Keď sa rodí nový kult

To, čo sa dnes vo verejnom priestore deje okolo ministra Miroslava Lajčáka, má všetky znaky budovania nového kultu. Z každej strany počúvame, aký je to nenahraditeľný minister a svetový diplomat, ktorého odchod má potenciál spôsobiť dobre že nie globálnu katastrofu.

Tento kult Lajčákovej nenahraditeľnosti buduje nielen premiér Pellegrini a prezident Kiska, ale šíri sa aj z kruhov (komentátori, analytici), ktoré mu ešte pred časom pri kauze agentúry Evka nevedeli prísť na meno. Ozval sa dokonca generálny tajomník OBSE Thomas Greminger, ktorý sa nechal počuť, že Lajčákov odchod by predstavoval riziko pre fungovanie tejto organizácie.

Nič proti Lajčákovej skúsenosti a diplomatickej erudícii. Lenže v záplave aktuálneho adorovania tu vzniká úplne nový Miroslav Lajčák, hrdina bez bázne a hany, muž, s ktorým stojí a padá zahraničná politika tejto krajiny.

Vráťme sa však na zem a pripomeňme si niekoľko základných faktov.  

Lajčáka nikto z vlády nevytláčal. Nestal sa obeťou žiadnej mocenskej hry ani politickej intrigy. Bol to on sám, kto urobil z migračného paktu OSN otázku svojho zotrvania na ministerskom poste. Stavil všetko na jednu kartu a neuspel, keď migračný pakt odmietla nielen značná časť opozície, ale aj strana, za ktorú kandidoval do parlamentu. To, čo sa udialo, sa volá politická prehra a jej dôsledky vo vzťahu k svojej osobe si minister vopred zadefinoval sám. 

Tiež platí, že zahraničná politika nemôže byť privátnou agendou jedného ministra, ale výsledkom širšieho politického konsenzu. A k tomu v prípade migračného paktu neprišlo.

Nezmyslom je aj argument, že Lajčákovým odchodom je ohrozené naše zahraničnopolitické smerovanie. Po prvé, migračný pakt, na ktorý aj vo vnútri EÚ existujú rôzne názory, nie je témou, na ktorej sa toto smerovanie láme, a po druhé, mininister zahraničných vecí je len jedným z vykonávateľov zahraničnej politiky. Aj keď dôležitým. Na jej obsah však majú kľúčový vplyv vláda ako celok a prezident.

Tiež platí, že zahraničná politika nemôže byť privátnou agendou jedného ministra, ale výsledkom širšieho politického konsenzu. A k tomu v prípade migračného paktu neprišlo.Zdieľať

Vytváranie dojmu Lajčákovej jedinečnosti je istým spôsobom aj dehonestovaním našej diplomacie. V poriadku, zastával zaujímavé globálne posty, bol predsedom Valného zhromaždenia OSN. To isté však platilo aj o Eduardovi Kukanovi, ktorý bol osobitným vyslancom generálneho tajomníka OSN pre Balkán, či Jánovi Kubišovi, ktorý bol okrem vysokých postov v OSN aj generálnym tajomníkom OBSE. Po ich odchode z postu ministra zahraničných vecí sa naša diplomacia ani nerozsypala, ani sme sa neprepadli do nejakej čiernej diery. Ak by došlo k politickému rozhodnutiu, že Lajčákovým nástupcom bude kariérny diplomat, určite existuje minimálne niekoľko ľudí, ktorí by tento post dokázali bez problémov zvládnuť.

Jediný, komu sa dá pri vzývaní ministra Lajčáka rozumieť, je premiér Pellegrini. Jeho dôvody sú však čisto vnútropolitické. Ak Lajčák odíde, bude musieť preukázať, že je v Smere dostatočne silným a autonómnym hráčom, aby dokázal na ministerstvo presadiť svojho kandidáta. Tým určite nie je Robert Fico, ktorý by ho vo vláde veľmi rýchlo vytlačil na vedľajšiu koľaj. Rovnako ani to, aby do ministerského kresla zasadol niekto, koho mu šéf Smeru nadiktuje.

Prepuknutie mocenského sporu medzi Pellegrinim a Ficom môže byť v skutočnosti tým najvážnejším dôsledkom Lajčákovej demisie. Hoci z toho, čo počúvame v médiách, sa môže zdať, že ak odíde, čaká nás niečo ako národná tragédia.