Politika 14. november 2017

Nemýľme sa, kotlebovci dostali veľa hlasov

Lukáš Pitel
Lukáš Pitel
Viacerí podľahli čaru okamihu a výsledky volieb glosovali ako „odmietnutie extrézmizmu“, hoci jeho relatívna podpora bola oproti vlaňajšku vyššia.
Viacerí podľahli čaru okamihu a výsledky volieb glosovali ako „odmietnutie extrézmizmu“, hoci jeho relatívna podpora bola oproti vlaňajšku vyššia.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Pitel

Nemýľme sa, kotlebovci dostali veľa hlasov
Marian Kotleba hádže buly v zápase 10. kola Tipsport ligy v hokeji HC 07 Orin Detva – HC Košice. Foto: TASR/Branislav Račko.

Nominanti strany Kotleba – ĽSNS neobsadili v sobotných voľbách žiadne kreslo župana a takmer žiadne poslanecké kreslá. V prvotnej eufórii to niektorí politici hodnotili takto:

„Teší ma, že občania naprieč celým Slovenskom včera jasne odmietli extrémistov.“ (Ivo Nesrovnal)

„Voliči odmietli extrémy sprava i zľava...“ (Ivan Štefanec)

„Som veľmi rád, že extrémisti dostali v sobotu výprask.“ (Andrej Kiska)

To len na ilustráciu emócie, ktorá uchvátila veľkú časť nielen našej kaviarne.

Takáto interpretácia volebných čísel ĽSNS je podľa mňa v lepšom prípade nekompletná. V horšom prípade chybná. V tomto texte sa pokúsim vysvetliť prečo a tiež poukázať na možnú príčinu tohto mylného úsudku.

Čisto z hľadiska volebného úspechu, t. j. počtu obsadených mandátov, ide naozaj o horký neúspech pre ĽSNS. No z hľadiska demonštrácie sily tejto strany o neúspechu sotva možno hovoriť. Skutočný „výprask“ a „odmietnutie extrémov voličmi“ vyzerá inak než nárast percenta voličov ĽSNS, ešte aj v porovnaní s jej triumfom v parlamentných voľbách roku 2016.

Čítate dobre: v porovnaní s vlaňajšími parlamentnými voľbami percento hlasov pre nominantov ĽSNS v sobotu stúplo.

V marci 2016 pristúpilo k urnám bezmála 60 % oprávnených voličov. Z nich 210 000, čiže 8 % zúčastnených, dalo hlas ĽSNS. Minulú sobotu dosiahla volebná účasť okolo 30 %. Čiže polovica v porovnaní s parlamentnými voľbami. 111 000 ľudí pritom volilo niektorého z kotlebovských kandidátov na župana. Čiže tiež polovica v porovnaní s vlaňajškom. Podiel na celkovom počte hlasov je teda zhodný, zhruba 8 %.

Navyše musíme zohľadniť, že ĽSNS postavila svojich kandidátov na županov iba v šiestich z ôsmich krajov. V Trnavskom a Trenčianskom kraji potenciálni voliči ĽSNS túto možnosť nemali. Ak by sme teda porovnávali trend iba v šiestich relevantných krajoch, zistíme, že v roku 2016 bol v nich zisk kotlebovcov 8,1 %, no v týchto župných voľbách až 10,5 %. To činí nárast v podiele voličov ĽSNS takmer o tretinu. Pritom Trnavský a Trenčiansky kraj dosahovali vlani spolu priemernú podporu ĽSNS v porovnaní so zvyškom Slovenska. Nemáme dôvod domnievať sa, že by aj v trendoch mali byť čímsi iné.

Prečo to zvláštne porovnanie župných volieb s parlamentnými? Samozrejme, župné voľby majú svoje špecifiká, čo do účasti a typu voličstva. Nemožno z ich výsledkov zovšeobecňovať budúce výsledky iných volieb úplne prvoplánovo. Isté trendy však naznačujú. Zvlášť v prípade týchto posledných volieb do VÚC, ktoré boli mienkotvornými médiami, aktivistami i mnohými politikmi do značnej miery redukované na akúsi liberálno-demokratickú križiacku výpravu proti fašizmu. Čiže na vyjadrenie všeobecnejších ideologických preferencií, na úkor dôslednejšieho adresovania konkrétnych regionálnych politík v kompetenciách VÚC.

Zdá sa, že takýto spôsob mobilizácie skutočne zabral, predovšetkým v Banskobystrickom kraji. Aj kvôli tomu mi pripadalo adekvátnejšie porovnávať čerstvé výsledky ĽSNS skôr s vlaňajšími parlamentnými voľbami než so župnými voľbami roku 2013. Tobôž s ich protestným – u niektorých až recesistickým – druhým kolom v Banskobystrickom kraji. Iným slovom: ak veľká časť voličstva vnímala tieto župné voľby ako vyjadrenie svojho všeobecného občianskeho, resp. nacionalistického postoja, relevantného na celoslovenskej úrovni, potom je vhodnejšie porovnávať relatívnu podporu ĽSNS skôr s jej percentami získanými v posledných voľbách do NR SR. Minulotýždňové voľby možno považovať za pomerne validný barometer nálad obyvateľstva. A ich výsledky, popravde, zatiaľ nedávajú veľa dôvodov na optimizmus odporcom ĽSNS, pokiaľ ide o perspektívu zotrvania tejto strany v Národnej rade. (Tým, samozrejme, nevylučujem, že počas najbližších najviac dva a pol roka sa môže ešte kadečo zmeniť.)

Skutočnosť, ktorá asi najviac zvádzala na dojem „odmietnutého extrému“, bol reálny impakt volieb: žiadne poslanecké kreslá v župe pre stovky kandidátov ĽSNS, s výnimkou Kotlebu a Uhríka. Dušan Mikušovič z Denníka N to zhodnotil takto: „V skutočnosti je sila Kotlebovej strany väčšia. Nepresadila sa, pretože pri [župných] voľbách rozhodoval väčšinový systém, ktorý favorizuje silné strany a veľké koalície a dáva vyniknúť aj výrazným a lokálne silným osobnostiam.“ Neskôr – úplne správne – pridal, že tieto posledné chabé zisky mandátov ukazujú „aj jednu z najväčších slabín ĽSNS, závislosť od lídrov, ako je Kotleba a Uhrík“. No tu treba dodať, že hoci vo väčšine krajov ani Kotleba, ani Uhrík nemohli byť volení, napriek tejto svojej slabine dokázala ĽSNS v župných voľbách zmobilizovať ešte vyššie percento voličov než vlani. Vysoký percentuálny zisk ĽSNS v týchto voľbách je teda možno ešte podcenením ich reálneho potenciálu v budúcich voľbách parlamentných.

Taký politický harcovník ako Ivan Štefanec rozdiel medzi pomerným a väčšinovým volebným systémom v teórii zaručene ovláda. Čo je teda príčinou toho, že on i viacerí ďalší podľahli čaru okamihu a výsledky volieb glosovali ako „odmietnutie extrézmizmu“, hoci jeho relatívna podpora bola oproti vlaňajšku vyššia? Psychológ Daniel Kahneman by zrejme odpoveď hľadal v univerzálnej tendencii ľudských myslí pri rýchlom usudzovaní nahrádzať komplikovanejšiu otázku ľahšou otázkou. Ľudská myseľ sa pri rýchlom usudzovaní zvykne kamarátiť skôr s absolútnymi počtami a hmatateľnými výsledkami než s abstraktnejšími percentami a trendmi. Tie prichádzajú na rad až v neskoršom slede – pri pomalšom, tzv. deliberatívnom, racionálnom myslení. Zrejme preto u mnohých pri prvej rýchlej interpretácii minulotýždňových výsledkov bola tá ťažšia otázka („Do akej miery voliči extrémizmus odmietli?“) intuitívne nahradená ľahšou („Koľko kresiel extrémisti získali?“) a následne ťažšia chybne zodpovedaná odpoveďou na ľahšiu.

Podobným skresleniam podliehajú (podliehame) bežne profesionáli zo všetkých možných odvetví. Nie je to iba doménou politikov a publicistov. Stojí však za pozornosť, že v tom segmente našej spoločnosti, ktorý tak často apeluje na kritické myslenie ako liek voči extrémizmu, o podobné skreslené úsudky tiež vôbec nebýva núdza.

Lukáš Pitel
Autor je vedecký pracovník na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0