Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
12. jún 2020

História

Ako videl Vajanský Ruské impérium

S. H. Vajanský bol významným novinárom prelomu 19. a 20. storočia. Ako vnímal Ruské impérium?

Ako videl Vajanský Ruské impérium

Svetozár Hurban Vajanský. Foto: Wikimedsia.org

Celé veky bolo Ruské impérium predovšetkým vojenským štátom. Krajina stála a padala s úspechmi svojej armády, a inak to nebolo ani v „dlhom 19. storočí“. Avšak v roku 1856 prehrala Krymskú vojnu, pričom prísne požiadavky parížskeho mieru nadiktované západnými mocnosťami Rusko vojensky aj politicky veľmi ponížili a pripravili o prestíž aj vplyv v strednej Európe.

Cár sa však nevzdával svojich nárokov na vplyv v Európe. Zámienkou pre jeho expanziu na západ mala byť „oslobodenecká vojna balkánskych Slovanov“ z područia Osmanskej ríše. Rusku sa síce podarilo „oslobodiť“ značnú časť Balkánu, no balkánske národy boli veľmi nespokojné s vyjednaným mierom a obviňovali cára z toho, že ich na Berlínskom kongrese konajúcom sa v júni a júli 1878 „zapredal“ západu.

Úplne odlišná situácia bola v ázijskej časti dnešného Ruska, ktorú štát postupne dobýval. Darilo sa mu tam postupovať veľmi úspešne, keďže tieto oblasti obývali len rôzne aziatské kmene, a tie sa ruskej armáde nemohli rovnať. Armádu nasledovali rôzni obchodníci, úradníci a roľníci zastupujúci cára. Ďaleký východ sa pomerne úspešne darilo rusifikovať.

Európske obyvateľstvo považovalo Rusko za veľmi zaostalé (čo aj bolo) a veľká časť ním aj pohŕdala. Považovala ho za prekážku svojich liberálnych hodnôt. Jediní, kto krajine plne dôverovali, boli malé slovanské národy. Cár tieto ich nádeje občas živil rôznymi panslavistickými ideami.

V roku 1905 prehralo Ruské impérium vojnu s Japonskom, čo viedlo až k revolúcii a zriadeniu vôbec prvého parlamentného systému v krajine. Cárovi sa v tomto čase podarilo nadviazať vzťahy s Francúzskom aj Anglickom, čo bola reakcia na nemeckú rozpínavosť a začiatok príprav na veľkú vojnu, ktorá ešte len mala prísť.

Vajanského rusofilstvo

Svetozár Hurban Vajanský je jednou z najvýznamnejších osobností slovenských dejín na prelome 19. a 20. storočia. Bezpochyby známou je jeho nekritická náklonnosť k Rusku. Tá však bola u neho skôr pragmatickou záležitosťou ako romantizovaním (čo bol prípad Ľ. Štúra) – Rusko, ako „veľké slovanské dubisko“, sa malo postarať o prežitie a blahobyt svojich malých slovanských bratov, teda aj Slovákov, ktorých v tom čase postihla silná diskriminácia a snaha o pomaďarčovanie zo strany vládnucej uhorskej garnitúry.

K Rusku – ako záchrancovi malých slovanských národov pred útlakom – sa obracali už Vajanského predchodcovia. Prvú koncepciu slovanskej vzájomnosti vypracoval už Ján Kollár v 30. rokoch 19. storočia. Istú dôležitosť treba tiež pripisovať vplyvu Ľudovíta Štúra a jeho dielu Slovanstvo a svet budúcnosti. V ňom Štúr vyjadruje sklamanie zo svojej niekdajšej orientácie na Viedeň a vieru v to, že sa Slovania raz spoja do jedného štátneho útvaru a slovanský element tak na Slovensku nezanikne. Tento proces mal byť spätý aj s prijatím ruského pravoslávneho náboženstva všetkými slovanskými národmi.

Vajanský voľne nadväzoval práve na toto Štúrovo dielo, avšak nestotožňoval sa s ním úplne. Ako píše Marcel Martinkovič vo svojej práci Historická koncepcia slovanstva v myslení S. H. Vajanského, Svetozár Hurban veril skôr v myšlienku garancie existencie slovanských národov cárskym Ruskom. Malé slovanské národy už teda nemali splynúť v jeden veľký slovanský národ, ale mali byť zaistené ich práva v krajinách, kde sa nachádzali, pričom na dodržiavanie týchto práv mal dohliadať ich veľký brat z východu. Tieto predstavy však boli krajne utopické, keďže Rusi neoplývali takou vojenskou silou, a už vôbec nie politickou prestížou, aby sa mohli miešať do vnútorných záležitostí európskych krajín.

Vajanského osobitné rusofilstvo však nebolo živené len jeho predchodcami a starosťami o osud svojho národa. Svoje zohrali aj významní ruskí a európski myslitelia tej doby, jeho osobní priatelia z tejto krajiny, ako aj jeho návšteva cárskeho Ruska, ktorá v ňom zanechala obrovský dojem.

Z ruských mysliteľov na neho najviac zapôsobil N. J. Danilovský a jeho práca Rusko a Európa. Tomuto dielu sa budem bližšie venovať v podkapitole Civilizačný súboj medzi Východom a Západom.

V roku 1881 navštívil Vajanský Rusko. Bol ohromený jeho rozlohu, veľkosťou monumentálnych moskovských stavieb, slávnosťami na pamiatku porážky Napoleonovej armády. Zapôsobili na neho aj sympatie bežných Rusov k európskym slovanským národom, ako aj príhovor cára Alexandra II. o bratstve Slovanov. Zároveň rozširoval aj svoje kontakty. Juríček píše: V moskovských literárnych kruhoch Vajanského prijali pohostinne... M. N. Katkov, redaktor Moskovských vedomostí, mu daroval celú debnu kníh, ďalší novinár slavianofil I. S. Aksakov s ním v družnom rozhovore presedel tri hodiny a profesor V. I. Lamanskij ho upozornil na úchvatné literárne dielo L. N. Tolstého.

Svetozár Hurban sa snažil svoje kontakty na vplyvných ruských mysliteľov patrične využiť. Na jednej strane sa mu podarilo získavať určité finančné prostriedky na chod Národných novín, no zároveň sa snažil upovedomiť ruskú inteligenciu a skrze ňu aj široké vrstvy obyvateľstva o existencii slovenského národa a jeho útrapách v Rakúsko-Uhorsku. Ako píše Daniela Kodajová vo svojej práci Svetozár Hurban Vajanský a Rusko, tieto snahy neboli vždy jednoduché, keďže v istých obdobiach (hlavne v 80. a 90. rokoch 19. storočia) neprejavovala ruská spoločnosť takmer žiaden záujem o problémy malých slovanských národov. Situácia sa začala meniť až s príchodom nového storočia. Svojou troškou do tohto procesu prispel aj sám Vajanský, ktorý nabádal svojich ruských priateľov – novinárov a literátov –, aby sa aspoň okrajovo slovenským problémom venovali.

Ako už bolo spomenuté na začiatku, predstavy Svetozára Hurbana Vajanského o ruskej pomoci malým slovanským národom sa od tých Štúrových líšili, aj keď vychádzali z jeho diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Hlavným dôvodom, prečo Slováci nemohli splynúť v jednom „slovanskom mori“, v akomsi slovanskom superštáte, na ktorého čele by stál cár, bolo náboženstvo. Slovenský ľud bol už celé storočia súčasťou západných kresťanských cirkví na čele s rímskokatolíckou cirkvou a to bol „problém“, ktorý sa podľa Vajanského nedal prekonať. Pretože, ako sám uvádza, náboženstvo je ešte silnejším putom než jazykové príbuzenstvo či „všeslovanské“ mravy a podobnosť kultúr. Svetozár Hurban Vajanský bol pragmatikom – k Rusku sa obracal hlavne ako na jedinú slovenskú nádej pred úplným zánikom slovenského národa. Predpokladal, že ako náš „veľký brat“ sa nás môže niekedy v budúcnosti zastať, tlakom na Rakúsko-Uhorsko môže vymôcť lepšie postavenie pre „ubitý“ slovenský ľud. Tieto jeho predstavy však boli skôr utópiou ako realitou. Avšak kvôli slabosti a nemohúcnosti vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie netreba vnímať tieto jeho snahy, tento jeho boj s „veternými mlynmi“ (uhorskou vládnou triedou) za pomoci svojich ruských kontaktov, nutne negatívne. Bol to skrátka človek, ktorý sa snažil robiť pre svoj národ to, čo považoval za správne.

Rusko ako záchranca malých slovanských národov

Rusko-tureckú vojnu (1877 – 1878) možno vidieť z dvoch pohľadov. Z prvého pohľadu išlo o oslobodzovaciu vojnu, keď Rusko zbavilo balkánskych Slovanov tureckého jarma a prakticky rozvrátilo posledné európske dŕžavy kedysi mocnej Osmanskej ríše. Tá nezanikla len vďaka podpore Anglicka a Francúzska. Z tohto pohľadu možno vnímať ruské snahy pozitívne, aj keď balkánske štáty nakoniec neboli spokojné s prvotnou mierovou zmluvou a nasledujúci Berlínsky mierový kongres umocnil ich sklamanie ešte viac. No na druhej strane, balkánskou vojnou sa cár Alexander II. snažil o znovuzískanie vplyvu a prestíže v Európe, o ktorú prišiel v Krymskej vojne (1853 – 1856).

Rusko-tureckej vojne sa, samozrejme, nevyhol ani Svetozár Hurban Vajanský. Naopak, táto vojna sa na istý čas stala jednou z ústredných tém Národných novín a Vajanský jej venoval veľký priestor. Celú udalosť vnímal veľmi intenzívne z pohľadu príslušníka národa, ktorý sa rovnako ako balkánske národy otriasal pod tlakom Neslovanov – Nemcov a hlavne Maďarov. K slovanským národom Balkánu mal zvlášť blízko, práve kvôli tomu, že boli slovanské – teda príbuzné, a ak sa samo Slovensko malo niekedy dostať zo svojho nelichotivého postavenia, malo to byť aj vďaka ich podpore a vzájomnej slovanskej spolupráci.

Vajanský veril, že sa veľkou „oslobodzovacou vojnou“ azda začala nová éra v dejinách malých slovanských národov, pretože ruská armáda neoslobodí len balkánske národy, ale vďaka nadobudnutej prestíži vymôže nejaké práva aj pre Slovákov. Národnie noviny dokonca vydali v plnom znení cársky manifest, ktorým dal Alexander II. rozkaz na prekročenie hraníc tureckého štátu. Ruskú účasť vo vojne vnímal len pozitívne, čo je však pochopiteľné. V knihe „Mladý Vajanský ako novinár“ od autorky O. Nagyovej sa píše:

Vyhlásenie nezávislosti Rumunska, prekročenie Dunaja ruskými vojskami, oslobodenie Bulharov spod tureckého panstva – všetky tieto udalosti Národnie noviny podrobne komentovali, usilujúc sa vo svojej národno-obrannej pozícii utužiť národné i všeslovanské povedomie svojich čitateľov a vieru vo vlastné oslobodenie, ktoré sa čakalo z Ruska.

Vojnu samotnú opisoval Vajanský v duchu križiackych výprav, keďže išlo v podstate o boj medzi kresťanskými národmi a moslimským Tureckom. Z tohto pohľadu nadobúdala pre novinára ruská intervencia skutočne až dejinný význam. O to väčším šokom bolo pre Vajanského zastavenie sa ruskej armády len pár kilometrov pred Istanbulom, kedysi slávnym a veľkým kresťanským mestom. Obviňoval z toho hlavne Anglicko, pretože kvôli svojim vlastným záujmom podporovalo radšej Turecko, ako by malo dovoliť neúmerne narásť ruský vplyv v tejto oblasti. K tejto problematike sa vrátim v osobitnej kapitole venovanej práve Anglicku. No kritikou tentokrát nešetril Svetozár Hurban Vajanský ani Rusko:

Inzercia

Ruské víťazné voje, Skobelevi, Gurkovia, Radeckí, hodní toho, aby klonil sa pred nimi svet, zastáli pred Carihradom. Rusko začalo sa obzerať, čo povedali by iní, a neurobilo posledný krok. Tým utrpelo riešenie východnej otázky, záujmy nepovolaných začali sa vždy viac tisnúť do popredia, veľké dielo zamotalo sa... a my na javišti museli sme vidieť už také scény, ako bola srbsko-bulharská vojna.

Ako však Nagyová uvádza, Vajanský dokázal cárovi tento „prešľap“ odpustiť a účasť Alexandra II. v rusko-tureckej vojne, ako aj jej výsledky, značne idealizoval, čo však platilo pre cársky absolutizmus vo všetkom.

Svetozár Hurban Vajanský veril v akési predurčenie Ruska ako osloboditeľa malých – hlavne však slovanských – národov. Rusko-turecká vojna ho v týchto jeho predstavách iba utvrdzovala. To malo aj svoj praktický význam – Rusko totiž mohlo obdobným spôsobom pomôcť aj jeho milovanému slovenskému národu. Tieto jeho sny a predstavy však nemali reálny základ.

Rusko v Ázii

Hlavným znakom zahraničnej politiky prelomu 19. a 20. storočia bol kolonializmus. Všetky väčšie európske veľmoci sa snažili si niečo „urvať“ hlavne v Afrike a Ázii. Rusko expandovalo hlavne na východ – do Ázie. Tu však narážalo na záujmy Veľkej Británie, ktorá si mnohé miestne národy taktiež podrobovala. Vzájomné náhodné strety vojsk oboch národov viedli k napätiu medzi oboma veľmocami, ktoré si nemohol nevšimnúť ani Svetozár Hurban Vajanský.

Zatiaľ čo sa dá ruská účasť v rusko-tureckej vojne vnímať skutočne pozitívne, ruské podmaňovanie si ázijských kmeňov a ich násilná asimilácia už také pozitívne nie sú. A práve na ich príklade možno vidieť Vajanského nekritickú, a teda neobjektívnu, náklonnosť k Rusku a jeho politike, keďže túto asimiláciu považoval za veľmi pozitívny jav, za akúsi „kultúrnu záchranu“ malých ázijských národov.

Rusko si uvedomovalo svoju obrovskú silu a moc, najmä vo vzťahu k národom a kmeňom, ktoré obývali ázijskú časť dnešnej Ruskej federácie. Túto svoju výhodu sa snažilo využívať vo svoj prospech čo možno najviac, pričom jedinú skutočnú prekážku mu v Ázii tvorili britské expedičné zbory (najmä v Afganistane), a, ako sa neskôr ukázalo, aj podceňované Japonské cisárstvo.

Mapa Ruského impéria z roku 1796. Foto: Wikimedia.org.

Svetozár Hurban Vajanský však akoby nepostrehol geopolitické hry v pozadí, keďže postupné podrobovanie si Aziatov a ich zeme vnímal ako nespochybniteľne pozitívny jav. V Národných novinách píše: Ako víťazný junák stal si Rus tvrdou nohou do sibírskych pustín. ... Za mečom šiel pluh, za kanónom hospodársky voz, za hlukom pušiek ozýval sa cvengot kovanej kosy. ... Nie je to pravý opak? Anglia podmaňuje, aby lúpila; Rusko podmaňuje, aby lupičov priviedlo k inakšiemu životu. Rusko tu je opísané absolútne idealisticky, ako keby jeho intervencia bola v najlepšom záujme všetkých národov obývajúcich Ďaleký východ.

Dokonca ešte aj nanajvýš krvavé a odsúdeniahodné činy vníma pozitívne, ak ich však majú na starosti ruskí vojaci: Asia pocítila ťarchu ruskej pästi a mrtvolami naplnené zákopy geo-tepskej pevnosti hlásať budú moc a silu Ruska. Ako však u Vajanského bývalo zvykom, aj v tomto prípade budú nakoniec podmanené národy vďačné za „europejské“ výdobytky.

Je historickou skutočnosťou, že sa v Ázii viedla dlhotrvajúca „studená vojna“ medzi cárskym Ruskom a Veľkou Britániou o to, kto ovládne čo najväčšie územia. Ani jedna strana nehrala vždy férovo. Avšak Vajanský vnímal tento súboj ako boj medzi „dobrom a zlom“, kde tí dobrí boli, samozrejme, Rusi. ... Práve jeho náhľad na východnú ruskú politiku odkrýva v plnej nahote neobjektívnosť jeho správ týkajúcich sa Ruského impéria. Na druhej strane, Vajanský skoro až prorocky predpovedal vzostup väčších ázijských národov a akúsi ich averziu voči Západu. Japonsko v 2. svetovej vojne a čínsky ekonomický zázrak dneška mu pri tom dávajú za pravdu.

Civilizačný súboj medzi Východom a Západom

Národnie noviny dlhodobo vnímali rozdiely medzi dekadentnou Európou a Ruskom, ktoré si chránilo svoje tradičné hodnoty. Neustále sa vracali k súbojom, ako politickým v európskom priestore, tak vojenským v Ázii. Bez ohľadu na politické ciele Ruska to bolo vždy vnímané ako strana, ktorá reprezentuje záujmy nielen Slovanov, ale celého ľudstva.

Na začiatok treba podotknúť, že Vajanský vždy vnímal Európu bez ruskej časti a samotné Ruské impérium ako dva odlišné politické bloky. Rusko skrátka do Európy nepatrilo, tvorilo svoj vlastný svet. Tento náhľad si Svetozár Hurban osvojil vďaka spisu významného ruského mysliteľa Nikolaja Danilovského Rusko a Európa. Bol to práve Danilovský, kto tvrdil, že západ Rusko odmieta a cár zas nikdy neprijme liberálnu politiku presadzovanú hlavnými európskymi mocnosťami. Tento nesúlad mal však ďalekosiahle následky, ktoré sa premietali do takzvaného „civilizačného súboja“ o to, ktorá strana postupne získa prevahu. Pravdou však skutočne bolo, že časť západnej spoločnosti Ruskom doslova pohŕdala a do značnej miery sa ho aj obávala. O Rusoch sa dá najmä smerom k Britom a neskôr aj Nemcom povedať prakticky to isté.

Daniela Kodajová vo svojej práci Svetozár Hurban Vajanský a Rusko ozrejmuje Vajanského predstavy o geopolitickej situácii v „dlhom 19. storočí“. Boli dva základné hýbatele svetových dejín – Západ a Východ. Západ ovládal germánsky, románsky a keltský svet, na východe zas vládli Slovania. Západné národy vnímal v dvoch súvislostiach: jednak to boli „utlačovatelia“ slovanských národov a jednak videl Európu ako spráchnivenú starú kostru, ktorá sa pod náporom národnoemancipačných snáh nemôže udržať. Rusko pritom nemalo byť len záchrancom malých európskych národov spod poroby, no malo byť aj „sviežim vetrom“, ktorý „omladí starý svet.“ V tomto bode sa u Vajanského stretávajú idey a myšlienky všetkých jeho predchodcov a mysliteľov, ktorých obdivoval – budúci svet mal skrátka patriť Slovanom a osobitne Rusom.

Tento „nový svet“ pritom mal povstať z prachu veľkej vojny, ktorú Vajanský neustále predpovedal a predvídal. Často sa zmieňoval o tom, že nie je možné, aby svet aj naďalej fungoval tak, ako to bolo pred 1. svetovou vojnou, že niekde sa udeje niečo, čo túto veľkú „apokalyptickú“ vojnu započne. Martinkovič píše: „Za kľúčovú hybnú silu dejinného vývoja, od ktorej sa bude odvíjať podoba budúcnosti, považuje kultúrny spor medzi Západom (ktorý reprezentuje germánsky živel) a Východom (reprezentovaným slavianskym živlom, v ktorom kultúrne a politicky dominuje ruský národ).“

Vajanský veľmi správne usúdil, že európske štáty sa rútia do veľkej vojny, takej, akú svet do tých dní ešte nevidel. V žiadnom prípade však nepredpokladal – a ani predpokladať nemohol –, že cárske a kresťanské Rusko, jeho veľký vzor, ktorý toľko obdivoval a miloval, do ktorého vkladal toľko nádejí, upadne v tejto veľkej vojne do veľkého a strašného bludu komunizmu, ktorý krajina zo seba strasie až po deväťdesiatich rokoch.

 

Odporúčame