KULTUREVUE: Medea Revisited

G. K. Chesterton vo svojom diele Nesmrteľný človek (1925) píše, že ľudia rozumejú mýtom dovtedy, kým sa ich nejaký vedec nesnaží interpretovať.

Košické štátne divadlo už niekoľko rokov ponúka pozoruhodné spracovanie diela gréckeho dramatika Euripida, ktorý v roku 431 pred Kr. napísal tragédiu na motívy mýtu o Medei a Iasonovi. Vajdičkovo spracovanie vychádza z prekladu Vojtecha Mihálika, básnika, spisovateľa, prekladateľa a dlhoročného člena ÚV KSS. Historický kontext vzniku tragédie si môže slovenský čitateľ dohľadať napríklad v rozsiahlom diele Vojtecha Zamarovského, slovenského historika, spisovateľa a dlhoročného spolupracovníka ŠtB. Tieto dva prípady nie sú ojedinelé a treba ich uviesť pre poriadok. Nútia nás zamyslieť sa nad antikou ešte raz, pozrieť sa na ňu triezvo a z novej perspektívy, preniknúť pod ideologické nánosy. Obaja menovaní boli snaživí, ale nespĺňajú viaceré nároky, ktoré sa v našej katolíckej kultúrno-filozofickej tradícii kladú na pojem kultúrnosti (najmä zbožnosť a dobrota). Všetka číra odbornosť je vlastne duchovná úbohosť a opak kultúrnosti, píše Hanus. „Posledný dôvod tohto hororu má náboženské vysvetlenie: nedostatočný alebo nijaký náboženský základ.“ 

Grécke divadlo ideí

Nadežda Lindovská, absolventka divadelnej vedy na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve, interpretuje Euripidove dielo Medea, psychologicky, ako „exkurziu pod povrch ženského zúfalstva“. Ide o tradičnú interpretáciu a podobnou takpovediac učebnicovou vatou sú zaplavené mnohé divadelné letáky, skriptá aj niekoľkonásobne prežuté referáty na webe. Ako to už s našimi učebnicami býva, veľa človeku nepovedia a potrebujú zásadnú revíziu.

Nie, Medea nie je primárne psychologickou štúdiou vrahyne s nedostatkom sebaovládania a túžbou po pomste. Simon Goldhill, profesor gréckych štúdii z University of Cambridge, chápe tragédiu ako nástroj na transformáciu starého mýtu na mýtus demokratický – na nový občiansky mýtus. A práve sociálny rozmer tragédie je v slovenských pomeroch – z ideologických príčin – zriedkavý, alebo chýba úplne. William Arrowsmith, americký klasicista, intepretátor a prekladateľ považuje psychologické interpretácie Euripida za povrchné. Medeu vníma ako pokus o analýzu krízy kultúry, alebo ako skúmanie vykoľajenosti kultúry v dôsledku straty sofrosyné (zjednodušene miernosť) a sofie (termín neadekvátne prekladaný ako múdrosť, takmer synonymum civilizácie). Ide o stratu určitej kultúrnej a náboženskej vrstvy zvykových noriem, ktorá v civilizovanej krajine tlmí, alebo lepšie transformuje živelný eros (neriadenú vášeň, lásku, nenávisť...) na kreatívny eros.

Vzbura proti tyrannoi

Medea je príbehom vzbury proti dodržiavaniu týchto noriem v dôsledku straty prijatia, komunity, spoločenstva uprostred krízy kultúry. Vzbura však nie je namierená ani proti mužom, ako by si želali feministky, ani proti normám ako by si želali relativisti, ale proti tyranom (Kreon, Glauké) a proti tým, ktorí majú tyraniu radi, a ktorých hlavným motívom konania je chladný kalkul a osobný prospech (Iason). Slovo tyrannos sa v pôvodnom texte v rôznych obmenách spomína 22 krát (Luschnigová). V Mihálikovom preklade sa nevyskytuje ani raz. Medeou zmietajú emócie, ale ani tie Euripides nechce skúmať, ale používať. Ani záverečný výstup deus ex machina nie je samoúčelný, a už vôbec nie „vyumelkovaný“ (Lindovská). Potvrdzuje triumf Medey nad Iasonom a aj vďaka zaangažovaniu boha-Helia sa rodinný psycho-thriller mení na demokratickú paideiu – nástroj pre náboženské skúmanie, myslenie a vzdelávanie občanov k demokracii. Kamže to odnesie Heliov voz Medeu? Do Atén, kde „prekvitá umenie“. Do tých Atén, odkiaľ pochádza azda jediná postava, ktorú by sme dnes nazvali „normálnou“. Súcit a kultivovanú sofiu stelesňuje Aigeus. Keď Euripides vkladá Iasonovi do úst zvolanie: „[taký zločin] neurobí ani jedna Grékyňa!“, nabáda nás, aby sme sa najprv čudovali, potom pochybovali a napokon s Iasonom nesúhlasili. Polis je ohrozený deštruktívnosťou neriadeného erosu Medey a chladnej vypočítavosti Iasona. Tragédia sa nemôže páčiť. Ona sa ani nechce páčiť. Nie je divadlom, ale súčasťou sakrálneho úkonu v rámci Dionýzovských slávností každoročne organizovaných pod Akropolou, z ktorého divadlo vzniklo. Ak podstatou mýtu je tradičný príbeh so sociálnym rozmerom, zmyslom tragédie je snaha vyvolať ľútosť a strach. Liečba šokom.

Podobnosť čisto náhodná?

Pozrime sa na Kreonta. Ako ukazuje výstup s Medeou, je to tyran. Ale aký je to tyran? Pestúnka ho nazýva termínom aisymnetes, čo je podľa Aristotela „volený tyran“. Podľa Kreonta majú občanov zamestnávať hry a trúsenie klebiet o vládcoch. Medeu vyháňa z Korintu bez diskusie, stavia sa do role vládcu aj sudcu. Neoddeľuje verejné od súkromného, pod jeho nadvládou si nemôže byť nikto ničím istý, tvári sa ako boh a Medea to aj využíva, keď presviedča Iasona, aby odovzdal dar („veď aj bohov darčeky vraj obmäkčia“). Kreon neustupuje, a keď ustupuje, tak nie na základe racionálnych argumentov, ale len vďaka gestu úplného podriadenia sa oponenta.

Diagnóza (našej) doby

Thukydides opisuje 2. polovicu 5. storočia pred Kr. ako obdobie politickej konvulzie. Kultúra je otrasená v základoch. Mesto povstáva proti mestu, človek proti človeku, otec proti synovi. Politický život charakterizuje túžba po moci, chamtivosť, nespravodlivosť, zločiny sú na bežnom poriadku, umiernených občanov ubúda, náboženstvo nemá v ozajstnej úcte žiadna zo strán a používanie prifarbených fráz na dosiahnutie nekalých cieľov je normou. Tento bezútešný obraz umocňuje mor, ktorý postihol Atény rok pred napísaním Euripidovej tragédie, pričom nebude náhodou ani to, že dielo vzniklo v prvom roku peloponézskej vojny. Euripides možno bol skeptikom, ale asi sotva ateistom. Varuje nás, že bez korektívu náboženstva a kultúry polis nemôže spoľahlivo fungovať. Boj proti tyranovi je povinnosťou slobodného občana. Je jedno, či je tyran samozvaný, alebo volený.

(Mýtus) o návrate

Naše spoločenstvo čaká dlhá a zložitá cesta znovuobjavovania veľkých diel západnej civilizácie, ktoré boli a stále sú gumované, vytesňované, deformované a dezinterpretované. Chýbajú dobré preklady, chýbajú učebnice, a čo je azda najhoršie, chýbajú ľudia, ktorí by ich vedeli napísať. Čaká nás éra návratov. Už na jeseň čaká kultúrnu obec návrat k Aischylovej tragédii Oresteia, bratislavská premiéra trilógie je plánovaná na koniec septembra. Úradujúcich aj budúcich akademikov a literárnych kritikov čaká návrat ku knihám. K primárnej literatúre a serióznym zdrojom. Dezorientovaných intelektuálov čaká návrat ku koreňom západnej civilizácie. Aj ten chvíľu potrvá. A „obecní množství“ čaká návrat k zdravému rozumu. A ten potrvá najdlhšie.

Apoštol zdravého rozumu

Slovensko má za sebou 70 rokov politickej tyranie, pričom uplynulých 20 rokov si tyranov volíme sami. Návrat k zdravému rozumu je len otázkou času, nákladov a počtu obetí. Pre Chestertona, bolo tým, čo robí rozum zdravým, kresťanstvo. Pohanstvu vytýkal najmä fantazírovanie a oddelenie náboženstva od rozumu. Sekulárna „kultúra“ hotelov paradise a zabíjania detí je dnes dôkazom, že rovnako ako Chesterton ani my dnes nemáme nič iné, čo by nás uchránilo pred našim vlastným barbarstvom. „Sú dva spôsoby, ako sa môžeme dostať domov,“ píše Chesterton, „jeden je zostať doma a druhý je prejsť celý svet a vrátiť sa na to isté miesto.“

Marek Hrubčo
Autor je prekladateľ

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo