Pásmo Gazy: história, prítomnosť a budúcnosť

V médiách neustále počúvame o nepokojoch, strieľaní rakiet, samovražedných útokoch a odvetných akciách ku ktorým dochádza v pásme Gazy. V konflikte stoja proti sebe Palestínci – presnejšie islamskí militanti – na jednej strane a Izrael na strane druhej. Čo je to za „začarované územie“, komu patrí, aká je jeho história, prítomnosť? Jestvuje preň pozitívna vyhliadka do budúcnosti?

Územie a pomenovanie
Pásmo Gazy je pomerne úzky pás zeme, ktorý lemuje pobrežie Stredozemného mora medzi Izraelom a Egyptom v rozlohe 362 km2 (dlhý 45 km a široký 5-7 km) – na porovnanie ide o približne rovnakú rozlohu ako má Bratislava (368 km2). Na tomto malom území žije približne 1,4 milióna Palestínčanov, čím je jedným z najhustejšie zaľudnených území vo svete (v Bratislave žije okolo 425 500 obyvateľov). Hustota obyvateľov je miestami približne 3500 osôb na km2.

Hebrejský názov ‘Aza (znamená silný) je pravdepodobne odvodený z asýrskeho Héazzutu. Grécky prepis je známa Gaza. ‘Aza, či Gaza, v Biblii označuje najprv jedno konkrétne mesto, ale neskôr aj celé územie piatich starobylých miest pri Stredozemnom mori (okrem Gazy, Aškelón, Ekrón, Ašdód a Gat).

História
Ak chcem spoznať históriu Gazy (mesta či územia), dôležitým historicko-teologickým prameňom je hebrejská Biblia (Starý zákon). Podľa jej svedectva prvými obyvateľmi Gazy boli ‘Avijci (SKP Hetejci), ktorých vyhnali Kaftorci pochádzajúci z ostrova Kaftor – čo je hebrejským označením ostrova Kréta. Títo boli jedným z kmeňov Pelišti (Filištíncov) , ktorých pôvod je spätý s týmto ostrovom (Am 9,7; Jer 47,4). V čase exodu Izraelitov z Egypta pod Mojžišovým vedením patrilo územie Gazy práve Filištíncom. Kniha Jozue spomína „päť kniežat Filištíncov: Gazanov, Ašdóďanov, Aškalóncov, Gaťanov a Ekróncov“ (Joz 13,3; por. Jer 25,20).

Podľa biblickej histórie patrí Gaza k územiu Kanaán (Gn 10,19), ktoré Boh zasľúbil a daroval Abrahámovi a jeho potomstvu (Gn 12,7; 15,18). Gaza, jej dediny a jej osady (čiže „územie Gazy“) sa stali dedičným podielom Júdovho kmeňa (Joz 15,47). O dobytí Gazy, Aškelónu, Ekrónu s ich okolím mužmi z Júdovho kmeňa píše kniha Sudcov s poznámkou, že obyvateľov údolia však nemohli vyhnať (1,18-19). Územie pásma Gazy bolo súčasťou veľkého Izraelského kráľovstva za vlády Šalamúna (1Kr 5,1-4).
Strategická poloha tejto oblasti viedla k tomu, že toto územie sa často stávalo základňou pre vojenské operácie rozličných expanzívnych ríš v celom Kanaáne. Najstaršími z nich boli Egypťania.
Okolo roku 734 pred Kr. asýrsky kráľ Tiglath-Pileser III. počítal medzi svojich vazalov Hanona, kráľa Gazy.
V čase júdskeho kráľa Chizkijáša (SKP Ezechiáša, vládol r. 722-697 pred Kr.) sa územie Gazy opäť stalo súčasťou júdskeho kráľovstva (2 Kr 18,8), hoci len nakrátko. Asýrčania ho dobyli naspäť.
Počiatkom 7. stor. pred Kr. Gazu obsadil egyptský faraón Necho II. (r. 609 pred Kr., por. Jer 47,1), hoci len nakrátko. V tom čase nastúpila k moci Babylonská ríša pod vedením Nebúkadnecara (SKP, ROH Nabuchodonozora).
Ľud Gazy, ktorý bol veľmi odvážny a veľmi lojálny voči svojim panovníkom, odmietol otvoriť brány gréckemu dobyvateľovi Alexandrovi Veľkému (r. 332 pred Kr.). Gaza padla až po dvojmesačnom obliehaní. Alexander dal celé mesto vyplieniť. Všetci muži boli zabití, ženy s deťmi dané do otroctva. Mesto bolo osídlené celkom novým obyvateľstvom. V helenistickom období sa Gaza stala predmetom bojov egyptských, sýrskych a júdskych panovníkov. V období Makabejcov Jonatán zaujal Aškalon a dobil Gazu (okolo r. 145 pred Kr., por. 1 Mak 11,60-62).
V rímskom období Antonius postúpil celé pobrežie Stredozemného mora medzi Egyptom a Feníciou Kleopatre. Cisár Augustus dal Gazu do správy Herodesovi Veľkému (r. 30 pred Kr.). Po jeho smrti prešla do správy sýrskeho miestodržiteľa a bola súčasťou tzv. územia Syria Palestina.
V Novom zákone je toto územie spomenuté len raz, a síce v Sk 8,26-40. Ide o príbeh diakona Filipa, ktorého Pánov anjel zaviedol na cestu, „čo vedie z Jeruzalema do Gazy“ . Nakoniec sa Filip ocitol v ďalšom meste tohto územia – v Azote (v.40). Filip bol teda prvým hlásateľom evanjelia v pásme Gazy a započal jej rané kresťanské obdobie. Cirkevný historik Eusébius spomína sv. Sylvána – „biskupa cirkví okolo Gazy“ , ktorý zomrel mučeníckou smrťou (r. 360 po Kr.), ako aj Asclepasa, jeho nástupcu. Tento bol účastníkom Nicejského koncilu v roku 325 po Kr. a patril k veľkým odporcom bludného Áriovho učenia. Za vlády Konštantína Veľkého sa Gaza oficiálne stala kresťanským mestom, čo trvalo až do 6. storočia.
V 7. storočí – v období arabskej invázie sa dostala Gaza pod vplyv islámu (dobil ju r. 637 po Kr. generál Amr). Gaza sa stala posvätným mestom islámu, pretože podľa tradície je tu pochovaný starý otec proroka Muhammada. Pod arabskou vládou tu prekvitala aj židovská a samaritánska komunita. Keď na krátky čas toto územie obsadili v 12. storočí križiaci, Gaza bola už v ruinách a zanikla aj tunajšia židovská komunita. Jeruzalemský kráľ Baldwin II. tu dal v roku 1149 postaviť pevnosť, ktorá sa stala útočiskom templárom. V roku 1170 mesto vyplienil Saladin. Od 16. storočia bola Gaza pod vlastníctvom tureckej osmanskej ríše. V 16.-17. storočí tu opäť prekvitala početná židovská komunita. Pod tureckou nadvládou bola Gaza až do 1. svetovej vojny.

Gaza v Arabsko-Izraelskom konflikte
Po ukončení 1. svetovej vojny, keď boli Turci ako spojenci Nemecka porazení, sa územie Gazy dostalo pod britskú správu ako súčasť mandátu Palestína. Židia opustilo mesto Gaza v roku 1929 dôsledkom silnejúcich arabsko-židovských nepokojov.
Po vzniku štátu Izrael v roku 1948 sa stalo pásmo Gazy utečeneckým miestom pre mnohých Arabov. V súčasnosti sú viac než tri štvrtiny obyvateľov Gazy utečenci a potomkovia utečencov. V tom čase žilo na tomto území okolo jedného milióna Arabov, ktorí stále silnejšie začali mať identitu „palestínskeho národa“ . Po prvej arabsko-izraelskej vojne (1948-49) sa pásmo Gazy dostalo pod administratívny vplyv Egypta. Počas druhej arabsko-izraelskej vojny (1956-57, tzv. suezskej) sa Gaza nakrátko dostala pod správu Izraela. Zakrátko bola opätovne vrátená pod egyptskú kontrolu.

Po tretej – tzv. šesťdňovej vojne (1967) štát Izrael prevzal kontrolu nad celým územím. Keďže túto vojnu začal Izrael preemptívnym úderom (reakcia na bezprostredné ohrozenie), zaujatie nových území začalo byť v arabskom svete – ale často aj na Západe – označované ako „bezuzdná izraelská agresia voči arabskému svetu“. Izrael, ktorý reagoval na alarmujúcu vysokú koncentráciu egyptskej armády na Sinajskom polostrove, začal byť označovaný za agresora. Pásmo Gazy sa stalo súčasťou tzv. „okupovaného územia“.

Neúspešný návrat Židov do Gazy
Izrael po šesťdňovej vojne nielenže staval v Gaze vojenské základne, ale začalo sa šíriť aj tzv. osadnícke hnutie. Za podpory izraelskej vlády sa na tomto území usadzovali Židia. Okrem pragmatických dôvodov mnohí náboženskí sionisti videli v tomto dianí napĺňanie biblických posolstiev. Izrael pred medzinárodným spoločenstvom tieto osady ospravedlňoval nielen z bezpečnostného hľadiska, ale aj ako „súčasť územia, ktoré je odvekou židovskou domovinou a na ktoré majú Židia prirodzené právo“.

Situácia sa však zmenila po 38-rokoch novým politickým rozhodnutím. Izraelská vláda pod vedením Ariela Šarona v auguste 2005 dala odsunúť všetkých židovských osadníkov z tohto územia. Odsun sa týkal 21 osád s celkovým obyvateľstvom 9 000 ľudí. V tejto oblasti bolo už vybudovaných 38 synagóg, 42 denných stredísk, 36 materských škôlok, 7 základných škôl, 3 stredné školy. Žilo tu 166 aktívnych farmárov, opustených zostalo 3.500 m2 skleníkov. Povinným odsunom z pásma Gazy nielenže stratilo domov niekoľko tisíc Izraelčanov, ktorí predtým dôverovali vláde, ale pre mnohých veriacich to bol koniec biblickej myšlienky opätovného vlastníctva zasľúbenej zeme.

Súčasné problémy po odsune
Život v pásme Gazy je veľmi ťažký, sprevádza ho chudoba a nezamestnanosť. Väčšina obyvateľov tohto územia je bez elektrickej energie, potravín či liekov. Napätie na palestínskych územiach podnecuje aj neschopnosť vlády vyplácať mzdy zamestnancom samosprávy. Zastavenie finančnej pomoci zo zahraničia nastalo potom, čo v palestínskych voľbách zvíťazilo militantné hnutie Hamás, ktoré je medzinárodným spoločenstvom považované za teroristickú organizáciu. Mimochodom v piatich volebných obvodoCH pásma Gazy získali kandidáti Hamásu z 24 kresiel v parlamente až 15 (Fatah 6 a nezávislí kandidáti 3). Gaza sa stáva čoraz viac „hamaslandom“ . Nespokojnosť s nezamestnanosťou a nedostatkom peňazí vyháňa ľudí do ulíc, podporuje protižidovskú náladu, čo je živnou pôdou pre militantných radikálov.

Žiaľ, naplnili sa slová Benjamína Netanjahu, že „Gaza sa stane teroristickou základňou pre celú túto oblasť“ . Riaditeľ izraelskej bezpečnostnej služby Šin Bet Juval Diskin dokonca nazval pásmo Gazy „najväčším teroristickým priestorom sveta“ . Podľa jeho správ za posledný rok preniklo na toto územie 30 ton zbraní, munície a výbušnín, čo je výzbrojom pre desať brigád. Vhodné miesto pre pašovanie zbraní je Rafáh – mesto a utečenecký tábor pri hraniciach s Egyptom.

Ďalším dôležitým strategickým mestom pásma Gazy je Bejt Chanún. Toto mesto leží blízko hraničného plotu s Izraelom a je výbornou základňou pre islamských radikálov. Títo odtiaľ odpaľujú rakety – zvlášť na izraelské mesto Sderot. Izraelská armáda robí odvetné vojenské operácie, ktoré trvajú už viac ako päť mesiacov. Tieto začali vtedy, keď militanti uniesli v júni pri cezhraničnom útoku z Gazy izraelského vojaka Gilada Šalita. Tento devätnásťročný desiatnik Izraelskej armády bol zajatý 25. júna 2006 v blízkosti Kerem Šalomu. Palestínski militanti tu vykopali 650 metrový tunel a zo zálohy zaútočili na posádku. K akcii sa prihlásili hneď tri teroristické organizácie: Brigády Al Kassám – inak pobočka vládneho hnutia Hamás, Výbory ľudového odporu a Armáda Islámu. Izrael dal únoscom na vydanie tohto vojaka ultimátum. Po jeho vypršaní začala vojenská operácia v celom pásme Gazy.

Izraelskí vojaci „čistia“ územie, kde by sa radikáli mohli skrývať, vykonávajú útoky na domy palestínskych teroristov, ničia ich infraštruktúru a sídla inštitúcií Hamásu. Okrem toho sa snažia o cielené likvidovanie hľadaných teroristov. Pri odvetných útokoch, ktoré nie sú zamerané na civilné obyvateľstvo, príde žiaľ aj k zlyhaniu ľudského faktoru alebo techniky. Neslávne známym sa stalo zlyhanie elektronického navigačného systému práve v Bejt Chanúne, keď zahynulo 19 palestínskych civilistov. Treba však spomenúť aj skutočnosť, že Palestínci sa proti odvetným útokom izraelskej armády bránia často aj použitím ľudských štítov. Keďže sa armáda chce vyhnúť stratám na životoch civilných obyvateľov, pred útokmi telefonicky varuje rodiny teroristov, že ich dom bude zničený. Títo si zavolajú na pomoc palestínskych civilistov, vrátane žien a detí, ktorých rozmiestnia okolo domu.

Inou formou obrany Izraela je uzatváranie hraničných prechodov na niekoľko dní alebo mesiacov. Tým je znemožnené Palestínčanom vycestovať za prácou na území Izraela a prehlbuje sa sociálna kríza.

V novembri 2006 sme z masmédií počuli, že raketovými útokmi bola zabitá jedna žena (paradoxne muslimka zo zmiešaného manželstva) a 44-ročný muž. Desiatky ďalších ľudí boli zranení a útok zažila aj komisárka OSN Louisa Arbourová. Okrem toho pokračujú samovražedné útoky. 23. novembra 2006 zranila troch izraelských vojakov 57-ročná Palestínčanka Fatma Oman An-Nadžár. Táto matka deviatich detí a babička tridsiatich vnúčat odpálila bombu na vlastnom tele v blízkosti izraelskej vojenskej jednotky v Džabálii. Pred útokom táto vyslankyňa Hamásu nahovorila na video nasledujúce slová: „Ponúkam seba ako obeť Alláhovi a mojej vlasti“ . Jeden z jej synov povedal po jej smrti pre agentúru Reuters: „Som veľmi hrdý na to, čo urobila. Alláhu Akbar! (Allah je najväčší!) .“

Budúcnosť Gazy???
Gaza bola a je pre bezpečnosť Izraela strategickým problémom. Židia na juhu krajiny žijú v neustálom strachu. Preto niet divu, že podľa prieskumu Maagar Mochet, ktorý bol zverejnený izraelským verejnoprávnym rozhlasom, viac ako polovica Izraelčanov je za zahájenie novej vojny v Gaze. Začína opätovné prehodnocovanie správnosti odsunu z tohto územia. Odsun nazývajú obrovskou strategickou chybou. Jednostranným ústupom sa nedosiahol žiadny mier.

Po vôbec prvej spoločnej dohode medzi palestínskymi militantnými hnutiami a stranami, tieto ponúkli 23. novembra Izraelu dohodu o ukončení odpaľovania rakiet na Izrael výmenou za zastavenie všetkých útokov na pásmo Gazy. Ide o veľmi zvláštnu ponuku, lebo podľa lídra Islamského džihádu Chadíra Habíba je dohoda obmedzená na odpaľovanie rakiet, ale netýka sa iných foriem útokov ako sú cezhraničné prepady či samovražedné atentáty. Izrael očakávane takúto ponuku odmietol. Hovorca vlády uviedol, že sú to teroristi, kto musia najskôr ukončiť útoky, a to všetky, nielen raketové.

Jestvuje dajaká nádej pre mier v tejto oblasti? Biblia pozná jeden príbeh, v ktorom Žid a kráľ Filištíncov uzatvorili mierovú zmluvu. Protagonistami príbehu sú Abrahám a Abimelech (por. Gn 21,22-34). Obaja uzatvorili zmluvu pri Beér-Šebe – studni prísahy. Obaja prejavili dobrú vôľu. Izrael odsunom z Gazy v minulom roku urobil veľký krok smerom k mieru; žiaľ, Palestínci tento krok pochopili ako svoje víťazstvo a pokračujú v útokoch všetkými možnými prostriedkami. Je len a len na nich, aby presvedčili svojich susedov, že sú schopní vzdať sa násilia, prijať existenciu štátu Izrael a v pokoji budovať svoju Palestínu. Len čas ukáže, či takáto cesta je ešte možná. Nádej však zomiera posledná.

ThLic. Andrej Mátel
www.andrejmatel.info