Kto sú mesiánski Židia? (IX. Sviatky)

Je zaujímavé, že už niekoľko desaťročí sa stalo medzi kresťanmi akýmsi módnym hitom slávenie židovských sviatkov. Čo si o tom myslíš?
Módnym hitom je nosenie účesu alebo oblečenia podľa veľkých hviezd alebo významných návrhárov. Vari boli Židia v mysliach kresťanov „hviezdami“, aby ich nasledovali? – Rozhodne nie. Musím ale priznať, že aj ja patrím medzi tých veriacich, ktorí už dlhší čas objavujú dôležitosť biblický sviatkov. Spolu s kresťanskými priateľmi sme istý čas slávili „židovské večery“ počas ktorých sme spoznávali aj biblické sviatky. Zámerne používam označenie „biblické sviatky“, lebo ony sú neodmysliteľnou súčasťou posolstva Božieho slova. Hospodin je nielen Pánom večnosti, ale on určuje aj dni, obdobia, časy a roky. V hebrejskom texte sa veľmi často doslova hovorí o „sviatkoch pre JHVH“ alebo v inom preklade „Hospodinových sviatkoch“.

Chceš tým povedať, že kresťanské sviatky sú nebiblické?
Takto sa to nedá zovšeobecniť. Kresťania nadviazali na dva biblické sviatky. Nimi sú Pesach, čiže Veľká noc a Šavuot, čo prekladáme Turíce alebo Letnice. Všetky ostatné kresťanské sviatky sú dielom cirkvi. Ktoré a do akej miery nech skúma každý sám v svojej Biblii. Realitou však je, že kresťania sa postupne oddelili od židovského kalendára a židovských sviatkov, čo znamená, že zanechali biblický kalendár a biblické sviatky určené Hospodinom a nahradili ich inými sviatkami.

Aké sviatky potom slávia mesiánski Židia?
Všetky Hospodinove sviatky o ktorých píšu Písma. Zjednocujú sa so židovským ľudom slávením šabatu a ostatných sviatkov podľa Tanachu. Sviatky sú pre Izrael akoby základným katechizmom. Z veľkých pútnických sviatkov je to Pesach, Šavuot a Sukot. Zároveň tieto sviatky oslavujú v mesiánskom duchu. Ješua neprišiel zrušiť šabat ani žiaden sviatok patriaci Hospodinovi, ale prišiel ich naplniť. Preto napríklad počas slávenia pesachovej večere si mesiánski Židia znovu a znovu kladú otázku: „Ako Mesiáš Ješua naplnil Pesach?“ A takýmto spôsobom sa môžeme pýtať aj my, keď si ako veriaci z pohanov pripomíname Hospodinove sviatky.

Spomínal si, že kresťania slávia najmä Veľkú noc a Turíce. Na ostatné židovské sviatky – teda biblické sviatky – sa akosi zabudlo. Čo myslíš, prečo?
Jestvuje viacero historických dôvodov, ktoré majú však jeden spoločný koreň. Ním je oddelenie kresťanskej cirkvi od židovstva. Z tohto vyrástol antijudaizmus a antisemitizmus o ktorých som rozprával vyššie. Postupom dejín, keď kresťanstvo malo vybudovanú vlastnú identitu, slávenie „židovských“ sviatkov bolo považované za návrat späť. Zostalo slávenie Veľkej noci a Turíc o ktorých píše Nová zmluva v súvislosti so Zmŕtvychvstaním Pána a zoslaním Ducha svätého. Ich pôvodné a „staré“ posolstvo sa zminimalizovalo a nahradilo novým. V treťom diely som spomenul okružný list cisára Konštantína, ktorým sa definitívne oddelil dátum slávenia Veľkej noci od židovského Pesachu. Podobne tomu bolo v tomto období aj s nahradením slávenia šabatu kresťanskou nedeľou.

Vari nie je nedeľa dňom Pána?
Nedeľa je ten deň, ktorý je podľa knihy Genezis označený ako „deň prvý“. Z Novej zmluvy vieme, že v „prvý deň po šabate“ bol Ješua vzkriesený z mŕtvych. V Skutkoch apoštolov jestvuje zmienka, že v Troade sa nasledovníci Ješuu v prvý deň po šabate zišli na lámanie chleba. To, čo však nevieme, je skutočnosť, že prvotní veriaci v Ješuu svätili šabat. V tento deň muži navštevovali chrám alebo synagógy a v rodinách sa konalo slávnostné šabatné stolovanie. Po jeho skončení (teda v sobotu večer po západe slnka) – čo sa hebrejsky vyjadruje „prvý deň po šabate“ pokračovali v slávení „lámaním chleba“ po domoch. V tom čase nikoho ani len nenapadlo, aby bolo svätenie šabatu zrušené a nahradené iným dňom. Takmer polovicu celého Dekalógu zapĺňa jeden príkaz a je ním práve svätenie šabatu. Veď sám Hospodin tento deň požehnal a posvätil. Božiemu ľudu bolo prikázané, aby pamätal na deň šabatu a strážil ho. Toto pripomínajú dve šabatové sviece zapaľované v každej židovskej rodine. Slávenie práve tohto dňa nebol výmyslom človeka ani Izraela. Siedmy deň je nazvaný v Tóre „šabat pre Hospodina, tvojho Boha“. On patrí predovšetkým Bohu, ktorý už pri stvorení ustanovil poriadok. A Ješua ho nikdy nezrušil. Áno, Boží syn je Pánom aj nad šabatom. Z Novej zmluvy vieme, že v tento deň vyučoval a konal v ňom viac zázrakov v prospech človeka ako v iné dni. Tým sa zároveň vzbúril voči legalistickému prístupu k jeho sväteniu zamerané na eliminácie každej formy práce, ktorá by mohla porušiť zákaz pracovať v tento deň. Od neho pochádza výrok, že „šabat je ustanovený pre človeka, nie človek pre šabat“. Šabat má byť pre Izrael rozkošou, nie bremenom. Je to priestor, v ktorom sa môže veriaci človek sústredene venovať vzťahu so svojim Stvoriteľom. A v liste Hebrejom stojí, že šabatný odpočinok zostáva Božiemu ľudu. Preto mesiánski Židia prirodzene svätia tento deň. Vo svojich komunitách majú dokonca slobodu odhaľovať všetko, čo ukazuje k Mesiášovi a modliť sa židovské modlitby be šem Ješua HaMašiach (v mene Mesiáša Ješuu). Pri zapaľovaní sviatočných sviec si môžu pripomenúť, že Ješua je svetlom sveta. Takisto požehnanie šabatného chleba zvaného chala patrí tomu, kto je „chlebom života“. Pri spievaní Lecha dodi („Pod môj milý“) – tradičnej piesne o neveste šabatu, ktorá volá svojho ženícha, oni vedia, že ním je Ješua. A túžba po jeho druhom príchode uprostred spevu ožíva...

Kresťania však už nahradili šabat nedeľou, čo s tým?
Odpoveď na túto otázku by mal každý hľadať vo svojom srdci. Jednu cestu predstavil napríklad pápež Ján Pavol II. v liste Dies Domini (O svätení nedele). Základným východiskom je prijatie nedeľa ako „Pánovho dňa“, ktorým sa naplnil šabat. Kvôli porozumeniu jeho slávenia je však potrebné vrátiť sa aj k biblickému štúdiu významu šabatu. Inú cestu predstavujú mesiánski Židia, mesiánski veriaci z národov alebo Adventisti siedmeho dňa, ktorí sa vrátili k sväteniu šabatu. Ak koná každý v zhode so svojim svedomím, oba prístupy je potrebné rešpektovať. V liste Kolosanom Pavol napísal: Nech vás teda nikto nesúdi za jedenie a pitie ani za sviatky, novmesiace, ani za šabaty. To sú tiene budúcich vecí, ale telo je Mesiášovo.“ Jestvuje niečo dôležitejšie ako je slávenie toho správneho dňa. Tým je Ješua HaMašiach a naša jednota v ňom. V Pavlovom duchu možno povedať nasledovné: „Ten, kto svätí šabat, nech nepohŕda tým, kto ho nesvätí. Kto však svätí nedeľu ako Pánov deň, nech neopovrhuje tým, kto to nerobí. Kto si ty, že súdiš cudzieho služobníka? On podlieha súdu len samotnému Mesiášovi, ktorému Otec odovzdal súd.“ Keď sa pýtajú mesiánskeho Žida Benjamína Bergera, či dodržuje šabat, zvykne odpovedať: „Áno, dodržujem, ale nielen jeden deň v týždni, ale po celých sedem dní, pretože odpočívam v Pánovi, vstúpil som do pravého odpočinku.“

Je o tebe známe, že sa dlhší čas venuješ skúmaniu židovského Pesachu a jeho vzťahu s Poslednou večerou. Mohol by si stručne zhrnúť výsledky, na ktoré si prišiel?
Nie je jednoduché dať takmer 500-stranové dielo do niekoľkých riadkov. Podľa svedectiev Novej zmluvy slávil Ješua svoju poslednú večeru s učeníkmi ako pesachovú večeru. Táto večera sa v súčasnosti medzi Židmi nazýva „seder“, pretože má presný poriadok. Ješuovým prirodzeným východiskom bolo všetko, čo patrí k Pesachu – jeho história, rituály, chrámové slávenie a ďalšie zvyky. On i raná cirkev to poznali a mohli na toto všetko nadviazať. Aby sme porozumeli tomu, čo sa odohrávalo počas Poslednej večere, potrebujeme vstúpiť do tohto kontextu. O tomto som bytostne presvedčený. Preto nestačí prevziať len to, čo nájdeme v Novej zmluve a odložiť pesachovú históriu, teológiu a zvyky ad acta. Jednou cestou k poznávaniu Pesachu je štúdium a druhou jeho pripomenutie si formou sederovej večere. Ideálne je, keď máme v blízkosti židovskú mesiánsku rodinu. V takejto rodine je prítomný židovský duch a zároveň tu jestvuje sloboda vidieť to, čo odkazuje k Mesiášovi. Ak táto možnosť nie je, veľkým prínosom je účasť na sederi v židovskej ortodoxnej rodine. Ak ani toto nie je reálne, je tu možnosť pripomenúť si slávenie pesachovej večere v malom kresťanskom spoločenstve. V roku 1996 sme takúto pesachovú večeru slávili v Nitre a odvtedy sa každoročne koná v mnohých spoločenstvách na Slovensku. Pripomienkou biblického Pesachu podľa sederovej večere sa aj kresťania do istej miery môžu zjednotiť s vyslobodením židovského ľudu z Egyptského otroctva. Aj my sa spolu s nimi staneme tými, kto sú vyslobodzovaní. Počas rozprávania o krvi baránka, ktorá bola znamením pre anjela smrti, sa naša myseľ môže pozdvihnúť k Božiemu baránkovi, ktorého preliata krv na kríži sňala hriech sveta. Jeho krvou sme aj my boli vyslobodení z otroctva hriechu a zachránení pred smrťou. Mnohé pesachové symboly budú živými aj pre nás. Už pri príprave na večere, kedy sa odstraňuje všetko kvasené z domu, si naplno uvedomíme Pavlove slová: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž nekvaseným chliebom. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.“ Pri večery budeme počuť to hebrejské požehnanie chleba a vína, ktoré vyslovil sám Ješua. Spoznáme, prečo si Ješua spomedzi mnohých spomienkových znamení vybral jeden symbol biblický (maca) a jeden vychádzajúci z ústnej tradície (víno). Počas sederovej večere môžeme počúvať nádherné rozprávania obsiahnuté v hagade. A nakoniec ani nebudeme tak udivení, keď zistíme, že aj v súčasnom židovskom sederi mesiánski Židia našli Eliášov kalich a maces zabalený do obrúska označujúci skrytého Mesiáša. Práve tento kalich proroka Eliáša a chlieb skrytého Mesiáša používajú vo viacerých mesiánskych spoločenstvách na Ješuovu pamiatku...

Zdá sa, že z každého biblického sviatku by sa dal vytvoriť samostatný rozhovor... Prejdime však na Letnice.
Pesach a Šavuot sú úzko spojené. Nielenže sa Šavuot slávi vždy päťdesiaty deň po Pesachu, ale vyjadrujú aj súvis medzi vyslobodením z otroctva a darovaním Tóry na Sinaji. Na sviatok Šavuot si Židia darovanie sinajskej zmluvy pripomínali, ale prvé Šavuot po Ježišovom nanebovstúpení boli výnimočné. Naplnilo sa Jeremiášovo proroctvo o Novej zmluve, ktorú predtým Ješua uzavrel v svojej krvi: „Toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch, je výrok JHVH. Svoju Tóru vložím do ich vnútra a vpíšem ju do ich srdca; budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.“ V Jeruzaleme, na hore Sion, bola veriacim v Mesiáša Ješuu vložená Tóra do srdca prostredníctvom Ducha Svätého. Jej ďalšiu cestu zhodne opísali proroci Izaiáš a Micheáš: „Zo Siona vyjde Tóra, slovo JHVH z Jeruzalema“. Hoci sme pri čítaní Skutkoch apoštolov často nadchnutí skúsenosťou nasledovníkov Mesiáša počas týchto prvých Šavuot, vieme, že ju zažilo len niekoľko Židov uprostred celého Izraela. To je pochopiteľné, keď poznáme, že išlo o sviatky prinášania prvotín úrody. Mesiánske naplnenia oboch veľkých sviatkov bolo len závdavkom toho, čo má Hospodin pripravené pre celý Izrael a národy sveta pri neskorej úrode...

Myslíš na obdobie tretieho veľkého pútnického Sviatku stánkov? O jeho naplnení však Nová zmluva nepíše...
Preto je potrebné poznať hebrejské Písma. Áno, Sukot na rozdiel od jarných sviatkov Pesach a Šavuot, patrí k jesenným alebo neskorým sviatkom. Je slávnosťou poslednej úrody. V ňom si Židia pripomínajú ťažké putovanie do Zasľúbenej zeme cez púšť. Počas neho nemali žiadny trvalý príbytok okrem narýchlo postavených stanov, aby si každý veriaci uvedomil, že jeho domov nie je to miesto, kadiaľ len prechádzala. Zaujímavou súčasťou slávenia sviatku Sukot počas jestvovania jeruzalemského chrámu bolo prinášanie 70 býčkov (por. Nm 29,12-39). Podľa presvedčenia židovských učencov táto obeť zodpovedá 70 národom sveta pochádzajúcich z Noemovho rodu (por. Gn 10,2-31). Nie náhodou nájdeme v Lukášovom evanjeliu okrem vyslania Dvanástich, ktorí symbolizovali misiu uprostred Izraela, aj vyslanie ďalších sedemdesiatich učeníkov. Oni potom symbolizujú misiu k národom sveta. Až po naplnení prorokovaného ohlasovania evanjelia k všetkým národom sa bude môcť naplniť Zachariášovo proroctvo o sviatku Sukot: „Všetci, čo ostanú z rozličných národov, ktoré tiahli proti Jeruzalemu, rok čo rok budú putovať, aby sa poklonili kráľovi, Hospodinovi zástupov a svätili sviatok Sukot (Stánkov)“ (Zach 14,16). Podľa Biblie je to jediný sviatok, ktorý budú spolu s Izraelom sláviť veriaci zo všetkých národov. Vyše 19. storočí po príchode Mesiáša sa nič také nedialo. Zachariášovo proroctvo je v súčasnosti výzvou pre desiatky kresťanov, aby skutočne putovali do Jeruzalema sláviť sviatok Sukot spolu so židovským ľudom a predovšetkým mesiánskymi Židmi.

Na jeseň sa slávia ešte dva veľké židovské sviatky...
Áno, Roš hašana (Nový rok) a Jom Kipur (Deň zmierenia). Židia ich nazývajú aj „vysokými sviatkami“. Atmosféra ich slávenia je preniknutá pokáním a kajúcnosťou. Pre Roš hašana je okrem toho typické trúbenie na šófar a prehlasovanie Boha za Kráľa, ako vyjadruje napríklad modlitba Avinu malkenu („Otče náš, kráľu náš“). Ješua, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov, nás učil oslovovať Boha v modlitbe „Avinu“ („Otče náš“). Zaujímavé je aj pozorovať symboliku židovského novoročného jedla. Jedáva sa napríklad med, ktorého číselná hodnota je zhodná s označením „Av ha-rachamim“ („Milosrdný otec“). Do neho sa namáča jablko na znamenie sladkého nového roku. Typické je jedenie rýb, symbolu plodnosti nového roku. Nesmie chýbať ani pór, ktorého hebrejský názov upozorňuje, že hriechy sú zničené a vyňaté. Deje sa to prostredníctvom oslobodzujúceho Božieho výnosu symbolizovaného mrkvou. Na stole nesmú byť prítomné orechy, ktorých číselná hodnota je zhodná so slovom hriech.

Nepripomínajú vám tieto symboly niečo?
Po skončení Roš hašana nasleduje desať dní pokánia. Vo svojom okolí Židia vyhľadávajú priateľov aj nepriateľov a snažia sa ich odprosiť za všetko, čím sa proti ním previnili v minulom roku. Súčasťou židovskej tradície je princíp, že Jom Kipur zaisťuje odpustenie len za priestupky, ktoré sú medzi človekom a Bohom. Nezrovnalosti medzi človekom a človekom sa musia riešiť zmierením a odpustením. Nestačí len prísť za Bohom, ak dotyčný predtým nepožiadal o odpustenie toho, komu ublížil. V čase chrámu mal rozhodujúcu úlohu na slávnosti veľkňaz, ktorý v tento deň vstupoval do svätyne svätých. V Izraeli však platil základný princíp, že jedine Hospodin má moc odpúšťať hriechy. V Novej zmluve čítame, že Ješua vyhlásil nad ochrnutým človekom odpustenie jeho hriechov. On má moc odpúšťať hriechy a zmierenie medzi nami a Bohom sa uskutočnilo skrze jeho krv. Vďaka príchodu Mesiáša už nemusíme čakať na jeden zvláštny deň, pretože zmierenie s Otcom nám sprostredkuje sám Ješua kedykoľvek k nemu pristúpime.

Jestvujú aj dajaké „menšie sviatky“...
Áno, predovšetkým Chanuka a Purim. Menšími sú preto, lebo Tóry o nich priamo nehovorí. Medzi veriacimi sú však veľmi obľúbené. Náš december je podľa židovského kalendára obdobím sviatku Chanuka. Vtedy keď kresťania zapaľujú sviece na vianočných stromčekoch, Židia zapaľujú svetlá na osemramennom svietniku zvanom chanukija. Chanuka je sviatkom posvätenia chrámu z obdobia Makabejcov. Podľa Jánovho evanjelia sa ho zúčastnil aj Ješua. Pre mesiánskych Židov je Ješua prítomný uprostred sláviaceho spoločenstva ako „svetlo sveta“. Kto jeho nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.
Purim je „sviatkom losov“. On pripomína záchranu Židov v perzskej diaspore pred genocídou, keď nepriateľ Haman chcel pomocou losov určiť dátum ich totálneho vyhubenia. Čítame o tom v knihe Ester. Hoci všetky židovské sviatky sú určené nielen dospelým, ale aj deťom, práve tento sviatok je medzi deťmi veľmi obľúbený. Má akýsi karnevalový ráz. Aj synagogálne čítanie zvitku knihy Ester býva sprevádzané hlasnými prejavmi nesúhlasu s Hamanom a výbuchom radosti pri spomenutí Ester a Mordochaja. Veľmi obľúbené je aj posielanie darov priateľom, čoho sa deti s radosťou ujímajú. Žiaľ, tohtoročné slávenie Purimu v Izraeli zatienila správa z mesiánskej komunity v meste Ariel. 15-ročnému Amimu Ortizovi, synovi vodcu tunajšej komunity, dal niekto bombu do purimového darčeku. Amiho záchrana života pri výbuchu je považovaná za zázrak. Napriek početným zranenia sa jeho zdravotný stav stále zlepšuje. Okrem snahy lekárov k jeho uzdravovaniu istotne prispievajú modlitby mesiánskych Židov i kresťanov z celého sveta.

Na záver ešte jedna osobnejšia otázka: „Ako prebiehali ,židovské večery‘, ktoré si spomenul v úvode rozhovoru?“
Tieto večery sme mali v spoločenstve Lechajím v Bánovciach nad Bebravou. Všetko bolo sústredené okolo stola. Najskôr členovia spoločenstva spoločne pripravili stolovanie. Cieľom stretnutí bolo spoznávanie histórie, viery, slávností a zvykov židovského ľudu a hľadanie ich mesiánskeho naplnenia. Zakúšali sme, že rodina je tým najprirodzenejším prostredím slávenia Hospodinových sviatkov. Niektoré veci sme si vopred naštudovali, ale mnoho sa objavovalo priamo za stolom. Potom, čo matka domu zapálila slávnostné svetlá a muž predniesol požehnanie nad kalichom, Boží duch v priebehu večere odkrýval ďalšie a ďalšie posolstvá. Niekto o nás povedal, že sme veriaci so židovským srdcom. Myslím, že je to naozaj pravda. Potom, čo sa jednotliví členovia spoločenstva odsťahovali na rozličné miesta na Slovensku i do zahraničia, dúfam, že objavovanie nášho strateného židovského dedičstva bude cez nich pokračovať aj naďalej.

ThDr. Andrej Mátel
Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)
Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)
Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)
Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)
Kto sú mesiánski Židia? (VIII. Tradícia)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo