Zuzana Matuščáková je novinárka a spoluautorka projektu Nevyhorení. S kolegyňou Luciou Okša vytvorili online špeciál časopisu Forbes, kde priniesli rozhovory s dvanástimi ľuďmi, ktorí „zažili burnout a opäť sa postavili na nohy“. Pre veľký záujem nasledovala knižná verzia a úspešný crowdfunding, vďaka ktorému dnes organizujú diskusie o tejto téme v slovenských mestách. Medzi príbehmi nájdeme aj katolíckeho kňaza, zdravotnú sestru, tenistu, psychiatra či študentku a zakladateľa úspešnej slovenskej firmy.

Pred viac ako rokom robila Zuzana rozhovor aj s vyhorenou projektovou manažérkou vo vzdelávaní, z ktorej je dnes redaktorka Postoja. Po tom, ako sa nám obom zmenili životy a priority, sme si úlohy vymenili. Zuzana opisuje, ako k vyhoreniu prispievajú naše vnútorné nastavenia aj pracovné prostredie. Hovorí, ako sa k téme duševného zdravia stavajú firmy, ako glorifikujeme zaneprázdnenosť a že svoju primárnu identitu hľadáme v práci. V príbehoch videla, čo dokázalo Nevyhoreným znovu priniesť svetlo, a hovorí aj o tom, ako ju samu zmenila sila ľudského zdieľania.

Prečo ste vo Forbes považovali tému vyhorenia za zaujímavú?

Kolegyňa a zároveň moja blízka kamarátka Lucia mala osobnú skúsenosť s vyhorením pred niekoľkými rokmi a vyrovnala sa s ňou. Keď premýšľala, čo bude jej záverečný projekt v rámci programu Nexteria Leadership Academy, dostala nápad urobiť sériu rozhovorov s ľuďmi, ktorí si vyhorením prešli. Asi najmä preto, že jej samotnej by vtedy pomohlo počuť skúsenosti iných ľudí a vedieť, o čo ide. Téma sa zapáčila aj vedeniu. Rozhodli sme sa ju priniesť našim čitateľom, lebo sme mali pocit, že sa môže týkať aj ich.

Čo na téme zaujalo vás?

Bola to nielen zaujímavá téma, ktorá mala potenciál pomôcť ľuďom vo veľmi podceňovanej oblasti mentálneho zdravia, ale bola to aj nová autorská výzva. Dostali sme úplnú voľnosť v tom, ako sériu rozhovorov uchopíme. Dovtedy som duševné zdravie vôbec neriešila, vo Forbes som sa venovala napríklad podnikaniu a startupom. Aj vďaka Nevyhoreným sa však aj na tieto oblasti už pozerám inak.

V čom?

Keď robím rozhovory s podnikateľmi, snažím sa viac spoznať príbeh za danou „success story“. Aj predtým som sa pýtala na prekážky, ktorými si úspešní podnikatelia museli prejsť, no mám pocit, že teraz idem hlbšie. Chcem, aby ľudia videli, že to celé nie je len skvelé a príťažlivé. Veľká časť týchto ľudí niekedy obetovala viac, ako bolo nutné. A možno to teraz ľutujú.

Zuzana Matuščáková. Foto: Andrej Lojan

Objavuje sa vyhorenie vo svete startupov často?

Áno, no nejde len o samotné vyhorenie. Psychológ Michael Freeman, ktorý skúma vzťah medzi podnikaním a mentálnym zdravím, porovnával v roku 2013 vzorku 242 podnikateľov s demograficky podobnou skupinou „nepodnikateľov“. Skúsenosť s problémom v oblasti duševného zdravia v ňom uviedlo až 72 percent podnikateľov, čo je alarmujúce oproti siedmim percentám zástupcov „bežnej populácie“.

Mám pocit, že u nás viacerí o tom ešte nechcú hovoriť. Viedla som napríklad rozhovor s jedným mladým podnikateľom, ktorý mi vravel, že sa v noci budí. A opisoval aj ďalšie príznaky. Nenazve to, že je vyhorený alebo že sa k vyhoreniu blíži. No sú to symptómy, ktoré sú následkom dlhých hodín, ktoré svojmu biznisu dáva. Aj v našej knihe opisujeme takzvané „Founders Blues“.

Čo to je?

Je to komplexný pojem pre stav neustáleho stresu, úzkostí či vysokých očakávaní zakladateľov firiem, ktorí nemajú dostatok času na starostlivosť o svoje zdravie či psychohygienu. Podnikaniu obetujú príliš veľa, často ním žijú 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Pre nich je ťažšie vypnúť ako pre bežných zamestnancov. So svojou firmou sa mnohí stotožňujú a neúspech zvyknú brať ako vlastné zlyhanie. Navyše, je na nich vyvíjaný tlak okolia, investorov... Keď sa na to v rozhovore opatrne pýtam, často to vyskočí.

Vyhorenie nie je len problém startupistov, podnikateľov či pracovníkov na vysokých manažérskych postoch.  Zdieľať

Ako ste vybrali prvých dvanásť ľudí do online vydania Nevyhorených?

O mnohých sme vedeli vďaka sieti kontaktov Forbesu. Nájsť ich však bolo na začiatku ťažké, niektorí o tom hovoriť nechceli. To je, samozrejme, v poriadku. Nie všetci sú na takéto zdieľanie pripravení. Neskôr, keď sme sa téme venovali dlhšie, sme už cez známych dostávali desiatky tipov na ľudí, ktorí by mali záujem hovoriť. Svoje osobné príbehy nám písali aj čitatelia nášho online špeciálu. Bolo ich oveľa viac, ako sme dokázali spracovať. Do knihy sme nakoniec zaradili dvadsať plus osobný príbeh autorky Lucie.

Čo boli vaše kritériá?

V knihe nám išlo o rôznorodosť. Chceli sme ukázať, že vyhorenie sa môže stať každému a že sa táto téma týka nás všetkých. Nie je to len problém startupistov, podnikateľov či pracovníkov na vysokých manažérskych postoch. Veľmi ohrození sú aj ľudia z tzv. pomáhajúcich profesií, ale aj umelci či športovci. Zaujímalo nás, ako sa môže človek dopracovať až sem a čo k tomu prispieva.

Absolvovali ste desiatky rozhovorov. Čo je spoločná črta týchto ľudí?

Jedným z Nevyhorených je aj Matúš Bakyta, ktorý sa „vďaka vyhoreniu“ stal psychológom – odborníkom na tento fenomén. On vraví, že najľahšie vyhorí človek, ktorý je workoholikom, ktorý nikdy nemá dosť; perfekcionistom, ktorý sa často zamotá do každého detailu, a k tomu optimistom. Ten si totiž myslí, že to všetko ešte aj stihne. Aj preto si zvykne naložiť viac. To je niečo, čo sa nám pri rozhovoroch opakovalo.

Lucia Okša a Zuzana Matuščáková. Foto: Forbes/ Patrik Gerši

Teda vyhorenie je o našich vnútorných nastaveniach?

Úlohu zohrávajú nielen vnútorné, ale aj vonkajšie faktory. Vyhorieť môže aj človek, ktorý na to nemá osobnostné predpoklady. Veľkú úlohu zohrávajú práve tie vonkajšie – organizačné faktory. O tom som dovtedy veľa nevedela. Až po rozhovore s výskumníčkou Máriou Friedmannovou a prečítaní si pár štúdií, o ktorých mi hovorila, som si uvedomila, akú veľkú rolu hrajú firmy. Firemné prostredie môže mať na vyhorení niekedy väčší podiel ako perfekcionizmus.

Čo môžete z toho, čo ste počuli, povedať o slovenských firmách?

Začína sa to pomaly zlepšovať. Po vydaní knihy nás prekvapilo, koľko firiem sa nám ozvalo so záujmom o prednášku či diskusiu o tejto téme. Mnohí manažéri a spoločnosti sa však tejto téme dostatočne nevenujú a nie sú ochotní investovať do duševného zdravia zamestnancov. Nevidia prepojenie medzi touto oblasťou a fluktuáciou. Aj pre nich je však „lacnejšie“, keď sa zamerajú na preventívne opatrenia, ako neustále tlačiť na výkon a potom sa potácať v bludnom kruhu hľadania nových ľudí a zaškoľovania.

Uvedomujú si firmy svoj podiel zodpovednosti?

Mnohé vôbec nie. Často vyhorenie vyhodnotia ako chybu jednotlivca. Vyhorel, lebo si toho naložil priveľa. Nevedel povedať nie. To je na jednej strane často pravda, no aj prostredie tomu dopomohlo.

Aké sú znaky firemného prostredia, ktoré prispieva k vyhoreniu?

Na vyhorenie vplýva šesť organizačných faktorov. Jedným je kvantita práce, o ktorej sa hovorí najviac, no je tu ďalších päť. Druhým je spôsob, akým zamestnanec prácu vykonáva a či má nad ňou dostatočnú kontrolu. Ak ju má, dokáže zvládať neprimeranú záťaž dlhšie, no ak nedokáže ovplyvniť, čo a kedy má robiť, vyhorí „ľahšie“.

To, že vyhorenie spôsobuje len množstvo práce a počet odpracovaných hodín, je nepravdivý stereotyp.  Zdieľať

Ako to vyzerá v praxi?

Ukazuje sa, že vo veľkých firmách vyhorí častejšie osobný asistent ako samotný výkonný riaditeľ. Riaditeľ má väčšiu kontrolu nad organizáciou svojej práce, môže napríklad určiť, odkedy dokedy pracuje, ktoré stretnutie si preplánuje a podobne. Osobný asistent má však nad svojím časom často nulovú kontrolu. Tretím faktorom je spravodlivosť, teda pocit, že rozhodnutia na pracovisku nie sú fér. Štvrtým je nedostatočné osobné ohodnotenie a piatym sú vzťahy na pracovisku. Toxické prostredie, samozrejme, k vyhoreniu prispieva. Šiestym je konflikt medzi hodnotami firmy a hodnotami samotného zamestnanca.

Čiže zďaleka nejde len o objem práce?

To, že vyhorenie spôsobuje len množstvo práce a počet odpracovaných hodín, je nepravdivý stereotyp. Aj ja som si to kedysi myslela. Vyhorieť však môže aj niekto, kto pracuje napríklad len päť hodín denne. Veľakrát je to najmä o emočnom tlaku. Psychológ Matúš Bakyta v našej knihe uvádza príklad lekára vo vojnovej oblasti, ktorý spával len pár hodín. Vedel, že každú hodinu spánku, ktorú nepracuje, zomrú ľudia. Niečo také vytvára enormný tlak.

Nevyhorení v rozhovoroch často hovoria o tom, že svoju hodnotu hľadali v práci. Máme na Slovensku krízu identity?

Myslím, že to nie je len slovenský fenomén. Ale áno, medzi svoju hodnotu a prácu často dávame „rovná sa“. Dá sa to ľahko spozorovať a vnímam to aj ja sama. Napríklad keď ma niekto zoznamuje mimo kontextu práce, medzi kamarátmi, často ma predstavia ako Zuzana, redaktorka z Forbes. Reakcia zvykne byť veľmi pozitívna, no ja sa niekedy cítim zvláštne.

Prečo?

Z niektorých reakcií mám pocit, ako keby mi tí ľudia odrazu pripísali nejaký status. Len vďaka tomu, že píšem pre známy magazín. Rozhovor sa už potom uberá len týmto smerom. Akoby som bola len moja práca. No je to aj moja chyba. Keď sa ma niekto spýta „Kto si?“, aj mne hneď ako prvé hlavou prebehne „novinárka“. No už sa toho snažím zbaviť. Nie je to moja primárna identita.

Foto: Andrej Lojan

Ako odpovedáte teraz?

Som nadšená bežkyňa a športovkyňa, som aj vášnivá čitateľka. Som, samozrejme, aj redaktorka – aj práca je mojou súčasťou, no nie je to jediná vec.

Viacerí Nevyhorení v knihe sú ľudia z Forbes rebríčka úspešných ľudí ‘30 pod 30‘. Prispievajú takéto rebríčky k fenoménu vyhorenia alebo k tomu, že sa posudzujeme najmä cez svoju prácu?

Glorifikovanie pracovných úspechov či zaneprázdnenosti v spoločnosti má určite nejaký podiel na vyhorení. Vytvára to tlak okolia. No nemyslím, že by sme mali prestať písať o ľuďoch, ktorí dosiahli veľké veci. Ale keď o nich píšeme, mali by sme ísť viac do hĺbky a ukázať aj tú odvrátenú stránku. Ukázať aj ich neúspechy. Na najbližšej konferencii ‘30 pod 30’ budeme preto, tak ako minulý rok, hovoriť aj o neúspechoch. Chystáme aj vedľajšie podujatie, kde budú ľudia z tohto rebríčka hovoriť o svojich problémoch s duševným zdravím či vyhorením. Chceme, aby ľudia, ktorí k nim vzhliadajú, rozumeli, čím si museli prejsť a čo všetko ich to stálo.

Prečo ste sa rozhodli ísť do knižnej verzie?

Po online vydaní dvanástich rozhovorov o vyhorení nám prišlo do redakcie množstvo mailov. Mnohí hovorili, ako im tieto rozhovory pomohli. Ďalší písali o svojich skúsenostiach s vyhorením a vraveli, ako by im tieto rozhovory boli bývali pomohli, keby k nim mali prístup skôr. Odozva bola veľká.

Glorifikovanie pracovných úspechov či zaneprázdnenosti v spoločnosti má určite nejaký podiel na vyhorení. No nemyslím, že by sme mali prestať písať o ľuďoch, ktorí dosiahli veľké veci.  Zdieľať

Aké sú na ňu reakcie?

V období Vianoc, keď je konkurencia najväčšia, sa dostala do zoznamu najpopulárnejších kníh, čo nás veľmi potešilo. Je to trochu paradox. Išli sme písať knihu, aby sme tému vyhorenia zbavili stigmy. Teraz vidíme, že sa zjavne týka mnohých. Ozývajú sa nám manažéri aj učitelia. Dojal ma napríklad príbeh dievčaťa, ktoré v recenzii na knihu písalo, že už dlhšie bojuje s panickými atakmi. Celý čas si myslela, že je divná a až po prečítaní knihy pochopila, čo sa jej deje. Získala novú perspektívu aj chuť s tým niečo urobiť.

Existujú presné čísla, koľko ľudí fenomén vyhorenia postihuje? Je to skôr otázka Bratislavy?

Takéto štatistiky na Slovensku zatiaľ nemáme. Neviem povedať, kde sú ľudia najohrozenejší, no zdá sa mi, že vo väčších mestách je tlak na výkon väčší. Aj sama vidím, že keď idem na východ do Humenného, odkiaľ pochádzam, je tam život pomalší. No tam sa zase ľudia v práci stretávajú s inými problémami, ktoré prispievajú k vyhoreniu. Tiež je dôležité povedať, že vyhorenie je len jedna časť problémov s duševným zdravím. Ľudia trpia úzkosťami, depresiami a mnohými inými ťažkosťami. Aj nám sa začali ozývať ľudia s inými a často väčšími psychickými problémami, ako je vyhorenie.

Prečo je to tak?

O vyhorení sa už pomaly začína rozprávať. No je veľa porúch, o ktorých sa ešte nehovorí vôbec. Mnohé majú podobné príznaky. Jeden zo symptómov vyhorenia môžu byť panické ataky, no nie všetci, ktorí trpia panickými stavmi, prešli vyhorením. Panická porucha s vyhorením vôbec súvisieť nemusí. Ľudia si to však niekedy spoja, lebo o tom počuli v súvislosti s vyhorením. Často za nami preto na diskusiách chodia aj ľudia s problémami, ktoré zvyknú byť vážnejšie ako samotné vyhorenie.

Kniha Nevyhorení. Foto: Forbes/Michal Lukáč

Čo takýmto ľuďom radíte?

Nemáme kompetenciu niečo radiť či riešiť. Jediné, čo môžeme, je snažiť sa tieto veci odstigmatizovať, vypočuť si ľudí a povzbudiť ich v tom, aby vyhľadali odbornú pomoc, keď treba.

Je tu podľa vás nielen nárast výskytu vyhorenia, ale aj iných problémov s duševným zdravím?

Určite ich je viac, ako si bežne myslíme. U nás je stále prítomná predstava, že ten, kto chodí k psychológovi či psychiatrovi, nie je normálny. Keď sme o duševných problémoch začali viac hovoriť, zistili sme, koľko ľudí tieto veci rieši. Koľko „normálnych“ ľudí možno aj vo vašom okolí má psychológa, bojuje s depresiami či poruchami príjmu potravy. 

Bolo ťažké počúvať o toľkých problémoch?

Asi áno. Mala som dokonca cynickú fázu, keď som sa sama seba pýtala: To vyhorel „iba takto“? Asi to bol obranný mechanizmus. Niekedy som to nedokázala s respondentmi prežívať. Cynizmus je mimochodom jednou zo známok vyhorenia. Písanie knihy bolo náročným obdobím nielen pre samotnú tému. Nikdy predtým sa mi napríklad nestalo, že by sa mi niekto počas rozhovoru rozplakal. Pri Nevyhorených sa mi to stalo hneď dvakrát. Nebola som na to pripravená.

Ako ste zareagovali?

Ani som zareagovať nestihla. V jednom prípade sa respondent na chvíľu vzdialil a potom pokračoval v rozhovore, aj keď som navrhla, že to môžeme pokojne zastaviť. V druhom prípade to bol rozhovor cez Skype a to bolo ťažké. Ako niekoho utešíte na diaľku?

V knihe vaša spoluautorka žartuje, že ste sa pri písaní knihy báli, že vyhoríte aj vy dve. Hrozilo vám to?

Myslím, že vyhorenie hrozilo nám obom. Bolo to neuveriteľne vyčerpávajúce obdobie. Dostali sme sa do režimu, v ktorom fungovali ľudia, o ktorých sme písali. A ktorého vinou skončili, ako skončili. 

Uvedomila som si, že nemôžem knihou pomáhať odstraňovať stigmu a v osobnom živote sa o nej báť hovoriť.  Zdieľať

Ako sa to stalo?

Nemali sme skúsenosť s písaním knihy a myslím, že sme si nastavili šibeničné termíny. Bol to vnútorný boj. Píšeme knihu, aby sme pomohli ľuďom uvedomiť si, že takéto tempo nie je zdravé a my samy v ňom fungujeme. Doma som v tom čase nemala prostredie na písanie a v redakcii som bývala do neskorých nočných hodín. Viackrát som odišla domov s plačom. Neviem, či z frustrácie, únavy či z nervov. 

Upokojilo sa to?

Neskoro, ale áno. Pozorovala som na sebe absolútnu únavu, spomínaný plač pri odchode práce či cynizmus. To sa mne, optimistovi, nestáva. Psychológa Matúša Bakytu sme sa vtedy pýtali, ako zistiť, kedy sa už dá hovoriť o vyhorení. A ako ho odlíšiť od obdobia, keď je toho príliš. Také sa predsa prihodí každému. Povedal nám, že dôležité je vidieť svetlo na konci tunela. Termín, po ktorom viem, že sa veci zmenia. Ale ak žiadne svetlo nie je, veci sú rovnaké termín po termíne, to už je „konečná“. V tom období som aj ja sama začala navštevovať psychológa. 

Súviselo to s tým, čo ste počuli v jednotlivých príbehoch Nevyhorených?

Určite to malo nejaký podiel. Aj to, čo ľudia v rozhovoroch prinášali, ma priviedlo k tomu, aby som začala riešiť problémy, ktoré sa so mnou ťahali vyše deväť rokov. Zatvárala som pred nimi oči a tvárila som sa, že neexistujú. Potláčala som ich a nahovárala si, že je všetko super. Okolo psychológa som aj ja mala veľkú stigmu. 

V čom?

Napríklad aj počas písania knihy som viackrát niekomu povedala, že idem k doktorovi, a nie k psychológovi. Medzi priateľmi, ktorí tieto témy poznajú, to nemám problém povedať. No pred ľuďmi, ktorí duševné zdravie neriešia, som túto bariéru mala. Uvedomila som si, že nemôžem knihou pomáhať odstraňovať stigmu a v osobnom živote sa o nej báť hovoriť.

Foto: Andrej Lojan

Zmenila vás táto kniha?

Ach, veľmi. Pomohla mi. Pri knihe a reakciách na ňu som si uvedomila, akú veľkú silu má ľudské zdieľanie. Aj predtým som vedela, že hovoriť o veciach pomáha. No až keď som sama začala zdieľať svoje problémy s druhými, som pochopila túto obrovskú moc. To ozaj celé tie roky stačilo zveriť sa aspoň jednej osobe? Tým, že som o svojom probléme niekomu povedala, sa všetko začalo zlepšovať. K vyriešeniu, samozrejme, bola dlhá cesta, no povedať o tom bol prvý krok. 

V čom dnes, aj pod vplyvom knihy, fungujete inak?

Snažím sa viac komunikovať s ľuďmi o tom, čo ma trápi. Dovtedy som si myslela, že keď o problémoch hovoriť nebudem, tak zmiznú. To je klasické potláčanie. Dlhodobo to však spôsobuje ešte väčšie problémy. Dnes sa snažím o veciach hovoriť hneď, aj keď to nie je veľmi príjemné. Pre mňa je posolstvom Nevyhorených dokázať niekoho pustiť do svojich ťažkostí. A tiež požiadať o pomoc.

Kniha sa volá Nevyhorení. Čo ľuďom pomôže „znovu získať iskru“?

Spoločným znakom, ktorý sme pozorovali, je napríklad, že si títo ľudia nanovo usporiadali priority. 

Tak, že dali prácu nižšie?

Skôr že mnohí dali seba a svoju hodnotu vyššie. Zdravotná sestra Gabriela Kmeťová povedala, že vyhorenie ju naučilo, že na to, aby vedela uspokojiť potreby druhých, musí uspokojiť najprv tie svoje. To je dôležité posolstvo. Mnohí ľudia začali viac riešiť duchovno a spirituálne prežívanie. Pochopili, že človek je aj duchovne založený, aj keď nie je veriaci.

Čo teda po vydaní knihy radíte blízkym, ktorí sú „na hranici“?

Mojím novoročným predsavzatím, ktoré mi asi veľmi nevychádza, je nedávať nikomu nevyžiadané rady. (Smiech.) Tým, že sme sa téme venovali, začalo ju riešiť aj naše okolie. Už na ňu nemusím poukazovať. Aj ja som sa kedysi „sťažovala“, že som bola v práci do deviatej, ale zároveň som na to bola pyšná. No už to nerobím ani ja, ani väčšina mojich známych. Keď vidím, že niekto funguje naozaj zle, snažím sa s ním hovoriť. No nemôžete niekoho prehovoriť, aby si usporiadal život inak, keď on sám nechce. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo