Hudobný skladateľ Pavol Krška Potrebujem odpočuť, čo som spravil dobre a čo zle (z archívu)

V roku 1975 na VŠVU u prof. Alexandra Moyzesa absolvoval kompozíciu, neskôr dlhé roky pôsobil ako pedagóg na žilinskom Konzervatóriu. V roku 2003 mu Konferencia biskupov Slovenska ako prvému udelila cenu Fra Angelico za prínos kresťanských hodnôt do oblasti umenia. Rozprávali sme sa s významným slovenským hudobným skladateľom Pavlom Krškom.

Kedy ste sa rozhodli ísť cestou hudobníka?

Mama ma zobrala do hudobnej školy a dala ma na klavír. Keď som mal ísť potom na strednú školu, tak to bola ona, kto povedal, že by som mohol ísť na konzervatórium. Dostal som sa na konzervatórium, ale nemal som záujem o kompozíciu, študoval som klavír. Potom som si začal hrávať na klavíri, len tak som si vymýšľal. Igor Dibák (slovenský skladateľ), ktorý vtedy študoval kompozíciu, mi povedal, že by som si mal veci zapisovať, a tak som sa dostal ku kompozícii. Neskôr som šiel na vysokú školu. A teraz mám archív nôt, ktoré som vytvoril.

To, že ste išli na konzervatórium, bola teda zásluha vašej mamy?

V deviatej triede som chcel byť veterinár a bál som sa zvierat (smiech). Takže ma mama radšej usmernila na štúdium hudby.

Prečo vás mama posunula týmto smerom? Toto povolanie nebolo predsa také lukratívne ako povedzme lekár alebo advokát.

Moja mama bola učiteľka a mala veľmi blízko k hudbe. U nás sa stále počúval rozhlas a mama vedela v hudbe upozorniť na dôležité veci.

Aj váš otec bol hudobne vzdelaný?

Nie, hrával v dychovke, ale hudobné vzdelanie nemal.

Tak ako auto alebo dom, rovnako aj každá skladba má určité zákonitosti, ktoré sú dôležité pri jej stavbe.

Pre tých, čo sme menej vzdelaní v hudbe – čo to vlastne znamená kompozícia? Vieme si predstaviť, kto je skladateľ, ale čo to znamená študovať kompozíciu? 

Najprv sa učí remeslo. Tak ako auto alebo dom, rovnako aj každá skladba má určité zákonitosti, ktoré sú dôležité pri jej stavbe. Existujú určité formové typy, diely, z ktorých sa skladá skladba. Potom je tam vlastná tvorivosť. Čím je človek objavnejší, tým skôr do toho prenikne, aj keď takto sa to dá ťažko povedať. Väčšinou sú skladatelia známi až po smrti, za života menej (smiech).

Keď som bol na vysokej škole u profesora Moyzesa, robili sme fúgu (kontrapunktická skladba s viacerými samostatne vedenými hlasmi, zvyčajne s jednou témou a jednou protitémou – pozn. red.). On mi zadal fúgu a ja som musel presne rozobrať jednotlivé hlasy – kam idú. Na základne tohto rozboru sme robili kompozíciu presne v takom istom poradí – téma musela mať rovnaký počet taktov, takisto aj modulácia do inej tóniny atď. Kedysi sa skladatelia učili tak, že odpisovali skladby starých majstrov.

Každá skladba sa vyvíja aj podľa vášho života, niekedy sa darí, inokedy nie 
 

Z čoho vlastne žije hudobný skladateľ? 

No z dôchodku (smiech).

To iste, ale ako ste sa k tomu dôchodku dostali? Ako to vlastne funguje s tými skladbami? Vy ju napíšete, niekde ju uverejnia. Aký je z toho príjem? 

Keď som asi rok robil jednu skladbu, dostal som za ňu z Hudobného fondu dvetisíc korún. Potom som asi za dva týždne spravil hudbu k bábkovej hre a dostal som za ňu 2600. To znamená, že je výhodnejšie byť skladateľom filmovej a televíznej hudby, teda hudby k inscenáciám. Tam sa platí lepšie ako za vážnu hudbu.

Čo znamená robiť na objednávku? 

Nedávno som napríklad robil hudbu k Trom košickým mučeníkom. Prišiel za mnou spevák z Košíc, Ferko Balún, či by som sa nepustil do nejakej skladby na ich poctu. Povedal som, že keď budem mať libreto, tak sa pokúsim. Zohnal pána Smolíka z Bratislavy (bývalý generálny riaditeľ SND a zároveň riaditeľ Opery SND – pozn. red.) a ten spravil libreto. Poslali mi ho a ja som spravil skladbu.

Kedysi existovali v západných krajinách mecenáši hudby. Funguje niečo takéto aj na Slovensku? 

Keď napíšem skladbu, pošlem ju do Hudobného fondu so žiadosťou o prémiu a oni mu ju môžu alebo nemusia udeliť. Keď to chcete ekonomicky, tak napríklad za tých Troch košických mučeníkov som dostal 620 eur.

Pani Kršková: Za dva roky práce. Aby som to upresnila, môj manžel skladá, lebo to tak cíti, a je rád, keď sa mu skladba zahrá. Ale sú takí, čo sú v Bratislave, kde fungujú známosti. Kto má peniaze a vydavateľstvo pod rukou, nahrávacie štúdio, ten môže vydávať aj nahrávať. To je trošku iná ekonomická rovina.

Teším sa na premiéru v tom zmysle, že si potrebujem odpočuť, čo som spravil dobre a čo zle. Môžete chcieť, aby to bolo úžasné, a vôbec to tak nemusí vyjsť.

Čo sa týka duchovnej hudby, napr. Rekviem, Te Deum, tá sa pravidelne nehráva. Odpremiéruje sa a zvyčajne odloží. Ako tie skladby neskôr oživujete? 

Teším sa na premiéru v tom zmysle, že si potrebujem odpočuť, čo som spravil dobre a čo zle. Môžete chcieť, aby to bolo úžasné a vôbec to tak nemusí vyjsť. Každá skladba sa vyvíja aj podľa vášho života, niekedy sa darí, inokedy nie. Zvyčajne to po premiére zhasne. Väčšinu premiér mi robil Milan Kolena (dirigent speváckeho zboru Apollo, organizátor viacerých zborových súťaží a pedagóg na VŠMU v Bratislave – pozn. red.) a to boli jednorazovky. Najlepšie sa uchytilo Rekviem, ktoré sa robilo už veľakrát. Te Deum sa robilo dvakrát, Missa Solemnis raz a aj Stabat Mater, myslím, len raz. Ale to je osud skladieb. Keby to niekto chcel nacvičiť, je tu možnosť– noty sú.

Za komunizmu pod pseudonymom 
 

Vy ste za komunizmu skladali aj pod pseudonymom? 

Áno, D. K. Rubčan.

Pani Kršková: Viete, keby sa boli dozvedeli, že manžel robí hudbu s náboženskou tematikou, alebo by nás boli videli ísť do kostola, boli by sme prišli o prácu a museli odísť zo školstva. Tak sme sa učitelia stretávali v sakristii.

V Ružomberku robil jeden salezián so zborom, pre nich som napísal pár vecí. A keďže som Ružomberčan, tak mi vymysleli pseudonym Rubčan, D. K. Rubčan. Pod tým menom som písal do roku 1989.

Ako vám ide skladba v hlave? Viem si predstaviť, že si to hráte na klavíri, ale ako počujete tie ostatné nástroje? 

Ťažko povedať, to jednoducho príde nápad.

A vy to všetko počujete? Viete si predstaviť všetky nástroje, ako budú znieť? 

Nie, nemám absolútny sluch. Musím si to všetko kontrolovať na klavíri. Tak ma učil aj profesor Moyzes. Vždy sme robili najprv pri klavíri, a keď sme mali hotový postup, tak sme to rozpisovali do orchestra. Základná štruktúra tam je – viem si predstaviť, že základná línia sú napríklad sláky alebo dychy – a potom spájam frázy: tu by mohli prísť dychy alebo bicie, alebo iný nástroj.

Čo znamená absolútny sluch? 

Že človek môže písať noty a presne vie, ktoré tóny píše. Takí skladatelia ako napríklad Richard Strauss; predpokladá sa, že Beethoven, Bedřich Smetana mali absolútny sluch. Boli hluchí a mohli písať, nemuseli si to kontrolovať. Ja si to musím overiť. Môžem mať síce akú-takú predstavu, ale istotu nemám.

Keď tvoríte skladbu, máte najprv názov alebo najprv napíšete skladbu a až potom jej dáte meno? 

Manželka vie, že keď skončím skladbu, tak zvyčajne neviem, ako ju mám nazvať. Vždy sa jej pýtam, či by sa tak mohla volať (smiech). S názvami mám problém. Mám rád také názvy ako Sonáta (smiech).

Niektorí umelci si to ospravedlňujú tak, že nechcú diváka ovplyvniť, aby to nevnímal jedným určitým smerom, aby si poslucháč určil, o čom tá hudba je. Dá sa to tak povedať? 

Neviem, mne sa to zdá bezpečné. Volá sa to Sonáta a pod to sa dá všeličo napchať. Lebo keď napíšem Dva obrazy, tak sa každý hneď pýta „Čo si tým myslel?“ a podobne. Ale keď napíšem Sonáta, tak je to proste Sonáta. Ale je zaujímavé, čo všetko vidia ľudia v skladbách. Niekedy sa čudujem, čo všetko tam nájdu a sú presvedčení, že som niečo také chcel vyjadriť. Potom prídu za mnou s neuveriteľnou istotou, že je tam to a to.

A s kritikmi máte nejaké skúsenosti? 

Mám (smiech). Oni sú zlatí. Píšu takým univerzálnym spôsobom. Napríklad: „Bolo vidno, že je to klavirista.“ A bola to skladba pre klarinet. Alebo výborný interpret z Bratislavy hral sólovú skladbu, nie veľmi dobre, tak napíše, že skladba bola plochá. A podobne.

Rubik oslovuje ľudí a to je dôležité 
 

Sme zvyknutí na takpovediac ľahšiu hudbu. Ako by mal prebiehať taký úvod pre menej skúsených poslucháčov? 

To je rôzne. Teraz veľa mladých počúva Piotra Rubika (súčasný poľský skladateľ - pozn. red.). Veľa profesionálov sa na to pozerá z kopca, lebo úspech sa závidí (smiech). Ale je to taký medzistupeň, blíži sa to k muzikálu. No oslovuje ľudí a to je dôležité. Stavebne je to klasické, ale hudba je skôr muzikálová.

Tvoríte veľmi hlbokú, vážnu hudbu. Nechceli ste skúsiť napísať niečo podobné ako Piotr Rubik? 

To neviem. Mohol by som skúsiť komponovať ako on, ale neviem to, nie je mi to jasné.

Čo je dobré a nie, je, samozrejme vždy otázka prijímateľa, či naozaj počúva alebo nepočúva. Niektoré moderné experimentálne veci sú už na hranici toho, či sa to dá považovať za hudbu alebo nie.

Môže sa stať, že na takúto hudbu začnú chodiť snobi, ktorí sa tvária, že tomu rozumejú a pritom o hudbe nemajú šajn?  

Pre skladateľa je to v podstate jedno. Keď mu prídu na koncert ľudia, znamená to, že sa skladba bude hrať. Je to nefér, ale keď chce zarobiť... V Bratislave sú skladatelia, na ktorých sa chodí, hoci ich skladby nemusia byť vždy dobré. Nechcem nikoho menovať, ale sú typy ľudí, ktoré majú svojich poslucháčov, či sú ich skladby dobré alebo nie. Čo je dobré a nie, je, samozrejme, vždy otázka prijímateľa, či naozaj počúva alebo nepočúva. Niektoré moderné experimentálne veci sú už na hranici toho, či sa to dá považovať za hudbu alebo nie.

Ako sa na to vlastne pozeráte? Je to aspoň vtipné? 

Je to vtipné, ale len prvý raz. Keď to už niekto začne opakovať, nie je to ono. Len ten prvý moment je zaujímavý.

Čo si myslíte o minimalistických skladateľoch ako je napríklad Aarvo Pärt (súčasný estónsky skladateľ – pozn. red.)? 

Je to zaujímavé, lebo je to veľmi jednoduché a príjemné na počúvanie, ale tiež by som to nevedel robiť. No nie je to konzumná hudba. Je vďačný a momentálne obľúbený.

Počúval som niektoré skladby, ktoré boli nahraté na Devíne. Sú to také ťažké skladby. Dnes je trend zábavy, ľahkého počúvania, nemá to hĺbku. Tie vaše skladby sú ťažké na počúvanie, ale majú hĺbku a dá sa nad nimi rozmýšľať. Myslíte si, že na Slovensku je ešte dosť ľudí, ktorí v tejto konzumnej spoločnosti aj vyhľadávajú hlbší význam diel, či už vašich alebo iných? 

Myslím si, že ľudia sa nájdu. Vždy to bolo tak, že vážna hudba mala užší okruh poslucháčov ako ľahšie žánre. Je hudba, ktorá sa dostane k poslucháčovi ľahko a potom je taká, ku ktorej sa musí predrať. V Bratislave fungujú abonentné koncerty. Kedysi to bývalo tak, že keď dali do prvej polovice napríklad Stravinského a do druhej Mozarta, tak prvá polovica bola prázdna a druhá plná a naopak. Poslucháči si vyberajú, na to majú právo. Treba sa popasovať. Nie každá skladba vyjde a nie každý deň sa dá prijímať.  

Nie je to aj tým, že poslucháči nie sú pripravení na to, čo idú počúvať? Ako napríklad Góreckého Tretia symfónia (Symfonia pieśni żałosnych) o hrôzach druhej svetovej vojny. Možno keby ste povedali vopred, o čom tá hudba je, tak možno by niektoré skladby nepôsobili tak depresívne. 

Viete, ale ja môžem tú skladbu písať, prepytujem, niekde na záchode a povedať, že to je ráno v prírode. Takto vás môžem naviesť úplne iným smerom, hoci som to tak nemyslel, lebo sa prispôsobíte tomu, ako vznikala.

Nemalo by to byť tak, že skladba každému dá niečo iné? 

No áno. Ale keď dám skladbe názov Dva obrazy, už vás to trošku tlačí do výtvarného umenia, ale keď ju nazvem Sonáta, tak vás to netlačí nikam. Môžete si vybrať.

Ako vzniká skladba 
 

Čo počúvate vy, ak počúvate? 

Rád počúvam Prokofjeva, Stravinského, Šostakoviča, Martinů, Bartóka, volá sa to všeobecne neoklasicizmus.

Zo súčasných slovenských skladateľov? 

Vlado Godár veľmi pekne píše. Má veľmi peknú aj filmovú hudbu.

Je zvuk, ktorý vám vyslovene vadí? 

Asi nie. Existujú skladby, kde sú napríklad aj sirény. Edgar Varése má Skladbu pre 37 bicích nástrojov a dve sirény.

Máte rád aj operu a balet? 

Operu mám veľmi rád. Hlavne romantické kusy od Verdiho. Wagnera príliš nie, mám pri ňom pocit, že sa nedá nikde nadýchnuť, stále to ide a ide.

Je práca skladateľa náročná? 

Táto práca veľmi vyčerpáva psychicky aj fyzicky. Teraz, keď som doma, tak sa tomu dokážem venovať 4-5 hodín. Neviem si predstaviť, že by som mal okrem toho robiť ešte niečo iné, človek viac nevládze. Niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie, ale vždy to veľmi vyčerpá. Manželka vie, že vtedy sa so mnou nedá rozprávať.

Nerád sa starám dirigentom do roboty. Odovzdám noty a nechám ich, nech si robia. Majú svoju koncepciu, rešpektujem ich.

Keď ste učili, asi ste si k skladbe nemohli sadnúť štyri hodiny denne. Mali ste vyhradený nejaký konkrétny čas? 

Vtedy som mohol robiť len ráno. Chodil som do školy na šiestu alebo potom večer, keď som sa vrátil. Ideálny režim mám teraz. Môžem sa dobre vyspať, vtedy sa lepšie robí. Aj cez deň, keď sa mi nedarí, tak si ľahnem a vtedy sa to otvorí.

A keď sa vám naozaj nechce, viete písať? Darí sa vám? 

Teraz mám obdobie, keď sa mi nedarí. Som citlivý na všelijaké zmeny a aj sviatky boli. Návštevy ma vedia „rozhodiť“.

Keď začínate písať, viete hneď, akú atmosféru chcete navodiť, o čom skladba bude? 

Najprv si musím pripraviť, čo chcem asi povedať. Nezačnem hneď písať. Pripravím si pôdorys, odkiaľ idem a kam chcem ísť. A potom sa mi už darí viac alebo menej.

Ako dlho skladba vzniká – od prvej myšlienky po premiéru? 

Záleží, pre aké obsadenie je. Napríklad Missu Solemnis som robil asi rok. A potom zhruba pol roka na nacvičenie. Takže rok a pol.

Čo znamená cvičenie? Chodíte aj na skúšky? 

Nie, nerád sa starám dirigentom do roboty. Odovzdám noty a nechám ich, nech si robia. Podaktorí skladatelia si presadzujú svoje. Ja som to spravil raz a nedopadlo to dobre, tak odvtedy  som opatrný (smiech).

Je pre vás veľký šok, ako to poňal dirigent a čo z tej skladby zostalo? 

Nie, musím rešpektovať, že je to jeho rozhodnutie. On má svoju koncepciu. Noty sú tam. Keby som bol mŕtvy, tak si to aj tak musí urobiť po svojom. 

Láska robí divy 
 

Ako čerpáte inšpiráciu? Chodíte sa napríklad prechádzať do prírody? 

Pani Kršková: Ja sa chodím prechádzať (smiech).

Čo to znamená, že je pre vás Ľubka inšpiráciou – ako sa to prejavuje? 

Ženy sú pre mužov vždy inšpiratívne. Keď je človek zaľúbený, tak krajšie komponuje. Ja to viac vnímam pri žiakoch. Keď som učil na škole, jednému žiakovi sa nedarilo a nedarilo a zrazu začal krásne písať. Nevedel som, čo sa deje, a až keď som videl, že sa vodia za ručičky, tak mi bolo všetko jasné. Láska robí divy. Takže manželka mi je inšpiráciou. Samozrejme, vychytáva aj všetky moje zlé dni, keď sa mi nedarí komponovať.

Keď začínate tvoriť, napadne vám už nejaká konkrétna melódia? 

To závisí od nálady a od toho, čo chcem robiť. Väčšinou inšpirácia, nápad prichádzajú znenazdajky a potom je to už remeslo. Keď som robil Rekviem, dva týždne som sa trápil s Ofertóriom. Manželka hovorí, že poďme s deťmi na prechádzku, a ako som išiel okolo klavíra, tak som si len tak ľavou rukou čosi zahral a to bolo ono. Takže manželka išla s deťmi sama a ja som ostal doma písať. Väčšinou, keď máme niekam ísť, tak sa mi darí. Keď mám veľa času, tak mi to nejde.

Keď som učil na škole, jednému žiakovi sa nedarilo a zrazu začal krásne písať. Nevedel som, čo sa deje, a až keď som videl, že sa vodia za ručičky, tak mi bolo všetko jasné. Láska robí divy.

Lepšie sa tvorí pod tlakom? 

Keď tlačí čas, tak sa musím zvyčajne donútiť.

Už sa vám stalo, že ste skomponovali niečo, čo sa nedalo zahrať? 

To sa mi stávalo (smiech). Párkrát mi povedali, že som určite študoval veci, lebo som tam dal tie najťažšie hmaty.

Čo je pre vás kritériom dobrej hudby? Je vôbec niečo také? 

Keď vás skladba osloví, tak by mala byť dobrá, mala by vám niečo povedať, nie? Ale z jedného počutia sa nedá urobiť obraz, lebo človek nemusí byť v danom momente disponovaný na konkrétnu skladbu.

Robíte len na jednej veci alebo aj na viacerých súčasne? 

Predtým som robil len na jednej veci. Ale teraz mám rozpracovanú jednu skladbu a čaká ma ešte asi rok roboty. A to sa nedá robiť len jedno, zdivel by som, začal by som sa opakovať. Tak musím začať robiť niečo iné a vrátiť sa potom k nej. Záleží aj na dĺžke skladby. Občas si treba oddýchnuť a vrátiť sa k nej neskôr, potom to ide.

„Vykrádate“ aj sám seba? Niečo napíšete a potom to použijete aj inde? 

Myslím, že nie. Zámerne určite nie. Zrejme mám nejaké rysy, podľa ktorých ma poznať, ale určite vedome nevyberám zo svojich starších vecí.

Ako dlho trvá skomponovanie kratšej skladby, povedzme dvojstranovej pre miešaný zbor? 

To je individuálne. Môžem robiť dva týždne, ale aj dva mesiace, keď sa nedarí. Záleží aj na texte, či je rytmizovaný. Keď robím na žalmy, je to ťažšie. Stavba myšlienky je iná, keď je rytmizovaná.

Najdôležitejšie sú ceruzka a guma 
 

Vašo Patejdl raz povedal, že pre skladateľa je najdôležitejšia ceruzka a guma – keď večer niečo napíše, aby to mohol ráno vygumovať. 

To je pravda, nie je dobré písať narýchlo. Treba to vždy nechať „osušiť“, zabudnúť na to, lebo na tie chyby si človek zvykne a všimne si ich, až keď sa k nim vráti po čase.

Je gumovanie ťažšie ako písanie? 

Je, lebo robíte napríklad dvadsať taktov dva týždne a po tých dvoch týždňoch máte pri dvadsiatom takte pocit, že tých devätnásť je zlých.

Ako zistíte, že je to zlé? 

Nedá sa napríklad pokračovať, stále je tam niekde problém, nenadväzuje to. Vtedy treba obyčajne strihať pred tou chybou.

Keď sa pozriete spätne na svoje skladby, mávate pocit, že toto a toto som mohol urobiť inak? 

Všetky chyby sa objavujú. Raz som v jednej skladbe robil dva týždne desať taktov a potom som to aj tak nechal tak. Doteraz, keď ju počujem, viem, že je tam chyba. Ale to nebudem hovoriť iným (smiech).

Orchester je vždy iný ako počítač. Počítač sa nepomýli. Človek nikdy nevie, ako to dopadne, živá hudba je živá hudba.

Aká chyba? Harmonická alebo v nástrojoch, melódii? 

Alebo že je tam o jeden takt menej. Proste cítim, že tam nie je niečo dobre. Minule mi jeden kolega hral moju staršiu vec a pýtal sa, či počujem, keď si tam improvizuje. Tak, samozrejme, že počujem, lebo keď si nejakú skladbu zahrá človek tisíckrát za sebou, tak vie každú notu.

Takže to, čo vy nazývate chyba, je to vlastne niečo, čo len nie je také dobré, ako by to mohlo byť? 

Áno, z môjho pohľadu je to chyba, ale poslucháč to vôbec nemusí postrehnúť. To môže byť len môj pocit, že som to mal robiť inak.

Tým, že teraz už píšete partitúry v notačnom softvéri, viete si skladbu pustiť vopred aj s nástrojmi. Ale predsa len – je to stroj. Keď to potom orchester zahrá naživo, je to lepšie alebo horšie? 

Je to iné, živé. Počítač sa nepomýli. V Bratislave sme raz robili jednu skladbu. Zbor začal spievať a ja som nevedel, čo sa deje. Oni spievali a spievali, len celkom inak ako som to napísal. No museli pokračovať, nemohli prestať. Človek nikdy nevie, ako to dopadne, živá hudba je živá hudba. 

Ale netrpíte s tým orchestrom, keď zahrá niečo zle? 

Beriem, že to tak je. Nie som skladateľ, ktorý si môže vyberať dirigenta a orchester, som rád, že mi vôbec skladbu zahrajú. Nie vždy sú hráči ochotní na tom popracovať a nie vždy sú dirigenti schopní nabudiť orchester tak, že je to dokonalé.

Pani Kršková: Stalo sa, že jednu skladbu nacvičili dvaja dirigenti s dvomi orchestrami. Prvé uvedenie nemalo skoro žiadny ohlas, druhé bolo o niečom úplne inom. Malo to život, malo to všetko. Veľa závisí od dirigenta, môže to vyzdvihnúť alebo potopiť.

Aké je to po premiére, keď sa po tej „jednodňovej sláve“ vrátite späť do reality? 

Keď príde premiéra, som už vlastne dávno za tým. Môže to byť rozdiel pol roka, rok, niekedy aj viac. Vtedy už robím iné veci. Samozrejme, mám očakávania, či to dopadne dobre a aký to bude mať ohlas. Môžem si overiť, či je skladba dobre postavená a či ju robia tí správni ľudia. Je to veľmi citlivá otázka, či je to v ľuďoch alebo v skladbe.

Keď sa povie úspech, čo to pre vás znamená? 

Dobre mi padne, keď sa skladba páči. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to nezaujíma. Ale dúfam, že to na mne nezanecháva stopy, lebo ďalšia skladba sa už páčiť nemusí. Keď je premiéra, vždy mám obavy, ako to dopadne.

Už dopadla premiéra aj zle? 

Samozrejme, ale o neúspechoch sa mlčí (smiech).

Vie vás neúspech ochromiť? 

Musím vedieť, kde je chyba: či je to v mojej kompozícii alebo v ľuďoch, ktorí ju hrajú. Napríklad mám skladbu, o ktorej som si v čase jej vzniku myslel, že je dobrá. Ale bolo to v období, keď som končil s istým spôsobom komponovania a hľadal iný. Takže vtedy to nevyšlo.

V detskom orchestri som sa veľmi veľa naučil 
 

Prenieslo sa niečo z vášho talentu aj na vaše deti? 

Maťo sa venuje detskému orchestru a pekne im upravuje veci. Neviem, či je to po mne, asi kombinácia po oboch rodičoch.

Syn Mišo zas robí dídžeja. Nebola to nejaká vzbura, že rodičia sa venujú klasike, tak ja budem robiť dídžeja? 

Pani Kršková: Nie, jeho to veľmi bavilo, venoval sa tomu od sedemnástich. Sám si zohnal platne a techniku a začal skrečovať. Len to prostredie bolo trošku divoké, takže to po nejakom čase nechal.

Kto vám spravuje stránku na Facebooku? 

Ja ani neviem, čo je Facebook (smiech). Asi nejakí žiaci, lebo ktosi mi hovoril, že som na internete, ale ja o tom nič neviem.

Slováci sa nevedia chváliť svojimi vecami. Napríklad Česi si vedia svoje chváliť, a aj keď sa nemajú radi, vedia sa spojiť. Toto nevieme.

Už komponujete veľmi dlho, čo vás ešte na hudbe baví? Máte ešte nejakú výzvu? 

Každý má svoje tajné sny a tie treba zrealizovať. Uvidíme. Mám urobiť ešte dve väčšie veci – či sa podaria, neviem. Pre dominikánov na výročie jednu a ďalšiu o dva roky, na výročie svätých Cyrila a Metoda. Potom mám ešte pre pána Kolenu rozrobenú skladbu, to je ešte tak na rok roboty.

Pani Kršková: A ešte pre pána riaditeľa a pre kolegyňu speváčku. To je tak – niekto z kolegov príde s prosbou, väčšinou, keď sa ide na súťaž. Dobre pôsobí, keď ide niekto s novou vecou, lebo porota počúva stále to isté dokola. Aj ten žiak viac zasvieti s neznámou skladbou. Týchto skôr prosieb je stále dosť.

Čo je dobre (smiech).

Nechceli ste písať pre nejaký komorný ansámbel? Byť niečo ako dvorný skladateľ? 

Myslím, že to by som sa asi začal nudiť, lebo nie je dobré robiť stále pre tú istú zostavu, aspoň z môjho pohľadu. Mám radšej väčšie obsadenia, „komorina“ mi veľmi nesedí. Nehovorím, že ju nerobím, napísal som suitu pre komorný orchester, ale napríklad nemám kvartetá. Necítim to tak, ani to nemám opočúvané.

Vy ako skladateľ ste boli ochotný tráviť čas s puberťákmi v detskom orchestri a vždy ma to prekvapovalo. Prečo ste sa tak veľmi venovali deťom? 

V detskom orchestri som sa veľmi veľa naučil, lebo som musel mnoho zjednodušovať v inštrumentácii. Keď som začal robiť s ružomberským zborom, bol som čerstvý absolvent. U profesora Moyzesa bola najkrajším intervalom tercia, tak som si povedal, že u mňa to bude malá sekunda. Čo nemalo malú sekundu alebo veľkú septimu, to nebola muzika (smiech). Takú skladbu som doniesol aj do toho ružomberského zboru, a keď ju dirigent videl, rovno mi povedal, že toto spievať nemôžu, lebo by im ľudia ušli z kostola. Začal som hľadať iné riešenia a zas som sa dostal k durovému a molovému kvintakordu. Možno keby som nemusel zjednodušovať pre Ružomberok, teraz by moja tvorba vyzerala úplne inak, neviem.

Veriaceho by malo byť v hudbe poznať 
 

Ako prežívate vieru? Snažíte sa niečo cez hudbu poslucháčom sprostredkovať? 

Neviem to povedať. Myslím si, že keď som veriaci, tak by to malo byť v tej hudbe poznať.

Viete vycítiť u iných skladateľov, či sú duchovne založení? Dá sa zistiť rovnaký zdroj inšpirácie? 

Veľmi nie. Keď však napíše duchovnú skladbu neveriaci, tak zvyčajne cítiť, že v tom nemá jasno. Čo neznamená, že veriaci musí napísať dobrú skladbu s duchovným textom. Duchovný text je špecifický a neveriaci ho zvyčajne nevie tak uchopiť.  Aspoň ja to tak vnímam.

Manžel napísal ako prvý Rekviem v slovenčine. Po premiére prišli ľudia, ktorí nechodia do kostola, a hovorili, že plakali. Je to iné, keď text len čítate a keď ho počujete opakovane s hudbou.

Pani Kršková: Manžel napísal ako prvý Rekviem v slovenčine. Po premiére prišli ľudia, ktorí nechodia do kostola, a hovorili, že plakali. Je to iné, keď text len čítate a keď ho počujete opakovane s hudbou.

Myslíte si, že Slováci sú kultúrny národ? Žiadny Poliak nedá dopustiť na Chopina alebo Rubika a my ako keby sme si nevedeli vážiť svojich. 

Ale my sme vždy boli takí. Cikkerova opera Vzkriesenie sa nepremiérovala v Bratislave, ale v Prahe. Slováci sa nevedia chváliť svojimi vecami. Napríklad Česi si vedia svoje chváliť a aj keď sa nemajú radi, vedia sa spojiť. Toto nevieme.

Rastú tu kvalitní hudobníci? 

Čo poznám, tak Borzík, Kalinka sú šikovní. Ale to sa ukáže až tak desať rokov po odchode zo školy. Je to aj o šťastí.

Viete o niekom, kto je výnimočný talent v kompozícii? 

Neviem o nikom, ale môže byť. 

Talent je malé percento a zvyšok je drina. Súhlasíte? 

Iste, hlavne tá drina je dôležitá. Každý má nejaké percento talentu, ale závisí od neho, ako s ním naloží. Ale čo som učil kompozíciu, všeličo sa dá urobiť, aj keď aj tam je potrebná určitá miera talentu.

Ďakujeme za rozhovor.

Ondrej Sočuvka, Jarmila Leitnerová a Zuzana Holíčková

Rozhovor s Pavlom Krškom sa uskutočnil dňa 8.1.2011 v Žiline, za účasti členov občianského združenia Stredoeurópska podnikateľská a sociálna iniciatíva CEBSI.