmenilo, keby sa ekonomike tak nedarilo.“ Keby vybuchla veľká nezamestnanosť, „sociálne problémy“.

Musím sa spýtať na manžela. Niektorí manažéri v banke Kaupthing Bank boli odsúdení za finančný podvod, jej muž vyšiel z toho slobodne. Hovorí, že jej manžel nemal v banke vedúcu pozíciu, „on tam bol len tretia liga.“ – „Uškodilo to Vašej politickej kariére?“ – „Áno, veľmi. Na nejakú chvíľu som sa stiahla z politiky a pracovala som pre obchodnú komoru.“ Na proeurópskej demonštrácii so 7-tisíc účastníkmi sa zúčastnila ako súkromná osoba.

Jej manžel ďalej pôsobí vo finančnej branži, v „Centra Corporate Finance“, ktoré radí veľkým firmám pri veľkých finančných operáciách. Ešte pred odchodom sa opýtam: „Existuje na Islande predsudok, že bankári sú za EÚ?“ Odpovie celkom rozhodne: „Nie.“

S hráškom o hlade

Najzaujímavejším na mojej ceste na Island bola skúsenosť hladu. Niekedy som už nemal dôvod opustiť svojej polopivnicu v Reykjavíku. Hrášok sa mi už hnusil, podmanila si ma agónia. Spal som zopár hodín, budil som sa, netušiac, či je deň alebo noc, zase som zopár hodín spal. Keď človek spí, nepociťuje hlad. Ešte som prišiel na to, že pociťujem hlad menej, keď vôbec nepijem alebo pijem veľa vody. V polopivnici som mal umývadlo, a tak som pil veľa islandskej vody.

Na tretí deň som sa už na hrášok nedokázal premôcť. Vystačil som si s dvoma banánmi a jednými manerkami. Bol som prekvapený, aký je pocit hladu relatívne príjemný. Čím dlhšie som hladoval, tým menej som to vnímal. Na štvrtý deň som sa nútil otvoriť plechovku s hráškom, ale nevládal som ju dojesť. Môj žalúdok bol už inde. So štvrtým hráškom som si nevedel rady, tak som si ho zabalil na cestu domov. Bol som veľmi vďačný, keď mi ho na letisku v Reykjavíku zhabali.

Na letisku pristávalo výrazne viac lietadiel než pri mojom príchode, takmer všetky zo Škandinávie a zvyšnej Európy. Prišelci už medzičasom nemuseli do karantény, každého prichádzajúceho testovali na letisku na koronu, do 30. júna zadarmo.

Počet infikovaných v priebehu júna vzrástol z 3 na 12. Za tri prípady treba poďakovať rumunským zlodejom, ktorí nedodržiavali povinnosť karantény. Zatkla ich polícia po krádeži v obchode a ešte k tomu so sebou priniesli koronu. Odhliadnuc od toho má Island túto nákazu stále pod kontrolou. Samozrejme, za to treba ďakovať prísnosti Jozefovej dcéry. Chcel som ju spoznať osobne. Neodpovedala mi ani raz.   

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0