Kennedy a jeho katolicizmus

John Fitzgerald Kennedy sa narodil 29. mája 1917 do írskej katolíckej rodiny v americkom meste Brooklyn v štáte Massachussets. Hoci bola rodina Kennedyovcov už v tom čase prominentným klanom, ktorého vplyv siahal ďaleko za hranice Massachussets, z pohľadu írskeho prisťahovalectva a katolíckeho náboženstva išlo o veľkú výnimku.

Spojené štáty americké boli založené v roku 1776 ako protestantská republika – akási protiváha európskych (najmä katolíckych) kráľovstiev. Pápež bol vnímaný ako akýsi monarcha a už to samo osebe pôsobilo v USA ako červené súkno. Americká občianska trieda skratkovo nazvaná WASP (white anglo-saxon protestants – bieli anglo-saskí protestanti), ktorá v USA vždy vládla, videla svoje liberálno-demokratické štátne usporiadanie ako dcéru protestantského náboženstva a podľa toho sa k nenávideným „pápežencom“ (angl. „papists“) správala. V polovici 19. storočia však začali USA masovo prijímať aj imigrantov z katolíckych krajín, ako bolo napríklad Taliansko, Írsko či Habsburská monarchia. Od tohto okamihu začalo percento katolíkov v krajine stúpať a tento trend so sebou priniesol aj dva neočakávané efekty: nenávisť zo strany istej skupiny pôvodného protestantského obyvateľstva a narastajúci politický vplyv.

Nevraživosť protestantského obyvateľstva k novoprišelcom zo zväčša katolíckych krajín mala dve roviny: jednak vyššie vysvetlenú náboženskú a jednak sociálnu rovinu.Zdieľať

Nevraživosť protestantského obyvateľstva k novoprišelcom zo zväčša katolíckych krajín mala dve roviny: jednak vyššie vysvetlenú náboženskú a jednak sociálnu rovinu. Zo sociálnej roviny hľadeli uhladení a v spôsoboch puritánski potomkovia Angličanov, Nemcov či Švédov na Talianov, Írov či Poliakov ako na „špinavých a nemorálnych“. Nemorálnych preto, lebo chudobní robotníci museli väčšinou bývať viacerí pod jednou strechou, kde sa o nich starala jedna-dve domáce. Rôzne nepravdivé (alebo polopravdivé) fámy v takom prípade na seba nenechávali dlho čakať.

V tomto období vzniklo v Amerike politické hnutie s názvom „Know Nothing“, ktoré bolo otvorene protikatolícke a protiimigračné. Členovia hnutia šírili fámy, že katolíci chystajú ozbrojený štátny prevrat a na tento účel tajne hromadia zbrane. Medzi obyvateľstvom sa šírili rôzne letáky s fantastickými správami o tom, ako katolíci unášajú deti či vykonávajú satanské rituály. Nejeden Američan veril tomu, že zabitie Lincolna bolo dielom jezuitských sprisahancov. Na „Know Nothing“ nadviazal v 20. rokoch 20. storočia Ku Klux Klan. Medzi hlavné idey klanu patrila okrem „ochrany bielych obyvateľov“ aj „ochrana protestantského náboženstva“. Jeho členovia zavraždili hneď niekoľko katolíckych duchovných. Silné protikatolícke nálady v americkej spoločnosti skončili až s Kennedyho inauguráciou za prezidenta v roku 1961.

Kennedy a náboženstvo

Rodina Johna Kennedyho navonok predstavovala katolícky ideál. Otec bol úspešný bankár a podnikateľ, zatiaľ čo matka sa starala o mnohopočetnú rodinu a bola stredobodom jej náboženského a morálneho života. Joseph a Rose Kennedyovci mali deväť detí. Budúci prezident bol druhým najstarším synom. Rodinná pohoda však bola len zdanlivá. Joseph Kennedy bol totiž nenapraviteľný sukničkár. Rose však bola žena úprimne veriaca a svojmu manželovi plne oddaná. Možno to bol práve život rodičov, ktorý z ich syna Johna urobil zvláštnu, akoby rozpoltenú osobnosť.

John F. Kennedy už od útleho detstva prejavoval zvláštnu fascináciu náboženstvom. Otec rodiny býval často na cestách, deti navštevovali súkromné a sekulárne školy, a tak sa o ich duše starala ich matka, ktorá bola  nezvyčajne zbožná. Sám John len zriedka vynechával nedeľné omše, a to aj ako prezident. Ako hlava štátu navštevoval kostol Trinity v centre Washingtonu, D. C. Dokonca chodieval v nedeľu na omšu, aj keď bol práve na početných zahraničných cestách. U jeho protestantských podriadených vyvolávalo údiv aj to, že v piatok nejedával mäso a – najmä v čase úzkosti – sa zvykol osamote modlievať.

Stretnutie JFK a pápeža Pavla VI.

Dnešní historici sa nevedia zhodnúť na tom, či boli tieto prejavy zbožnosti úprimné alebo šlo len o akúsi hranú fasádu. Kennedyovci si vždy zakladali na svojej írskej identite a Katolícka cirkev bola jedným z hlavných pilierov tejto identity. Navyše, v čase zostrenej studenej vojny sa očakávalo, že prezident USA bude pravidelne navštevovať kresťanské chrámy a prejavovať náboženské cítenie, čo malo slúžiť ako jasné vydefinovanie sa oproti „bezbožnému ZSSR“ („godless USSR“). Tak či onak, katolícke náboženstvo Kennedymu v prezidentskej kampani viac uškodilo, ako pomohlo.

Katolíci sa politicky vždy združovali pod hlavičkou Demokratickej strany, ako tej, ktorá háji práva „slabých a utlačovaných“. Prvým katolíckym kandidátom, ktorý sa dostal do priameho boja o Biely dom, bol v roku 1928 demokrat Al Smith. Zdvihla sa však proti nemu masová hystéria hnaná najmä obavami z jeho náboženstva. Al Smith napokon získal iba osem štátov, zatiaľ čo jeho súper, republikán Herber Hoover, štyridsať. Bola to jedna z najzdrvujúcejších porážok v celých dejinách amerického volebného systému.

Keď v roku 1960 započal svoju cestu do sídla prezidenta Kennedy, zdvihla sa obdobná vlna nenávisti a strachu. Boli to najmä protestantskí duchovní, ktorí započali otvorenú vojnu proti „pápežencovi“. Celý juh USA sa dostal do varu násilností, ulice zdobili plagáty s výzvami, aby sa ľud postavil proti predaniu krajiny Rímu. „No Pope in the White House!“ bolo neoficiálne heslo šírené všetkými možnými komunikačnými kanálmi. Dokonca ani Johnov otec neveril, že má jeho syn vôbec nejakú šancu stať sa prezidentom. Kennedy však učinil šikovný ťah, ktorý mu kandidatúru de facto zachránil: predniesol reč pred vybranými protestantskými duchovnými v počte asi 400 a všetko prenášali kamery naživo. JFK otvorene vyhlásil, že je kandidátom Demokratickej strany, a nie Ríma a že sa podľa toho aj bude správať. Nasledovalo množstvo štipľavých otázok, na ktoré Kennedy s chladnou hlavou odpovedal. Asi po dvoch hodinách debaty mu protestantskí duchovní postojačky tlieskali.

Kennedyho ťah bol správny nielen z politického, ale aj morálneho hľadiska: uchádzal sa o post hlavy krajiny, ktorá bola nábožensky veľmi diferencovaná a nebolo by správne niekomu vnucovať vlastné názory z pozície sily a moci, zvlášť keď bol do úradu zvolený aj nekatolíkmi. Avšak, bohužiaľ, nakoniec u neho úplne prevážili „demokratické (tzn. antináboženské) princípy“, čo je jav, ktorý u katolíckych členov tejto strany postupne prerástol až do absurdných rozmerov.

John a jeho ženy

V roku 1953 sa John Kennedy oženil s pôvabnou a vznešenou novinárkou Washington Times-Heraldu, dcérou NewYorského makléra, Jacqueline Bouvierovou. Do akej miery vedela o Kennedyho odvrátenej stránke v čase ich sobáša, sa už nikdy nedozvieme. Pretože JFK bol taký milovník žien, že istý čas táto zábavka ohrozovala samotné jeho prezidentovanie.

Už na univerzite bol John známy svojimi záletmi. Či šlo o dcéry prominentných obyvateľov Ameriky, alebo lacné prostitútky, nemohol odolať žiadnej. Prvé problémy s jeho „záľubou“ prišli ešte počas 2. svetovej vojny, keď si začal milostný románik s istou Ingou Arvadovou, dánskou novinárkou a obhajkyňou nacizmu, ktorá figurovala v zoznamoch FBI ako nastrčený nemecký špión. Jeho romániky pokračovali aj po vstupe do politiky a, bohužiaľ, aj po jeho svadbe s Jackie. Medzi jeho milenky mala patriť aj slávna Marilyn Monroe. Skutočné problémy však prišli s menej známou tváričkou. Patrila Mimi Alfordovej, ktorá v tom čase mala devätnásť (v Amerike sa človek považuje za dospelého až vo veku 21 rokov) a v Bielom dome pracovala ako stážistka. Románik prerástol do takých problémov a trápnych situácií, že sa do celej záležitosti vložila až tajná služba a Mimi decentne upratala nabok, čo najďalej od prezidenta. Týmto sa jeho „kamarátstva“ so sekretárkami zďaleka neskončili.

Akoby sa snažil tento rodinný klan vždy ísť s dobou alebo ako ich strana píska. A to bez najmenšieho odporu či vyjadrenia nesúhlasu.Zdieľať

Larry Newman, bývalý Kennedyho osobný strážca, sa pre magazín Forbes rozrozprával o pomeroch v Bielom dome. „Boli ste na najutajovanejšej akcii v rámci tajných a vašou úlohou bolo dozerať na výťah či dvere, pretože za nimi bol prezident s dvoma spoločníčkami... vaši blízki si zatiaľ mysleli, že nasadzujete svoj život, zatiaľ čo vy ste dávali pozor, aby prezident nebol vyrušovaný pri svojich radovánkach.“ Ochranka medzi sebou vtipkovala o tom, kto pôjde svedčiť pred súd v prípade, že Kennedyho jedna z jeho spoločníčok náhodou zabije, lebo nikto iný o týchto veciach nič netušil a na verejnosti by to spôsobilo škandál nepredstaviteľných rozmerov.

Znie to neuveriteľne, ale počas Johnovho života vedelo o jeho odvrátenej stránke skutočne len minimum najbližších spolupracovníkov. Aj samotné sekretárky si medzi sebou len šuškali to, o čom sa domnievali. A noviny si v tom čase skrátka nedovoľovali tak zasahovať do súkromia politikov, aby písali o ich mimomanželských aférach.

Kennedyho domáca politika

JFK vládol iba nejakých 1 000 dní, no bolo to obdobie hektické a dôležité. Jeho zahraničná politika je dobre známa, zvládol Kubánsku krízu a priviedol Chruščova k tomu, aby svoje rakety zase pekne stiahol za železnú oponu. Čo je však menej známe, je Kennedyho domáca politika; respektíve jeho názory na hraničné sociálne témy, ktoré rezonujú dodnes.

V roku 1963 sa postaral o zákon o základných slobodách. O jeho schválenie kongresom sa zaslúžil po Kennedyho smrti Lyndon Johnson. Tento zákon je známy najmä tým, že zrovnoprávňoval Afroameričanov s bielymi obyvateľmi štátu. Do zákona však bola na poslednú chvíľu pridaná nenápadná zmienka o zákaze diskriminácie na základe pohlavia. A bola to práve táto zmienka, ktorá poslúžila americkým súdom na prijatie rozhodnutia o zákaze diskriminácie homosexuálnych párov. Odtiaľ viedol už len krôčik k povoleniu manželských zväzkov či adopcii detí ľuďmi z LGBT komunity. Je pravdou, že Kennedyovci 60. rokov (JFK a jeho mladší brat Bob) tento zákon takto nezamýšľali. Ale pravdou je tiež to, že kennedyovská politická dynastia 90. rokov a neskorších časov (Tedy Kennedy) už s tým nemala žiaden problém. Akoby sa snažil tento rodinný klan vždy ísť s dobou alebo ako ich (ľavicová) strana píska. A to bez najmenšieho odporu či vyjadrenia nesúhlasu.

Podobne je to aj s ďalšou veľkou témou dneška, a síce potratmi. V 60. rokoch bol potrat v americkej spoločnosti považovaný za vraždu, hoci v ZSSR to bola bežná vec už od uchopenia moci boľševikmi v roku 1917. V roku 1963 sa Kennedyho liberálni novinári pýtali, či by podporil americké financovanie globálneho výskumu kontroly pôrodnosti. Mala to byť akási prípravka na bezpečný potratový systém. Prezident odpovedal: „Ak máte na mysli, či môžeme urobiť viac, či by sme mali lepšie poznať reprodukčný cyklus a potom tieto informácie zdieľať zo svetom, aby sa každý vedel rozhodnúť podľa svojho vlastného uváženia, tak si myslím, že je to vec, ktorú by sme mali podporiť.“

Samozrejme, Kennedy žiadne praktické kroky v tejto oblasti neučinil, ale demokrati, ktorí prišli po ňom, sa na tieto slová neskôr odvolávali stále dookola. Možno by sa JFK postavil proti rozšíreniu vedeckého výskumu tejto oblasti na praktickú oblasť potratov. To sa nikdy nedozvieme.

Avšak po voľbe republikánskeho kandidáta Richarda Nixona za prezidenta v roku 1968 vyplávala na povrch obrovská nespokojnosť národa s dovtedajšou vládou, ktorú reprezentovali Kennedy a po ňom Johnson, jeho pôvodný viceprezident. Historici sa zhodujú, že Nixon vyhral, aby ukončil demokratmi započatú Vietnamskú vojnu a konečne nastolil právo a poriadok vo veľkých amerických mestách zmietaných rasovými nepokojmi po prijatí zákona o základných slobodách.

Aký teda JFK naozaj bol? Hovorí sa o ňom, že to bol človek, ktorý dobre poznal desatoro, ale nebál sa pár tých prikázaní porušiť. V jednej biografii je nazvaný Mr. Sobotná noc pre svoje časté zálety a Mr. Nedeľné ráno pre to, že dodržiaval všetky nedele, sviatky a prikázania, aj keď nemusel. Taký „dobrák, aj keď nie tak úplne“. V 20. storočí to možno pôsobilo trochu podarene. Dnes sa skôr zdá, že bol prototypom moderného katolíckeho liberálneho politika, akým je napríklad kanadský premiér Justin Trudeau, ktorý v sobotu stojí na čele dúhového pochodu LGBT a v nedeľu zas v rade na prijímanie v ottavskej katedrále. Alebo iný demokrat, Tim Caine, kandidát na viceprezidenta USA, ktorý sa v predvolebnej debate chválil, ako pomáhal jezuitom v krajinách tretieho sveta, aby týždeň po voľbách sobášil postarší lesbický pár.

Foto: Flickr.com, Wikimedia