Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. júl 2020

História

Veľká námorná bitka pri Lepante

Ako prebiehala legendárna bitka medzi kresťanskou flotilou Svätej ligy admirála dona Juana a flotilou moslimského veliteľa Ali Pašu.

Veľká námorná bitka pri Lepante

Foto: wikimedia.org

7. januára 1566 sa ulicami Ríma rozšírilo známe heslo: „Habemus Papam!“ – „Máme pápeža!“ Na trón zasadol Antonio Michele Ghislieri, ktorý prijal meno Pius V. Antonio už vo svojich 14 rokoch vstúpil k dominikánom, ktorí mu poskytli to najlepšie možné vzdelanie. Dvadsať rokov po svojom vysvätení za kňaza prijal biskupskú berlu. To bolo v roku 1556. O rok neskôr sa stal kardinálom.

Antonio bol ako dominikán známy svojou prísnosťou. Jeho časy bol časmi značného úpadku morálky a disciplíny, takže jeho primárnou úlohou bolo dávať do poriadku rôzne neduhy, ktoré sa v cirkvi v dôsledku slabej disciplíny rozmohli. Dbal na striktné dodržiavanie pôstov, pokání, dlhé nočné meditácie či dlhé pešie púte k svätým miestam. Modlitba sv. ruženca a pravidelné zasväcovanie sa Panne Márii boli u neho absolútnu povinnosťou. Vo všetkých týchto veciach šiel novicom osobne príkladom. O Antoniovi sa čoskoro začalo šuškať ako o žijúcom svätcovi a stal sa známym ďaleko za múrmi kláštora, v ktorom žil.

Jeho doba nebola len úpadkovou; bola to doba, keď sa zo severských krajín na juh Európy začali tiež agresívne šíriť rôzne protestantské hnutia, proti ktorým bolo taktiež treba zvádzať tuhý boj. Takže už od samého počiatku svojho „profesijného“ života to bol muž neustále s niečím konfrontovaný.

V januári 1556 sa teda stal novým pápežom a už od začiatku bolo jasné, že to bude pápež konfrontácie. Jeho najväčšími nepriateľmi sa však, možno trochu paradoxne, nestali vlastné katolícke neduhy či protestanti, ale stále sa rozmáhajúca moslimská hrozba.

Založenie Svätej ligy

Na samom konci 13. storočia založil Osman I., líder tureckých kmeňov, Osmanskú ríšu – najdlhšie trvajúci a najväčší kalifát histórie. Osmanská ríša sa rýchlo rozrastala, obsadila Egypt, zabrala postupne všetky ostrovčeky v Egejskom mori a v roku 1453 prišiel jej najväčší úspech – dobytie Konštantínopolu. Ani tu sa však hladné turecké vojská nezastavili a nezadržateľne postupovali ďalej na sever – do srdca kresťanskej Európy. Keď však boli Osmani na vrchole síl, moci a chuti, prišli prvé nečakané porážky: pri Viedni v roku 1529 a absolútne šokujúci debakel na Malte v roku 1565. Osmanov tieto nečakané porážky hlboko deprimovali, na niečo obdobného neboli zvyknutí a ani sa nechystali zvykať si. Sultán Selim II. teda dočasu rozhodol o zmene stratégie – strednú Európu nechajú moslimovia zatiaľ tak a zamerajú sa na skutočne slabé miesto nepriateľa, ostrov Cyprus.

Cyprus už viac ako storočie bezpečne ovládala najväčšia európska námorná veľmoc – Benátky. Pôvodne využívali Benátčania ostrov ako akési prekladisko pri svojich obchodoch so štátmi nachádzajúcimi sa na území blízkeho východu. Cyprus si postupne privlastnili za prísľub, že ho budú zveľaďovať a chrániť.

Zväčšujúcej sa námornej sile ozrutnej Osmanskej ríše však už sami Benátčania nedokázali čeliť. Potrebovali pomoc. Keď už bolo jasné, že sa Cyprus dostáva do izolácie a je v priamom ohrození, obrátili sa na jediného človeka, ktorý im azda pomôcť mohol – pápeža Pia V. Jeho diplomatická situácia však bola rovnako zúfalá. Autorka A. T. Draneová vo svojej knihe Battle of Lepanto píše: „Piovo prezieravé oko dlho predvídalo nebezpečenstvo a (pápež) nešetril časom, aby pripravil potrebnú obranu. Avšak doba bola proti nemu. Taliansko bolo oslabené rokmi neúrody a hladom, francúzska vláda zas bola zamestnaná bojom s hugenotmi... a Anglicko vedené Alžbetou I. bolo – použijúc vyjadrenie zapisovateľa tej doby – ,pre Rím väčšou hrozbou ako Turci samotní‘.“ Pápež by bral pomoc nemeckého cisára (s ktorým bol Rím v dlhodobom konflikte), ruského cára, ba aj perzského šáha, avšak všetci sa nejako vyhovorili.

Pius teda ako základ pre novú Liga Sancta (Svätú ligu) použil loďstvo a vojakov Pápežského štátu. Pomaly sa k nemu pridali španielski Habsburgovci, ktorým mimo Španielska patril aj Neapol a Sicília a ktorých loďstvá mali byť do novej armády taktiež začlenené. Samozrejme, svoje lode poskytli aj Benátčania a k nim sa pridal po pápežovom naliehaní aj ich odveký súper z Janova. Bokom nechceli zostať ani Maltézski rytieri, uznávaní to bojovníci po tom, čo svoj ostrov dokázali ubrániť proti mnohopočetnej presile Turkov. K tomuto zoskupeniu pričlenili svoje lode aj ďalší panovníci menších katolíckych štátikov, ako boli Vojvodstvo Savojské či Vojvodstvo Parmské.

Pius V. Foto: Wikimedi.org

Hlavným bojovým plavidlom tej doby boli takzvané galéry. Boli to dlhé, úzke lode, z ktorých na obe strany trčali rady vesiel. Primárnou zbraňou lodí boli kanóny a bodec vpredu, ktorým narážali do nepriateľských lodí. Posádku tvorili okrem veslárov vojaci. Po náraze svojej lode do nepriateľskej sa snažili tú nepriateľskú dobyť. Najprv pálili z lukov/kuší/pušiek, potom tasili meče a pomocou lán a hákov sa snažili dostať na súperovu palubu.

Najmä z pohľadu Benátčanov nemalo ísť len o odveký súboj dvoch znepriatelených náboženstiev, ale veci boli, ako sa to často stáva, komplikovanejšie. Český autor Ľuboš Taraba vo svojej knihe „Bitva u Lepanta, 1571“ píše: „V Benátkach dobre vedeli, čo je v hre. Nejednalo sa len o Cyprus, ale aj Krétu a Korfu a s nimi o väčšinu obchodu s Východom a tiež o obilie... Stopäťdesiattisícové mesto malo problémy so zásobovaním, pretože obilia nebolo dosť...“

Pre Cyprus však už bolo neskoro. Selim II. v roku 1568 uzatvoril mierovú zmluvu s rakúskymi Habsburgovcami, ktorou sa zaručoval, že nebude viesť ďalšie útočné operácie proti severnému Uhorsku. Pobádaný svojím radcom, portugalským Židom Jozefom Nazim, ktorý dúfal, že sa stane kráľom Cypru, začal pripravovať veľkú námornú operáciu proti tomuto ostrovu. Selim zhromaždil flotilu 130 galér a 30-tisíc mužov k veslám, ktorú poslal do Stredozemného mora.

Lode pristáli bez akýchkoľvek prekážok v oblasti zvanej Salines 3. júla 1570 a tureckí vojaci sa odtiaľ vybrali na pochod k hlavnému mestu Cypru, Nikózii. Nikózia padla po pomerne slabom a bezzubom odpore, no jej obyvatelia boli Turkami aj tak zmasakrovaní.

Ostatné cyperské mestá, vidiac hrozivý osud Nikózie, sa radšej hneď vzdávali a Osmanom otvárali svoje brány bez pokusu o boj či aspoň zdržiavanie. Jedinou výnimkou bola Famagusta a tá veru dala votrelcovi poriadne zabrať. Napriek tomu, že Famagusta mala len zastaraný typ opevnení, jej veliteľ, benátsky dôstojník Marco Bragadin, využíval všetky dostupné prostriedky na boj proti nepriateľovi. Niekoľko mesiacov sa takto mesto statočne držalo zubami-nechtami voči strašnej presile.

Katolícke loďstvo

Nové „katolícke loďstvo“ sa zatiaľ nevedelo rozhodnúť, čo vlastne podnikne. Najmä španielsky kráľ Filip II. bol povestný svojou nerozhodnosťou a tá teraz gniavila celú flotilu kotviacu na spriatelenom Korfu a pripravenú vyraziť do boja brániť Cyprus.

Lode sa ku Cypru skutočne vydali, netušiac však, že ostrov už medzitým de facto padol a bránila sa už len posledná bašta – mestečko Famagusta. Túto informáciu sa Európania dozvedeli až po zajatí posádky jednej tureckej lode, ktorá náhodou číhala nablízku.

Nasledovali ďalšie hodiny ťažkej dilemy, čo teda teraz podniknúť. Velitelia katolíckej flotily sa medzi sebou pohádali. Najväčšia roztržka nastala medzi Gianandreom Doriom, kapitánom španielskeho kráľa, a pápežským admirálom Marcantoniom Colonnom. Doria oznámil, že sa otáča späť a predbežne pristane na Kréte. Colonna sa mu v tom snažil zabrániť, na čo mu Doria odvetil, že nepodlieha pápežovi, ale vláde v Madride. Španielske lode sa teda otočili a pápežským galéram dlho netrvalo, kým si uvedomili, že im v podstate neostáva nič iného, než urobiť to isté. Zatiaľ čo Doria dorazil na Krétu bez väčších problémov, lode spadajúce pod pápežského admirála sa dostali hneď do dvoch silných búrok. Niekoľko z nich sa potopilo a ďalšie zas boli ťažko poškodené. Taraba k tejto neslávnej epizóde dodáva: „Až začiatkom februára 1571 vošiel Colonna na vatikánske námestie pred rozostavanú Baziliku sv. Petra , aby zložil účty sklamanému Svätému otcovi, ktorého nepotešil ani stratou deviatich z dvanástich zapožičaných galér. Nepomohli ani Collonove výhovorky na to, že sa jednalo o staré a zle udržované lode... Prvý rok vojny s Osmanmi, ktorú si Pius V. tak želal, skončil pre kresťanský svet viac ako neslávne.“

Medzitým v Konštantínopole

Povzbudený sultán sa rozhodol vo svojej zatiaľ úspešnej dobyvačnej politike pokračovať aj naďalej a nariadil výstavbu ďalšej stovky vojnových lodí. Európanom táto skutočnosť neostala dlho utajená, keďže ich diplomati hlásili domov sultánove zvýšené požiadavky na jedlo a muníciu. Selim sa svojimi ambicióznymi plánmi veľmi ani netajil, valašskému kniežaťu Alessandrovi napísal, že má v úmysle „dobyť Korfu, potom sa vydáme dobyť sladké Benátky... a odtiaľ pôjdeme na Rím“. Toto bol však dlhodobý cieľ všetkých islamských dobyvateľov, takže to nikoho ani veľmi neprekvapovalo.

Pápež Pius V. medzitým robil všetko pre to, aby svoju rozhádanú alianciu udržal pokope. Bolo to práve vďaka jeho duchovnej autorite, ktorá dokázala zohriať kamenné srdcia kráľov a veľmožov, že sa mu podarilo alianciu nielenže založiť, ale po páde Cypru aj zachovať. Najväčšie problémy boli opäť so španielskym kráľom Filipom II., ktorý si chcel ponechať päťdesiat lodí ako poistku proti tuniským Maurom. Tieto plavidlá by, samozrejme, Katolíckej lige v jej boji proti Selimovi chýbali. Bol tu však aj ďalší problém, ktorému musel pápež čeliť: v prípade, že by Španieli odmietli poskytnúť dostatočné množstvo lodí, mohli by Benátčania s Turkami uzavrieť mier. Táto možnosť však čoskoro pominula, keďže Osmani požadovali od Benátčanov všetky ich dŕžavy v Stredozemnom mori, čo bolo pre mestský štát, samozrejme, neprijateľné.

Po páde Cypru sa novou hlavnou základňou pre boj s Osmanmi stal ostrov Korfu. Korfu však disponovalo len poškodenými benátskymi loďami (z nedávneho dobrodružstva) a bolo jasné, že sultán si naň bude skôr či neskôr robiť zálusk.

Podľa Pia však hlavným cieľom Svätej ligy nebolo len ochrániť Európu pred moslimskou inváziou, ale „ísť a dobyť Svätú zem, kde zomrel náš Spasiteľ“. Preto požadoval, aby sa do ligy zapojilo čo najviac krajín vrátane Nemecka, Poľska a Francúzska. Avšak Francúzi, tradiční odporcovia Habsburgovcov (španielskych aj rakúskych), robili diplomatickými cestami všetko preto to, aby Svätá liga nikdy ani nevznikla, nieto aby sa stali jej súčasťou.

Juan d’Austria

Pápež Pius V. vybral za veliteľa novej „katolíckej flotily“ ešte iba 25-ročného (!) nemanželského syna španielskeho kráľa a vtedy tiež nemeckého cisára Karla V., dona Juana d‘Austria. Pius však veľmi dobre vedel, čo robí.

Juan d’Austria sa narodil v bavorskom Regensburgu, no už vo svojich štyroch rokoch bol poslaný do Španielska na tajný pokyn svojho otca, ktorý sa však k nemu za života nikdy nepriznal. Urobil tak až v závete. Juan bol v novej krajine v opatere cisárskeho komorníka Louisa Quijada, ktorý sa stal aj jeho osobným učiteľom a ktorý chlapca postupne pripravoval na kariéru vojaka. Po otcovej smrti bol chlapec už oficiálne uznaný za člena habsburskej dynastie a od roku 1559 žil na dvore mladučkého španielskeho kráľa Filipa II., ktorý ho nazýval svojím „bratom“.

Juan d’Austria. Foto: Wikimedia.org

Juan mal mať pôvodne cirkevnú kariéru, ako to ustanovoval jeho otec v závete, avšak chlapca dlhodobo fascinovalo vojenské umenie. V roku 1565 utiekol z dvora, aby sa ako dobrovoľník pridal k španielskemu vojenskému kontingentu plaviacemu sa na pomoc Turkami obliehanej Malte. Nakoniec z barcelonského prístavu neodplával, no brat ho menoval admirálom svojho loďstva. 1. januára 1567 nariadila španielska vláda Maurom žijúcim v Grenade, aby sa zriekli svojho náboženstva a s ním spojených zvyklostí. Samozrejme, otvorená vzbura Maurov na seba nenechala dlho čakať a koncom roka už kráľ čelil otvorenému povstaniu, do ktorého sa proti nemu zapojilo viac ako dvesto miest. Filip menoval Juana za veliteľa kráľovského vojska.

Stále iba dvadsaťročný veliteľ pristál v Grenade v apríli 1569 a po usadení sa v oblasti ihneď prešiel do protiútoku. Oblasť Granady sa mu podarilo od šokovaného a zle pripraveného nepriateľa vyčistiť pomerne ľahko a keď sa ku Juanovi pridali ešte aj talianske oddiely, už sa jeho najväčším nepriateľom nestávali povstalci, ale rozloha územia, ktoré mal postupne od nich očistiť.

Skutočne tvrdým orechom sa ukázalo byť až opevnené a odhodlané mesto Galera, kam sa armáda – teraz pozostávajúca z 12-tisíc mužov – dostala v januári 1570. Generálnemu útoku predchádzala ťažká kanonáda a odpaľovanie častí muriva za pomoci strategicky uložených mín. 10. februára 1570 sa Juanove vojská rozbehli vpred a cez poškodené murivo sa bez väčších problémov do mesta dostali. Galera bola nielenže vyrabovaná, ale doslova zrovnaná so zemou; po niekoľkých dňoch posypali vojaci miestnu zem soľou, čo je odveký rituál prekliatia krajiny, aby sa v nej už nikto nikdy neusadil. Nejakých tritisíc obyvateľov bolo zabitých a ďalších štyritisíc predaných do otroctva.

Inzercia

Nasledovalo dobývanie ešte niekoľkých ďalších menších miest v oblasti, kým v máji 1570 nepodpísal Filip II. mier s El Habaquíim, vodcom jednej časti povstalcov. Začiatkom roka 1571 potom španielsky kráľ vydal dekrét, ktorý nariaďoval všetkým Maurom vyhnanie z Grenady. To platilo pre celé rodiny, na ženy a deti sa rovnako ohľad nebral.

Počas siahodlhých rokovaní o vzniku Svätej ligy bol Juan stále v Grenade, kde už sa ale len „čistili“ posledné malé ohniská odporu. Samozrejme, správa o neslávnom osude prvej námornej výpravy neunikla ani jemu.

Bitka pri Lepante

Don Juan sa 26. júla 1571 priplavil do Janova, odkiaľ sa mal ďalej presunúť na Sicíliu. V meste sa k nemu obyvateľstvo správalo doslova ako ku hrdinovi a jeden z tamojších obyvateľov, ktorý mal tu česť sa s ním stretnúť, napísal o Juanovi, že „doslova horí, aby vyhľadával boj“. Následne sa presunul do Ríma, kde sa mal stretnúť s pápežom Piom V. Ten mu povedal zaujímavé slová: „Karol V. vám dal život, ja vám dám slávu a veľkosť... Som si absolútne istý, že Turci nafúkaní na svoje víťazstvá vyzvú našu flotilu a Boh nám daruje víťazstvo.“ Nasledoval Juanov presun do Neapola, kde bol rovnako vítaný a oslavovaný ako na predošlých miestach. Autor Ľuboš Tabara píše: „Vo františkánskom kostole sv. Kláry (v Neapole) odovzdal (opát) Granvelle 14. augusta Juanovi ... pápežov dar – šesť metrov dlhú, do modra sfarbenú vlajku s ukrižovaným Ježišom a znakmi všetkých troch členov Svätej ligy.“

Proti sebe sa už čoskoro mali postaviť dve na tú dobu nevídané loďstvá. Katolícke, pozostávajúce z 300 lodí s 80 tisícmi mužov na palube, pričom 30-tisíc z nich boli vojaci. A potom osmanské, pozostávajúce dovedna až z takmer 400 lodí s 90 tisícmi mužov. Osmanských lodí bolo teda viac, no katolícke disponovali modernejšími delami, ktorých bolo viac ako u nepriateľa a boli aj väčšieho kalibru. Ďalšou výhodou boli aj nové kartáčové strely do diel – namiesto jednej veľkej železnej gule sa do dela natlačilo naraz niekoľko menších gúľ a šrapnelov, ktoré sa po vystrelení rozleteli do okolia a nepriateľa tak zasahovali oveľa efektívnejšie. To bola účinná zbraň, o ktorej nemali Turci ani poňatia.

Velitelia katolíckeho vojska mali napriek tomu o svojej skutočnej sile značné pochybnosti. Nešlo ani tak o občasné vzájomné nedorozumenia a nezhody medzi národmi Svätej ligy, ako skôr o samotných mužov, ktorí mali do boja zasiahnuť. Istý jezuita pridelený k lodi Santa Cruz si zaznačil: „Veľká časť z nich je veľmi mladá. Takmer všetci sú to začiatočníci.“ Lode sa v tom čase nachádzali v prístave Messina (na Sicílii) pripravené kedykoľvek vyplávať. Odtiaľ zamierili na Korfu. Uvažovalo sa vlastne o dvoch variantoch stretu s nepriateľom. Buď by sa flotila vydala ku zatiaľ stále obliehanej Famaguste a snažila sa pomôcť jej, alebo sa pokúsila vylákať nepriateľské vojsko na otvorené more a bojovať s ním tam. Turci mali vcelku dobré informácie o sile katolíckej armády, no napriek tomu ju podcenili. Stále mali v živej pamäti jej groteskný výkon ešte z minulého roka. Dúfali teda, že niečo podobného by sa mohlo pritrafiť aj teraz. A mnohé tomu skutočne aj nasvedčovalo. Filip II. začal po vyplávaní opäť raz váhať a napísal Juanovi list, aby sa vrátil domov a nechal boje až na budúcu jar či leto. S týmto postojom však zásadne nesúhlasil pápež a tak sa šlo ďalej.

Po priplávaní na Korfu sa doplnili zásoby a tiež sa malo rozhodnúť, ako teda ďalej. Práve tu sa don Juan a spol. dozvedeli, že nepriateľ kotví v prístave pri Lepante (v Grécku), asi 200 km na juh od ich pozície. Zistilo sa tiež, že Turci sú oslabení, lebo ich opustilo 60 galér, pravdepodobne kvôli zásobovaniu. Vojnová rada rozhodla, že sa pokúsia nepriateľa vylákať na šíre more a tam s ním zviesť rozhodujúcu bitku. V prípade, že by Turci odmietli opustiť prístav, nariadil Juan ostreľovanie prístavných zariadení a následné stiahnutie sa domov.

Všetko teda bolo pripravené, ale muselo sa čakať, keďže sa na Korfu rapídne zhoršilo počasie. V tejto dobe sa tiež odohrala mimoriadne nepríjemná epizódka, ktorá mohla za určitých okolností zastaviť celý projekt: došlo k istým nezhodám medzi španielskymi a benátskymi námorníkmi, ktoré skončili tak, že benátsky veliteľ Venier dal popraviť niekoľkých Španielov. To ich druhov rozzúrilo natoľko, že nabili delá na svojich lodiach a namierili ich na benátske. Aj benátski delostrelci sa zamerali na španielske galeje. Situáciu napokon o chlp zachránil don Juan, ktorý obe „znepriatelené armády“ upokojil. 3. októbra sa teda lode konečne vypravili na svoju osudovú cestu. Mladý španielsky veliteľ ich opatrne viedol pozdĺž gréckeho pobrežia ku lepantskému zálivu.

Ráno 7. októbra 1571 sa najprv slúžila sv. omša, po ktorej už námorníci vyzerali lode nepriateľa. Onedlho ich zbadali. Niektorí don Juanovi podriadení pri pohľade na mohutnosť nepriateľského zoskupenia navrhovali, aby sa bitke radšej vyhlo a otočilo do bezpečia. Mladý španielsky veliteľ ale odvetil: „Na rady už je neskoro. Treba bojovať.“ Po chvíli už osmanská flotila vyzerala „ako nejaký les – jeden sťažeň vedľa druhého“ – ako to popísal jeden z námorníkov. Zatiaľ čo Turci šli na katolícke lode v polmesiacovej formácii – ktorá mala Európanov obkľúčiť a rozdrviť – Juanove lode sa držali v troch veľkých formáciách; on sám v strede, jeho podriadení velitelia na krídlach.

Don Juan v nablýskanom pancieri a s krížom v ruke prechádzal z jednej lode na druhú aby naposledy povzbudil svojich veliteľov, pričom väčšina z nich boli starší než on sám. Keď sa vrátil na palubu svojej materskej lode Real, vyvesili na nej pápežov dar – vlajku Svätej ligy s Kristom na kríži a znakmi troch hlavných členov katolíckeho zoskupenia.

Na ďalšej z veliteľských lodí zas zaviala vlajka s nápisom „In hoc signa vinces“ – „V tomto znamení zvíťazíš“, čo bolo heslo používané cisárom Konštantínom Veľkým, ktoré mu vo sne údajne vyjavil sám Kristus. Konštantín potom v bitke pri Mulvijskom moste zachránil pod týmto heslom kresťanstvo v Rímskej ríši a sám sa stal kresťanom. Od toho okamihu sa stal tento nápis heslom nejednej katolíckej armády sveta. No a admirál Doria mal so sebou na palube jednu z piatich kópií zázračného obrazu z Guadalupe, kde sa mala v roku 1531 zjaviť Panna Mária indiánskemu chlapcovi.

Ako sa loďstvá k sebe približovali na vražedný súboj, bolo najmä z palúb tureckých galejí prekvapivo počuť spev a hudbu. Vietor vial do tureckých plachiet a proti Európanom, ktorí museli veslovať. To nebola dobrá situácia, lebo to mohlo znamenať skoršiu únavu veslárov a s tým spojenú horšiu pohyblivosť lodí v neskorších hodinách bitky. Obe armády mali svoje vlastné „vojenské kapely“ a najmä tureckí hudobníci bubnovali do tanca, koľko to šlo, a vojaci spievali a tancovali, aby tak zahnali strach, ktorý sa im pomaly vkrádal do hláv. V jednu chvíľu však Osmani zbadali na oblohe havrany – odpradávna považované za zlé znamenie – bubnovalo sa síce ďalej, ale tanec ich už prešiel. Mnohých poverčivých vojakov sa zmocnil strach umocnený faktom, že sa teraz vietor obrátil proti nim a v prospech katolíckej armády.

Rýchlosť lodí bola aj tak pomerne nízka pre ťažké delá, ktoré ich riadne spomaľovali. Niekoľko kilometrov pred stretom už bubny ustali úplne a na oboch stranách sa začali modlitby. Ako píše autor Ľuboš Taraba: „Žiadne nebo pre zbabelcov, bola téma krátkeho kázania na kresťanskej strane, kde medzi kňazmi dominovali jezuiti a kapucíni. Na každej lodi tiež zazneli slová pápežskej buly, v ktorej Pius V. sľuboval tým, ktorí padnú, odpustenie všetkých hriechov... Z lodí Svätej ligy zaznelo krátko na to ,Viva Jesu Christo!‘“

Bitka začala, keď vedúca turecká loď vypálila zo vzdialenosti asi jeden kilometer pred nepriateľom prvú salvu. Tá, samozrejme, dopadla do mora, no signál bol jasný, už niet cesty späť. Obe loďstvá spomalili. Don Juan rozdelil armádu na tri veľké skupiny. On bol so svojou najsilnejšou skupinou v strede a proti nemu sa rovnako valila najsilnejšia skupina nepriateľa pod velením hlavného veliteľa celého osmanského loďstva – Ali Pašu. Po Juanovej ľavej ruke bola menšia skupina pod velením Agostina Barbariga, proti ktorej sa plavila skupina pod velením osmanského veliteľa Soroccia, a po Juanovej pravej ruke tretia skupina pod velením Gianandreu Doriu.

Foto: Wikimedia.org

Prvé prudké boje sa odohrali na Juanovom ľavom krídle, ktorému velil Agostino Barbarigo. Siroccove lode sa na jeho skupinu doslova vrhli a snažili sa rozbiť jednotnú sústavu katolíckych lodí. Najprv začalo ostreľovanie z diel. Každé delo malo len istý veľmi obmedzený počet streliva, zväčša nie viac ako päť gúľ. Bolo preto treba na kývajúcej sa lodi mieriť skutočne presne. Tu sa prejavila prvá výhoda katolíckeho loďstva – priečelia jeho lodí boli nižšie ako u tých tureckých. V praxi to znamenalo, že kým turecké lode prestreľovali a ich delové gule končievali ďaleko za nepriateľom v mori, benátske lode oveľa ľahšie triafali do trupov vyšších osmanských plavidiel. Ako sa osmanské lode vkliesnili medzi tie katolícke – jedni aj druhí vojaci sa snažili dostať na paluby nepriateľa a ich lode doslova dobyť –, priplávala do tejto časti pripravená katolícka záloha, ktorá turecké lode uväznila v obkľúčení. Po tomto manévri bol osud tureckej severnej flotily prakticky spečatený.

Po vystrieľaní všetkých gúľ prišli na rad strelci z arkebúz (pušiek), kuší (preferovali Európania) a lukov (preferovali Turci). Katolícka armáda mala opäť výhodu aj v tejto „disciplíne“: jednak ich arkebúzy boli modernejšie a rýchlejšie sa nabíjali, čo spôsobilo, že vypálili viac striel na protivníka ako protivník na nich. Ale hlavne, európske lode boli vybavené akýmsi priečelím či zábradlím, za ktorým sa strelci skrývali, kým Osmanov nič také nechránilo a ich telá boli teda vystavené priamej paľbe bez možnosti akéhokoľvek úkrytu. Tento nedostatok u ich strelcov a lukostrelcov spôsoboval obrovské straty na životoch.

Medzi potopenými loďami Osmanskej ríše bolo aj vlajkové plavidlo severnej flotily, na ktorej sa plavil jej veliteľ Mohamed Sirocco. Ten po potopení svojej lode skočil do mora a plával smerom k neďalekej pevnine (tieto loďstvá boli k pevnine najbližšie), no bol zajatý a napokon sťatý. Osud nedoprial ani Barbarigovi: počas boja bol šípom zasiahnutý priamo do oka. Jeho dôstojníci ho ťažkozraneného zaviedli do kajuty, kde potom zomieral nasledujúce dva dni...

Medzitým sa na Juanovu vlajkovú loď uprostred vrhol priamo veliteľ moslimskej flotily Ali Paša so svojou Sultanou a tvrdo do Realu narazil. Osmanskí vojaci začali šplhať na samotnú veliteľskú loď katolíckej armády. Dve vlajkové lode v sebe boli doslova magnetom pre ostatné lode z oboch znepriatelených táborov, ktoré sa ponáhľali ku formácii a narážali jedna do druhej. Vznikla tu akási čierna diera, ktorá pohlcovala stále ďalšie a ďalšie lode. Samotní námorníci – rúbajúci sa navzájom mečmi, sekerami a dýkami – sa pritom nachádzali v nepreniknuteľnom tmavom dyme spôsobenom pušným prachom z diel a o novom plavidle sa neraz dozvedeli, až keď do nich vrazilo. Mnohí z nich popadali pri nárazoch a následných otrasoch do mora sčervenaného krvou, v ktorom sa utopili. V tomto „Bermudskom trojuholníku“ sa pritom postupne tratili desiatky a desiatky lodí, každá mala na svojej palube okolo 600 mužov.

Lodiam katolíckej armády sa podarilo odrezať od tohto „hlavného bojiska“ moslimské lode, takže katolícke tu začali mať prevahu. Opäť sa aj tu ukazovala výhoda menších európskych plavidiel. Zatiaľ čo väčšie moslimské zo svojich diel prestreľovali, európske bez väčších problémov triafali priamo do bokov nepriateľa. Európski vojaci tiež mali na sebe pancierové brnenie, kým Osmani mali len košele. Ako píše kronikár Lorenzo Tiepolo: „Zatiaľ čo naši, zranení zväčša len šípmi, mali silu bojovať, strely našich arkebuzárov boli všetky smrtiace.“ Súbor týchto a ďalších faktorov doslova topil Turkov v krvi.

Vznikol tu teda akýsi „ostrov zrazených lodí“, tvorený dvoma vlajkovými loďami oboch armád a mnohými ďalšími plavidlami, pričom katolícke tu boli v prevahe. Pre Ali Pašu tu vznikla priam až bezvýchodisková situácia: uvedomil si, že skôr či neskôr bude jeho loď dobytá. Zúfalo potreboval posily, tie však boli efektívne držané ďaleko od „ostrova“ katolíckym loďstvom. Katolícki vojaci bojujúci v prevahe tu teda postupne masakrovali Turkov z menších lodí a začali už aj s prvými pokusmi o ovládnutie moslimskej vlajkovej lode. Tú však bránila elita – janičiari. Dva ťažké útoky dokázali odraziť, no pri každom utrpeli veľké straty. Finálnemu tretiemu útoku už ale neodolali. Vlny španielskych, benátskych a talianskych vojakov sa rozliali po palube vedené odvážnym donom Juanom. Pre stále sa urputne brániacich janičiarov si priniesli prekvapenie – vlastné delo. Do mužov s lukmi a mečmi oblečených len v košeliach teda strieľali z kanóna. Samozrejme, celkovo šlo o brutálny masaker a doslova celý pás lodí s „ostrovom“ na konci bol pokrytý odtrhnutými či useknutými ľudskými končatinami a torzami tiel. Presný osud Ali Pašu je dodnes neznámy, no celkom určite prišiel o život, pravdepodobne vlastnou rukou. Akonáhle padla osmanská bojová zástava do rúk úhlavného nepriateľa, bol koniec. Stalo sa tak po druhej hodine popoludní.

Juanova pravá flotila čelila najväčšej presile zo všetkých troch častí katolíckeho loďstva a hodnú chvíľu aj bola masakrovaná. Najmä maltézski rytieri tu boli spočiatku vo veľmi ťažkom postavení, no moslimským námorníkom napokon neutiekol osud ich spolubratov na severe a, uvedomiac si zúfalú situáciu, v ktorej sa nachádzali – už sa na nich rútili aj obe víťazné severné flotily –, dali sa radšej na útek.

Útek však nemal byť taký jednoduchý: jednak ich lode katolíckej ligy prenasledovali zo všetkých strán a jednak bolo za mohutnými veslami moslimských lodí množstvo kresťanov kedysi predaných do otroctva či inak zajatých. Tí teraz vycítili jedinečnú šancu na slobodu, takže pohyb lodí maximálne sťažovali aj za cenu toho, že mnohí z nich boli dobití až na smrť. Mnohé lode sa takto skutočne podarilo Európanom dostať.

Tak či onak, bitka pri Lepante skončila totálnym katolíckym víťazstvom. Asi 200 ťažkých tureckých galér bolo potopených alebo zajatých a 40 ich uniklo. Don Juan referoval o 30 tisícoch zabitých nepriateľov a 12 tisícoch oslobodených kresťanov. Svätá liga sama prišla o 15 500 zabitých, ranených a nezvestných. Na Reale bolo „nekonečne veľa mŕtvych“. Don Juan dokonca po bitke uvažoval o dobytí prístavu Lepanto, no jeho vlastné loďstvo bolo v takom dezolátnom stave, že sa napokon rozhodol vrátiť domov.

Správa o konečnom víťazstve dorazila do Ríma až o viac ako dva týždne neskôr. Podľa istého záznamu sa Pius spolu so svojím okolím počas bitky modlil za víťazstvo ruženec. Pápež sa v jednom okamihu prestal modliť. Prítomným osobám vysvetlil, že to už nie je potrebné a že katolícka armáda práve zvíťazila. Pápež Pius V. zomrel onedlho po bitke – 1. mája 1572 – a v roku 1713 bol vyhlásený za svätého.

Po bitke

Spočiatku sa zdalo, že bitka pri Lepante bola len epizódou, prvým výstrelom vo veľkej námornej vojne, ktorú Selim chystal. „Vojna sa skončí na budúci rok ich zničením. Svätá vojna bude pokračovať,“ hovorieval vo svojom okolí. Technickými a finančnými prostriedkami na novú výpravu rozhodne disponoval, aj keď s ľudskými zdrojmi to bolo horšie. To si dobre uvedomovali aj v Európe, kde naďalej pokračovali v prípravách na očakávaný nový útok z mora. Ako píše autor Luboš Taraba: „Benátky plánovali udržiavať cez zimu stodvadsať galér v bojovej pohotovosti, aby sa mohli hneď na jar chopiť príležitosti a zabrániť tureckým plánom.“ Samozrejme, všetko toto stálo štáty nemalé financie, čo sa skôr či neskôr muselo nejako prejaviť.

Ďalší rok dokonca galéry Katolíckej ligy vyplávali do Stredozemného mora na ďalší rozhodujúci stret s Osmanmi. Hoci sa turecké lode v oblasti nachádzali, očakávanému boju sa rozhodne vyhýbali, čo najmä dona Juana značne frustrovalo.

Ale neboli v pohotovosti len vojaci. Zo všetkých kútov sa na opačné strany vydalo množstvo diplomatov. A boli to Benátky, ktoré potichu za chrbtom Vatikánu podpísali s Osmanmi mierovú zmluvu, v ktorej sa definitívne vzdávali Cypru, ktorý považovali za stratený a bez možnosti opätovného získania a dlhodobého bránenia.

To už ale na Petrovom stolci sedel Piov nástupca Gregor XIII. Aj Gregor chcel pokračovať vo vojne, no chýbala mu diplomatická obratnosť svojho predchodcu, ktorý dokázal dostať rozhádané a nesúrodé európske štáty pod jednu vlajku. Benátky výbušného Gregora ignorovali, a to aj napriek tomu, že im hrozil interdiktom. Peniaze – ušetrené za vojsko aj zarobené v lukratívnych obchodoch – mali jednoducho väčšiu moc. Keď senát benátskej republiky schválil mierovú zmluvu s Osmanskou ríšou, bolo oficiálne po vojne.

Bitka pri Lepante napriek tomu vstúpila do dejín ako jeden z najväčších a najrozhodujúcejších námorných stretov vôbec. Ešte ako mladučký vojak a dobrodruh sa jej zúčastnil aj sám neskorší veľký španielsky spisovateľ Miguel de Cervantes Saavedra (autor Dona Quijota). Z niekoľkohodinovej bitky bojoval len niečo vyše hodiny, keď ho nepriateľská guľka zasiahla najprv do panciera, z ktorého sa odrazila, no potom aj do nechránenej ruky, o ktorú prišiel. O bitke pri Lepante hovoril ako o bitke, „aká predtým nebola a už viac ani nebude“, a o onej osudnej hodine hovoril ako o najlepšej hodine svojho života.

Odporúčame