4,45 percenta za EÚ v Leninakane Nechápem, prečo Kremeľ vo svojej najbarbarskejšej fáze stále niekoho priťahuje

Metropola arménskeho severu položená viac ako 1500 metrov nad morom niesla kedysi vznešené meno Alexandropol, no dnes sa volá menej vznešene Gjumri. Dovoľujem si ju však osloviť jej sovietskym názvom.

Leninakan.

Hovorím jej Leninakan, lebo z miestnych volieb v apríli, ktoré boli vnímané ako generálka pred celoštátnymi voľbami v júni 2026, vzišiel primátor hlásiaci sa k inak už vyhasnutej Komunistickej strane Arménska. 

Tento muž v kampani vážne navrhoval, že Arménsko by malo „pre ochranu svojej suverenity“ vstúpiť do zväzového štátu Rusko – Bielorusko. Teda do nefunkčného zväzu dvoch s odstupom najkrvavejších diktatúr Európy.

V tých istých voľbách kandidoval aj poctivý projekt presadzujúci právny štát, demokratické hodnoty a vstup do Európskej únie. Takzvaná Euroaliancia tu získala 4,45 percenta. 

Keďže sa Arménsko od roku 2020 drží hesla „Kým stojí Rus na našich hraniciach, nezožerie nás Turek“, práve v Leninakane sa preto nachádza plnohodnotná základňa ruskej armády.

„102. vojennaja baza“ pozostáva zo štyroch obrovských komplexov, ktoré ohraničujú celú západnú časť tohto stodesaťtisícového mesta smerom k tureckej hranici.

Dnes popoludní som sa išiel prejsť k tej časti, kde sídli ruská generalita.

Je to pevnosť na strmej skale. Pevnostné hradby ako zo stredoveku, nová gigantická hala bez okien, kostolné veže s pravoslávnymi krížmi.

Všetko je tam tak, ako to majú Rusi radi.

Rusi nechcú byť milovaní, chcú, aby vzbudzovali obavy.

Nepriblížil som sa, v tomto roku som zažil dosť nebezpečných vecí (exklávy Hizballáhu v Bejrúte, Kyjev pod bombardovaním a štyriapolhodinový výsluch v FSB), preto som sa iba prechádzal dole pod skalou pozdĺž arménskych domov, ktoré nemôžem nazvať inak ako chatrče. 

A odfotil som si iba červenú ruskú tabuľku na opustene vyzerajúcom baraku: „Prijímanie špinavej bielizne.“

A už ma sledovali zhora.

Isteže, to je tá ich charizma. Rusi nechcú byť milovaní, chcú, aby vzbudzovali obavy.

Príslovie, že Rusko má len dvoch priateľov, armádu a námorníctvo, sa teší novej popularite.

Rusi teraz okrem každodenného znásilňovania Ukrajiny robia všetko pre to, aby si vo svojom „blízkom zahraničí“ odpudili aj posledných spojencov.

Už som písal o odcudzení s Azerbajdžanom aj o nasadení čoraz zločineckejších kremeľských koní v pomerne rusofilskom Moldavsku, no a po úspešnom ukrajinskom útoku na rafinériu v sibírskom Omsku sa ruský propagandista Sergej Mardan nerozpakoval opýtať, „či nie je najvyšší čas uskutočniť raziu na území ,nezávislého‘ Kazachstanu, aby sa eliminovali hrozby pre národnú bezpečnosť Ruska. Najlepšie by bolo hneď uskutočniť ,čistenie‘ v Astane“.

Isteže, v meste poznačenom zemetrasením z roku 1988, kde je nezamestnanosť na úrovni 18 percent a miera chudoby na 40 percentách, je základňa č. 102 so svojimi približne 2500 vojakmi stále relevantným zamestnávateľom. Aj keď od začiatku invázie majú vojaci zrejme rozkaz, aby sa príliš neukazovali v leninakanských gastronomických podnikoch.

Keďže maličké trojmiliónové Arménsko sa nachádza vo veľmi nekomfortnej geografickej zóne, neprislúcha mi kritizovať prítomnosť ruskej čižmy.

Iste je vhodné zamyslieť sa nad volebnou väčšinou pre skorumpovaného exprimátora Vardana Gukasiana, ktorý len v súvislosti so zmenou volebného práva kandidoval so svojím kriminálnym klanom pod značkou komunistickej strany a ktorý raz žiadal nie iba vyhnať transsexuálov z Arménska, no aj ich „upáliť zaživa“.

Leninakančania – tí starší zo sovietskej generácie si stále nezvykli na nový názov Gjumri – vlastne nemajú dôvod milovať Rusko.

Kto je najväčší nepriateľ Arménska: Azerbajdžan, Turecko a Rusko.

V roku 2015 tu vypukli protiruské výtržnosti: v jednu januárovú noc sa totiž vykradol mladý vojak z kasární, prebehol štyri kilometre cez mesto a vystrieľal svojím kalašnikovom spiacu sedemčlennú arménsku rodinu.

Ako dôvod uviedol, že sa mu chcelo piť.

Verejná mienka v celom Arménsku sa však obrátila proti Rusku aj preto, že tu umiestnené ruské jednotky nepohli ani prstom vo vojnách o Karabach v rokoch 2020 a 2023, ktoré Arméni prehrali.

Ani členstvo vo vojenskej aliancii ODKB vedenej Ruskom nebolo Arménom nič platné. 

V prieskume, ktorý vykonali zahraničné agentúry, Arméni takto odpovedali na otázku, kto je najväčší nepriateľ Arménska: 1. Azerbajdžan, 2. Turecko, 3. Rusko.

Biskup miestnej diecézy Arménskej apoštolskej cirkvi sedí v base, lebo pred súdom ani nepopieral, že vyzval proruských vodcov nacionalistickej arménskej opozície na štátny prevrat.

Nebol to jediný biskup, ktorý pohoršoval Arménov kšeftovaním s krvavými diamantmi z Afriky, neusporiadaným sexuálnym životom a väzbami na kremeľský režim.

Brat katolikosa, teda duchovného vodcu Arménskej apoštolskej cirkvi, je arcibiskupom arménskej cirkvi v Rusku a nedávno dostal od Putina vysoké vyznamenanie.

Napriek tomu všetkému získal znovuzrodený komunista Gukasian v apríli spolu so stranami skorumpovaných proruských vodcov jerevanskej opozície väčšinu mandátov v mestskom zastupiteľstve Gjumri.

Staronový primátor rýchlo ukázal, čo je zač.

Keďže ho protikorupčné orgány odpočúvali, ako si telefonicky pýtal úplatky, bol v októbri zatknutý. Potom asi päťsto ľudí vedených jeho prasynovcom Gevorgom Gukasianom chcelo pred radnicou násilím zabrániť jeho zatknutiu. Bol teda zatknutý aj prasynovec a podstatná časť celej komunisticko-nacionalistickej čvargy.

Barsegian tvrdí, že až polovica voličov je v Gjumri proeurópska.

Dnes ráno som navštívil lídra Euroaliancie. Levon Barsegian je starý harcovník. Novinár, šéfredaktor pohasnutného mesačníka, celoživotný aktivista za slobodu slova, právny štát a demokratické hodnoty západného strihu.

Financuje to peniazmi z EÚ a – pred druhou Trumpovou vládou – mal zdroje aj z USAID.

Bol jedným z vodcov arménskej „zamatovej revolúcie“ v roku 2018. S premiérom Nikolom Pašinjanom sa dobre pozná. Vyčíta mu „mnoho chýb“, napríklad ťaženie proti osobe katolikosa, no vylučuje, že by sa opatrne prozápadný Pašinjan vrhol na autoritarizmus.

„To nemá v povahe, je ako-tak demokratom a my by sme to ani nedovolili.“

Barsegian si našu Európu trošku idealizuje: keď mi rozprával, že z dvanástich mladých učiteliek, ktoré sa oprávnene sťažovali na mzdovú diskrimináciu zo strany riaditeľky, jedenásť napokon nenašlo odvahu, aby verejne prehovorilo. Bol presvedčený, že u nás by tú odvahu našli.

To si nie som istý, vo Švédsku určite áno, v Rakúsku asi len časť a na Slovensku… neviem.

Zaslúžilý novinár Barsegian sa môže pochváliť nejakými úspechmi: na jar napríklad dosiahol celoarménskou proeurópskou petíciou, ktorú podpísalo 60-tisíc ľudí, že Pašinjanova strana schválila zákon pozostávajúci iba z jednej vety: „Arménska republika začína proces vstupu do Európskej únie.“

Nič konkrétne z toho ešte nevyplývalo, ale zákon jestvuje.

Barsegian tvrdí, že až polovica voličov je aj v Gjumri proeurópska.

V niečom mohol mať pravdu: v Gjumri síce takmer všetci rozprávajú plynule po rusky, no aj tu vládne globalizovaná hipsterská angličtina.

Dokonca v bare Rasputin – malej útulnej obývačke v polosuteréne s pôsobivo hrôzostrašnými portrétmi Rasputina – nie sú žiadne nadpisy v ruštine a hrá anglická hudba.

Opýtal som sa ho, či sa rozprával s ľuďmi zrozumiteľným jazykom.

No Barsegian – jediný Armén, ktorý sa chce so mnou rozprávať po anglicky a nie po rusky – tvrdí: „Everyone is dreaming for EU.“

A ešte dodá, že v Leninakane je „maximálne 25 percent ľudí naozaj proruských“.

Urobil som potom niečo škaredé – napísal som na papier jeho volebný výsledok: 4,45 percenta.

On na to: „Ten výsledok ma neprekvapil.“ Mal veľa vysvetlení. Napríklad že Euroaliancia ako jediná strana neprišla so žiadnou populistickou požiadavkou.

Keďže som postrehol jeho miestami „mimovládkovú“ angličtinu – gender issues, awareness rising –, opýtal som sa ho, či sa rozprával s ľuďmi zrozumiteľným jazykom.

„Ale áno, v kampani som sa určite nevyjadroval ako akademik, rozprával som sa s ľuďmi dokonca v miestnom dialekte.“

Celkovo tri hodiny mi rozprával o chýbajúcej mediálnej gramotnosti, o kupčení s hlasmi z ukradnutých peňazí, o strachu „sovietskeho človeka“, že sa Gukasian po návrate k moci vypomstí všetkým, ktorí sa postavili proti nemu, a napokon o elementárnej biede.

To všetko beriem.

Sám mám rád ruštinu, ruská hudba mi v Leninakane chýba.

Dobre poznáme ten koktail aj z iných postkomunistických krajín.

Keďže som aj na Slovensku spoznal proruských ľudí s bdelou mysľou a čistým srdcom, spoznám takých asi aj v Arménsku.

Toto ma trápi.

Kto má oči, aby videl, a kto má uši, aby počul, ten vníma, že ruská vojna proti Ukrajine sa stáva čoraz zločinnejšou: napríklad už dve správy OSN potvrdili, že ruskí piloti dronov úmyselne zostreľujú ukrajinských civilistov – zrejme to najnovšie patrí k výcviku budúcich pilotov.

Rozumiem, ak má niekto rád ruskú kultúru.

Sám mám rád ruštinu, ruská hudba mi v Leninakane chýba.

Ale nikdy nepochopím, ako môže byť niekto za takýto štát.