Augustus (v podstate čestný titul rímskych cisárov) Dioklecián si uvedomil, že rozsiahlu ríšu, ktorá siahala od Británie po Mezopotámiu a od Gálie po Afriku, už nedokáže efektívne spravovať sám, a tak sa rozhodol vybrať si spoluvládcu, ktorý mal dohliadať na západnú časť ríše, kým on osobne bedlil nad výbušnejším východom. Stal sa ním jeho priateľ a spolubojovník Maximianus, ktorému udelil najprv titul caesara („nižšieho cisára“) a potom augusta („vyššieho cisára“). Avšak aj moc rozdelená medzi dvoch rovnocenných spoluvládcov bola stále veľmi ťažkopádna.

Ríša bola ohrozená zo všetkých strán, na všetkých týchto úsekoch bolo treba vojsko a vojsku zas tvrdú ruku. Dioklecián preto ustanovil sebe aj Maximianovi akýchsi „podvládcov“, ktorí dostali titul caesara a správu rozsiahlych území ríše. Vznikla tak tetrarchia – vláda štyroch mužov. Obaja augustovia si svojich caesarov aj adoptovali – Dioklecián Galeria a Maximianus zas Constantia – otca budúceho prvého kresťanského vladára Konštantína.

Títo caesari boli teda v podstate „učni,“ ktorí sa raz mali stať sami augustami, pričom nových caesarov mali menovať a následne si adoptovať z najschopnejších mužov pripravených vykonávať takúto náročnú a zodpovednú funkciu. Čo je na tetrarchickom systéme zaujímavé, je tiež fakt, že ani jeden z týchto vládcov nesídlil v Ríme, čo prakticky znamenalo významné oslabenie moci a prestíže tohto mesta. Ťažisko moci sa presunulo de facto do hraničných oblastí rozľahlej ríše. Na druhej strane, aj napriek všetkým problémom, ktorým Dioklecián čelil, dokázal tento augustus vyvinúť jednu z najväčších stavebných činností v období cisárstva.

Mladý Konštantín

Konštantín, celým latinským menom Flavius Valerius Constantinus, sa narodil 27. februára 273 otcovi Constantiovi zvanému Chlorus (pre jeho bledú pokožku) a matke Helene (po smrti bola vyhlásená za svätú) v meste Naissus. Constantius prepustil Helenu okolo roku 289, aby si mohol vziať Theodoru – dcéru svojho patróna a teraz už aj adoptívneho otca Maximiana – a tak upevniť svoju pozíciu čoby nového caesara západnej časti ríše. Helena sa následne uchýlila aj s malým Konštantínom k Diokleciánovi, ktorého dvor sa nachádzal ďaleko na východe ríše v Nikomédii, na severozápade provincie Bythinia, neďaleko od Byzantia, budúceho Konštantínopolu. Dioklecián sa rozhodol urobiť z Nikomédie druhý Rím. Profesor z cambridgskej univerzity Raymond van Dam parafrázuje Lactantiov opis udalostí takto: „Vo svojej túžbe urobiť Nikomédiu ,rovnú Rímu‘ začal augustus množstvo stavebných projektov, čo zahrnovalo baziliky, cirkus pre konské závody, mincovňu, výrobňu zbraní, ako aj zámky pre jeho ženu a dcéru. Takisto do mesta povolal učiteľov gréckej rétoriky a kultúry, okrem iných sofistov z Atén...“

Diokleciánova tetrarchia: „žlté“ územia spravoval caesar Constantius, „modré“ augustus Maximianus, „červené“ caesar Galerius a „sivé“ sám augustus Dioklecián.

Medzi 20. a 30. rokom života sa Konštantín zúčastnil na mnohých výpravách, bojoval proti Sarmátom pri Dunaji, ako aj proti perzským bojovníkom pri Eufrate. Zúčastnil sa tiež na mierovej výprave augusta Diokleciána v severnej Afrike. V týchto bojoch sa Konštantín priučil tvrdému vojenskému životu a umeniu vodcovstva už v relatívne mladom veku. Augustus Dioklecián začal v roku 303 veľké prenasledovanie kresťanov, vôbec najťažšie zo všetkých. Pramene pritom mlčia o tom, ako túto skutočnosť vnímal mladý Konštantín, ktorý v tom čase prebýval na augustovom dvore v Nikomédii. V tom čase mal 31 rokov a z kresťanského hľadiska bol pohanom. Búril sa mladý Konštantín proti augustovej tvrdej politike? Snažil sa proti nej podniknúť nejaké kroky? Dával najavo aspoň svoju nevôľu? Pramene vo veci takýchto a podobných otázok povážlivo mlčia. Kresťanstvo bolo tak či onak pre neho stále vzdialeným a nejasným pojmom. Historik Paul Stephenson preto vyjadril aj takýto názor: „(Konštantín) bol členom Diokleciánovho vnútorného okruhu, takže možno bol viac ako len pozorovateľom veľkej perzekúcie.“ Na druhej strane, Charles Odahl je toho názoru, že nenávisť neskoršieho vládcu Galeria ku Konštantínovi mala korene v Konštantínovom odpore práve k pretrvávajúcej a ešte sa dokonca zhoršujúcej perzekúcii kresťanov.

O Konštantínovej prvej žene Minervine sa vie toho tiež len veľmi málo. Pravdepodobne pochádzala z urodzenej rodiny – aj keď isté to nie je – a dala život Konštantínovmu prvorodenému synovi Crispovi. Je však pravdepodobné, že pri pôrode alebo krátko po ňom zomiera, keďže sa správy o nej náhle prestávajú vyskytovať.

Na jar 305 sa caesar Galerius vzbúril proti svojmu augustovi Diokleciánovi, využijúc jeho zlý zdravotný stav. Galerius prinútil Diokleciána, aby ho vymenoval za zvrchovaného vládcu východnej časti ríše, „lebo už nechce viac byť na konci zoznamu“. Novými caesarmi sa už nemali stať synovia Maximiana a Constantia, ale Galeriovi blízki. Galerius začal pociťovať v mladom a energickom Konštantínovi smrteľného nepriateľa, a preto ho ani nevymenoval za svojho caesara. Bol to síce schopný mladý muž, ostrieľaný v bojoch, avšak mal svojvoľnú povahu, ktorá sa mohla proti po moci bažiacemu Galeriovi časom postaviť.

Poslal ho preto na ďalšie výboje na sever od Dunaja, pričom zrejme dúfal, že tam Konštantín zahynie. Dokonca mu nariadil, aby v Panónii osobne viedol útok proti Sarmátom, a to v nebezpečnej oblasti plnej močarísk. Mladý bojovník sa však vrátil živý a zdravý späť do Nikomédie, navyše ešte ovenčený slávou víťaza. Galerius preto plánoval Konštantína držať pod zámkom a eventuálne usmrtiť. Keď bol však už nútený dať prísľub Konštantínovmu otcovi, teraz už augustovi západu, Constantiovi, že povolí synovi jeho návštevu, Konštantín už na nič nečakal. Keď bol nový vládca práve pod vplyvom alkoholu, mladík doslova utiekol aj so svojím vlastným synom, trojročným Crispom.

Konštantín nemal vymenovanie za augusta západu po svojom otcovi vôbec isté, keďže systém nasledovníctva v tom čase vyžadoval, aby sa vládcom stal ďalší caesar v poradí. Avšak vojaci v Yorku ho i napriek tomu ihneď vyhlásili za svojho vodcu. Toto sa ukázalo byť rozhodujúcim momentom v dejinách. Konštantín mal vďaka svojim kampaniam proti pohanským kmeňom na Dunaji a na východe ríše proti Peržanom povesť skúseného bojovníka. Navyše sa predviedol aj proti Piktom.

Krok špičiek armády sa preto javí byť logickým, aj keď predsa riskantným, pretože obdobné nečakané rozhodnutia neraz viedli k vojne. V tomto prípade sa tak však nestalo, lebo armáda nemala žiaden záujem dosadiť augusta, ktorého navrhol Galerius, keďže ho nevnímala ani ako legitímneho nástupcu Constantia, ani ako dobrého vodcu, ani ako človeka, ktorý by sa bol eventuálne schopný postaviť Galeriovým provokáciám. Augustus Galerius medzitým na druhej strane ríše zúril, pretože sa stalo presne to, čoho sa obával a čomu sa snažil predísť – na čelo jednej časti impéria sa dostal muž, ktorý bol od jeho vplyvu prakticky úplne nezávislý. Galerius sa tiež mohol obávať Konštantínovej odplaty za jeho šikanovanie či Galeriovu snahu zbaviť sa ho. Mladý Konštantín sa však nachádzal príliš ďaleko a bol navyše oddane podporovaný svojimi vojskami, takže s tým nemohol aj tak nič robiť. Nový augustus mu navyše poslal list, v ktorom ho ubezpečoval, že sa všetko stalo viac-menej náhodou – veď za smrť svojho otca nemohol a vojaci ho proste rovno vyhlásili za svojho vodcu – a že pre Galeria nepredstavuje vôbec žiadnu hrozbu.

Bitka pri Mulvijskom moste

Maximianov syn Maxentius, snažiac sa vyrovnať svojmu rovesníkovi a teraz už taktiež augustovi Konštantínovi, na ktorého žiarlil, sa rozhodol konať. V októbri 306 sa Maxentius nechal vyhlásiť za vládcu Ríma, čím bol prevrat proti caesarovi Severovi, novému vládcovi severnej Itálie, ako aj augustovi Galeriovi úspešne vykonaný. Za svojho vládcu ho postupne uznali aj Afrika, Sardínia a Korzika. Maxentius však stále nemal vyhraté a musel čeliť postupne Severovi – postupujúcemu zo severu, konkrétne z Milána –, potom samotnému Galeriovi a nakoniec aj vlastnému otcovi Maximianovi. Čo však bolo horšie, postupne si znepriatelil najprv augusta západu Licinia a napokon aj samotného Konštantína. Nakoniec Galerius povolil a ustanovil systém štyroch rovnocenných augustov, každý si vládnuci vo svojej časti ríše. Konštantínovi prináležal severozápad. Maxentius ostával aj naďalej v rámci oficiálnej (Galeriovej) línie akýmsi „uzurpátorom“, keďže Galerius ho odmietal vymenovať za „piateho augusta“.

V roku 312 podnikol Konštantín vojenskú výpravu proti Maxentiovi, ktorej cieľom bolo dobytie Ríma a vyhlásenie sa aj za vládcu Itálie. Na invázii do Itálie sa zúčastnila len malá, „expedičná“ časť celkového Konštantínovho vojska. Pri Turíne došlo k prvej veľkej zrážke a istú chvíľu sa zdalo, že Konštantínovo vojsko podľahne pod ťažkým náporom nepriateľa. Bitku však zrejme zachránil sám augustus, ktorý aj so svojou kavalériou pricválal do najohrozenejšieho úseku a situáciu tam stabilizoval. Vojaci povzbudení príkladom svojho pána dokázali vývoj zvrátiť. Víťazstvo pri Turíne bolo dôležité pre morálku vojska, avšak stále šlo len o prvý krok. Našťastie pre Konštantínovu armádu aj pre neho samotného sa ďalšie mesto – Miláno – vzdalo bez boja a jeho predstavitelia rovno odovzdali kľúče od brán svojmu novému vládcovi. Verona však nemala byť získaná tak ľahko. Konštantín mesto obkľúčil, ale zaútočiť naň už nestihol. Pomedzi jeho barikády utiekol z mesta veliteľ Pompeianus a úspešne dokázal zostaviť vojsko, s ktorým sa vrátil späť bojovať s Konštantínovými vojakmi. Hrozilo, že teraz bude obkľúčený Konštantín, avšak opäť nabudil svojich mužov osobným príkladom, keď viedol kavalériu, ktorej sa podarilo preraziť jednu stranu nepriateľskej línie. Boj trval do hlbokej noci, až kým nepadol aj sám Pompeianus. Ross Cowan z glasgowskej univerzity píše: „Konštantín bol vyčerpaný a pokrytý krvou tých, ktorých zabil. Duces (generáli) a tribunes sa ponáhľali pogratulovať objímajúc ho a podávajúc mu ruky, avšak augustus mal len málo času na oslavy. Vrátil sa na obliehacie stanovište a vyzval mesto, aby sa vzdalo.“ Verona ponuku prijala. Konštantínovo vojsko teda obsadilo celý sever a začalo postupovať na Rím.

Práve počas pochodu k Rímu sa udial jeden z najzásadnejších momentov augustovho života: Konštantín zočil na oblohe akýsi zvláštny úkaz, XP – Chi-Ro, čo je symbol kresťanského Boha umučeného na zemi, Ježiša Krista. Pod symbolom bol latinský nápis In Hoc Signo Vinces, čo v preklade znamená „V tomto znamení zvíťazíš“. Konštantínova nálada sa zlepšila, opäť si začal veriť. Konštantín bol navyše o svojej zázračnej vízii následne uistený aj vo svojom sne. Lactantius píše: „Konštantín bol v spánku napomenutý, aby na štítoch svojich vojakov vyznačil nebeské znamenie Boha a tak zviedol bitku. Učinil tak, ako mu bolo prikázané, a dal na štítoch vyznačiť Kristov monogram priečne položeným písmenom X na vrchole zahnutým (písmeno P). Vojsko vyzbrojené týmto znamením chopilo sa zbraní.“ Augustus prikázal všetkým vojakom, aby si znak spojeného XP namaľovali na svoje štíty, čím akoby dával svoje vojsko pod ochranu onoho kresťanského Boha. Možno povedať, že sa v tomto okamihu stala Konštantínova armáda vôbec prvou kresťanskou armádou sveta, aj keď väčšina vojska boli, samozrejme, stále pohania, a to zrejme vrátane Konštantína.

Konštantín vidiaci na oblohe slávne nebeské znamenie; obraz maliara P. P. Rubensa.

Bitka pri Mulvijskom moste sa odohrala 28. októbra 312. Prvých niekoľko hodín sa bojovalo na protiľahlom brehu oproti múrom Ríma. Bolo tam dosť veľké priestranstvo pre Konštantínovu armádu, ktorú prišli „privítať“ Maxentiove predvoje. Sám Maxentius sa zatiaľ schovával za múrmi večného mesta. Tu si dal aj vyveštiť zo Sibyliných kníh, ako bitka dopadne. Dostalo sa mu tejto odpovede: „V ten deň zahynie nepriateľ Rimanov.“ Bola to správa, ktorá Maxentia viditeľne potešila. Boj za mostom sa však z jeho pohľadu nevyvíjal dobre. Konštantínovej armáde sa podarilo zatlačiť nepriateľa až takmer k Mulvijskému mostu vďaka prekvapivému útoku silnej kavalérie, čo bola u Konštantína obzvlášť silná zbraň. Boli vlastne dva takéto mosty ponad rieku Tiber: prvý bol starý kamenný most používaný bežne obyvateľmi, kupcami, návštevníkmi mesta atď. Druhým premostením bola drevená vojenská pontónová stavba; šlo o veľké množstvo člnov priviazaných k sebe, na ktorých boli nabité laty. Tento druhý most dal postaviť sám Maxentius očakávajúci prichádzajúceho nepriateľa, aby sa po ňom dokázalo prepraviť veľké množstvo vojakov a zásob na druhú stranu za krátku chvíľu. Teraz však jeho vojská pred Konštantínovými vojakmi so znakom XP ustupovali práve k tomuto mostu.

Maxentius povzbudený „žičlivým“ proroctvom sa rozhodol zariskovať a vyjsť spoza hradieb dúfajúc, že tým povzbudí upadajúcu morálku svojich tak, ako sa to napríklad podarilo aj Konštantínovi v bitke pri Turíne či azda samotnému Cézarovi pred viac ako 250 rokmi počas jeho kampane v Gálii. Veľmi skoro po prekročení mosta však pocítil ťaživosť situácie, v ktorej sa nachádzalo jeho vojsko. Maxentius spanikáril a začal utekať späť na pontónový most. Drevený most však nápor tisícov rovnako panikáriacich vojakov nevydržal a na niektorých miestach začal povoľovať. Takto sa kus mosta prepadol priamo pod Maxentiom, ktorý spadol do mohutného Tiberu a jeho železné brnenie ho ťahalo pod hladinu, až kým sa neutopil. Jeho bezvládne telo vylovili až na druhý deň.

Americký historik Raymond van Dam o tejto udalosti výstižne uvádza: „Vo víre občianskych vojen nebola bitka o Mulvijský most nijako výnimočnou. Bol to konflikt medzi synmi dvoch vladárov... avšak už v antickom období sa najslávnejšou epizódou bitky stala oná Konštantínova vízia.“ Maxentiova smrť bola de facto Konštantínovým šach-matom. Vojaci brániaci Rím sa vzdali, keďže ich „zamestnávateľ“, ktorý im platil a pre ktorého „pracovali“, bol už mŕtvy. Takíto ľudia si teda museli čo najrýchlejšie nájsť nového chlebodarcu a ten stál priamo pred nimi. Jeho meno bolo Konštantín.

Augustus Rímskej ríše

Konštantín zorganizoval v Ríme veľkolepú vojenskú prehliadku a nastolil nový režim, keď do niekoľkých významných úradov dosadil svojich ľudí. Popravil tiež nejakých Maxentiových blízkych spolupracovníkov, rozhodne však nešlo o veľké čistky. Nový augustus tiež vrátil kresťanskej cirkvi predmety skonfiškované štátom z kostolov. Čo bolo zaujímavé, Konštantín nemal v pláne zdržiavať sa v Ríme natrvalo.

V tomto čase sa však ešte nový vládca pustil do tvorby nových zákonov. Tie zahrnovali isté ekonomické reformy, ako napríklad podporu mnohodetných rodín či zrušenie špeciálnej dane pre slobodných a nezadaných. Najväčšia reforma, na ktorú sa chystal, bolo zrovnoprávnenie členov kresťanskej cirkvi a uctievačov Krista s ostatným ľudom. Tresty ponechával naďalej veľmi prísne až brutálne: doživotie v baniach, odsúdenie na galeje či na život gladiátora, či dokonca rovno hodenie previnilca divým šelmám. Z dôvodu kresťanskej piety však bolo zakázané ukrižovanie. Za bežný trest sa naďalej uznávalo aj mučenie. Okrem toho sa augustus pustil aj do veľkého programu budovania kresťanských chrámov vo večnom meste. Keď v roku 316 opúšťal Rím, po celom meste bolo na radosť pápeža Silvestra rozostavaných šesť veľkých kostolov.

Vojna s Liciniom

Iba dva roky po svojom úspešnom ťažení Itáliou sa vzťahy medzi Konštantínom a jeho spojencom Liciniom pre politické a geopolitické spory vyhrotili až do bodu varu.

Armády oboch augustov sa 8. októbra 316 stretli neďaleko mesta Cibalae (dnešné Vincovici) na východe dnešného Chorvátska. Konštantín bol vo výhodnejšom postavení na vrchu miestnej vyvýšeniny, kým Liciniove vojská boli pod ňou. Konštantín útočil, jeho sok stál zatiaľ v obrannom postavení. Boj už prebiehal niekoľko dlhých hodín, keď sa vládca Ríma osobne chopil iniciatívy (ako už toľkokrát predtým) a jeho kavaléria nečakane silným útokom prepadla ľavú stranu Liciniových radov. Padlo asi 20-tisíc nepriateľových vojakov a sám Licinius sa zachránil len vďaka tomu, že na bojisko už padla tma a on sa tak mohol nepozorovane vytratiť. Avšak v žiadnom prípade nemal v úmysle vzdať sa. Utiekol do Dacie, kde opäť verboval vojsko. Potom vyslal svojho zástupcu na rokovania o prímerí s Konštantínom, tie však stroskotali. V roku 317 teda nasledovala ďalšia bitka pri Mardii, ktorá bola tesným Konštantínovým víťazstvom, po nej niekoľko rokov zamestnávali Konštantína gótski barbari na severných hraniciach a Licinia zas regrútovanie nového vojska.

Konštantínova vojna s Liciniom a jeho postupné ovládnutie celej Rímskej ríše. Zdroj: wikimedia.org

Ďalšia bitka medzi oboma mužmi sa teda udiala až v prvých júlových dňoch roku 324. Miestom stretnutia sa stal Hadrianopol (dnešné Edirne), ktorý sa nachádza v európskej časti dnešného Turecka. Konštantínovi sa podarilo prekvapiť Licinia prebrodením rieky Hebrus a nečakaným výpadom. Nepriateľove jednotky sa stiahli na kopec, avšak Konštantínova armáda ich prenasledovala aj naďalej. Na konci dňa sa jej podarilo pobiť 34-tisíc Liciniových vojakov. Ostatok sa stiahol k Byzantiu, kde nastala posledná bitka oboch sokov: tentokrát však námorná pri Chersonese. Konštantínovo loďstvo viedol jeho syn Crispus, a hoci aj tu mal nepriateľ veľkú prevahu, Crispovi sa podarilo vmanévrovať Liciniove lode do takej nevýhodnej pozície pri skalách v dardanelských úžinách, že sa mnohé o skaly rozbili, ďalšie dokázal Crispus zničiť a zvyšok ušiel z bojiska.

Licinius bol zanedlho konečne zajatý a poslaný do vyhnanstva, no nie nadlho. Odahl vo svojej výpovedi pokračuje slovami: „Pre podozrivé vlastizradné konanie a tiež na želanie velenia armády boli obaja (Licinius a jeho spoluvládca Martinianus) popravení.“ Stephenson však s touto výpoveďou nesúhlasí a hovorí, že Licinius bol zavraždený pre obyčajnú nemilosrdnosť víťaza. Tak či onak, Konštantín sa tak stal jediným vládcom celej Rímskej ríše od západu až po východ.

Nicejský koncil

Po konečnej porážke Licinia sa Konštantín vydal do ďalšieho boja, tentokrát však značne netypického pre rímskeho augusta: rozhodol sa ukončiť nebezpečné rozpory, ktoré sužovali kresťanskú cirkev a hrozili jej roztrhnutím. Okolo roku 318 začal Líbyjčan Arius, asketický presbyter pôsobiaci v egyptskej Alexandrii, vyučovať pomerne smelé veci o podstate Ježiša Krista, v podstate tvrdiac, že Kristus nie je rovnocenný s Bohom Otcom, že „Otec nebol stvorený a nemal počiatok, avšak Syn bol stvorený a mal aj počiatok“. Samozrejme, dlho netrvalo a tieto myšlienky boli časťou biskupov označené za kacírske, ale napríklad taký biskup nikomédijský Eusebius sa Aria zastal. Asi 200 biskupov sa postavilo proti Ariovi, no presbyter mal svojich vlastných mocných priateľov, ktorí ho bránili. Vzniknutý spor začínal naberať v ranej cirkvi nepríjemné kontúry. Keď s pokusom o zmierenie nepochodil ani osobný Konštantínov vyslanec – biskup Óssius z Cordóby, rozhodol sa augustus zapojiť do veci takpovediac osobne.

Stretnutie sa malo konať na jar 325, pozvaných bolo asi 250 biskupov z celého vtedy známeho sveta, ako aj pápež Silvester, ktorý sa však pre svoj pokročilý vek nemohol vybrať na takú ďalekú a zložitú cestu, no poslal aspoň svojich osobitných vyslancov. Zhromaždeniu, ktorému inak bezpečne vládli biskupi z východnej časti ríše, predsedal sám Konštantín, ktorý ho svojou úvodnou rečou aj otvoril. Proti sebe stáli teda dva prúdy: jeden proti-ariánovský a jeden pro-ariánovský (jeho hlavnými tvárami boli na začiatku okrem Aria ešte dvaja Eusebiovia, z Nikomédie a z Caesarey – ten neskôr napísal dejiny cirkvi a život Konštantína). Koncil napokon priznal, že Ježiš Kristus je „pravý Boh z Boha pravého“ a Ariove myšlienky označil za kacírske. Arius sa odmietol zriecť svojho stanoviska na základe čoho bol poslaný do vyhnanstva. Na koncile bol tiež stanovený spôsob výpočtu Veľkej noci. Nicejský koncil z roku 325 je dodnes považovaný za jeden z najväčších úspechov cirkvi, keďže udal akési kontúry katolíckej viery, podľa ktorých sa dalo (a dá) určiť, čo ešte spadá do katolíckeho učenia a čo už z neho vybočuje.

Rodinná tragédia

Konštantín dosiahol všetko, na čo si len spomenul. Najprv sa stal vládcom na západe Rímskej ríše, potom pridal provincie Itália a Afrika, následne porazil Licinia, čím sa stal vládcom nad celou ríšou a napokon uskutočnil najväčší cirkevný koncil v dovtedajších dejinách kresťanstva. Jeho osobný rodinný život však v roku 326 postihlo podivné nešťastie. Konštantín dal nečakane a bez nejakých viditeľných predošlých nezhôd popraviť svojho prvorodeného syna Crispa a zakrátko nato postihol rovnaký osud aj Konštantínovu druhú manželku Faustu. Čo sa presne stalo, sa už nikdy nedozvieme, chýba podrobnejší opis udalostí a motívov. Eusebius túto nešťastnú záležitosť nespomína vôbec, akoby sa nikdy neodohrala. Mohlo ísť o Faustininu ctižiadostivosť, aby sa jej syn – Konštantínov druhorodený – dostal na trón na úkor prvorodeného Crispa, ktorého mal ešte s Minervinou, alebo o niečo celkom iné.

Opát z 5. storočia Philostorgius hovorí o zvestiach, že Fausta falošne obvinila Crispa, že sa ju snažil zviesť, alebo ju dokonca zviedol. Iní ranostredovekí autori hovoria, že tieto obvinenia vôbec nemuseli byť falošné. Objavujú sa však aj dohady, že Konštantínova manželka mohla svojho nevlastného syna obviniť z prípravy povstania proti jeho otcovi či dokonca plánovania jeho vraždy. Augustus potom konal nepremyslene a urýchlene, a keď zistil, že tieto obvinenia neboli pravdivé, prišiel rad na Faustu.

Založenie Konštantínopola

V roku 330 sa augustus Konštantín definitívne rozhodol o presunutí svojho dvora z Ríma na východ do mesta vtedy známeho ako Byzantium. Príčiny tohto rozhodnutia boli sčasti strategické, keďže západná časť ríše – ako sa zdalo – bola proti „barbarom“ zabezpečená, avšak na východe zostávala situácia napätá. Konštantín im chcel byť nablízku, aby vedel prípadne čo najrýchlejšie zareagovať. Západu ríše tiež nechal vládnuť svojho syna Konštantína II., aby sa takpovediac učil vladárskemu remeslu. Bol tu však ešte aj iný dôvod, prečo sa augustus rozhodol „presťahovať“ na východ: nová metropola mala byť hlavným mestom nového náboženstva – kresťanstva, symbolom porážky Licinia reprezentujúceho staré pohanské náboženstvo a víťazstva Konštantína, ktorý sa dal pod zástavu Kristovu.

Konštantínopolis predstavoval rozlúčku s minulosťou a zároveň pozdrav novej kresťanskej budúcnosti. „Mesto (Byzantium) sa nachádzalo v oblasti, ktorá už bola silne christianizovaná, a nemalo ani toľko chrámov zasvätených pohanským božstvám, ako mal starý Rím. Konštantín si uvedomil, že bude ľahké premeniť malé pohanské Byzantium na kresťanské veľkomesto,“ píše historik Odahl. Konštantín začal budovať mesto podľa svojich predstáv – veď aj nieslo jeho meno – a okrem víťazného stĺpa, nového rozsiahleho námestia či nádherného paláca položil aj základy predchodkyne azda najslávnejšej stavby metropoly – Chrámu Božej múdrosti Hagia Sofia, ktorá niesla rovnaký názov. Túto prvotnú „Hagiu Sofiu“ sa podarilo dokončiť až Konštantínovi II. o tridsať rokov neskôr a o necelých 180 rokov mala na jej mieste stáť oná slávna Justinianova bazilika, ktorá zdobí mesto dodnes (aj napriek všetkým nešťastným udalostiam, ktoré túto nádhernú stavbu sprevádzajú).

Konštantínove posledné dni

Augustus strávil posledné roky života okrem iného dohľadom nad výchovou svojich synov, ktorá ich mala pripraviť na správu najväčšej ríše v dovtedajších dejinách sveta. Konštantín II. dostal do správy východnú časť ríše, kým Constantinus s Constancom západnú. Okrem toho tiež ešte začal s hromadením veľkej armády proti Peržanom, avšak zanedlho bol nútený toto svoje vojsko opustiť. Vo veku 64 rokov sa augustus Konštantín uchýlil do svojho paláca na predmestí Nikomédie z dôvodu zdravotných problémov, ktoré ho postihli. Mesto bolo známe svojím zdraviu prospievajúcim morským ovzduším a preslávenými kúpeľmi. Konštantín spočiatku dúfal, že sa mu podarí chorobu zdolať, ale napokon pochopil, že túto bitku vyhrať nemôže. Urobil preto ešte jednu poslednú vec, ktorú odkladal až doteraz: dal sa pokrstiť. Sozomenus, historik prvotnej cirkvi a jeden z cirkevných otcov, píše: „Po slávnosti bol naplnený radosťou a ďakoval Bohu. Potom potvrdil rozdelenie ríše medzi svojich synov podľa svojho predchádzajúceho pridelenia a udelil určité privilégiá starému Rímu a mestu pomenovanému po ňom.“

Píše sa 22. máj 337 a po 31 rokoch úspešnej vlády umiera s Bohom zmierený Konštantín vo svojej vile v Nikomédii. Jeho telo bolo vystavené v zlatej truhle na čestnom mieste v Konštantínopole, „Konštantínovom meste“.  Augusta Konštantína pochovali v kostole Svätých apoštolov a v pamäti ľudstva už navždy ostane zachovaný ako prvý kresťanský vladár. Pred jeho nástupom bolo v Rímskej ríši z celkového počtu obyvateľov asi len 15 percent kresťanov, v čase jeho pohrebu už kresťania tvorili polovicu obyvateľstva a o ďalších 70 rokov to bolo 90 percent.