Desať mýtov a poloprávd o prohibícii alkoholu v USA

Desať mýtov a poloprávd o prohibícii alkoholu v USA

Ilustračné foto - TASR/Martin Baumann

Či už ide o kontrolu zbraní, hazard, tvrdé drogy alebo potraty, v debatách o zákonných reštrikciách ľudia opakovane odkazujú na prohibíciu alkoholu ako odstrašujúci príklad. Toto populárne klišé má však slabiny.

Presne pred sto rokmi, 16. januára 1919, bol uzákonený 18. dodatok Ústavy Spojených štátov. Ustanovil prohibíciu alkoholu na celom území USA. Platila medzi rokmi 1920 a 1933, kedy bol dodatok zrušený. Populárne stereotypy zobrazujú prohibíciu ako absolútne neúspešnú frašku a dôvod číslo jedna pre vzostup mafií. Takýto pohľad je však veľmi skreslený.   

„Asi len málokde badať taký veľký rozdiel medzi odbornými poznatkami a populárnym ľudovým podaním ako v prípade národnej prohibície,” poznamenáva historik Jack Blocker vo svojej štúdii pre renomovaný časopis American Journal of Public Health. Podobne to vidí aj jeho kolega Ian Tyrrell: „U historikov hnutí miernosti a prohibície vyvoláva tento moderný pohľad pocit frustrácie a zlyhania. Ich práca za posledných 25 rokov [dnes 46, pozn. aut.] býva v súčasných debatách, zdá sa, ignorovaná.“ Nižšie rozoberieme vybrané mýty a polopravdy o tejto legendárnej epoche.

10. „Prohibícia bola zapríčinená prvou svetovou vojnou“

K celonárodnej prohibícii neprišlo len tak z rozmaru a povojnovej eufórie. Zákaz bol výsledkom mravčej práce viacerých generácií hnutí abstinencie a miernosti. Začali sa aktivizovať zdola už v prvej polovici 19. storočia. Ako najsilnejšie spolky sa časom vyprofilovali Liga proti salónom (Anti-Saloon League) a Ženský kresťanský zväz miernosti (Woman's Christian Temperance Union). Okrem osvety, propagandy a protestov venovali mnoho úsilia politickému lobovaniu. Prvé úspechy zaznamenali reguláciami a prohibíciami na komunálnej úrovni. Napríklad presadili v jednotlivých mestečkách zákaz predaja alkoholu v salónoch. Tie bývali spájané s kultúrou mačizmu a protirodinnými hodnotami.

Ako jeden z dôvodov zavedenia prohibície sa uvádzala nutnosť šetriť obilie pre armádu, namiesto jeho míňania na destilovanie whisky. Napokon vojna skončila skôr, než sa prohibíciu podarilo presadiť. Zdieľať

Ešte v 19. storočí došlo aj k plošnej prohibícii predaja alkoholu v mnohých okresoch USA. Zákony však bývali obchádzané, napríklad dodávaním alkoholu poštou, ktorá bola riadená na federálnej úrovni a regulácia jednotlivých okresov ani štátov sa na ňu nemohla vzťahovať. Prohibicionisti nadobudli presvedčenie, že efektívne možno vynucovať zákaz jedine na celonárodnej úrovni. V roku 1917, ešte pred vstupom USA do vojny, nadobudli u demokratov aj republikánov „suchí“ kongresmani pohodlnú väčšinu nad „mokrými“.

Prvá svetová vojna však suchým zahrala ešte viac do karát: protinemecký sentiment oslabil vo verejnej diskusii hlas nemeckých Američanov, ktorí sa stavali proti prohibícii. Navyše, ako nové zdôvodnenie zavedenia prohibície sa uvádzala nutnosť šetriť obilie pre armádu, namiesto jeho míňania na destilovanie whisky. Napokon vojna skončila skôr, než sa prohibíciu podarilo presadiť.

9. „Išlo o jedinečný výstrelok Spojených štátov“

V skutočnosti začiatkom 20. storočia nebola prohibícia niečím výnimočným. A to nielen v moslimskom, ale aj v kresťanskom civilizačnom okruhu. Ešte pred celonárodnou prohibíciou v USA zaviedli podobné zákony Rusko (a Sovietsky zväz), Fínsko, Nórsko, Island, Faerské ostrovy a viaceré provincie Kanady. Na kanadskom Ostrove Princa Eduarda, známom z kultového románu Anna zo Zeleného domu, panovala prohibícia takmer celú prvú polovicu 20. storočia (1901-1948). 

8. „Prohibíciu presadil Rockefeller, aby sabotoval autá na alkoholické palivo“

Vodu, ktorú kázal, sám aj pil ako celoživotný abstinent, teda aj pred nástupom automobilizmu.  Zdieľať

Táto konšpiračná teória stavia na fakte, že magnát ropného priemyslu John Rockefeller bol stúpencom prohibičného hnutia a finančne ho podporoval. Historici to dávajú do súvisu s jeho baptistickou zbožnosťou. Vodu, ktorú kázal, sám aj pil ako celoživotný abstinent, teda aj pred nástupom automobilizmu. Predovšetkým ale táto biznis teória nedáva veľký zmysel vzhľadom na znenie vtedajších zákonov. Osemnásty dodatok sa vzťahoval vyslovene na nápoje. Výroba a predaj etanolu s aditívami na technické účely ostali povolené. Navyše, už počas prohibície Rockefeller svoj názor zmenil a v roku 1932 vyjadril podporu zrušeniu dodatku, čo vysvetľoval nežiaducimi následkami zákazu.

7. „Prohibíciu chceli náboženskí konzervatívci, proti boli liberáli“

Medzi prohibicionistami bolo relatívne viac fundamentalistických protestantských kresťanov a medzi odporcami viac „voľnomyšlienkárov“. Istú rolu zohral aj protiimigrantský sentiment. Začiatkom 20. storočia prúdili do USA davy hlavne mladých mužov z Írska, Talianska, Nemecka a stredovýchodnej Európy, ktorým pohárik nebol cudzí. Striedmi a abstinujúci vidiecki Američania ich vnímali ako celkové ohrozenie svojich hodnôt, spôsobu života a americkej spoločnosti.

Za kľúčové prohibičné zákony zahlasovali kongresmani z oboch veľkých strán zhruba v rovnakom – dvojtretinovom – pomere. Zdieľať

Deliaca čiara v konflikte však nekopírovala verne dnešné rozdelenie medzi americkými liberálmi a konzervatívcami. A už vôbec medzi republikánmi a demokratmi. Za kľúčové prohibičné zákony zahlasovali kongresmani z oboch veľkých strán zhruba v rovnakom – dvojtretinovom – pomere. Prohibičné hnutie malo veľmi pestrú zmes podporovateľov: pologramotní južanskí farmári aj vážení profesori ekonómie, tvrdí konzervatívci aj socialistické feministky, Ku Klux Klan aj černošskí lídri ako Booker T. Washington. Hlavný prúd bojovníkov proti alkoholu však vnímal sám seba spravidla ako hnutie „progresívne“ (pokrokové). Do veľkej miery sa prekrýval s hnutiami boja proti otroctvu a neskôr za volebné práva žien.

Náboženstvo tu ale hralo dôležitú úlohu v zmysle konfesionálnej príslušnosti. V novších protestantských odnožiach (baptisti, metodisti) prevažovali suchí. V starších spoločenstvách s liturgickou tradíciou (nemeckí luteráni, episkopaliáni) zase mokrí. Katolíci sa stavali proti zákazu takmer jednohlasne. To aj napriek povolenej výnimke pre používanie vína pri bohoslužbách. Vplyvný bostonský kardinál William O'Connell – inak bojovník proti povoleniu hazardu a antikoncepcie – o prohibícii alkoholu vyhlásil, že je „vo všobecnosti úplne v protiklade voči Svätému Písmu a Katolíckej Tradícii“.   

Silný konfesijný vplyv bolo badať tiež inde vo svete: k prohibícii došlo vo viacerých väčšinovo protestantských krajinách, no v žiadnej katolíckej. Nie náhodou aj v rámci Kanady snahy o celoštátnu prohibíciu narazili na najväčší odpor práve v katolíckom Quebecu.

6. „Prohibicionisti si mysleli, že zákaz všetko vyrieši“

„Vláda sĺz je preč. Chudobné štvrte budú čoskoro iba spomienkou. Zmeníme naše väznice na továrne a naše žaláre na sklady a sýpky. Muži budú od tejto chvíle chodiť vzpriamene, ženy sa budú usmievať a deti smiať. Peklo bude navždy na prenájom.“

Hoci sa prohibicionisti začiatkom 20. storočia čoraz viac zameriavali na presadenie federálneho zákazu, regulácie stále vnímali ako iba jeden z mnohých nástrojov boja proti alkoholizmu.  Zdieľať

Takto oslavoval evanjelizátor Billy Sunday vstup prohibície do platnosti. Jeho slová bývajú často pripomínané ako typická ukážka naivity prohibicionistov. Takáto predstava o hnutí suchých ako celku je skreslená, no veľmi životaschopná. Ťaží zo stereotypu iniciatívneho blbca – bigotného aktivistu, ktorý pre svoj idealizmus nie je schopný komplexnejšieho pohľadu a zvažovania všetkých dôsledkov. Jeho hlúpe predstavy napokon prevalcuje realita, na pobavenie publika. Ruka v ruke s ním ide stereotyp štátneho byrokrata, strojcu papierových regulácií odtrhnutých od praxe. 

V skutočnosti mali vedúci prohibicionisti ďaleko od naivity. Nie je pravda, že by pašovanie a čierny trh s alkoholom vôbec nepredvídali. Hoci sa začiatkom 20. storočia čoraz viac zameriavali na presadenie federálneho zákazu, regulácie stále vnímali ako iba jeden z mnohých nástrojov boja proti alkoholizmu. Mnoho úsilia venovali rôznym druhom prevencie a osvety, s čím neprestali ani po zavedení prohibície. V podstate samotný zákon mnohí vnímali ako druh osvety, keďže účelom zákonov má byť tiež formovanie povedomia verejnosti o nemorálnosti zakázaných činností.

A koniec koncov, aj ten Billy Sunday bol známy šoumen. Jeho slávny citát treba brať skôr ako rétorickú hyperbolu. A hoci čosi napovedá o predstavách lídrov prohibičného hnutia, ani oni netvorili jednoliatu masu. Jednotlivé krídla Ligy proti salónom kládli na donucovanie zákonom (Wayne Wheeler) alebo osvetu v užšom zmysle (Ernest Cherrington) rozlične veľký dôraz. 

5. „Bolo zakázané pitie alkoholu“

Lekári smeli svojim pacientom predpisovať v desaťdňových intervaloch čosi menej než pol litra destilátu zo zdravotných dôvodov, čo samozrejme neraz bývalo zneužívané. Zdieľať

V skutočnosti ani konzumovanie, ani prechovávanie alkoholu na celonárodnej úrovni trestné neboli. Zakázané boli výroba, predaj, preprava, dovoz a vývoz nápojov s objemom alkoholu vyšším než 0,5%. V niektorých lokalitách však miestne nariadenia zakazovali aj prechovávanie. Povolené ostalo používanie vína pri bohoslužbách. Lekári smeli svojim pacientom predpisovať v desaťdňových intervaloch čosi menej než pol litra destilátu zo zdravotných dôvodov, čo samozrejme neraz bývalo zneužívané.

Ďalšou možnosťou obabrať zákon bola domáca výroba vína. Hrozno, mušt alebo hroznový koncentrát si zákazníci smeli kúpiť legálne. Následne si ho nechali doma nelegálne vykvasiť na víno. Takto sa produkcia hroznového muštu za prohibície až zoštvornásobila. Úroveň predošlej spotreby piva ale stále nedobehla.     


Ilustračné foto (Flickr.com/FinnCamera)

4. „Prohibícia spôsobila raketový nárast kriminality“

Predstavy o prohibícii ako „ceste do pekla“, ktorá splodila organizovaný zločin a premenila krajinu na vojnovú zónu gangov, sú veľmi nafúknuté. Toto skreslené vnímanie nie je výdobytkom neskorších čias. Bývalo pomerne rozšírené aj za prohibičnej éry. Už vtedajší sociálni vedci lamentovali nad tým, ako verejnosť vnímala „vlnu zločinnosti“ aj v rokoch, počas ktorých jej úrovne ostávali stabilné. Je otázne, nakoľko sa tak dialo v dôsledku novinárskeho senzacionalizmu, populárnych gangsterských filmov, alebo prostej nostalgie.

Slovami historika Iana Tyrrella: „Sociálni historici preukázali hojne rozšírenú politickú korupciu, vojny gangov a existenciu zločineckých skupín v mestách amerického Severu [už] pred rokom 1910. (...) Bolo by naivné myslieť si, že zločin v 20-tych rokoch rástol iba kvôli príležitostiam, ktoré naskytla prohibícia.“ Ako poznamenáva ďalší historik Kenneth Ross, nový čierny trh s alkoholom predstavoval pre organizovaný zločin iba jeden z mnohých zdrojov príjmu naviac, popri nemenej lukratívnom „tradičnom“ výpalníctve, úžerníctve, hazarde či prostitúcii. Napokon ani nie je pravda, že by za prohibície gangstri a veľké zločinecké skupiny vôbec dodávali väčšinu alkoholu v krajine.  

Predstavy o prohibícii ako „ceste do pekla“, ktorá splodila organizovaný zločin a premenila krajinu na vojnovú zónu gangov, sú veľmi nafúknuté. Zdieľať

Medzi rokmi 1919 a 1929 (začiatok Veľkej hospodárskej krízy) stúpol v USA počet vrážd na stotisíc obyvateľov o necelú pätinu. V USA však kontinuálne stúpal už aj v predošlých desaťročiach. Ďalší nárast od 1929 až do vrcholu Hospodárskej krízy už išiel na vrub zrejme skôr rozšírenej existenciálnej neistote a problematickému masovému sťahovaniu schudobnenej populácie do veľkomiest. Mimochodom, ešte aj tieto čísla boli v USA neskôr viackrát prekonané, hlavne koncom 70-tych a začiatkom 90-tych rokov.

Ekonómovia Mark Asbridge a Swarna Weerasingheová si vzali na mušku výskyt vrážd priamo v Al Caponeho Chicagu. Osobitne porovnávali aj čísla vrážd, pri ktorých obeť alebo útočník boli pod vplyvom alkoholu, vraždy na miestach čierneho predaja, či súvisiace s výrobou, predajom alebo distribúciou alkoholu. Chicago bolo snáď najpovestnejšou lokalitou, čo sa týka čierneho trhu s alkoholom a moci mafie. No aj tam do skúmaného roku 1930 stúpol celkový výskyt vrážd len podobne ako na celonárodnej úrovni. Dokonca výskyt vrážd súvisiacich s alkoholom tam ostal paradoxne nezmenený. Zato narástol výskyt ostatných vrážd. Je teda možné, že prohibícia prispela k miernemu nárastu zločinnosti, ale skôr nepriamo.

Počas prohibície k miernemu nárastu násilnej kriminality celkovo došlo. Lenže v kontexte jeho iných vĺn v USA behom 20. storočia sa zase nejaví byť výnimočne vysoký. Zdieľať

Väčšia zaneprázdnenosť polície kvôli novému boju s čiernym alkoholovým trhom mohla spôsobiť, že nebol dostatok zdrojov na potieranie kriminality v iných oblastiach. To je ale skôr špekulácia, pretože v rôznych častiach USA sa celková kriminalita vyvíjala veľmi nerovnomerne. Napríklad v New Yorku, kde čierny trh tiež prekvital, za prohibície dokonca klesla.

Zhrnutie: počas prohibície k miernemu nárastu násilnej kriminality celkovo došlo. Lenže v kontexte jeho iných vĺn v USA behom 20. storočia sa zase nejaví byť výnimočne vysoký. Navyše je ťažko určiť, nakoľko bol vôbec zapríčinený samotnou prohibíciou a nakoľko inými dobovými okolnosťami. V každom prípade, vízie „suchých“ aktivistov, podľa ktorých prohibícia mala zločinnosť radikálne znížiť, ostali nenaplnené.

3. „Prohibícia nedokázala znížiť spotrebu alkoholu a zlepšiť zdravie obyvateľstva“

Aj v slovenskej tlači sa do „historických“ rubrík dostali ľudové múdrosti o tom, že „piť počas prohibície neprestal nikto“ či dokonca „ľudia pili viac než pred ňou“. Tieto tvrdenia patria do ríše rozprávok. „Keď sa už bola prohibícia štátnym zákonom, mnohí občania sa rozhodli mu podriadiť,“ uvádza ich na pravú mieru historik Jack Blocker. 

Ekonómovia Jeffrey Miron a Jeffrey Zwiebel analyzovali trendy úmrtí a hospitalizácií v dôsledku rôznych komplikácii súvisiacich s alkoholizmom. Na základe týchto nepriamych dôkazov vypočítali približnú úroveň spotrebu alkoholu v daných rokoch. V začiatkoch prohibície podľa nich prudko klesla o vyše dve tretiny, na zhruba 30% v porovnaní s predošlým stavom. Postupom času, keď sa ľudia naučili predpisy obchádzať a čierny trh sa etabloval, spotreba znova stúpla, no iba na 60% až 70% z predprohibičnej.

Aj keď už mali ľudia možnosť zaobstarať si alkohol legálne, v priemere nezačali hneď piť rovnako ako pred prohibíciou. Spotreba sa postupne dostala na túto úroveň až v 60-tych rokoch. Zdieľať

Následky prohibície na spotrebné návyky obyvateľstva boli očividné aj po jej zrušení od roku 1933. Aj keď už mali ľudia možnosť zaobstarať si alkohol legálne, v priemere nezačali hneď piť rovnako ako pred prohibíciou. Spotreba sa postupne dostala na túto úroveň až v 60-tych rokoch. Pripísať to možno zrejme hlavne ročníkom, ktoré boli za prohibície socializované ako abstinenti, resp. len s obmedzeným prístupom k alkoholu. Svoje abstinentské či mierne návyky si do veľkej miery udržali aj po odvolaní zákazu.  

Výskyt úmrtí na cirhózu pečene prudko poklesol a podľa ekonomických analýz k tomu značne prispela aj nižšia dostupnosť alkoholu. Výrazne klesol tiež výskyt iných úmrtí privodených alkoholizmom a hospitalizácií na alkoholovú psychózu. V sociálne slabých prostrediach zrejme prohibícia priaznivo ovplyvňovala aj dojčenskú úmrtnosť, čo možno usudzovať z jej náhleho vzrastu v dobe, keď bol zákaz zrušený. 

Na druhej strane, tisíce ľudí zomreli na otravu nekvalitným alebo priemyselným alkoholom. Bolo by ich omnoho menej, nebyť zbytočne ukrutných nariadení regulačných úradov pridávať viac škodlivín do priemyselného alkoholu, aby sa predišlo jeho zneužitiu. Prirátať tiež možno časť obetí kriminality, ku ktorej rastu prohibícia tiež hypoteticky mohla prispievať (viď bod 4). Ak by sa však malo bilancovať, či prohibícia viac predčasným úmrtiam predišla, alebo ich viac spôsobila, to prvé číslo by takmer istotne bolo vyššie.

2. „Prohibícia skončila kvôli kriminalite a nemožnosti zákaz vynucovať“

O kriminalite a obmedzenom úspechu autorít pri vynucovaní prohibície sa debatovalo už počas 20-tych rokov. To, čo rozhodujúcou mierou prevážilo verejnú mienku a podnietilo politikov k zrušeniu zákazu, však bola ekonomika.

To, čo rozhodujúcou mierou prevážilo verejnú mienku a podnietilo politikov k zrušeniu zákazu, bola ekonomika. Zdieľať

Ešte v roku 1928 sa v prezidentských voľbách prejavila silná podpora pre prohibíciu. „Suchý“ kandidát Herbert Hoover na hlavu porazil „mokrého“ Ala Smitha. K porážke Smitha veľmi prispela jeho katolícka viera, no v každom prípade svojim anti-prohibičným postojom nedokázal väčšinu prevážiť na svoju stranu.

Postoje verejnosti aj kongresmanov sa začali vo veľkom lámať po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Mokrí prezentovali zrušenie prohibície ako príležitosť na tvorbu riadnych pracovných miest a príjem pre štátnu pokladnicu zo zdaneného legálneho predaja alkoholu. V roku 1932 bol zvolený mokrý Franklin Roosevelt, ktorý pár mesiacov na to podpísal povolenie nápojov s najviac 3,2% obsahom alkoholu. Celonárodná prohibícia bola zrušená v decembri 1933.

Nebyť zle nastaveného rozdelenia kompetencií medzi federálnymi a lokálnymi zložkami pri vynucovaní prohibície, otravovania priemyselného alkoholu, ktorý aj umiernených suchých znechucoval, a najmä spomenutej hospodárskej krízy, prohibícia sa zrejme mohla udržať aj oveľa dlhšie. Prohibicionisti tiež doplatili na svoju neochotu ku kompromisu, pri ktorom by boli povolené pivo a ľahké víno.  

1. „Prohibícia v USA zlyhala, takže zakazovať čokoľvek u nás by bolo zlé“  

Či už ide o kontrolu strelných zbraní, hazard, marihuanu, tvrdé drogy, potraty či inú oblasť, v debatách ohľadne zákonných reštrikcií ľudia znova a znova odkazujú na prohibíciu alkoholu ako odstrašujúci príklad. Toto populárne klišé má dve slabiny. Po prvé, už samotné hodnotenie prohibície je tu často postavené na nepravdivých či skreslených informáciách, ktoré sme rozoberali vyššie. Po druhé, nemožno len tak prvoplánovo zovšeobecniť skúsenosti s konkrétnym zákonom zakazujúcim konkrétnu látku v špecifickej dobe a špecifickej krajine na iné zákony, upravujúce inú problematiku v inej dobe, nieto ešte v krajinách s výrazne odlišnou kultúrou a ekonomikou.

Odborníci na prohibičnú éru pri udeľovaní lekcií pre dnešok opatrní až skeptickí. Varujú, že z historickej perspektívy nie je žiadna predikcia istá. Zdieľať

Staré príslovie vyzdvihuje históriu ako učiteľku života. V skutočnosti sú však odborníci na prohibičnú éru pri udeľovaní lekcií pre dnešok opatrní až skeptickí. Varujú, že z historickej perspektívy nie je žiadna predikcia istá. Pri posudzovaní adekvátnosti prohibície jednotlivých drog vyzývajú na diferencovaný prístup: „Každú drogu, ktorá podlieha reštrikciám, treba pozorne skúmať ohľadne podmienok jej výroby, hodnoty pre ilegálny biznis, schopnosti látku ukrývať a ohľadne jej následkov na jednotlivca i celú spoločnosť.“ O to viac opatrnosti treba pri generalizáciách na oblasti iné než návykové látky.

Ba čo viac, odhadovaný vplyv zákonov na celkovú úmrtnosť, chorobnosť, kriminalitu populácie či ekonomická efektívnosť sú len niekoľkými z mnohých kritérií, ktoré sa pri zvažovaní reštriktívnych politík majú brať do úvahy. Z hľadiska niektorých hodnotových systémov môžu byť v istých oblastiach dôležité najviac, v iných menej, v iných principiálne vôbec.

Hoci prohibícia v skutočnosti priniesla pre spoločnosť aj benefity, možno voči nej vzniesť vážne výhrady, ktoré priamo nemajú nič s vývinom zdravotných a kriminálnych štatistík.  Zdieľať

Napokon, samotná prohibícia alkoholu v USA môže byť toho príkladom. Hoci v skutočnosti priniesla pre spoločnosť aj benefity, možno voči nej vzniesť vážne výhrady, ktoré priamo nemajú nič s vývinom zdravotných a kriminálnych štatistík. Je veľmi otázne, nakoľko má štát právo zasahovať do životov a osobných slobôd jednotlivcov tým, že niečo ako alkohol plošne odoprie aj zodpovedným konzumentom. Kvôli často neškodnému spotrebiteľskému návyku sa množstvo inak počestných občanov zrazu stalo páchateľmi či podporovateľmi kriminálnej činnosti. Dlhodobo by to bolo mohlo viesť k znižovaniu rešpektu pre zákon a k spochybňovaniu legitimity štátnych inštitúcií ako takých.

Modernejšie opatrenia v boji proti alkoholizmu sa nesú skôr v duchu „harm reduction“ - minimalizácie rizík. Patrí sem vyššie daňové zaťaženie alkoholu, obmedzenie jeho predajných miest, zákaz či obmedzenie reklamy na alkohol a podobne. S výnimkou niektorých moslimských krajín je dnes vo svete podpora pre celoštátnu prohibíciu alkoholu prakticky nulová. Neuchyľujme sa však k nepravdivým klišé o tom, že tá americká priniesla iba negatíva, alebo že skúsenosti z nej možno ľahko zovšeobecniť na zákaz čohokoľvek iného.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo