Jezuiti, zakladatelia rádov a šľachtici ako tvorcovia hudby 16. storočia

Jezuiti, zakladatelia rádov a šľachtici ako tvorcovia hudby 16. storočia

Ilustračné foto: kug.ac.at

V živej atmosfére raného novoveku sa hľadali nové smery a otvárali nové cesty, no bez popierania bohatej tradície katolicizmu.

Kresťanstvo bolo v 16. storočí veľmi hudobným prostredím. Každá z „nových“ protestantských konfesií rozvíjala vlastný repertoár a štýl spoločného spevu, „stará“ katolícka cirkev obnovovala svoje tradície, ktorých hodnotu potvrdil Tridentský koncil, a to bez obmedzenia akéhokoľvek experimentovania u umelcov a pastorov. Hudobná skúsenosť katolíkov 16. storočia bola taká rozmanitá, ako len mohla byť.

V tomto storočí sa založili nové rehoľné rády. Svätý Ignác z Loyoly zhromaždil prvých členov Spoločnosti Ježišovej (jezuitov), a keďže sám bol veľkým milovníkom hudby, bol najprv veľmi obozretný vo veci časovo náročného hudobného uctievania, ktoré by jeho žiakov mohlo odrádzať od kázania. Dokonca mal s pápežom o tejto téme tvrdú diskusiu.

Pápež trval na tom, že všetky Bohu zasvätené osoby musia spievať celú liturgiu hodín (pravidelná oficiálna modlitba dňa), kým podľa Ignáca to platilo len pre mníchov a mníšky. Tvrdil, že členovia jeho spoločenstva neboli mníchmi, a preto by im mala postačovať hovorená liturgia. Nakoniec sa našiel kompromis: prví jezuiti liturgiu hodín spievali, no jej rýchlejšiu a jednoduchšiu verziu, tzv. fauxbourdon.

Jezuiti v Európe organizovali nádherné divadelné predstavenia s hudbou, ktorá údajne tak dojala poslucháčov, že mnohí z nich konvertovali. Zdieľať

Spoločnosť Ježišova bola napriek tomu v podpore hudobných aktivít veľmi aktívna, najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí navštevovali jej školy v Európe a iných krajinách. Jezuiti v Európe organizovali nádherné divadelné predstavenia s hudbou, ktorá údajne tak dojala poslucháčov, že mnohí z nich konvertovali.

Viacero dojímavých správ sa zachovalo aj z misií v Ázii a oboch Amerikách, ako aj v odľahlých vidieckych oblastiach Európy. Hudbu tu jezuiti používali, keď deti a ich rodičov učili katechizmus. Mnoho matiek dojalo k slzám, keď sa spolu s mládežou mohli naučiť spievať modlitby. Misionári cez dediny zvykli prechádzať so zvonmi a spevom a takto zhromažďovali svojich žiakov, ktorí s nadšením načúvali spievanému Krédu alebo Modlitbe Pána a radi ich opakovali. Niekedy sa takéto modlitby pripomenuli v úplne odlišných situáciách, pri ktorých výučbu slávnostného katechizmu brutálne nahradilo násilie mučeníctva: napríklad detskí japonskí mučeníci, kým ich pribíjali na kríž, radostne spievali Laudate pueri (zjednodušená verzia, ktorú spievali najradšej, je tu, iná zložená Palestrinom je tu).

Filip Neri a zrodenie oratória

Ďalší zakladateľ náboženského rádu svätý Filip Neri bol vášnivým milovníkom hudby a pri šírení evanjelia ju veľmi umne používal. Jeho „oratóriá“, ktoré boli síce priestorom pridruženým ku kostolom, no aj odlišným od nich, navštevovali ľudia zo všetkých kútov spoločnosti. Spoločne spievali krásne chvály a vytvorili hranú liturgiu s hudbou. Boli predchodcom „oratorios“, hudobného žánru, ktorého najznámejším príkladom je asi Handelov Mesiáš, no jeho korene sa nachádzajú práve v Neriho rímskych oratóriách.

Kým sa dvaja z najväčších katolíckych reformátorov 16. storočia tak zaujímali o hudbu, podobne na tom boli aj ďalší, ktorí náboženské spoločnosti nezaložili, no ich osobnosti zanechali v potridentskej cirkvi silné stopy. Dvaja Boromejskí kardináli – svätý Karol a jeho bratranec Federico sa veľmi zaujímali o liturgickú hudbu. Karol najal niekoľko najlepších hudobníkov tej doby a povzbudil ich k napísaniu takého zhudobnenia katolíckej liturgie, aby sa slová dali zreteľne počuť a pochopiť. Hoci takéto usmernenie nepochádzalo z koncilu, zrozumiteľnosť považoval Boromejský za kľúčovú vec. Omše skladateľov, ktorí s ním v Miláne spolupracovali, nesú názov ako „v súlade s nariadeniami koncilu“ a predstavujú umelecké stvárnenie tohto pokoncilového záujmu.

Pravdepodobne bližší k aktuálnym nariadeniam koncilu bol postoj Federica Boromejského, ktorého naliehavým cieľom bolo podporiť zbožnosť jemu zvereného stáda. Zbožnosť sa stala jednou z ústredných otázok náboženskej úcty a spirituality ako v katolíckej cirkvi, tak aj v mnohých protestantských spoločenstvách. Federico podporoval hudbu ako prostriedok na dosiahnutie hlbšieho mystického pochopenia viery. Spievaním chvál mohli byť veriaci viac pritiahnutí k Bohu citlivým, no silným spôsobom.

Scéna z talianskeho filmu Filip Neri z roku 1983. 

Nový liturgický obrad vojvodu z Mantuvy

Reforma katolíckej hudby sa však netýkala len kňazov a kardinálov, zaujímalo sa o to aj veľké množstvo laikov. Medzi nich patril aj vojvoda z Mantuvy, mocný aristokrat, ktorý postavil nádhernú „kaplnku“ (ktorá je v skutočnosti veľkou bazilikou) zasvätenú svätej Barbare. Chcel, aby sa z jeho kaplnky stala pochodeň katolíckej reformácie, a chápal, že pre tento cieľ je nevyhnutná správna hudobná liturgia. Spolu so svojimi hudobníkmi a kňazmi preto vytvoril nový obrad špecifický pre kaplnku.

Pápež požiadal Palestrinu a Zoila o prepracovanie spevu cantus planus, kým Victoria, Lasso, Guerrero a mnohí ďalší dávali hlbokému mysticizmu a zbožnosti potridentského katolicizmu hudobný tvar. Zdieľať

Z jedného z mála nariadení, ktoré koncil zaviedol v oblasti hudby, vznikla pre vojvodu menšia ťažkosť: rímsky obrad mal byť prijatý všade, kde sa lokálny obrad nepraktizoval viac ako aspoň dvesto rokov. Pre svoj nový obrad hľadal uznanie, ale bolo to komplikované. Jeho argumentom bolo, že nový obrad by mohol získať „skorý“ súhlas, ktorý by bol len antedatovaný o dvesto rokov a udelený by bol neskôr...

Taká zaujímavá iniciatíva, ako bola vojvodova, je svedectvom o atmosfére, v akej sa hľadali nové smery a otvárali nové cesty, no bez popierania bohatej tradície katolicizmu. Niekoľko najväčších katolíckych skladateľov tej doby sa veľmi angažovalo v hudobnej reforme: pápež požiadal Palestrinu a Zoila o prepracovanie spevu cantus planus, kým Victoria, Lasso, Guerrero a mnohí ďalší dávali hlbokému mysticizmu a zbožnosti potridentského katolicizmu hudobný tvar.

Niektorí z nich zložili diela pre viaceré kresťanské konfesie. Odlišné rysy konfesionálnej hudby boli niekedy naozaj zatienené podobnosťou mnohých ich rysov.

Chiara Bertoglio
Autorka je hudobníčka, muzikologička a teologička. Obzvlášť sa zaujíma o vzťahy medzi hudbou a kresťanskou vierou, o ktorých napísala niekoľko kníh.

Pôvodný text: Jesuits, founders and dukes in the shaping of post-Tridentine musicUverejnené so súhlasom Mercatornet.com, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo