Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. august 2008

Kto sú mesiánski Židia? (VIII. Tradícia)

Rešpektujú mesiánski Židia židovskú tradíciu? Dôležité je uspresniť si, čo pod „tradíciou“ budeme rozumieť. Navrhujem, aby sme v tomto rozhovore pod ňou rozumeli rozličné židovské náboženské a kultúrne prvky, ktoré tvoria židovskú identitu. Tí mesiánski Židia, ktorí vedome chcú rozvíjať svoju židovs...

Rešpektujú mesiánski Židia židovskú tradíciu?
Dôležité je uspresniť si, čo pod „tradíciou“ budeme rozumieť. Navrhujem, aby sme v tomto rozhovore pod ňou rozumeli rozličné židovské náboženské a kultúrne prvky, ktoré tvoria židovskú identitu. Tí mesiánski Židia, ktorí vedome chcú rozvíjať svoju židovskú identitu, rešpektujú mnohé tradície svojho ľudu a snažia sa ich obohatiť o mesiánske prvky. Dôležité je aj rozlíšenie židovskej tradície na biblickú (písomnú) a postbiblickú (ústnu). Súčasťou biblickej tradície je napríklad nosenie tefilin a cicit, ale nosenie tradičnej kipy alebo talitu nie je príkazom Tóry. Vnútri judaizmu jestvujú rozličné prístupy k ústnej tradícii. Farizejský a neskôr aj rabínsky judaizmus je založený na koncepcii podľa ktorej aj ústna Tóra pochádza zo Sinaja. Preto ortodoxní Židia veľa času venujú štúdiu Mišny a Talmudu. Toto však neplatí pre mesiánskych Židov, ktorí okrem Tanachu prijímajú za záväznú len Berit chadaša. Je rozdiel rešpektovať isté prvky židovskej identity, hoci nepochádzajú z Písiem (napr. nosenie kipy) a prijímať ústnu tradíciu za zákon.

Dodržoval Ješua aj židovské zvyky? Z Novej zmluvy sa skôr zdá, že bol pomerne kritický k rozličným tradíciám...
V Berit chadaša nájdeme v skutočnosti dve skupiny textov. Do tej prvej patria správy o tom, že bol ôsmeho dňa po narodení obrezaný, jeho rodičia chodievali každý rok sláviť sviatok Pesach do Jeruzalema. Od dvanástich rokov do Jeruzalema putoval na sviatky aj on sám. V dospelosti podľa zvyku navštevoval v šabat synagógy. Jeho učeníci ho tradične nazývali rabi. Po svojej poslednej pesachovej večery podľa zvyku odišiel na Olivovú horu. Či sa to kresťanom páči alebo nie, samotný Nový zákon svedčí o tom, že Ješua bol praktizujúcim zbožným Židom. Na druhej strane sú známe jeho kontroverzie s farizejmi a učiteľmi zákona v rôznych náboženských otázkach, akými boli napríklad pôst, svätenie šabatu, rituálna čistota a podobne. Pri hlbšom rozbore týchto polemík zistíme, že Ješua nimi prorocky protestoval voči ritualizmu, pokrytectvu, náboženskému minimalizmu a formálnej legalistickej morálke. V svojej interpretácii Tóry a vyučovaní vystupoval s autoritou a mocou, ktorú má ako Mesiáš a Boží syn.

Dávajú obrezávať mesiánski Židia svoje deti?
Áno, ale obriezka sa týka len chlapcov. Dievčatá sa neobrezávajú. Pri obriezke ide o znamenie večnej zmluvy, ktoré uzatvoril Hospodin s Izraelom. Preto sa v hebrejčine nazýva doslova berit mila, čiže „zmluva obrezania“. Vykonáva ju kvalifikovaný mohel v ôsmy deň po narodení chlapca. V podstate ide o odstránenie predkožky na pohlavnom úde. Zaujímavé je, že moderné zdravotníctvo dokázalo, že nejestvuje vhodnejší deň v živote človeka pre takýto zákrok, než práve v Biblii určený ôsmy deň.

Vo väčšine kresťanských cirkví sa deti po narodení dávajú skôr krstiť...
Kresťanstvo ohľadom praxe krstenia detí nie je jednotné. V niektorých denomináciách je krst detí bežnou praxou, inde ho úplné odmietajú ako nebiblický zvyk. Napríklad pre baptistov je krst dospelých nevyhnutnou podmienkou príslušnosti k tejto cirkvi. Opierajú sa pritom o slovo Písma: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“. Podmienkou krstu je potom osobná, nikým nezastupiteľná viera. Mesiánski Židia sa takisto vrátili ku krstu dospelých. Namiesto „kresťanského pojmu“ krst používajú hebrejský výraz tevila. Jeho koreňom je sloveso taval označujúce ponorenie. Vhodné je vedieť, že krst, resp. ponorenie nie je rituálom, ktorý vymyslel Jochanan (Ján), zvaný Krstiteľ. Dávno pred ním jestvovalo v židovstve rituálne ponorenie zvané mikva. V období chrámu ho používali kňazi, ktorí boli rituálne znečistení. Neskôr mikvu využívali najmä ženy po pôrode, menštruácii alebo pred svadbou. Originálna židovská mikva mala byť dosť hlboká, aby umožnila dospelému úplné ponorenie. V období na prelome letopočtov bolo rituálne očisťovanie často používané medzi esénmi žijúcimi v Qumráne. V esejskom ponímaní spáchaný hriech prináša so sebou rituálnu nečistotu, a preto „nik nesmie vstúpiť do vody..., pokiaľ nerobil pokánie zo všetkého svojho zla, pretože nečistota sa drží všetkých porušovateľov jeho Slova.“ Podobne hlásal aj Jochanan krst pokánia na odpustenie hriechov. Aj sám Ješua sa dal pokrstiť konajúc to, čo je spravodlivé. Po svojej smrti a zmŕtvychvstaní poslal svojich apoštolov, aby mu činili učeníkov ponárajúc (krstiac) ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Preto mesiánski Židia praktizujú tevilu výhradne ponorením.

Ako je to s rozdeľovaním jedál na čisté a nečisté. Podľa Novej zmluvy bolo toto zrušené. Čo na to mesiánski Židia?
V rámci židovských stravovacích predpisov jestvuje Tórtou prikázané rozlišovanie pokrmov na čisté (košer) a nečisté. Okrem toho jestvujú podrobné predpisy založené na ústnej tradícii. Mesiánski veriaci sa zvyčajne vyhýbajú mäsu zakazovanému Tórou. Je to súčasťou ich nábožensko-kultúrnej židovskej identity. Na základe Petrovho videnia a učenia apoštola Pavla to nemôžu robiť kvôli oddeľovaniu sa od veriacich pohanov alebo ospravedlneniu zo skutkov Zákona. Mesiánski Židia sú tí, ktorí sú ospravedlnení a spasení z milosti Mesiáša Ješuu a spolu s veriacimi z pohanov sú súčasťou jedného Božieho ľudu. Ako takí majú slobodu rozhodnúť sa naďalej dodržiavať príkazy Tóry ohľadom čistých a nečistých jedál.

Majú mesiánski Židia na dverách tie zvláštne schránky?
Myslíte asi mezuzu, však? Nariadenie pre jej zhotovenie pochádza z Tóry, preto niet dôvodu, prečo by ju mesiánski Židia nemali. V nej stojí, že slová vyznania viery „Počúvaj Jisrael...“ majú byť napísané na verajach domu a na dverách. Takmer v každej židovskej rodine je možné nájsť na verajach dverí (hebrejsky mezuza) malú schránku. Vnútri je malý zvitok s vyznaním Šema, ktoré sme spomínali v minulom rozhovore. Na zadnej strane pergamenu je napísané Božie meno Šadaj („Všemohúci“). Jeho začiatočné písmená tvoria zároveň skratku pre šomer daltot Jisrael, čiže „Strážca dverí Izraela“. Takže, keď Židia odchádzajú zo svojho domu alebo sa doň vracajú, je to prvé, čo zbadajú.

V spomínanom texte „Šema Jisrael“ stojí aj to, že sa majú tieto slová priviazať ako znamenie na ruku a nech sú znakom medzi očami. Čo to v praxi znamená?
Židia si na základe tohto príkazu zhotovujú modlitbové remienky zvané tefilin. Tieto sa našli aj pri vykopávkach v Qumránskych jaskyniach a spomína ich aj Jozef Flávius. V židovstve sú nosené dodnes na čele a ľavom ramene. Nasadia si ich pri rannej modlitbe a zbožní Židia ich nosia až do skončenia večernej modlitby. Oni majú byť aj vonkajším znamením pre neveriacich, „lebo všetci ľudia na zemi budú vidieť, že budeš nosiť JHVH meno“. V Matúšovom evanjeliu nájdeme Ješuovu kritiku okázalej praxe farizejov, že si rozširujú tefilin a predlžujú cicit. Ješua nenamietal voči ich noseniu, ale upozorňoval na pokrytecké správanie zamerané na prílišné zdôrazňovanie vonkajších znamení, aby ich ľudia videli, ktoré nezodpovedajú ich vnútornému postoju a vlastnému konaniu. To je však nebezpečenstvo všetkých náboženských viditeľných znamení. Totiž, že budú ich nositeľmi vyprázdnené od vnútorného obsahu a svojej podstaty. Sem patrí napríklad aj rozšírené nosenie krížikov.

Spomínal si aj akési cicit, čo to znamená?
Slovenčina ich prekladá ako „strapce“, čeština „třasně“. Ani tu nejde o ľudský výmysel, ale o biblický príkaz (Ex 15,37-41 a Dt 22,12), aby tvorili stále znamenie na šatách v podobe zapletených strapcov na štyroch cípoch odevu. Ich súčasťou má byť zvláštna stužka purpurovo-modrej farby zvaná techelet (Nm 15,38). V súčasnosti Židia nosia cicit zvyčajne na špeciálnom modlitbovom šále zvanom talit. On je symbolom zahalenia sa do modlitby. Mimochodom práve talit bol inšpiráciou pre zástavu štátu Izrael. Izraelská vlajka je vlastne modlitbový talit s dvomi modrými pruhmi a Dávidovou hviezdou v strede. Je úžasné, že Izrael aj takýmto spôsobom vyjadruje podriadenie sa Božej autorite. O „Dávidovej hviezde“ (magen David) píše Tóra: „Z Jakuba vyjde hviezda, žezlo sa zdvíha z Izraela.“ Aj samotní Židia tento text chápu ako proroctvo o Mesiášovi, synovi Dávidovom. A my vieme, že ním je Ješua...
Nosenie cicit zasa vyjadruje ochotu poslúchať Božie príkazy. Zaujímavé je, že numerická hodnota cicit spolu s piatimi uzlami a ôsmimi niťami, ktorými je pospájaný, je číslo 613. To je aj celkový počet všetkých Hospodinových príkazov, ktoré nájdeme v Tóre. Podľa Nm 15,39 „kedykoľvek sa na ne pozriete, pripomenú vám, že máte plniť všetky Hospodinove príkazy...“ V evanjeliu zasa nájdeme príbeh ženy, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok. Následkom tejto choroby bola neustále rituálne nečistá a nikto sa jej nesmel ani len dotknúť. Vo svojom zúfalstve videla v Ješuovi možnosť záchrany. Preto sa zozadu dotkla lemu jeho šiat, kde sú umiestnené práve cicit. Ješua spoznal, že z neho vyšla sila a žena bola v tú hodinu uzdravená, a to nielen fyzicky. Ješua ju nazval dcérou. Ako dcéra Božieho ľudu mala navrátenú rituálnu čistotu a dôstojnosť. Veľmi zaujímavé proroctvo nájdeme u Zachariáša: „V tých dňoch sa chopí desať mužov z národov všetkých jazykov cípu rúcha (my už vieme, že ide o miesto umiestenia cicit) jedného Júdejca, pevne ho uchopia a povedia: Chceme ísť s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ Osobne som presvedčený, že toto proroctvo sa napĺňa v tomto čase.

Inzercia

Hovoril si o dajakej zvláštnej farbe zvanej techelet... Má aj dajaký hlbší zmysel?
Pravdaže. Veľmi podrobne o tom písal Ron Cantrell, ktorý žije v Jeruzaleme a pôsobí v kresťanskej sionistickej organizácii Shalom, shalom Jerusalem. Purporovo-modrá farba techelet patrila v histórii medzi kráľovské farby. Bola cennejšia než zlato kvôli obtiažnosti svojho získavania z drobnej žľazy morského slimáka z rodu Murex. Na výrobu, čo len niekoľkých gramov purpurového farbiva, bolo treba okolo 12.000 slimákov. K ich využitiu bolo treba dôkladne poznať špeciálnu techniku spracovania ich maličkej tmavej žľazy. Podľa nariadení Zákona mali byť touto kráľovskou farbou zafarbené závesy vo svätostánku, rúcho veľkňaza, opona a prikrývka schránky zmluvy, ale aj cicit, ktoré má nosiť každý Izraelský muž. Nielen veľkňaz, ale všetok Izrael bol kňazským a kráľovským ľudom patriacim Hospodinovi. Od konca 1. storočia sa výroba techelet postupne skončila. Prispel k tomu edikt rímskeho cisára Nera v roku 68 n.l., podľa ktorého mohol purpurové alebo modré šaty nosiť iba cisár. K tomuto sa pridalo rozhodnutie rabínov prerušiť jeho používanie z dôvodov extrémne vysokých nákladov na jeho výrobu. Súčasťou cicit boli už len biele vlákna, resp. s čiernym pásom pripomínajúci tragédiu zničenia chrámu. Definitívne sa tajomstvo výroby techelet stratilo v období vpádu Arabov do Svätej zeme v 7. storočí. V polovici 19. storočia s pomocou jedného rybára našiel francúzsky zoológ Henri de Lacaze-Duthiers v Stredozemnom mori slimákov, ktorí produkovali purpurovo-modrú farbu. Znovu bola objavená starobylá „biblická modrá“ o ktorej píše Talmud: „Techelet pripomína more a more pripomína oblohu a obloha pripomína svätí Boží trón.“ Od roku 1993 jestvuje v Izraeli organizácia P'til Tekhelet, ktorá sa zaoberá výrobou techelet z morských slimákov. Zaujímavé je, že ešte predtým než došlo k opätovnej výrobe modrých cicit, sa k tejto farbe vrátilo mnoho mesiánskych Židov, hoci bez špeciálnej techniky. Do istej miery sa nosenie talitu s modrými cicit stalo identifikačným znakom mesiánskych Židov uvedomujúc si svoju identitu kráľovských kňazov patriacich Hospodinovi v mene Mesiáša Ješuu.

Ozaj, ako to je s nosením židovskej kipy?
V tomto prípade nejde o biblický príkaz, ale o ústnu tradíciu. Podľa židovskej tradície si muži prikrývajú hlavu na vyjadrenie úcty a poníženia pred Bohom. Prikrývanie hlavy sa postupne považovalo za znak úžasu a rešpektu pre Božou prítomnosťou, zvlášť pri modlitbe alebo štúdiu. Ak by sme chceli ako veriaci z pohanov vstúpiť do synagógy alebo v Jeruzaleme k Múru nárekov, bez kipy nás tam jednoducho nepustia. Podľa veľkosti a farby kipy sa dajú dokonca rozlíšiť rozličné smery vnútri judaizmu. Všeobecne platí, že čím väčšia a černejšia je pokrývka na hlave, tým ortodoxnejší je Žid. Jedná sa teda o veľmi špecifický znak príslušnosti k judaizmu. Aj tu však platí, že vonkajší znak by mal byť identický s vnútorným postojom srdca a túžbou skutočne prebývať v Božej prítomnosti.

Podobne ako slovo kipa, znie aj chupa. Jestvuje medzi nimi aj súvis?
Chupa je označením svadobného baldachýnu a aj ona má niečo spoločné s „prikrývaním“. Baldachýn pripomína stan do ktorého bola v biblických časoch uvádzaná nevesta. V súčasnosti pod chupou snúbenci uzatvárajú manželskú zmluvu. Ona vyjadruje skutočnosť, že manželstvo nie je len záležitosť oných dvoch partnerov, ale aj tretieho, ktorým je Hospodin. On ich vzťah akoby prikrýva, aby ich neustále sprevádzal svojou prítomnosťou. Porušenie manželskej zmluvy je potom aj narušením vzťahu s ním. „Kto sa odlúči od prvej manželky, nad tým zaplače aj oltár,“ píše sa v Talmude. A vieme, že Ješua povedal o manželstve: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“

Chcelo by to na oživenie dajaký príbeh...
Neveriaci cisár vravel rabínovi Gamalielovi: „Váš Boh je zlodejom, lebo ukradol spiacemu Adamovi rebro a stvoril z neho ženu.“ Dcéra rabína prosila o dovolenie, aby mohla odpovedať: – „Pomôž nám,“ hovorila, „lebo zlodeji prišli dnes v noci a ukradli nám strieborný podnos a zanechali nám podnos zlatý.“ – „Čože? Kiež by prichádzali v každú noc takí zlodeji!“ odpovedal onen. – „Uvedomil si si, čo si práve povedal?,“ povedalo mu dievča. „Nebolo pre Adama dobré, že mu bola vyňatá kosť a že za ňu dostal ženu, aby mu slúžila a bola mu družkou?“

Na záver ešte jedna otázka: Jestvuje typický symbol mesiánskych veriacich?
Jestvuje jeden pozoruhodný starobylý symbol prvotných nasledovníkov Mesiáša, ktorí si naplno uvedomovali svoju židovskú identitu. V roku 1963 bola v Júdskej púšti blízko Jeruzalema nájdená malá strieborná doštička, ktorú odborníci datujú do 1.-2 storočia n.l. Bol na nej zvláštny symbol prvotných kresťanov a aramejský nápis „La šemen Ruehon“ („olejom Ducha“). Podobné artefakty našli pravoslávni mnísi na hore Sion, v Starom meste Jeruzalema pred rokom 1967. V roku 1990 sa k nim dostal mesiánski veriaci Ludwig Schneider, ktorý sa postaral o ich verejné publikovanie. Znak, ktorý používali veriaci v Jeruzaleme sa skladal z troch symbolov integrovaných do seba. Dole je symbol kresťanov – ryba a nad ním stojí sedemramenný chrámový svietnik zvaný menora. Obidva symboly sa v strede prelínajú tak, aby vytvorili šesťcípu hviezdu (neskôr známu ako magen David). Ryba sa stala typickým znakom kresťanov, pretože grécke slovo ICHTHYS vytvára začiatočné písmená vyznania „Jesus Christos Theú Hyios Soter“ (Ježiš Kristus, Boží syn, Spasiteľ). 27 písmen spojenie je zároveň násobkami čísla 3 (3x3x3), symbolizujúce kozmickú a ľudskú vládu Mesiáša. Menora je typickým znakom židovského chrámu v Jeruzaleme a symbolizuje aj Tóru, v ktorej nájdeme príkaz zhotovenia tohto chrámového svietnika. Oba symboly nie sú oddelené, ale pretínajú sa dvomi trojuholníkmi, ktoré vytvárajú šesťcípu hviezdu. Ona je symbolom Ješuu, Mesiáša z Dávidovho rodu, ako píše Zjavenia apoštola Jána: „Ja som koreň a Dávidov rod, jasná ranná hviezda.“ Tento starobylý symbol známy dnes ako „mesiánska pečať“ je v súčasnosti najrozšírenejším symbolom mesiánskych veriacich.

ThDr. Andrej Mátel
Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)
Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)
Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)
Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Odporúčame

Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Jestvuje niečo typické pre židovskú vieru? Myslím, že sú to príbehy. Namiesto precíznych filozofických formulácií uprednostňujú Židia rozprávanie príbehov. Rozprávanie má všeobecne prednosť pred písaním. Veď aj na počiatku bolo slovo... My mesiánski veriaci veríme, že ono Slovo bol Ješua, Boží syn. ...

Hrozba delenia anglikánov pretrváva

Hrozba delenia anglikánov pretrváva

Anglikánska cirkev sa dostala do najťažšej situácie od svojho vzniku v 16. storočí. Môže za to svätenie žien a homosexuálov za biskupov. Delenie cirkvi nie je vylúčené. V prvú augustovú nedeľu sa skončilo celosvetové stretnutie anglikánskych biskupov, ktorí sa pokúsili zabrániť ďalšiemu p...

Anketa: Andrej Hlinka 70 rokov po smrti

Anketa: Andrej Hlinka 70 rokov po smrti

Dňa 16.augusta sme si pripomenuli 70.výročie úmrtia katolíckeho kňaza, apoštolského protonotára a významného politika Andreja Hlinku. Historikov, politikov, publicistov a iných osobností spoločenského života sa pýtame: Kto je pre Vás Andrej Hlinka? Vidíte jeho prínos pre Slovensko? Ak áno, v čom kon...