Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
21. február 2020

Naučme sa mať radi svoj kostol

Na 40 dní zmení pôstne plátno priestor saleziánskeho kostola na bratislavskej Trnávke. Koordinátor projektu Michal Žák hovorí o rozlišovaní povolania aj o poctivom umení v sakrálnom priestore.

Naučme sa mať radi svoj kostol
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Na 40 dní zmení pôstne plátno priestor saleziánskeho kostola na bratislavskej Trnávke. Koordinátor projektu Michal Žák hovorí o rozlišovaní povolania aj o poctivom umení v sakrálnom priestore.

Dokončuje štúdium architektúry a rozhoduje sa, či vstúpi do rehole saleziánov. V kostole na bratislavskej Trnávke druhý rok koordinuje umelecký projekt Pôstneho plátna, ktorý na obdobie pôstu zahalí oltárny obraz a zadnú stenu chrámu. 

Hovorili sme o tom, ako sa v jeho srdci ozýva volanie k rehoľnému životu, aj prečo ho to ťahá k „nekostolným“ mladým ľuďom a umelcom. Pozval nás do procesu tvorby plátna, ktoré uvidíme už túto Popolcovú stredu.

Michal Žák odpovedá na otázky, prečo silu súčasného umenia podceňujeme aj čo by odporúčal farnostiam, ktoré by ho chceli viac vpustiť do svojich priestorov. 

Vyrastal si pár ulíc od saleziánskeho kostola na Trnávke. Čo z toho, čo fungovalo na talianskych chlapcov v Turíne, pritiahlo aj bratislavského chlapca z predmestia?

Je to niečo medzi riadkami. Kombinácia identity sídliska a duchovného života, aj osobností z tohto spoločenstva.

Teraz sa rozhoduješ o vstupe k saleziánom. Ako sa to stalo?

Proces, v ktorom sa nachádzam, sa polooficiálne nazýva rozlišovanie povolania. Je to čas, keď si mladý človek dovolí intenzívne započúvať sa, čo sa deje v jeho srdci. Dopraje si čas a priestor, necháva sa sprevádzať. Je to podobné ako so zamilovaním. Alebo ako keď niekoho začne baviť história či umenie a túži spoznávať, čo je za tým.

Ako znie otázka, ktorú si kladieš?

Čo keď Pán Boh chce, aby som mu zasvätil svoj život? Je to otázka, ktorej sa človek najskôr veľmi silno bojí.

Čím si tento strach prekonal?

Kľúčové bolo miesto, kam som si myslel, že utečiem. A to bol vzťah s dievčaťom. Tam však začali byť tieto myšlienky ešte silnejšie. Spýtala sa ma na to aj ona. Oponoval som jej: nie, chcem si s tebou založiť rodinu, mať deti. Po čase som sa prestal tej otázke brániť a pripustil som, že On si ma nájde všade. A tak som zložil zbrane. Podvolil som sa tejto skúsenosti a som v tomto procese dodnes.

Ako proces rozlišovania vyzerá?

Môj duchovný sprievodca salezián Peťo Timko mi radí: venuj sa tomu, čo doteraz, a pozoruj, čo sa deje v tvojom srdci. Chodievaj von, stretávaj sa, maj aktivity, no rob si spytovanie svedomia. Pozoruj, ktoré situácie ťa privádzajú k Bohu a ktoré nie. Zistíš, že to je silná melódia, ktorú človek začne počuť, a ono sa to postupne vyfarbuje.

Čo sa vyfarbilo?

Na základe viacročnej skúsenosti som momentálne na prahu písania žiadosti o vstup k saleziánom.

Foto: Andrej Lojan

To je veľké rozhodnutie. Máš aj pochybnosti?

Istota vie byť bôžikom. O tú sa nesnažím. To je ako so šťastím. Kašli na šťastie. Keď ho budeš hľadať, nenájdeš ho. Dôležitý je vzťah s Bohom. Šťastie a istota môžu prísť ako jeho vedľajší produkt. Keď budeme mať optiku zameranú na Boha, šťastný či nešťastný, istý či s pochybnosťami, to je v nejakom zmysle jedno, hlavne, že si s ním.

Takže istoty nehľadáš?

Istota môže byť ilúzia. Naša generácia je dolámaná a zranená. Vlajka a meč do boja, v také povolanie neverím a to vravia aj tí, čo ma sprevádzajú.

Čím je tvoja generácia doráňaná?

V oficiálnych dokumentoch sa o tom píše ako o citovej nezrelosti. Skrátka rozkolísaný mladý človek, ktorý nevie, čo chce. Žije v často neveselých rodinných podmienkach, sám má za sebou neveselé vzťahy. Je nezakorenený, neverí si, hoci na sociálnych sieťach vyzerá sexi a štýlovo, má super profil a instafilter. Ale cíti neistotu v tom, kým je. No nie som za to, aby sme paušalizovali. Aj môj obľúbený autor Richard Rohr vraví: „It‘s OK that you‘re not OK.“ (Je OK, že nie si OK, pozn. aut.) 

Čo je to za vnútorný pocit? Volanie? Túžba? Miesto, kam treba ísť?

Trochu zo všetkého. Volanie aj túžba, ale nielen. Zároveň aj akýsi kreatívny nepokoj. Tiež nadšenie a tiché privilégium. Mix tohto všetkého znamená, že to nemôžem ignorovať. Veď to by som sa ochudobňoval.

Otázka znie: Pane, ako môžem prežívať, že som milovaný, a milovať? V ktorej forme?  Zdieľať

Rozumejú tvoji kamaráti či spolužiaci z výšky tomu, čím si prechádzaš? 

Veľmi o tom nehovorím. Niektorí tušia, že nie som podľa bežných štandardov úplne normálny. Keď na to príde reč, tak to naznačím. Pri katolíckych kamarátoch mám niekedy pokušenie vytiahnuť to ako nejaké zlaté eso. Ale cítim väčší pokoj, keď o tom nehovorím. Kamarátka nastúpila na podobnú cestu rozlišovania. Na nej vidím, že aj keď o tom nehovorí, niečo silné z nej vyžaruje.

Čo ťa priťahuje na saleziánskej spiritualite?

Gitara a futbalová lopta to nie je. Nie som športový typ, nespievam si. Je to kombinácia osobností, dejín, kontextu, vnútornej šťavy. Niečo, čo visí vo vzduchu.

Keď si predstavujeme rozhodovanie mladého muža medzi rodinou a životom pre Boha, väčšinou máme na mysli kňazstvo. Ty sa však rozhoduješ pre rehoľné povolanie. Ak kňazstvo, možno neskôr?

Aj keby sme žili v rodine, tak sme povolaní žiť pre Boha, len v inej podobe. Otázka skôr znie: Pane, ako môžem prežívať, že som milovaný, a milovať? V ktorej forme? V rámci mužských reholí poznáme rehoľných bratov aj bratov kňazov. Svätý Benedikt z Nursie, ikona západného mníšstva, bol „len“ rehoľný brat. Je zároveň patrónom exorcistov. Kedysi sa vravelo, že pre starého mnícha sú dve pokušenia: žena a biskup. Nasledovanie Krista v rehoľnom povolaní nie je primárne o kňazstve. Súčasný hlavný predstaviteľ saleziánov don Artime rád pripomína, že vrcholom rehoľného života sú rehoľné sľuby, nie kňazská vysviacka. Cítim sa očarovaný formou rehoľného brata.

Foto: Andrej Lojan

Na rozdiel od napríklad bratov benediktínov žijú saleziáni viac medzi ľuďmi. Rola, pre ktorú sa rozhoduješ, sa volá koadjútor. Čo budeš robiť, ak sa ním staneš?

Pre akéhokoľvek muža, laika či zasväteného je dôležité, aby som neodvodzoval svoju hodnotu od toho, čo robím, ale kým som. Život v reholi je v prvom rade životom v spoločenstve. A spoločenstvo dokáže zároveň rozpoznať tvoje dary. Bratia za tebou prídu a povedia ti, ako ťa vidia. Poprosia ťa o niektorý typ služby. Necháme sa prekvapiť.

Ako vyzerá život koadjútora?

Povedané čisto pragmaticky, koadjútor má na niektoré „sekulárne“ veci viac času. Napríklad môže viac s mladými ľuďmi prežívať veľkonočný týždeň, keď všetci jeho spolubratia kňazi spovedajú. Ale o to až tak nejde. Niekto má na starosti futbalový klub Domino, niekto pracuje v nízkoprahovom centre. Sú bratia, ktorí sa cítia dobre v role kostolníka alebo pomáhajú bratom kňazom napríklad tým, že varia. Ale koadjútor nie je len pomocníkom kňaza, špecificky vteľuje niektoré črty dona Bosca. Odpovedá na výzvu, ktorú našiel tam, kde pôsobí. 

Pre akéhokoľvek muža, laika či zasväteného, je dôležité, aby neodvodzoval svoju hodnotu od toho, čo robí, ale kým je. Zdieľať

Aké to je, nevedieť, čo budeš robiť?

Pozerám sa na to tak, že ak by som skončil aj ako vrátnik, môže to byť taká krásna rola, s takým dosahom na evanjelizáciu ako žiadna iná. V histórii slovenskej provincie saleziánov je legendou koadjútor ujo Kaščák. Veľmi rád sa prihováral mladým ľuďom, aj na zastávkach MHD. Dokázal s nimi nadviazať priateľský rozhovor a vzťah. Dnes má „na svedomí“ desiatky rehoľných povolaní. Toto mi imponuje.

Saleziánske povolanie je v prvom rade o práci s mladými ľuďmi, čo ťa na nej priťahuje?

Baví ma mať dosah na „nekostolných“ mladých ľudí. Zaujímajú ma tieto neštandardné typy a „ľudové“ vrstvy. To, že sa mi táto túžba v srdci rodí už niekoľko rokov, nie je len tak.

Čo znamená neštandardní mladí ľudia?

Hľadajúci, rozhajdákaní. Uvidíme o päť rokov, či to nie je len moja romantická predstava.

Momentálne si v poslednom semestri štúdia architektúry na STU a v poslednom ročníku pomaturitného štúdia na Škole dizajnu, odbor grafický dizajn. V čom spočíva tvoja vášeň pre vizuálne umenie?

Vnímam ho ako niečo, čo je bytostné nám ľuďom. Je to zaujímavý komunikačný nástroj. Baví ma svet ľudí, ktorí sa okolo neho pohybujú. Umelci sú tí, ktorí majú dar artikulovať veci. Ako vieme, náš Pán dáva dary bez ohľadu na morálny kredit ich nositeľa. Vidíme to na Mozartovi, ktorý bol hýrivá osobnosť, a ako krásne zhudobnil omše! Caravaggio namaľoval Povolanie sv. Matúša, a pritom mal na konte vraždu. Je to fascinujúce aj pokorujúce.

Foto: Andrej Lojan

Čo ťa na umelcoch fascinuje?

Majú typ jazyka, ktorý iní nemajú. Chcem byť s nimi v priateľstve. Sadnúť si s nimi na pivo, ísť na vernisáž. Tým môžem spoznávať jazyk súčasnej doby. A nielen to: umelec má schopnosť dotknúť sa tém, ktoré sú hlboko kresťanské, ako vzťah k láske, k smrti či strachu. Alebo boj so sebou samým. Sú to biblické témy a oni do nich vstúpia inak. To stojí za pozornosť.

Momentálne v kostole saleziánov na Trnávke už druhý rok koordinuješ projekt Pôstne plátno. Odkiaľ prišiel nápad umiestniť moderné umenie do kostola?

Najskôr treba povedať, že to, čo robíme, je lokálny experiment. Dovolili sme si ho vyskúšať na 80. výročie posviacky nášho chrámu. Žijem týmito témami aj vďaka knihe Přímluva za současnost od českého architekta a teológa Norberta Schmidta. Ten v akademickej farnosti Nejsvětějšího Salvátora v Prahe robí podobné vstupy súčasného umenia do sakrálneho priestoru. Pripadalo mi zaujímavé pracovať práve s naším kostolom, ktorý mám veľmi rád.

Čo je na ňom zaujímavé?

Vznikol v dobe funkcionalizmu. To nie je úplne tradičná architektúra. Má za sebou nánosy času a dekorácií. Otázka bola, čo s týmto priestorom spraví, keď doň na istý čas vstúpime s textíliou. Tunajšiemu direktorovi donovi Tiborovi Reimerovi sa to zdalo ako dobrý nápad. Oslovil som študentku VŠVU Kláru Štefanovičovú. Po troch mesiacoch diskusií sme komunite predstavili náš návrh a dostali sme od komunity saleziánov zelenú: pôstne plátno, ktoré bude v kostole visieť počas pôstu, teda 40 dní. Robiť niečo dočasne je oslobodzujúce – bude a o chvíľu nebude. Samotné plátno sprevádzali aj takzvané pôstne stredy – kultúrne a prednáškové pásmo o histórii kostola. 

Umelec má schopnosť dotknúť sa tém, ktoré sú hlboko kresťanské, ako vzťah k láske, k smrti či strachu.  Zdieľať

Ako prebiehal proces tvorby?

Inzercia

Veľa sme komunikovali s miestnou komunitou saleziánov aj ľuďmi z farnosti, posielali si maily, ukazovali možnosti. Vynorilo sa mnoho otázok, ktoré sme konzultovali aj s Norbertom Schmidtom. Veľa sme si o našom kostole uvedomili. Bolo dôležité dobre predstaviť ideu aj dať sa skonfrontovať. Ako na obhajobách na škole. Dokázať projekt predstaviť, vydržať aj kritické otázky a diskutovať. Čím ďalej, tým viac ma tento proces baví, vyžaduje si trpezlivosť a lásku.

Dá sa povedať, že plátno tvorí celá komunita?

Kľúčová je stopa autorky, ktorá má svoj nápad, optiku a cítenie. Po diskusiách je dôležité nechať dielo v konečnom dôsledku na tvorcu. Aby to nebol mačkopes. Moju rolu by sme mohli nazvať kurátor či sprostredkovateľ. 

Ako to dopadlo?

Po skončení projektu prišla od samotných saleziánov otázka: a čo o rok? V tom čase sme už nadviazali rozhovory so slovenskou výtvarníčkou Dorotou Sadovskou a začali sme dizajnovať plátno pre rok 2020. Znovu sme našli otvorené dvere.

Pôstne plátno 2019 v kostole sv. Dona Bosca v Bratislave, Trnávke. Foto: Lukáš Nocár.

Čo na plátno povedali bežní návštevníci kostola?

Ikonická bola reakcia jednej staršej panej. Vyjadrila sa, že pôstne plátno je otrasné. Vyzerá ako betónová stena z neďalekého Martinského cintorína. Bola to dobrá skúška lásky. Nereagovať protiúderom či spôsobom, že ona to nechápe. Povedať: ja vám rozumiem – a naozaj jej rozumieť – príďte dnes večer na vernisáž, budeme o tom hovoriť. Po 40 dňoch prišla iná pani z jej okruhu a povedala: to plátno je také krásne, nedávajte ho dole, tak som si ho obľúbila. Ľudia sa s ním zžili. Stalo sa svedkom života kostola.

Aká je história pôstneho plátna?

Existuje niekoľko pôvodných stredovekých konceptov pôstneho plátna. Biblická reinterpretácia odkazuje na chrámovú oponu v Jeruzalemskom chráme. Druhá línia pracuje s priestorom všeobecne. Keď študujeme barokové a gotické kostoly, nájdeme v nich rôzne kladky, otvory v streche a háčiky. Pôstne plátno bolo len jednou z inštalácií, ktoré už v stredoveku v kostole mávali. Napríklad na sviatok Nanebovstúpenia Pána sa socha Krista zvykla vytiahnuť hore, akoby do strechy. Jedno z prvých pôstnych plátien sa nachádzalo v Nemecku, v obci Zittau. Bola to obrovská tapiséria. Gobelín, na ktorom boli „komiksovým spôsobom“ znázornené dejiny spásy od Adama a Evy. Ďalší zmysel pôstneho plátna by sme dnes nazvali vizuálna redukcia.

Teda pôst pre oči, ktorý dopĺňa pôst pre telo?

Áno. Dovolíme si niečo nevidieť. Dovolíme si niečo nemať, pretože keď niečo zmizne, tak si to lepšie uvedomíme. Niekedy vravíme, že až keď nám niekto zo života odíde, uvedomíme si jeho hodnotu. 

Dovolíme si niečo nemať, pretože keď niečo zmizne, tak si to lepšie uvedomíme.  Zdieľať

Čo nebudeme vidieť v kostole na Trnávke?

Plátno nie je len o redukcii. Chceme vstúpiť súčasným umením do kostolného priestoru. Našou výzvou je nájsť silné architektonické prvky chrámu a podčiarknuť ich, čiže ideme trochu po inej línii. Projekt pôstneho plátna je takzvaná „site-specific“ inštalácia. Teda umelecký vstup vytvorený pre konkrétny priestor. Viacerí sa zhodnú, že v našom kostole sme zdedili gýčový oltárny obraz, nešťastný bol aj proces tvorby. My však nejdeme primárne zakryť obraz, my ideme premeniť priestor.

Ako sa zmení?

Na stropné trámy zavesíme pôstne plátno veľkosti 9 x 9 metrov rozdelené na tri časti tak, že neuvidíme oltárny obraz a zároveň zmeníme tvar zadnej steny kostola na zakrivenú apsidu. Tým sa zmení celý priestor presbytéria, takzvaného kňazišťa, kde sa pohybujú kňazi a miništranti. Zvýrazníme tak pôvodnú vrstvu chrámu, ktorou je mramorový oltár a v ňom situovaný bohostánok. Toto sme na začiatku nevedeli, všetko vzniklo ako výsledok debaty.

Proces tvorby pôstneho plátna 2020 a jeho autorka Dorota Sadovská. Foto: Andrej Lojan

Na akom koncepte je postavené tohtoročné plátno?

Autorka Dorota Sadovská tento projekt nazvala Byť blízko. Ľudia mali za úlohu priniesť počas januára svoje staré biele oblečenie a textil. Prinášali nám posteľné plachty, košele, objavili sa tu svadobné šaty, ornát aj šiltovky. My sme tieto kusy zošili a vytvorili jedno plátno. Odevy, ktoré reprezentujú ľudí, čo ich nosili, sú do seba všité, vrastené, sú si blízko. Ale snažiť sa umenie za každú cenu významovo dešifrovať je pokušením.

Byť spolu má hlboké duchovné posolstvo. Kusy oblečenia na plátne, ako sukňa či šiltovka, sú však veľmi civilné. Ako vyznie, keď ich uvidíme za kňazom, ktorý bude premieňať chlieb a víno?

Náš projekt nemá duchovný význam v tom zmysle, že ideme niečo ilustrovať. To by bolo banálne a prvoplánové. Toto dielo je veľmi civilné. Vstupuje doň mierka človeka skrz odev, s ktorým sme konfrontovaní dennodenne. Odpoveď na túto vizuálnu otázku pochopíme, až keď bude plátno nainštalované.

Kostol nie je prázdna mŕtva galéria. Je tam živé liturgické dianie. Zdieľať

Takže bude toto dielo prekvapením?

Áno. Dnes večer sedíme po dokončení plátna – samotnej hmoty. Uvedené do života však bude až na Popolcovú stredu 26. februára 2020. Niektorí ľudia plátno uvidia s odstupom 8 metrov, niektorí až 30 metrov. Budeme mať divákov stojacich dole aj na chóre. Počas omše budú kľačať. Každý z nich dielo uvidí a zacíti inak. Úplne iný zážitok bude mať celebrujúci kňaz, ktorý keď pôjde k bohostánku po Eucharistiu, bude mať pred sebou horu bieleho textilu. To jednotliví „hráči na ploche“ uvidia až pri liturgii. Kostol nie je prázdna mŕtva galéria. Je tam živé liturgické dianie. Aj fotografov prosím, aby pôstne plátno fotografovali, keď je kostol plný.

Prečo?

Liturgické zhromaždenie je obraz sám osebe: roztrúsení či natlačení ľudia v laviciach, had v strede kostola na prijímanie a kľačiaci dav. Jedna z najdôležitejších fotografií z minulého roka vznikla počas premenenia. Kňaz zdvíhal bielu Eucharistiu, ktorá zrazu silno vynikla na čiernom pôstnom plátne za ním. Bolo to krásne.

Je dôležité, aby ľudia rozumeli umeniu, ktoré v kostole je, alebo aspoň procesu, akým vzniká?

Myslím si, že nie. Umenie dokáže rozozvučať nevedomé vrstvy v človeku. Zasahuje čosi iracionálne v nás. To, čo vieme predstaviť, je kontext či idea. Naznačujeme a ponúkame, no nedovysvetľujeme úplne. Aby sme ich neobrali o možnosť vytvoriť si s dielom vzťah.

Tohtoročná umelecká intervencia nesie názov „Byť blízko“. Pôstne plátno je zošité z desiatok kusov oblečenia ľudí z farnosti. Foto: Andrej Lojan.

Norbert Schmidt vo svojej knihe tvrdí, že cirkev dnes už pochopila príležitosť, ktorú jej ponúkajú médiá, a zhostila sa jej, no súčasné umenie podceňuje a nepochopila jeho význam. Súhlasíš?

Áno. Keď pripraveného kňaza dnes zavolajú, vie kompetentne hovoriť na kameru, viesť dialóg, oponovať a nepustiť niektoré veci. Čo sa týka súčasného umenia, tak v prostredí, v ktorom vyrastám, sme len na začiatku. Aj pôstne plátno tvoríme len ako experiment. Hráme sa a skúšame.

Čo je tá nevyžitá príležitosť, ktorú má cirkev v súčasnom umení?

Ešte sme nepochopili silný náboj, ktorý umenie obsahuje. Ten nám sprostredkuje to, čo sa deje v človeku. Ísť na vernisáž, to je konkrétna sonda do života súčasného človeka. Veľmi by som želal dnešným, najmä angažovaným kresťanom, aby si túto skúsenosť dopriali. Máme výhodu Viedne a Prahy. Máme kam chodiť a pozerať sa.

Aby sme lepšie rozumeli svetu, v ktorom žijeme? 

Prvá vec je pochopiť jazyk kultúry. Cirkvi vždy hrozí exkulturácia. Teda to, že seba budeme chápať ako miesto úteku. My však nemôžeme utekať. Aj my používame telefón a internet, žijeme v tejto dobe. Veľmi by som si želal, aby sme sa nestali getom, v ktorom sa obklopíme gýčom. 

Čo o nás hovorí gýč?

Že plávame po povrchu. Je to zrkadlo. To, či investujeme do našich sakrálnych priestorov, aj to, ako slávime liturgiu, sú indikátory spirituálneho zdravia spoločenstva. Nemalo by nám byť jedno, či je socha Panny Márie sadrový odliatok z továrne alebo drevený kus, na ktorom pol roka pracoval ľudový rezbár. Ladislav Hanus, kňaz zo Spišskej Kapituly, už v roku 1940 v knihe Umenie a náboženstvo kritizuje prístup továrenského vyrábania sadrových sôch. To ma povzbudilo. Táto intuícia je tu dlho. Buďme na toto zrkadlo vnímaví a doprajme si čas premýšľať o veciach, ktoré nás obklopujú v kostole aj mimo neho. Náš životný priestor je odrazom toho, ako chápeme seba a svoj život.

Čo by si poradil farnostiam, ktoré by chceli začať „experimentovať“ so súčasným umením?

Naučte sa mať radi svoj kostol. Dovolím si tvrdiť, že sa vieme naučiť mať radi aj čudnú vesmírnu loď, ktorú nám postavili v 90. rokoch na sídlisku. Druhou radou by bolo nekopírovať a začať malými vecami.

Gýč o nás hovorí, že plávame po povrchu. Je to zrkadlo.  Zdieľať

Ako napríklad?

Doprajme si mať na sebe poctivo vyrobené liturgické textílie pri svätej omši. Nedávno sme sa skamarátili s textilnou dizajnérkou, ktorá z ovčieho rúna tká štóly. Krásne veci! Už toto môže byť umelecký vstup v malej farnosti. Rovnako je rozdiel mať plastové či voskové sviečky. Spriateľte sa so šperkárom a dajte si vyrobiť remeselne kvalitnú súpravu liturgických nádob. Nech to nie sú lacno pozlátené veci z poľského e-shopu, no ručne vyrobené veci len pre váš kostol z miestnych materiálov.

A tí, čo chcú ísť ďalej?

Môžu pozvať súčasného umelca do svojho priestoru. A dopriať si slobodu, že nám to možno nevyjde. Alebo dokonca, že do toho spolu nepôjdeme. Pred časom sme oslovili oddelenie šperkov na VŠVU s ponukou vystavovať v našej kaplnke. Veľmi zrozumiteľne nám odpísali, že tento priestor sa im vidí nesúrodý a rozbitý a pre takúto intervenciu nevhodný. Super! Aj to je súčasť spolupráce, naučili sme sa niečo nové o našom priestore. 

Na Trnávke organizuješ aj modlitbové večery so sv. Františkom Saleským, kde pozývaš mladých ľudí, aby spolu boli 20 minút ticho. Prečo práve tichá modlitba?

Jednou z výziev od hlavného predstaveného saleziánov dona Artimeho spred štyroch rokov je vytvoriť pre mladých priestor, kde sa naučia byť v tichu. Ako vieme, dnes sme „ohučaní“ všetkým možným. Sme presýtení sociálnymi sieťami, životom v meste. Ticho je kontrast. Možno aj preto sa mnohí rozbehli po východných meditačných technikách a kresťania nerozumejú prečo. No my máme krásnu tradíciu kontemplatívnej modlitby tu na západe. Môžeme ju priniesť ako veľký dar.

Foto: Andrej Lojan

Kde si ho objavil ty?

Najvýraznejšie v Kolínskom kláštore na exercíciách kontemplatívnej modlitby. V tomto type modlitby nenahraditeľne čerpám, aj keď, samozrejme, má v mojom živote miesto aj liturgia, Sväté písmo, ruženec či modlitba príhovoru. Pozorujem na sebe, že hodina tichej modlitby pred svätou omšou mi umožní napríklad inak počuť a hlbšie rozumieť biblickému textu. Takéto podnety potom prichádzajú aj v bežnom dni. Akoby boli senzory človeka vnímavejšie. 

Ako vyzerá modlitba v tichu na vašich modlitbových večeroch?

Z vonkajšieho hľadiska je to adorácia pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou. Rád tento čas prirovnávam k momentom pri krbe. Zohrievam sa ja a pozývam aj druhých. Budujeme povedomie toho, že keď sme v modlitbe ticho, tak je naše srdce premieňané. Tento čas má zmysel a je výborná investícia. Nečakaj však nič. Keď sa začneš modliť, začnú prichádzať rozptyľujúce myšlienky, nápady, no ty sa len vracaj do Božej prítomnosti.

Ako hovorí sv. František Saleský: „Zakaždým, keď tvoje srdce zabehne alebo trpí, priveď ho pozorne späť do Božej prítomnosti. Aj keby si celý život nerobil nič iné, len stále privádzal srdce do Božej prítomnosti, aj keby ti zase utieklo preč, prežil si svoj život dobre.“

Odporúčame