Ako sa žije v Turíne v časoch koronavírusu

„Neskutočné mesto.“ Týmito slovami opísal T. S. Eliot mesto Londýn tesne po prvej svetovej vojne vo svojej slávnej básni „The Waste Land“. Podobne neskutočne vyzerá v súčasných dňoch moje mesto Turín.

Pred týždňom sme žili svoj zvyčajný život s pracovnými povinnosťami a stretnutiami. Dnes zažívame úplne cudziu atmosféru.

Trochu sa to podobá na obdobie v strede augusta, keď na ulici nikoho nevídate, všetko je zavreté a akoby sa zastavil čas. Chýba však letná ľahkosť, povedomie, že ste na dovolenke alebo sa na ňu chystáte. Akoby v našich životoch niekto zapol tlačidlo „pauza“.

Včera boli zrušené aj bohoslužby. Denne zvyknem chodiť na omšu, no teraz sa už nikde nekoná. Dokonca aj pohreby a (zriedkavejšie) svadby sa musia sláviť v súkromí za účasti iba najbližšej rodiny, bez priateľov a známych.Zdieľať

V piatok sa u nás a na polostrove začali objavovať prvé prípady COVID-19. V nedeľu bolo oznámené, že školy, univerzity a konzervatórium, na ktorom vyučujem, budú po celý týždeň zatvorené. Veľa ľudí si už na Mardi Gras (utorok pred Popolcovou stredou, keď sa končí fašiangové obdobie a vo viacerých európskych krajinách sa konajú karnevaly, pozn. prekl.) naplánovalo dovolenky, takže najprv to ani čudne nepôsobilo. No keď Mardi Gras uplynul a na uliciach sa namiesto karnevalových masiek objavili tie ochranné zdravotnícke, rozdiel sme si uvedomili definitívne.

Na svojich prechádzkach po okolí stretávam veľmi málo ľudí. Bolo to tak aj včera, keď bolo veľmi teplé počasie, obloha bola jasná a začali kvitnúť prvé jarné kvety. Ulice sú takmer prázdne, prejde po nich asi len štvrtina áut oproti tomu, čo zvyčajne zazriete v pracovných dňoch. Supermarkety čelia systematickým útokom ľudí kupujúcich antiseptické gély, mydlo (!) a, samozrejme, tony cestovín – akoby ich priemerný Talian aj bez toho nemal doma niekoľko ton, pre každý prípad.

Včera boli zrušené aj bohoslužby. Denne zvyknem chodiť na omšu, no teraz sa už nikde nekoná. Dokonca aj pohreby a (zriedkavejšie) svadby sa musia sláviť v súkromí za účasti iba najbližšej rodiny, bez priateľov a známych. Dnes bola Popolcová streda a pokiaľ si pamätám, bolo to prvýkrát v mojom živote, keď som ju neslávila v kostole. Spolu so svojou mamou som sledovala omšu vysielanú na facebooku, bola to krásna a dojímavá chvíľa, svojím spôsobom.

V ďalších častiach Talianska je situácia omnoho horšia. Obyvatelia obcí, v ktorých sa infekcia, ako sa zdá, objavila najprv, nemôžu opustiť „červenú zónu“, pričom hranice týchto oblastí kontroluje polícia a armáda.

Obyvatelia obcí, v ktorých sa infekcia, ako sa zdá, objavila najprv, nemôžu opustiť „červenú zónu“, pričom hranice týchto oblastí kontroluje polícia a armáda.Zdieľať

Život v južnom Taliansku, naopak, pokračuje zvyčajným tempom, čím sa vytvorila akási brázda medzi dvoma polovicami nášho polostrova.

Negatívom na ochorení, akým je napríklad to spôsobené koronavírusom, je, že (aspoň podľa môjho názoru) nevytvára solidaritu alebo tesnejšie putá, ale ľudí skôr rozdeľuje. Človek je vedený k tomu, aby svojho suseda alebo susedu pokladal za potenciálneho nositeľa nákazy, ktorý môže (samozrejme, neúmyselne) ohrozovať naše rodiny či samotné naše životy. Chýbajú nám silné objatia, na ktoré sme my Taliani zvyknutí, srdečné stretnutia s priateľmi, bezstarostné radosti spoločenského života.

To všetko sa, samozrejme, vráti a naša nádherná krajina očakáva všetkých tých, ktorí by radi zakúsili živý zázrak: naše nádherné umenie, krásnu prírodu, delikátnu kuchyňu a srdečných ľudí.

No práve teraz sa cítime veľmi osamelí.

Pôvodný text: Living in an unreal city, thanks to coronavirus. Uverejnené v spolupráci s Mercatornet.com, preložil L. Obšitník.