Nominanti strany Kotleba – ĽSNS neobsadili v sobotných voľbách žiadne kreslo župana a takmer žiadne poslanecké kreslá. V prvotnej eufórii to niektorí politici hodnotili takto:
„Teší ma, že občania naprieč celým Slovenskom včera jasne odmietli extrémistov.“ (Ivo Nesrovnal)
„Voliči odmietli extrémy sprava i zľava...“ (Ivan Štefanec)
„Som veľmi rád, že extrémisti dostali v sobotu výprask.“ (Andrej Kiska)
To len na ilustráciu emócie, ktorá uchvátila veľkú časť nielen našej kaviarne.
Takáto interpretácia volebných čísel ĽSNS je podľa mňa v lepšom prípade nekompletná. V horšom prípade chybná. V tomto texte sa pokúsim vysvetliť prečo a tiež poukázať na možnú príčinu tohto mylného úsudku.
Čisto z hľadiska volebného úspechu, t. j. počtu obsadených mandátov, ide naozaj o horký neúspech pre ĽSNS. No z hľadiska demonštrácie sily tejto strany o neúspechu sotva možno hovoriť. Skutočný „výprask“ a „odmietnutie extrémov voličmi“ vyzerá inak než nárast percenta voličov ĽSNS, ešte aj v porovnaní s jej triumfom v parlamentných voľbách roku 2016.
Čítate dobre: v porovnaní s vlaňajšími parlamentnými voľbami percento hlasov pre nominantov ĽSNS v sobotu stúplo.
V marci 2016 pristúpilo k urnám bezmála 60 % oprávnených voličov. Z nich 210 000, čiže 8 % zúčastnených, dalo hlas ĽSNS. Minulú sobotu dosiahla volebná účasť okolo 30 %. Čiže polovica v porovnaní s parlamentnými voľbami. 111 000 ľudí pritom volilo niektorého z kotlebovských kandidátov na župana. Čiže tiež polovica v porovnaní s vlaňajškom. Podiel na celkovom počte hlasov je teda zhodný, zhruba 8 %.
Navyše musíme zohľadniť, že ĽSNS postavila svojich kandidátov na županov iba v šiestich z ôsmich krajov. V Trnavskom a Trenčianskom kraji potenciálni voliči ĽSNS túto možnosť nemali. Ak by sme teda porovnávali trend iba v šiestich relevantných krajoch, zistíme, že v roku 2016 bol v nich zisk kotlebovcov 8,1 %, no v týchto župných voľbách až 10,5 %. To činí nárast v podiele voličov ĽSNS takmer o tretinu. Pritom Trnavský a Trenčiansky kraj dosahovali vlani spolu priemernú podporu ĽSNS v porovnaní so zvyškom Slovenska. Nemáme dôvod domnievať sa, že by aj v trendoch mali byť čímsi iné.
Prečo to zvláštne porovnanie župných volieb s parlamentnými? Samozrejme, župné voľby majú svoje špecifiká, čo do účasti a typu voličstva. Nemožno z ich výsledkov zovšeobecňovať budúce výsledky iných volieb úplne prvoplánovo. Isté trendy však naznačujú. Zvlášť v prípade týchto posledných volieb do VÚC, ktoré boli mienkotvornými médiami, aktivistami i mnohými politikmi do značnej miery redukované na akúsi liberálno-demokratickú križiacku výpravu proti fašizmu. Čiže na vyjadrenie všeobecnejších ideologických preferencií, na úkor dôslednejšieho adresovania konkrétnych regionálnych politík v kompetenciách VÚC.
Zdá sa, že takýto spôsob mobilizácie skutočne zabral, predovšetkým v Banskobystrickom kraji. Aj kvôli tomu mi pripadalo adekvátnejšie porovnávať čerstvé výsledky ĽSNS skôr s vlaňajšími parlamentnými voľbami než so župnými voľbami roku 2013. Tobôž s ich protestným – u niektorých až recesistickým – druhým kolom v Banskobystrickom kraji. Iným slovom: ak veľká časť voličstva vnímala tieto župné voľby ako vyjadrenie svojho všeobecného občianskeho, resp. nacionalistického postoja, relevantného na celoslovenskej úrovni, potom je vhodnejšie porovnávať relatívnu podporu ĽSNS skôr s jej percentami získanými v posledných voľbách do NR SR. Minulotýždňové voľby možno považovať za pomerne validný barometer nálad obyvateľstva. A ich výsledky, popravde, zatiaľ nedávajú veľa dôvodov na optimizmus odporcom ĽSNS, pokiaľ ide o perspektívu zotrvania tejto strany v Národnej rade. (Tým, samozrejme, nevylučujem, že počas najbližších najviac dva a pol roka sa môže ešte kadečo zmeniť.)
Skutočnosť, ktorá asi najviac zvádzala na dojem „odmietnutého extrému“, bol reálny impakt volieb: žiadne poslanecké kreslá v župe pre stovky kandidátov ĽSNS, s výnimkou Kotlebu a Uhríka. Dušan Mikušovič z Denníka N to zhodnotil takto: „V skutočnosti je sila Kotlebovej strany väčšia. Nepresadila sa, pretože pri [župných] voľbách rozhodoval väčšinový systém, ktorý favorizuje silné strany a veľké koalície a dáva vyniknúť aj výrazným a lokálne silným osobnostiam.“ Neskôr – úplne správne – pridal, že tieto posledné chabé zisky mandátov ukazujú „aj jednu z najväčších slabín ĽSNS, závislosť od lídrov, ako je Kotleba a Uhrík“. No tu treba dodať, že hoci vo väčšine krajov ani Kotleba, ani Uhrík nemohli byť volení, napriek tejto svojej slabine dokázala ĽSNS v župných voľbách zmobilizovať ešte vyššie percento voličov než vlani. Vysoký percentuálny zisk ĽSNS v týchto voľbách je teda možno ešte podcenením ich reálneho potenciálu v budúcich voľbách parlamentných.
Taký politický harcovník ako Ivan Štefanec rozdiel medzi pomerným a väčšinovým volebným systémom v teórii zaručene ovláda. Čo je teda príčinou toho, že on i viacerí ďalší podľahli čaru okamihu a výsledky volieb glosovali ako „odmietnutie extrézmizmu“, hoci jeho relatívna podpora bola oproti vlaňajšku vyššia? Psychológ Daniel Kahneman by zrejme odpoveď hľadal v univerzálnej tendencii ľudských myslí pri rýchlom usudzovaní nahrádzať komplikovanejšiu otázku ľahšou otázkou. Ľudská myseľ sa pri rýchlom usudzovaní zvykne kamarátiť skôr s absolútnymi počtami a hmatateľnými výsledkami než s abstraktnejšími percentami a trendmi. Tie prichádzajú na rad až v neskoršom slede – pri pomalšom, tzv. deliberatívnom, racionálnom myslení. Zrejme preto u mnohých pri prvej rýchlej interpretácii minulotýždňových výsledkov bola tá ťažšia otázka („Do akej miery voliči extrémizmus odmietli?“) intuitívne nahradená ľahšou („Koľko kresiel extrémisti získali?“) a následne ťažšia chybne zodpovedaná odpoveďou na ľahšiu.
Podobným skresleniam podliehajú (podliehame) bežne profesionáli zo všetkých možných odvetví. Nie je to iba doménou politikov a publicistov. Stojí však za pozornosť, že v tom segmente našej spoločnosti, ktorý tak často apeluje na kritické myslenie ako liek voči extrémizmu, o podobné skreslené úsudky tiež vôbec nebýva núdza.
Lukáš Pitel
Autor je vedecký pracovník na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV.