Lucia Žiak Roháčová a Peter Žiak sú manželská dvojica, ktorá tvorí módny Atelier LUZ. Architekt a stavebná inžinierka vymenili navrhovanie budov a stavebných procesov za dizajn oblečenia. Päť rokov sú manželmi a štyri roky spolu podnikajú. Krása je pre nich viac ako len vizuál. Oblečenie je zas vyjadrením rešpektu k sebe a hovoria, že môže byť aj prostriedkom na sebareflexiu.  

Zoznámili ste sa, keď ste obaja pracovali u veľkého developera. Aká to bola skúsenosť, práca v korporáte?

Peter: Ako architekt v anglickej firme som pomáhal dizajnovať viacero zón v Bratislave a neskôr som prešiel k slovenskému klientovi. Lákalo ma prejsť na stranu developera a skĺbiť analytiku s koncepčnou kreatívou, k tomu sa na škole nikdy nedostanete. 

Lucia: Som stavebná inžinierka a u developera som bola projektový manažér. Bola to odborne zaujímavá príležitosť, možnosť využiť jazyk, pracovať medzinárodne. Asi som potrebovala takúto skúsenosť. 

Ako sa z vás stal pár?

Peter: Normálne sme sa do seba zapozerali na prvom stretnutí a po niekoľkých mesiacoch sa z toho postupne vyvinul vzťah.

Lucia: Bol jeden moment, keď sme sa na seba pozreli a všetko ostatné sa stratilo, zastavilo a zrazu sme vedeli. Vlastne pri prvom zoznámení.

Foto: Marka Zacková

Čo bolo impulzom na odchod od developera?

Lucia: Manipulácia. Bola som vyčerpaná, mala som pocit zneužitia a krivdy. Moja pozícia bola príliš široká, nevedela som definovať, čo vlastne robím. Potrebovala som zistiť, v čom je môj talent a za čím si viem stáť. Som rada, že som to zvládla bez psychológov, bez zrútenia sa, no bolo to na hrane.

Peter: Postupne som si uvedomoval, že táto firma moju hodnotu nevidí alebo nepotrebuje. 

Ako vznikla myšlienka na módny ateliér? Aké otázky ste si kládli?

Lucia: Po odchode od developera sme vedeli, že si chceme pol roka oddýchnuť. Naším novým „projektom“ bolo, že sa vezmeme, pokojne a bez zhonu. Potom sme hľadali, čo ďalej. Peter mal veľkú túžbu vyskúšať niečo vlastné. Zvažovali sme, že by sme pokračovali v inžinieringu či consultingu, no postupne sme sa naučili, že pýtať sa „s čím už máš skúsenosť, v čom si dobrý?“ je málo. Že dobrá otázka stojí inak. Napríklad: čo je tvoja túžba? Čo ťa pohlcuje?

Peter: Mali sme viacero nápadov. Ak nie si práve nabudený start-upista, na začiatku svoju túžbu či ideu hneď nekonfrontuješ s potenciálnym biznis výsledkom. Ak by sme to tak robili, asi by veľa vecí nevzniklo  ̶  na papieri by ekonomický zmysel nedávali. Mňa vždy fascinoval proces tvorby šiat, mali sme kreatívny nepokoj, začali sme teda tam.

Dobrá otázka stojí inak. Napríklad: čo je tvoja túžba? Čo ťa pohlcuje? Zdieľať

Bola to otázka srdca? 

Lucia a Peter: Áno. 

Mali ste s módou skúsenosti?

Peter: Keď som doma počas štúdia na elektrotechnickej priemyslovke naznačoval, že chcem ísť cestou odevného dizajnu, nestretlo sa to s pochopením. Ani dnes to asi mnohých rodičov nenadchne. Na ČT vtedy pravidelne vysielali reláciu Fashion Show, polhodinový zostrih zo sveta módy. Dnes si môžete pustiť 24 hodín prehliadok v kuse, no pred dvadsiatimi rokmi to bola jediná možnosť. V soboty som teda pravidelne sedel pri televízii a pozeral dnes už kultové prehliadky od Alexandra McQueena, Diora a pod. 

Lucia: Vždy som rada listovala v maminých Burdách a šila na seba. Chodila som do secondhandov a vyberala veci aj pre kamarátky, ktoré tam nič nájsť nevedeli. Niektorým som pomohla pár vecí vyrobiť. O Petrovi som vedela, že si aj počas vysokej školy dával šiť veci na mieru. Ale až pri sťahovaní do spoločného bytu som našla dva fascikle módnych skíc, ktoré Peter vytvoril ešte na škole. Bol to vtipný moment: spúšťali sme spolu módny ateliér a až vtedy som zistila, že môj manžel už odevy dizajnoval.

Foto: Marka Zacková

Od Burdy a sobotných fashion shows k otvoreniu ateliéru je dlhá cesta.

Lucia: Začali sme študovať a sami robiť strihy, šiť pre seba. Nie som typ, ktorý urobí jednu vec a vyhlási sa za módneho návrhára. Proces tvorby ma ťahal, nechala som ho dozrievať. Potrebovali sme nabrať odvahu ísť vlastnou cestou.

Peter: Lucia v tom období „šila hlava-nehlava“, ja som navrhoval jednoduchý proces aj produkt. Postupne vznikla naša súčasná ponuka.

Je spoločný menovateľ toho, čo robíte, krása?

Obaja: Áno.

Lucia: Už ako dievčaťu sa mi v Burdách páčili elegantné ženy so siluetou. Dnes to pomenujem ako nadčasovosť. Elegancia nie ako usadlosť, ale ako pozvanie ku krásnu. Zároveň mi bolo ľúto, že ženy v kresťanských komunitách sa neobliekajú inak. Vyrastala som v skromných podmienkach na východnom Slovensku. Videla som ženy, ktoré sa chcú obliecť pekne, no nemôžu. Mojou túžbou bolo umožniť im, aby boli pekné. Dnes často vnímame kresťanské ženy nesprávne, aj pre ich šaty. 

Lebo krása nadchýna. To isté platí o našom oblečení, ale aj správaní a gestách. Zdieľať

Nesprávne? Prečo?

Lucia: Vizuál nadchýna. Dnes skoro každý okoloidúci fotil nádherný červený strom u nás pred domom. Prečo to robia? Lebo krása nadchýna. To isté platí o našom oblečení, ale aj správaní a gestách. Aj odev je vyjadrením nášho vnútra. 

Peter: To, ako ma ľudia vnímajú, sa nedá oddeliť od toho, čo mám na sebe oblečené. Tvorí to obraz, ktorý druhí vidia. Našou túžbou je, aby bol tento obraz premyslený a pravdivý. Ak na seba hodím hocičo s myšlienkou „nevšímajte si ma“, to ovplyvní všetko. Hnevalo nás, že ľudia robia tieto voľby nepremyslene, alebo sú masírovaní mainstreamom: každý si myslí, že je individuálny, ale všetci sú nakoniec takmer takí istí. Ale nie je naším cieľom podporovať individualitu za každú cenu.

Ako môže byť moje oblečenie pravdivé?

Lucia: Keď je človek krásny, jeho vonkajší odev je pokračovaním tejto krásy. Vtedy sú veci v súlade. Nemám na mysli márnivosť či rozmarnosť, ale vyjadrenie vnútorného postoja. Odev je aj otázkou rešpektu voči sebe, voči druhým a vyjadrenie sebahodnoty. Môže byť príležitosťou na sebareflexiu. 

Sebareflexiu?

Lucia: Keď je pre ženu ťažké dovoliť si obliecť sa pekne, je namieste otázka, prečo toto pre seba nechce urobiť. Rovnako ak zistí, že pri výbere oblečenia zvažuje primárne vnímanie mužov či druhých žien. Takto môžu byť otázky, ktoré si pri výbere oblečenia kladieme, hlbšie než len samotná móda. Objavíme svoje zranenia, zlé skúsenosti či zafixované nepravdy.

Foto: Marka Zacková

Existuje niečo ako objektívna elegancia či krása?

Lucia: Krása je viac než len vizuál. To, čo lahodí oku, sa môže líšiť, no niektoré veci vieme zaradiť okamžite všetci. To, čo máme na sebe, hovorí o tom, čím si prechádzame aj ako chceme konať. Ak nosíme nohavice miesto sukne preto, aby sme sa nemuseli správať tak, ako prináleží k sukni, tiež robíme rozhodnutie o svojej „kráse“. 

Peter: Nejde o „peknosť“, to je ťažko argumentovateľná veličina. Ak ale vyjde na trh produkt, ktorý prešiel zásadným procesom vývoja, tak to „odvníma“ každý. 

Napríklad? 

Peter: Keď automobilka vytvorí auto, ktoré je míľnikom, nie všetkým sa páči a budú ho chcieť, no zhodneme sa, že toto je zásadná vec. Proces tvorby je výrazne prítomný aj vo vizuáli samotného produktu. Snažíme sa o odev, za ktorým si stojíme práve pre proces tvorby. Aj našou snahou je, aby bol výsledok „krásny“, ale nebude sa páčiť všetkým. 

Pre koho tvoríte? 

Lucia: Na začiatku som sa vytrápila, pretože som si myslela, že musím splniť očakávania každej ženy. Na týchto ťažkých skúsenostiach som pochopila, že nie s každým sa v našom videní stretneme. Každý má iný štýl, my sme jednoduchší v siluetách, máme radi strihovosť, koncepčnosť, detailnosť a premyslenosť. Keď tvorím proti tomu, čo ide zo mňa, strácam autenticitu a hnaciu silu. Netvrdíme, že náš odev je ten jediný, nie je pre každého. My skôr povzbudzujeme ku kráse. 

My nejdeme deklarovať a vysvetľovať, čo je krásne. Ale pýtame sa, či má človek záujem o krásu. Zdieľať

Mnohí ľudia svoje oblečenie neriešia vôbec. Nie je práveže prílišná zaujatosť svojím vzhľadom to, čomu by sme sa mali vyhnúť?

Lucia: Karel Satoria, ktorého veľmi rešpektujeme, robieval duchovné obnovy „Povoláním člověk“, kde hovoril o tom, že našou úlohou je v prvom rade byť a v druhom rade byť človekom. Uvádzal, že nie je problém, keď nevieme a hľadáme. Problém je, keď k tomu pristúpime spôsobom: no a čo? Načo by som mal konať dobro? Tu už nepomôže argumentácia ani fakty, pretože to je ľahostajnosť.

Čiže problémom nie je konkrétny výber, ale ľahostajnosť?

Lucia: Áno. My nejdeme deklarovať a vysvetľovať, čo je krásne. Ale pýtame sa, či má človek záujem o krásu. Vnímame aj cez oblečenie, že sa ľuďom nechce, že si nedávajú na sebe záležať. Nejde o oblečenie, ide o hlbšiu vrstvu. Keď mám ako žena sukňu a opätky, viac vnímam, ako stojím a ako sa správam. Chceš sa ako človek správať slušne? Dôstojne? Nie tepláky sú problém, ale že sa nám nechce pracovať na sebe. Móda je dnes sprofanovaná pre mnohých ľudí cez nesprávne časopisy a vyjadrenia. To, čo my dávame do jednotlivých kúskov tvorby, aj keď sú materiálne, je oveľa hlbšie – minimálne pre nás samých. 

Je táto práca vaším poslaním?

Peter: Prvýkrát mám pocit, že niečomu rozumiem od podstaty a že som schopný dotiahnuť to do konca: od vytvorenia myšlienky po výrobu a odprezentovanie. Sú mnohé iné veci, ktoré obdivujem a chcem robiť, nadchýnajú ma, no do práce v ateliéri som zahĺbený na 100 percent. Aj v konkrétnom momente, aj ako životná téma. To je pre mňa indikátor toho, že to má väčší zmysel ako len to, že nás to baví. Kedykoľvek sa na to pozriem: ráno, na obed či unavený večer, vždy mi to dáva zmysel. 

Foto: Marka Zacková

Ste obaja veriaci praktizujúci kresťania. Ako sa to odráža vo vašej práci?

Lucia: Práca v ateliéri je neustála reflexia a rast, aj rozhodovanie. Celé štyri roky vnímam, že táto práca nás mení. Aj tým, že nás priviedla premýšľať nad duchovnými otázkami, ktoré sme si predtým nekládli. 

Napríklad?

Lucia: Napríklad cenotvorba nás priviedla k otázke „čo je hodnota práce človeka?“. Zisťujeme, že manuálne pracujúci človek je často nedocenený, aj keď rovnako tvorí hodnotu. Nie sme schopní konkurovať lacným značkám, ktoré stavajú napríklad na tom, že mnohí iní život nemajú. Ani na Slovensku dnes už šičky nemajú prácu, pretože sme začali kupovať lacné veci z Ázie a vieme, v akých podmienkach sa tvoria. To sa nedeje len v móde. V nejakom zmysle uprednostním nízku cenu pred podporením svojho suseda. Pýtame sa samých seba, čo nás ženie k tomu, aby sme mali všetko najlacnejšie? Lebo toho chceme mať veľa? To je predsa konzum a to je problém. 

Ako to súvisí s duchovným životom?

Lucia: Toto všetko sú otázky, ktoré pri svojej práci otvárame a rozhodujeme sa, na akých hodnotách chceme postaviť svoj život. Táto práca mi ukazuje moje konania a motivácie a zároveň cestu, kade chcem či nechcem ísť. 

V nejakom zmysle pracujete manuálne. Tí z nás, čo väčšinu dňa sedia za počítačom, majú niekedy romantickú predstavu, že takáto práca môže viesť k hlbšiemu duchovnému životu, ako to majú napríklad benediktíni.

Lucia: Peter momentálne počas dňa pracujem na projektoch aj mimo Atelieru LUZ. Ticho, v ktorom ja pracujem, je príležitosť počuť svoj vnútorný dialóg a triediť si myšlienky. V nejakom zmysle je to naozaj ora et labora. Sledujem strih a premýšľam o osobe, pre ktorú tvorím, som plne v prítomnosti.

Peter: Ak si Boha predstavujeme ako niekoho, kto sedí vedľa a my sa ho stále pýtame, čo s tým, poraď, daj mi a chcem, tak je to zvláštny vzťah. Aj vďaka modlitbe a duchovným obnovám som však prijal koncept, že Boh je vo mne a koná. A teda jeden zo spôsobov, ako ho počuť, je konať zo seba. Ak on je vo mne a ja som v ňom, tak mi neostáva nič iné, ako robiť to, čo je v mojom vnútri, lebo to je to, čo chce on. A, samozrejme, objavovať a rozlišovať to. 

Ako sa to žije?

Peter: Tvorbou. Tým, že nekašlem na to, čo sa mi deje v hlave. Že sa nepovažujem za neschopného, keď niečo neviem vytvoriť, no odložím si to na neskôr. Ak to nebolo správne, tak na to zabudnem. A ak to bolo správne, tak sa k tomu vrátim. A vtedy ma to baví. Prekresľujem a prerábam, chcem aj ten ťažký proces, nielen výrobok. To je aj spôsob, ako dosiahnuť svoj rukopis. Skúšať, opakovať, cibriť. Neotvárať stále nové zásuvky a neporovnávať sa s druhými. Prísť na svoj vlastný jazyk a neupustiť od neho. 

Aká je dennodenná realita práce v ateliéri a vlastného podnikania? Naplnili sa vaše očakávania?

Peter: Pri tejto práci je najťažšia dennodenná otázka, čo idem robiť. Nikto mi to nepovie. Takéto freelancovanie je pre mňa mimoriadne ťažké – pritom som disciplinovaný a mám ťah na bránu. 

Lucia: Pustili sme sa do toho od nuly, bez skúseností, s vlastnými úsporami. Svoj život sme nastavili na minimálne náklady a mnohé veci sme obetovali. Zažili sme sklamania z reakcie okolia. Nerobíme módu pre biznis, no chceme sa živiť módou. Zmysel práce nám je jasný. Frustrujúce je, že aj keď ateliér rastie profesne veľmi výrazne a vyhrali sme rôzne ocenenia, biznisovo bojujeme. 

O Petrovi sme sa dopočuli, že si navrhuje, strihá a šije vlastné košele. Je to pravda? 

Lucia: Prvú košeľu, čo Peter ušil, dodnes nosím.

Peter: Áno, je to jedna z prvých, ktorú som robil; aj tá, čo mám oblečenú. Ja som sa trochu zasekol pri topoch a košeliach, aby sme mali aj pánsky produkt. Lucia nemá také nadšenie pre samotnú tvorbu pánskych vecí, aj keď pánske oblečenie, čo vytvoríme, sa jej páči. 

Foto: Marka Zacková

Ako máte podelené úlohy?

Peter: Je dobré, keď je pri tvorbe ženských odevov žena, aj kvôli meraniu a podobne. Ženy si skrátka rozumejú inak, je to prirodzený proces, ja do toho vstupujem z diaľky. Pánske veci teda zostali mne. No veci, ktoré si odskúšam na pánskych modeloch, potom napríklad v detailoch či riešeniach posuniem naspäť do ženských modelov. 

Peter, cítite sa plne súčasťou sveta módy, ktorý je často zväčša ženský?

Peter: Áno. Neberiem to ako módny svet, ale ako dizajnový svet. Nikdy som sa úplne nerozlúčil s architektúrou a toto je niekde medzi. Tvorba strihov a tvorba budov má viaceré prvky spoločné, napríklad priestorovosť a rysovanie. Obaja sme vykreslili stovky výkresov, dnes to vieme preniesť do precíznosti strihov, dámskych aj pánskych.

Z čoho čerpáte a čo vám pomáha zostať ukotvení?

Lucia: Napríklad tichá kontemplatívna modlitba ráno, pravidelné duchovné obnovy aj jezuitské duchovné exercície. Snažíme sa o večerný examen – reflektovať deň z pohľadu Božej prítomnosti. 

Peter: Nie je to jednoduché. Niekedy sa mi stane, že z omše odídem s nápadmi na šesť košieľ. Chodíme na duchovné vedenie k rehoľnej sestre, ktorá nás učí, že v nejakom zmysle čokoľvek, čo sa nám práve deje, je dobre. Teraz žijem pod tlakom a pozorujem ho, učím sa z neho. Neskôr odíde a naučím sa iné veci.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo