Ako sa pripraviť na pubertu svojich detí

Po poslednom článku v rubrike Rodina o problémovej puberte, ktorá sa stretá s prechodom matky, sme dostali medzi ohlasmi od čitateľov aj otázku, či sa dá vôbec na pubertu svojich detí dopredu nastaviť. Našim odborníkom na výchovu sme preto posunuli túto otázku.

Môžu sa rodičia dopredu pripraviť na obdobie puberty svojich detí, aby neboli zaskočení a aby sa prípadné strety a konflikty v rodine minimalizovali? 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenská asociácia individuálnej psychológie

Adolescenti sú zraniteľní, lebo nie sú ani deťmi, ani dospelými. Majú status dieťaťa a dospelí od nich očakávajú, že sa budú správať omnoho zrelšie. Oni sami nechcú, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s deťmi, ale nestihli sa naučiť, ako sa správať dospelejšie. Z toho vznikajú konflikty medzi rodičmi a ich dospievajúcimi deťmi.

Rodičia sa mohli v rámci prevencie a lepšieho riešenia týchto konfliktov oboznámiť napríklad so súčasnými psychologickými poznatkami, ktoré hovoria, že tzv. adolescentný egoizmus je normálnym javom v tomto období. Zasahuje do celej osobnosti adolescentov, nielen do myslenia, ale i do morálky a vzťahov. Jeho dôsledkami sú:

• imaginárne publikum – adolescent verí, že ho niekto pozoruje,

• osobná bájka – adolescent verí, že jemu sa nič zlé nemôže stať (len iným),

• idealistická rebélia – vytvára si vlastný svetonázor, jeho mravné princípy sú často radikálne a absolútne,

• zjavné pokrytectvo – kritizuje nečestnosť, ale sám niekedy koná v rozpore s tým, čo hlása,

• pseudostupidita – dokáže myslieť na abstraktnej úrovni, ale nepoužíva vždy efektívne tieto schopnosti a v strese podáva zjednodušené vysvetlenia komplexných problémov.

Z toho vyplýva, že to, čo navonok vyzerá ako nečestné, hlúpe alebo nezodpovedné správanie, má svoj pôvod vo vývinových zákonitostiach. Azda aj tento fakt pomôže rodičom nepúšťať sa do boja so svojimi dospievajúcimi deťmi a lepšie im rozumieť s cieľom, aby sa postupne naučili byť schopní postarať sa o seba, cítili vlastnú sebahodnotu a boli odolní.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Majme na pamäti, že zmeny v sebe nesú aj riziko chýb tak na strane rodičov, ako aj na strane detí. Dbajme dôsledne na to, ako s chybami narábame a ako sa správame. Vysmievanie či zľahčovanie, irónia či poučovanie nie sú na mieste.

Otvorme sa faktu, že na chybách je možné sa učiť a hľadajme vďaka nim stratégie, ako nám môže byť spolu dobre. Na mieste je skôr vytvorenie priestoru pre vyjasňovanie, pre počúvanie iných, pubertiackych, názorov a vytváranie dohôd.

Nezabúdajme, že pevným bodom, ktorý už pubertou prešiel, sme my dospelí, a teda sa ním pre deti snažme byť. Pubertiaci otriasajú našimi hodnotami, osvedčenými spôsobmi správania, no my by sme mali byť tými, ktorí preukážu stabilitu, a to aj na emocionálnej úrovni.

Buďme preto prítomní v ich zápasoch, pozorujme, načúvajme a povzbudzujme k odhaľovaniu identity svojich detí. Majme oči otvorené na ich silné stránky, úspech a na to, čo sa naučili, kam sa posunuli. Hovorme teda aj o tom, čo sa darí, nielen, čo by malo byť inak. Obdobie puberty je nielen prirodzeným obdobím chýb, ale aj brúsením hrán. Je teda výzvou pre odpúšťanie a prejavenie súcitu i zmierenia a nových šancí. Určite sa vždy vyplatí na zmeny pripraviť skôr, než im budeme čeliť. Ak sú totiž vzťahy a rodičia pripravení, zmeny sa budú diať s väčším bezpečím pre všetkých.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Puberta. Pre viacerých rodičov je to, žiaľ, hrozba. Pre mňa je to oveľa viac výzva, „priateľský“ zápas, v ktorom sa občas iskrí, ale aj dobrodružstvo zmeny „vnútorných rodinných pomerov“. Je to špecifické obdobie, keď dieťa hľadá svoju identitu, keď súčasne chce cítiť to, že patrí k nám, a pritom chce prestrihnúť pupočnú šnúru, „odpojiť“ sa. Chce doma i mimo domu nanovo rozdať karty, pretože potrebuje dospieť. Bez istej miery popierania a odmietania predchádzajúceho súžitia to ale naozaj nie je možné.

Pripravme sa na pubertu. Na to, že dostaneme spätnú väzbu na mnohé naše menšie i väčšie výchovné chyby. Prijmime ju, nie sme predsa dokonalí. Skúsme prijať (dokonca s radosťou) to, že sa dieťa osamostatňuje. Neútočme, ale nesťahujme sa ani do obrany. Tento zápas sa nehrá na víťazstvo. Buďme otvorení. Dôverujme, nedôvera môže viesť dieťa ku klamstvu. Pri realistických požiadavkách dieťaťa skúsme hľadať prijateľné kompromisy, ale dajme mu najavo, ako sme posunuli hranice, ale i to, čím nám už ubližuje. Nepoučujme. To dráždi. A nezabúdajme, že láskavý humor pomáha prekonávať aj aktuálne bariéry.

Keď som raz „zápasil“ s jednou z našich dcér, povedala mi: „Tati, ty ma nechápeš!“ Povedal som jej: „Nie, ty nechápeš mňa!“ Dnes viem, že ma chápala oveľa viac ako ja ju.

Foto Andrej Lojan, archív D. Z., Pavol Rábara