Prečo vzniká tak málo dobrých cirkevných stavieb?

Prečo vzniká tak málo dobrých cirkevných stavieb?

Kniha českého architekta Norberta Schmidta by nemala chýbať v knižniciach architektov ani farárov.

Starý kostol a súčasné umenie; viera, spiritualita a umelci, architekti dneška – dva svety, ktoré nemajú nič spoločné? Je cirkev naozaj len muzeálna inštitúcia, v ktorej má domov len dávno minulá kultúra a podivná ghettoidná výtvarničtina, ktorá nemá nič spoločné s tým, čo sa dá vidieť v Tate Modern alebo MOMA? Prečo vzniká tak málo dobrých cirkevných stavieb, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnajú tomu, čo nám zanechala gotika či barok? Ako vnímajú umelci kresťanstvo a tiež cirkev? A vôbec, ako vníma cirkev sama umenie? Ako sa dnes má stavať kostol? A ako by sa mal používať ten starý?

Toto sú jedny z mnohých otázok, ktorým sa venuje kniha Přímluva za současnost (s rozsahom vyše 400 strán) z pera českého architekta Norberta Schmidta. Obzor autora knihy je zakotvený vo viacerých svetoch. Okrem toho, že pracuje ako architekt v pražskom ateliéri Josefa Pleskota, pohybuje sa a je zodpovedný za umelecké intervencie v prostredí známej akademickej farnosti u Nejsv. Salvátora pod vedením Tomáša Halíka a zároveň je vedúci Centra teologie a umění na Katolíckej teologickej fakulte UK v Prahe.

Uchopenie témy knihy sa dá už možno tušiť pri vizuálnom vzhľade samotnej knihy: pestrofarebný pásový prebal na šedom látkovom povrchu knihy s hrubými doskami: Žeby veľký dialóg niečoho životaschopného i vyschnutého, príťažlivého i fádneho, nového i starého?

Kniha pozostáva z teoretických kapitol, rovnako dokumentuje najmä umelecké priestorové zásahy v kostole Nejsvětějšího Salvátora v Prahe v rokoch 2006 – 2016. Taktiež sú tu mapované v niekoľkých prípadoch umelecké a architektonické diela v iných cirkevných i necirkevných priestoroch, ktoré vďaka skúsenostiam od Salvátora vyrastajú.

Stretneme sa tu so spoluprácami s českými umelcami ako Václav Cigler (dielo Studánky), Patrik Hábl (edícia pôstnych obrazov), Pavel Mrkus (adventná videoprojekcia na strop v hlavnej lodi salvátorského kostola), tak aj so zahraničnými – napríklad s juhokórejským umelcom Choi Jeonghwa (priestorová intervencia Beautiful! Beautiful Life).

Nájdeme tu odkazy na príklady zo zahraničia, ktoré sa stali pre autora inšpiráciou a tiež zdrojom spätnej väzby. Určite silnou stránkou knihy je cyklus fotografií Petra Neuberta, striedajúci jednotlivé textové pasáže.

Ako badať z odkazov v knihe, sám autor a jeho spolupracovníci sa v mnohom inšpirovali z projektov zo zahraničia, najmä z nemecky a z francúzsky hovoriaceho prostredia. Referenčným bodom, ktorý architekt Schmidt pre seba objavil, je francúzsky dominikán Marie – Alan Couturier OP (prvá polovica 20. storočia – pracujúci na časopise L´art Sacre).

Inšpirácia projektov, ktoré sú mapované v knihe, pochádza tiež z myšlienkového sveta nemeckého jezuitu pátra Friedhelma Mennekesa, ktorý stál pri zrode stanice umenia sv. Petra v Kolíne nad Rýnom. Taktiež je pre autora zdrojom inšpirácie myšlienkový a teologický svet Romana Guardiniho a jeho spolupracovníka, povojnového architekta Rudolfa Schwarza. Za zmienku stojí zaujímavé know-how v knihe, ktoré je zhrnuté do siedmich bodov a vychádza z metodiky prístupu k jednotlivým počinom.

Časť knihy pomenuváva kriticky trendy, tendencie a vkus v novodobom a súčasnom cirkevnom prostredí, či už v podobe akože „tridentskej estetiky“, či ako snahu o vzkriesenie kresťanskej ikonografie (napr. Beuron), alebo snahu „zaistiť si“ posvätno opakovaním voľakedy úspešných foriem (pozri tendencia pseudoštýlov 19. a začiatku 20. storočia či súčasná vlna obľuby a napodobňovania ikon).

Autor to formuluje tak, že týmto štýlom sa cirkev dostáva do kultúrnej izolácie. V tomto zmysle sa dá hovoriť o procese exkulturácie (teda opaku inkulturácie).

Určite počas čítania knihy sa objaví u slovenského čitateľa otázka, ako sa dá inšpirovať týmito myšlienkami pre náš slovenský kontext. V tomto duchu je zaujímavá spomienka a rada autora, že po tom, ako sa boli nadýchať a inšpirovať príkladmi zo zahraničia, museli na všetko doteraz videné zabudnúť a hľadať možnosti a potenciál u seba doma.

V poriadku, keď nie je možnosť hneď robiť veľké veci, tak nech sa začne s malými počinmi. Norbert Schmidt na inom mieste odporúča, že na začiatok stačí, že sa začnú vo farnosti slúžiť roráty poctivo iba pri sviečkach – žiadne elektrické svetlo – iba pri sviečkach. Nuž, veľmi zaujímavý smerovník.

Záver knihy obsahuje dva rozhovory (z toho jeden s českou umelkyňou Adrienou Šimotovou), v ktorých sa dá ešte bližšie pochopiť myšlienkový svet autora a prostredia, ktorým sa inšpiruje. Okrem toho sa čitateľ môže na posledných stránkach knihy oboznámiť s bohatým poznámkovým aparátom, súpisom literatúry, prehľadom publikácií a debatných stretnutí, prednášok a konferencií spomínaného Centra teologie a umění.

Štúdium tejto problematiky určite nie je pre široké masy. Pustiť sa do tejto knihy si vyžaduje u čitateľa aspoň minimálne znalosti zo sveta dejín umenia, architektúry i teológie. Ale kniha je skvelá pre každého, kto si kladie podobné otázky, hľadá spôsoby, ako sa venovať prepojeniu súčasného umenia a kresťanstva v našom európskom kontexte.

Kniha by určite nemala chýbať v príručných knižniciach architektonických kancelárií ani v knižniciach fár, rehoľných domov či teologických fakúlt.


Norbert Schmidt: Přímluva za současnost/Umění v sakrálním prostoru, vydaveteľstvo TRIÁDA

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo