ROZHOVOR: Nevidiaci Slovák a jeho priateľ na Mont Blancu

Juraj Práger má 28 rokov. Ako šesťročný prekonal zápal zrakového nervu a postupne prišiel o zrak. Má zachovaný svetlocit, rozlišujem svetlo a tmu, dokáže rozoznať, či je noc alebo deň alebo či svieti lampa. 

Vyštudoval teológiu a hovorí, že jeho tri povolania sú invalidný dôchodca, učiteľ a športovec. Od malička ho veľmi bavil šport. No keď prichádzal o zrak, možnosti sa stále zmenšovali. Napriek tomu sa mu spolu s priateľom Konštantínom Kocianom (22) podarilo zdolať Mont Blanc. Konštantín pritom ako pätnásťročný vážil vyše deväťdesiat kíl. No keď začal na sebe pracovať, o tri roky sa stal juniorským majstrom v behu do vrchu. Postoy.sk s vám prináša rozhovor s touto dvojicou.

Ako ste sa dostali k športu?

Juraj: Mal som aj obdobie, keď som nevedel, čo so životom, strácal som životný optimizmus. Vo farskom spoločenstve ma podporili mladí, s ktorými sme sa začali stretávať. S ich pomocou som sa pomaly začal vracať k športom, ktorým som sa predtým venoval. Od malička ma najviac bavilo bicyklovanie a turistika. Cyklistika je však šport, ktorý mám najradšej a povedal som si, že sa jej nikdy nevzdám. Ako som však prichádzal o zrak a nemohol už sám bicyklovať, zaobstaral som si tandemový bicykel. Tandemovo som zostal pri cyklistike a „tandemovo“ som znovu začal chodiť aj na hory.

Konštantín: Športovaním si akoby dokazujem, že žijem. Pán Boh ma obdaroval zdravými rukami a nohami a dlho som to bral ako samozrejmosť. Až keď som spoznal Ďuriho začal som si vážiť, že som zdravý. Keď má človek zdravé ruky, nohy aj zrak a môže športovať´, je to dar a ten by sme mali využiť. Športovaním, behom, svojským spôsobom chválim Boha za to, že mi daroval zdravé končatiny. Je to pre mňa veľmi veľa. Tri roky potom, čo sa mi podarilo schudnúť, som sa stal juniorským majstrom Slovenska v behu do vrchu. Bral som to ako osobný zázrak. Bolo to náročné. Nebola to len moja zásluha, bola to zásluha mnohých ľudí, aj mojich rodičov, ktorí ma podporovali a jednoznačne Pána Boha.

Ako ste sa dali dokopy?

Juraj: Bolo to ešte dávno predtým, ako sme začali jazdiť v tandeme. V roku 2003, keď som maturoval, som sa vrátil do farnosti miništrovať. V tom čase bol u nás vo Vrakuni dekanom Vlado Thurzo a chalani vtedy chodievali každú nedeľu popoludní hrávať hokejbal. V tom čase som sa dokázal ešte orientovať sám, hoci som cez celé ihrisko nevidel bránku alebo vzdialenejšieho spoluhráča. Chalani to niekedy zneužili a protihráči na mňa kričali, nech im prihrám (smiech). Ale pri tomto športe som sa dal viac dokopy s mladými vo farnosti a spoznal som sa s Kosťom. Ešte si ho pamätám ako takú „guľku“. Podaktorí chalani sa mu aj občas posmievali...

Konštantín: ...na čele s mojím bratom (smiech).

Juraj: Spoznali sme sa teda cez šport a obaja sme ním vtedy žili.

Koho to bol nápad ísť bicyklovať?

Juraj: Bicyklovať sme chodili vždy. Ako mi postupne odchádzal zrak, bolo to horšie, jednu sezónu som dokonca bicykloval s navigátorom, ktorý išiel pred mnou, ale to už bolo príliš nebezpečné. Potom som si zaobstaral prvý tandem a Kosťo bol prvý zo šoférov z terajšieho počtu 99 – toľko ľudí, priateľov, kamarátov z okolia, ktorí mi so všetkým pomáhajú mi Pán Boh poslal. Niektorí boli so mnou na jednom, niektorí na dvoch výletoch, niektorí, ako Kosťo, na nespočetne veľa výletoch. A teda nielen pri bicyklovaní, ale aj pri iných športoch.

Na tandeme sme s Kosťom začali jazdiť v roku 2006 a za štyri roky sa to tak vykryštalizovalo, že sme nabrali odvahu a vyskúšali sme preteky pre zrakovo postihnutých na Slovensku. Rok predtým mi otcov bratranec odporučil jednu cyklistickú predajňu, ktorá nás začala sponzorovať. To nás dosť naštartovalo a dalo chuť bojovať, lebo len s vlastnými finančnými prostriedkami by sme sa nedostali tak ďaleko. Začali sme jazdiť aj za ich amatérsky klub, som tam jediný zrakovo postihnutý športovec.

Ako často trénujete?

Konštantín: Našou ambíciou je dostať sa raz na paralympijské hry, veríme, že sa nám to podarí už v roku 2016 v Riu de Janeiro. Snažíme sa jazdiť šesťkrát do týždňa, raz do týždňa máme voľno, to je veľmi dôležité. V zime je to, samozrejme, horšie, ale v Bratislave je to maximálne jeden mesiac do roka, keď sa naozaj nedá jazdiť na cestnom bicykli. Inak sa dá, jazdili sme aj pri mínus desať stupňov, aj keď to už bol trochu extrém. Vtedy to nahrádzame na stacionárnych bicykloch v posilňovni. Cyklistika je veľmi náročná, ale verím, že systematickým tréningom sa nám podarí dostať tam, kam by sme radi a splníme si veľký sen.

Juro, ako sa ti išlo na Mont Blanc? Aj pre človeka, ktorý vidí je to veľmi náročný výstup. Aký si mal pocit, keď si sa dostal na vrchol najvyššej hory v Európe?

Juraj: Tam hore som si uvedomil, že to bolo asi moje životné maximum a už nič vyššie mi nehrozí. Stálo ma to naozaj veľmi veľa síl. Fyzických, ale aj psychických. Jasné, že som si to nepredstavoval ako nejakú ľahkú turistiku, to určite nie. Ale zohralo tam svoju úlohu veľmi veľa vecí.

Na chate, kde sme spali pred výstupom, som si nedokázal poriadne oddýchnuť. Ani mi tak nevadilo množstvo ľudí natlačených na posteliach, ale skôr to, že nejakých tridsať centimetrov nad hlavou som už mal strechu chaty a aj v spánku som myslel na to, že keď sa zobudím, nesmiem zdvihnúť hlavu, aby som sa neudrel.

Na chate sme mali spať päť hodín, o jednej ráno sme vstávali s prvou skupinou. Z tých piatich hodín som driemal tak možno hodinu, takže som bol totálne nevyspaný. Počas výstupu ani nechutí jesť, takže aj keď som bol hladný, v tej hroznej zime sa mi nechcelo nič vyťahovať. Okrem toho mi na nálade nepridali ani správy o Mont Maudite, na ktorom pár dní predtým spadla lavína a strhla veľa ľudí a my sme išli práve tou trasou.

Celý čas som myslel na to, že sa chcem vrátiť domov živý a zdravý. Odovzdal som to Pánu Bohu, že keď mám prežiť, tak prežijem. Bol som odovzdaný čo sa týka výstupu - keď mám vystúpiť, tak vystúpim, keď nie, tak nie. Človek sa každý deň zobúdza s tým, že nevie, čo ho čaká. Veľakrát aj na bicykli sme zažili situáciu, keď som si povedal, že už sme tu nemuseli byť. Vždy sa môže niečo udiať.

A stalo sa niečo?

Juraj: Počas výstupu som sa raz pošmykol. Padol som síce len na dĺžku lana, ktorým ma istil sprievodca Zoli. Vtedy sa mi vybavilo, ako raz kaplán nacvičoval s deckami pád dôvery (keď sa človek postojačky zvalí chrbtom ku kamarátovi a ten ho má chytiť, aby nespadol - pozn. red.). Aj toto bol taký pád dôvery – odovzdaný Bohu a horskému vodcovi. Na jednej strane mi to dôveru vodcovi zvýšilo, na druhej mi to ubralo veľa síl.

Keď sme prišli k úseku, kde už sa malo začať liezť, začiatok lezenia som mal približne vo výške ramien. V tom momente som si nevedel predstaviť, že taký vyčerpaný mám zdvihnúť nohu do takej výšky. Už som chalanom hovoril, že to nezvládnem, otáčam sa idem späť. Zlomový moment prišiel, keď Zoli povedal: „Ďuri poď, toto je najhorší úsek, potom je to už pohodička.“ Tá „pohodička“ síce potom trvala nejakých 4-5 hodín, ale naozaj to nebolo také náročné a stihol som sa tam psychicky zregenerovať.

Pri zostupe k chate nás čakal ešte jeden úzky hrebeň, naozaj na šírku dvoch krokov. Naľavo nič, napravo nič, jeden chybný krok a letíte štyristo metrov. Keď mi navigátor zakričal, že už máme len desať metrov, takmer som prestal dýchať a čakal som, kedy mi zakričí, že už sme hore. Keď sme napokon dorazili, konečne sa prejavili emócie. Bol som hrozne šťastný, že som to s pomocou Božou a s pomocou chalanov dokázal a pätnásť minút som nevedel prestať plakať.

Pred odchodom vás odhovárali od tohto výstupu?

Konštantín: Celé to bol môj nápad, takže mnohí ma odhovárali, čo ak sa kamarátovi niečo stane, celý život si to budeš vyčítať. Ale odovzdal som to Bohu. Okrem toho poznám Ďuriho a aj hendikepovaných ľudí. Nemajú radi, keď ich ľutujeme a snažíme sa robiť veci za nich, lebo to podľa nás nedokážu. Vidím to aj na Ďurovi. Chcel som mu dokázať, že na to má a zároveň motivovať aj iných hendikepovaných, ale aj zdravých ľudí.

Výstup na Mont Blanc som vymyslel asi pred rokom. Brigádoval som v outdoorovom obchode, kde som sa spoznal so Zolim, horským vodcom. Povedal som mu, že chceme s kamarátom vystúpiť na Mont Blanc. Ale až po mesiaci som mu povedal, že je nevidiaci. Zoli to zobral ako výzvu a tiež ako možnosť podporiť hendikepovaných ľudí a ukázať, že môžu žiť plnohodnotný život. On a ľudia z firmy Trekland o nás povedali francúzskej firme Millet, ktorá nás obliekla a obula a dokonca sme si mohli tie veci mohli nechať. Pán Boh nás jednoducho viedol. Ja som to len nahlas povedal a veci sa začali diať – získali sme sponzora, dostali kameramana, bude z toho film, dostali sme veci na výstup. Ten výlet nás nakoniec nestál takmer nič. Sami by sme sa tam ani nedostali, nemali sme potrebné veci a ani dosť peňazí. Vtedy som si uvedomil, že treba žiť svoje sny, aj keď sa to možno nie každému podarí tak ako nám. Som hrdý, že som to vymyslel a som hrdý, že to Ďuri zvládol.

Samotný výstup bol pre mňa veľmi silný zážitok. Snažili sme sa to Ďurimu opísať, ale takmer sme nemali slov. Nikdy som nebol v takej výške a nevidel takú krásu tých hôr. Naozaj sme videli Boha v prírode. Bolo to niečo neuveriteľné. Bol som úplne fascinovaný, keď sme boli hore medzi oblakmi a videli ich letieť tak veľmi rýchlo.

Juraj: Ja som to síce nevidel, ale tiež som bol fascinovaný, lebo keďže rozoznám svetlo, tak som videl, respektíve cítil, ako rýchlo prechádzajú mraky cez slnko. Bolo to úžasné.

Trailer na film Slepá dôvera z výpravy Juraja Prágera a Konštantína Kociana.

Ako dlho celý výstup trval?

Konštantín: Najprv sme absolvovali aklimatizáciu v Taliansku na vrchu Castor (4226 m n.m.). Tam sme boli dva dni, potom sme sa presunuli do francúzskeho mesta Chamonix, odkiaľ sme chceli začať výstup. Výstup sa začal v nedeľu na obed, vyviezli sme sa lanovkou do výšky 3800 metrov. Zišli sme na chatu do výšku 3600 metrov, kde bol ten náročný úzky prechod. Ďuri už bol na druhý deň naozaj psychicky vyčerpaný, ísť nadol je najnáročnejšie. Zvládli sme to, prišli sme na chatu. Mne osobne sa vôbec nepodarilo zaspať, bol tam zlý vzduch, málo miesta, každý z nás spal tak maximálne hodinu.

Cesta na Mont Blanc vedie vlastne cez dva kopce, Mont Blanc du Tacul a Mont Maudit, na ktorom spadla tá lavína. Celá cesta je technicky veľmi náročná a nemožno sa čudovať, že Ďuri bol na konci naozaj veľmi vyčerpaný. Ten pád mu zobral veľa sebadôvery, ale to by zobral aj zdravému človeku. O desať minút nás čakal najhorší úsek, pred ktorým bola ešte aj veľká trhlina. Všetci sme sa doslova triasli, fúkal ľadový vietor, Ďuri sa triasol aj od strachu. Vôbec to neberiem ako slabosť, každý by sa na jeho mieste bál. Vtedy som si aj na chvíľu myslel, že sa nám to nakoniec nepodarí. Ale potom sa Ďuri rozhodol ísť ďalej a podľa mňa to bol najsilnejší moment celého výstupu. Som naňho hrdý, že v sebe dokázal nájsť silu ísť ďalej a obdivujem ho za to. Všetci sme boli vyčerpaní, ale Ďuri bol vyčerpaný aj za nás zvyšných troch zdravých práve kvôli tej obrovskej psychickej záťaži. Nevidel, kam ide, kam stúpa a to zvýši aj fyzickú vyčerpanosť. Je úžasné, že sa to celé podarilo a verím, že to motivuje aj ďalších, aby nesedeli doma a pokúsili sa splniť si sny.

Žiť naplno podľa mňa neznamená zažiť toho veľa alebo veľké veci, ale to, čo zažijeme, si naplno užiť. My sme si to naozaj užili. V takýchto situáciách si človek uvedomí, že to nie je len na ňom, že je to aj na ľuďoch okolo neho, ale hlavne na Bohu. Mohlo sa stať milión vecí a my sme vďační, že sa nám nič nestalo.

Mali ste niekde prípravu?

Konštantín: Mali sme prípravu v rakúskych Alpách, šli sme na takú celodennú turistku, kde sme si vyskúšali aj slabšie lezenie. Tam sa Ďuri prvýkrát lepšie spoznal aj so Zolim. Už tam bolo vidno, že Ďuri, keďže má výbornú kondíciu, ide lepšie hore kopcom, vôbec tam nevidno jeho hendikep. Problém má pri zostupe skalnatým terénom, kde zdravý človek môže ísť veľmi rýchlo. Preto sme sa na Mont Blancu rozhodli ísť po snehu, lebo v mačkách je to pre Ďuriho jednoduchšie, noha lepšie drží.

Juraj: Najhoršie na skalách je to, že zdravý človek vidí, akým spôsobom našľapuje na skalu, vie si ju vybrať, vie ako má položiť nohu. Ja musím byť stále v strehu, nazvem to odpružený, aby som vedel, ako mám našľapovať na skalu. Preto pre mňa skalnatý terén nie je ideálny, lepší je sneh, ľadovec a mačky.

V akej zostave ste išli?

Konštantín: Išli sme štvorčlenná výprava, sprievodca Zoltán Pál, kameraman Rasťo Hatiar a my dvaja. Rasťo má vlastné štúdio, Ceper film studio. Je to veľmi fajn chlapík, tam sme ho videli vlastne prvýkrát. Sme radi, že sa na to dal. Spolupracoval s Pavlom Barabášom, je to vlastne ďalšia generácia.

O našej výprave vznikne aj film Slepá dôvera. Chceme vliať ľuďom silu a chuť do života. Každý má svoje trápenia, niektorí skutočne ohromné a je neuveriteľné, ako sa s tým dokážu vyrovnať. Chcel by som takto podporiť aj zdravých ľudí, ktorí majú svoje sny, len sa ich možno boja uskutočniť. Ja mám veľmi veľa snov. Mnohé sa podarilo splniť, iné ešte nie, ale tie hlavné sa mi pomaly plnia. Za tých osem rokov, čo sa s Ďurim poznáme sa nám toho podarilo neskutočne veľa. Je až neuveriteľné, čo všetko nám Pán Boh umožnil. Verím tomu, že ten film bude dobrý.

Ondrej Sočuvka
Autor ďakuje Františkovi Múčkovi za spoluprácu.

Foto: archív Juraja Prágera a Konštantína Kociana

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo