Parížsky pochod za život: Je suis Vincent Lambert

Tradičný januárový pochod za život pritiahol v nedeľu do Paríža okolo 45 tisíc ľudí. Dôvody na hojnú účasť boli primárne dva: 40. výročie prijatia zákona o depenalizácii potratu a pripravovaný zákon o ukončení života na požiadanie pacienta.

Manifestanti s transparentmi „Je suis Vincent Lambert“ vyjadrilli podporu rodičom tohto handikepovaného muža, o živote ktorého má súd v Štrasburgu rozhodnúť v najbližších dňoch. Ako býva pekným zvykom, pochod sa poväčšinou niesol v živej atmosfére s hudbou a spevom oslavujúcimi život. Výnimkou bolo niekoľko úsekov, v ktorých manifestanti tichom vyjadrili nesúhlas s pokračujúcou politikou banalizácie potratov. Situácia je však veľmi vážna. Ak by sa bol celý pochod konal v absolútnom tichu, bola by to zrejme tá najsprávnejšia reakcia.

Štyridsať rokov púšťou

Najpredávanejším knižným bestsellerom roku 2014 sa vo Francúzsku stala esej Francúzska samovražda (Le Suicide Francais). Autor Éric Zemmour v nej opisuje úpadok krajiny od mája roku 1968 až po súčasnosť. Ten sa revolucionárom podarilo dosiahnuť za pomoci troch zbraní: výsmech, dekonštrukcia, deštrukcia. Podľa autora bol tento ničiaci triptych aplikovaný na všetky sféry života krajiny. Kniha sa potratom vôbec nevenuje, avšak oblasť ochrany nenarodeného života, ktorá mimochodom ešte stále teoreticky figuruje v textoch zákona, bola vystavená presne tým istým metódam.

Dnes sa z proliferov už nikto ani nesmeje, sú odstavení. Ich vplyv na zákony je prinajlepšom nulový. Zákony prijímané postupne od 1975 umožnili usmrtiť viac ako 5 miliónov detí a spôsobili totálnu banalizáciu tohoto zákroku. Naplnili sa slová vtedajšej ministerky zdravotníctva, ktorá v marci roku 1975 povedala v rozhovore pre The Times: „Čo ma fascinuje, je to, ako cez prijatý zákon o potratoch dokážeme zmeniť model ľudského správania.“ V roku 1974 bol počet potratov podľa inštitútu INED okolo 64 tisíc za rok. Počas ďalších rokov ich počet stúpal alebo klesal, až sa postupne ustálil na počte 220 tisíc ročne. Zmena modelu správania skutočne nastala, už nejde o výnimočný stav núdze, ale o ľudské právo. Aspoň takto to deklaroval francúzsky parlament na svojom zasadnutí v novembri minulého roku, aby symbolicky „oslávil“ výročie potratového zákona. Zasadnutia sa mimochodom zúčastnilo len 151 poslancov z 577, a len siedmi hlasovali proti. Otázka potratu už politikov nevzrušuje, dekonštrukcia je v podstate dokonaná.

Zostáva ešte deštrukcia. Metóda na zničenie aj toho posledného, čo ostalo, je ešte stále v plnej prevádzke a podporí ju najnovšia séria opatrení ministerstva. Plné preplácanie potratu je k dispozícii už pár rokov, teraz bude ešte rozšírené na všetky úkony a vyšetrenia pred a po zákroku. Na vykonanie medikamentózneho potratu bude po novom stačiť už len pôrodná asistentka. Chirurgické potraty budú môcť byť vykonávané aj v bežných centrách zdravia a nie iba v zdravotníckych zariadeniach, ako to bolo doteraz. To všetko má umožniť, aby prístup k potratu bol rýchly a bezproblémový. Ani jedno opatrenie, ani jedno slovo o tom, ako znížiť to hrozné číslo 220 tisíc. Práve naopak. Zariadenia, kde počet potratov je nižší ako 20 % z celkového počtu tehotenstiev (podľa štatistík na štyri tehotenstvá pripadá jeden potrat), sú vedené na zoznamoch ako tie, kde sa zrejme nevychádza ženám dostatočne v ústrety. V nich treba zabezpečiť naplnenie príslušných paragrafov. Inými slovami: ak neplníš kvótu, my sa už postaráme, aby si ju splnil. Len v oblasti Paríža je na takomto zozname 43 zariadení. Ostáva už len penalizovať tie ženy, ktoré sa rozhodnú si dieťa ponechať.

Ako nepustiť džina z fľaše

Horúcou aktualitou týchto dní je však naplnenie ďalšieho zo sľubov prezidenta Hollanda, aby každý pacient, ktorý trpí a už má toho dosť, mal právo na dôstojnú smrť. Po „manželstve pre všetkých“ je tu teda „eutanázia pre všetkých“. Formulácia volebného sľubu ako aj prípravná správa o novom zákone sa však úzkostlivo vyhýbajú slovu eutanázia. Navonok sa princíp neporušiteľnosti integrity ľudského života nesmie spochybniť. Preto sa hovorí o hlbokom a neprerušenom spánku, kedy sa pacientovi podávajú znásobené dávky na tíšenie bolesti. Potravu ani tekutiny však už nedostane, takže z hlbokého spánku sa už nezobudí. Nikto ho nezabil, zomrel sám od hladu a smädu a bez bolesti. Inými slovami terminálna sedácia zorganizovaná za účelom smrti pacienta. Dekonštrukcia najlepšie postupuje nenápadne, malými krokmi, zabalená do hmlistých slov a zložitých formulácií. Scenár je pritom tak podobný tomu potratovému. Stačí začať malou výnimkou a o niekoľko rokov v parlamente z toho urobiť ľudské právo. Holanďan Theo Boer, ešte včera bojovník za eutanáziu, dnes varuje ostatné krajiny: „Neurobte našu chybu! Keď je raz džin z fľaše von, už ho nemožno dostať späť.“

K téme
Mikolášik na parížskom pochode: Zvádzame podobný boj

Zdieľať

Uprostred boja za a proti eutanázii leží handikepovaný Vincent Lambert, s vysokou pravdepodobnosťou proti svojej vôli. Obraz rozhádanej rodiny, kde každá strana mu chce len to najlepšie, tak presne zodpovedá obrazu súčasnej spoločnosti, nielen francúzskej. Súboj právnikov doslova bojujúcich o život. Na znemožnenie jednej strany sa opäť hodí metóda výsmechu. Rodičia, ktorí ho nechcú nechať odísť, sú praktizujúci katolíci, a tak v médiach získali nálepku integristov a fundamentalistov. Ich boj potom vyznieva tak nemoderne, bláznivo až senilne. A čo je najhoršie aj sebecky a kruto, lebo neberú ohľad na Vincentov beznádejný stav. Ešte donedávna sa ľudia vo vojnách zabíjali kruto a bez milosti, odteraz sa budú zabíjať z milosrdenstva. Tí, čo požadujú smrť, sú vlastne nakoniec dobrodinci. Právo na život je ešte stále ľudské právo, ale na súde sa dá vybaviť výnimka.

Dvaja lekári, ktorí na požiadanie rodičov vyšetrovali Vincenta, to povedali veľmi presne. „Vincent už nie je ako my, ale nikdy neprestal byť jedným z nás. Pravdou však je, že nám naháňa strach. Pripomína nám našu vlastnú krehkosť, vlastnú zraniteľnosť, našu vlastnú slabosť a okolnosti našej smrti. A to je pre nás neznesiteľné.“

Opäť dobrý pochod

Pochod sa tohto roku zase vydaril. Žiadne stotisícové davy, ale účasť má z roka na rok mierne rastúci trend. Veľa mladých, rodiny s deťmi, a samozrejme seniori. A tiež mladý kňaz kráčajúci v dave s tabuľkou na chrbáte Spovedám na počkanie. Úžasný nápad. Možno sa Éric Zemmour nakoniec vo svojej knihe mýli a žiadna samovražda Francúzska sa nekoná. Veď ako sám povedal v jednom rozhovore: „Rozum mi hovorí, že obrat už nenastane, ale život sa nie vždy riadi podľa rozumu."

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije a pracuje vo Francúzsku.

Foto: www.facebook.com/enmarchepourlavie

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo