Desatoro konzervatívca pre účasť v referende s poznámkami pre socialistov a liberálov

Tento príspevok je určený pre intelektuálne poctivých čitateľov, ktorým ponúka svetonáhľadový kontext referenda o rodine z pohľadu troch základných svetonáhľadových pozícií: konzervativizmus, liberalizmus a socializmus.

„Normálny Noemov koráb by mal obsahovať po jednom páre zo všetkých živočíchov, ale nikomu ešte nenapadlo, aby doň mali nastúpiť dvaja Noemovia.“
G. K. Chesterton

Cieľ

Kľúčové argumenty v konkrétnych referendových otázkach už boli dostatočne osvetlené a seriózne argumenty proti navrhovaným konzervatívnym riešeniam som nezaznamenal. Zaznamenal som však vnútorne nesúrodý pubertálny hate speech Michala Havrana v duchu Voltairovho écraser l'Infâme (zničte, ju nehanebnicu!), ktorý ma inšpiroval k napísaniu tejto eseje.

"Som presvedčený, že okrem konzervatívcov sú to práve liberáli, ktorí majú dobré dôvody pre účasť v referende. Osobitne tí, ktorí majú slobodu naozaj radi."

Zdieľať

Som presvedčený, že okrem konzervatívcov sú to práve liberáli, ktorí majú dobré dôvody pre účasť v referende. Osobitne tí, ktorí majú slobodu naozaj radi. Tento 10-bodový konspekt azda pomôže artikulovať postoje  nielen konzervatívcom, ale pomôže utriediť myšlienky aj kriticky uvažujúcim liberálom či socialistom.

Metodika

Vychádzam tu zo základných princípov konzervativizmu formulovaných americkým konzervatívnym mysliteľom Russelom Kirkom. Vždy uvádzam princíp boldom, ktorý je priamym prekladom textu Russela Kirka (niekedy kráteným) a v poznámke kurzívou prezentujem moje vlastné vymedzenie konzervatívneho princípu voči spomínaným dvom myšlienkovým prúdom. Článok je dlhší, ale iba zdanlivo. Kto s príslušným princípom takpovediac „nemá problém“, nepotrebuje čítať moju vysvetľujúcu poznámku kurzívou, ktorá je určená pre dodatočné vysvetlenie princípu socialistickejšie či liberálnejšie zmýšľajúcim čitateľom (nejde o homofóbny predsudok: princíp rovnakej kapacity porozumieť danému textu týmto nie je dotknutý; analogicky, preklad francúzskeho citátu Voltaira v úvode neznamená, že by sa čitateľ, ktorý nehovorí po francúzsky – tak ako ja – nevedel túto cudziu reč naučiť). Na účely tohto textu budem namiesto pojmov socializmus a liberalizmus používať jednotný pojem Havran. Dôvody uvádzam v poznámke na konci môjho príspevku.

Desať konzervatívnych princípov nabádajúcich na účasť v referende

  1. Konzervatívci veria, že existuje trvalý morálny poriadok. Tento poriadok je stvorený pre človeka, človek je stvorený preň: ľudská prirodzenosť je nemenná, morálne pravdy sú večné.

- kategórie dobra a zla alebo slovné spojenie „mal by som“ Havranovi jednoducho nevoňajú; „mali by sme konať dobro a vyhýbať sa zlu“ – táto úplne elementárna etická zásada kladie nepríjemné nároky a limity na naše konanie; liberálov to obmedzuje a relativisti v týchto („predpotopných“) kategóriách neradi uvažujú, lebo po Descartovi pre Jurka, Ferka, Paľka môže byť „dobré“ niečo iné, ale že by mohlo byť niečo dobré pre človeka.. spoločnosť? ...tak to neprichádza do úvahy, vylúčená vec; naopak Havran preferuje svojvôľu, najlepšie revolučnú, a nazýva ju liberté; všetky hodnoty sú pohádzané na zemi; nemajú Ordo. Na počiatku bol chaos, iracionálna hmota, a nie Logos, kreatívny Rozum. Už nie pravda-krása-dobro, ale to čo JA chcem. Akékoľvek mravné napredovanie človeka – napríklad napredovanie v cnosti sebadisciplíny prospešné pre societu – je nemožné alebo nezmyselné; svätcov Havran buď vytesňuje alebo hľadá výlučne utilitaristické pohnútky ich konania. Akiste je za tým nejaký osoh.. Kto zistí, že u svätcov tam nijaký osoh nie je, ten už pochopil.

  1. Konzervatívci rešpektujú zvyk, konvenciu a kontinuitu. Staré zvyky umožňujú ľuďom spolunažívať v mieri; tí, čo pošliapávajú zvyky, ničia viac než si uvedomujú, resp. viac, než sami ničiť túžia.

- čiže inými slovami v tradícii je skrytá múdrosť; pre Havrana je tradícia iba znôška stereotypov, ktoré treba prekonať; díva sa výlučne do budúcnosti (pars pro toto – základný omyl novoveku), chce byť „moderný“; minulosť pred francúzskou revolúciou je temná, pokrok spočíva v tom, že sa z nej „vymaňujeme“. História sa vyvíja lineárne a smeruje vždy nahor, k lepšiemu (prečo? nevedno, zrejme za tým budú nejaké „spoločenské sily“). Navyše, opäť, historická skúsenosť a historická pamäť kladie nepríjemné limity na to, čo by sme mali konať. Netreba sa ňou Havranovi zaťažovať.

  1. Konzervatívci veria v to, čo by sa dalo nazvať princípom „preskripcie“. Vedia, že tzv. moderní ľudia sú trpaslíkmi, ktorí stoja na ramenách velikánov, a „dovidia ďalej“ iba vďaka veľkosti postáv tých, ktorí tu boli pred nimi.

- naopak Havran vyznáva nepodloženú premisu, že čo je nové a iné, to je nevyhnutne lepšie, než to čo tu je alebo to čo tu bolo; dejiny podľa Havrana neurčujú slobodné rozhodnutia osôb, ale spoločenské sily; Havran opomína osobu, základnou entitou je masa, kolektív, spoločnosť; Havranova axióma: čomu nerozumiem, je hlúposť. Ladislav Hanus takto definuje primitíva. Osvietenec vie. Nepotrebuje stáť na skúsenosti, zvykoch, osvedčených riešeniach, na pleciach velikánov z „doby temna“. Kašlať na „best practice“. Vystačíme si s vlastnou ideou, rysujme na čistom stole. O spoločnosti netreba uvažovať, treba ju zmeniť. Ach, ako ďaleko to má od „askézy náhľadu“, od epistemologickej pokory rozumu osvieteného vierou hraničiacou s agnosticizmom.. Tam, kde nevieme, je nutné veriť a viera ústi do tajomstva.

  1. Konzervatívci sa riadia princípom rozvážnosti. Burke súhlasí s Platónom, že hlavnou cnosťou štátnika je rozvážnosť (prudence). Akékoľvek politické opatrenie by sa malo riadiť pravdepodobnými dlhodobými dôsledkami, a nie len dočasnou výhodnosťou či popularitou.

"Havran rád experimentuje; netuší, aké dôsledky bude mať napríklad adopcia detí homosexuálmi, ale treba to odskúšať. Prečo? Načo? Nevedno."

Zdieľať

- Havran rád experimentuje; netuší, aké dôsledky bude mať napríklad adopcia detí homosexuálmi, ale treba to odskúšať. Prečo? Načo? Nevedno. Je to moja vôľa a dôsledky „uvidíme“. Ideové experimenty pretavené do praxe však skončili v 20. storočí gulagmi a Osvienčimom. Havran povie, že to boli nejaké „excesy“. Kauzalitu nevidí a nechce vidieť. Pravda je taká, že socializmus a celá ľavica prehrala s pádom komunizmu, a tak pôvodný „proletariát“ zmutoval na dnešné „menšiny“ – ale iba tie, ktoré sa stavajú proti tradícii. Do nich vkladá nádej, pretože mu pomáhajú v jeho vzbure voči autorite – akejkoľvek, bez rozdielu a „nediskriminačne“.  

  1. Konzervatívci rozvíjajú zásadu rôznorodosti. Majú záujem rozmnožovať spletitosť stáročiami ústálených spoločenských inšitútcií a spôsobov života – čo je v protiklade k prvoplánovej uniformite, smrteľnému egalitarizmu charakteristickému pre radikálne myšlienkové systémy.

- nerovnomernosť treba zničiť, a to za každú cenu, hovorí Havran; pre neho je nivelizácia normou, akákoľvek nerovnosť je zlá, všetci máme rovnaký žalúdok (čo je medzi nami pravda, ale každý z nás je jedinečná osoba s ľudskou dôstojnosťou, a nie nesúrodá jednotka kolektivistickej masy; inými slovami, máme aj iné orgány a človek nie je, ako píše Exupéry, „iba mech vnútorností“). Skúsim ešte inak, možno to bude pre odchovancov francúzskej filozofie zrozumiteľnejšie: Ó, Egalité! Všetci sme rovnakí, ale až po odrezaní hlavy gilotínou! Konzervatívec hovorí: všetci sme si rovní – pred Bohom, pred zákonom, atď. Všetci máme rovnaké práva, ale nie každý má právo na rovnaké veci (Burke). Princíp spravodlivosti: dať každému to, čo mu patrí. Spravodlivosť nie je rovnosť. Rôznorodosť, pluralita... Môže preto vzniknúť mnohotvárna Notre Dame a nie kockatá La Grande Arche de la Défense. Naopak, z apoteózy egalité vzniká čosi neuveriteľne priemerné a šedivé – pamätáme si to z čias socializmu. Osvietenci sú však učení geometri: narysujú dokonalú spoločnosť „od stola“; Boh diskriminuje: mal rovnako zhliadnuť na Kaina ako na Ábela. Preto všetky tie kvóty a prerozdeľovanie. Havran má pocit, že sa takto stavia na stranu utláčaných a slabých – zdôrazňuje to často. V skutočnosti generuje budúcu utláčanú väčšinu zmanipulovanú vôľou osvietených vodcov: pozri totalitné národno-socialistické / komunistické systémy 20. storočia. Naopak, slobode prospieva, keď sa vládca riadi zdravým rozumom – v ideálnom prípade osvieteným jedinou neidolatrickou vierou, tzn. vierou v Boha (žiaľ, pre krátkosť času – a ľudského života – nie je možné tento najmenej chápaný teologický pojem na takom malom priestore objasniť).

  1. Konzervatívcov umierňuje princíp nedokonalosti. Ľudská prirodzenosť nevyliečiteľne trpí určitými závažnými nedostatkami, ktoré si konzervatívci uvedomujú. Keďže človek je tvor nedokonalý, nikdy nebude možné nastoliť dokonalé spoločenské zriadenie.

- Havranovi sa dedičný hriech vidí mrzkou teóriou; neuvedomuje si, že príbeh z raja vyjadruje určitú ontologickú realitu – prirodzenosť; práve z tejto reality, tzn. prirodzenosti pramení potreba práva a určitej regulácie ľudského konania. Havran je dokonalosť sama, nepotrebuje mravne napredovať. Stačí, že sa spoločnosť dohodne na kontrakte-zákone a bude to fungovať. Bude, ale dočasne a totalitne. Lebo kto nemá zákon v sebe, musí ho mať zvonku, píše Burke. A čím viac ho má v sebe, tým viac môže byť slobodný. Rozumný zákon vytvára priestor pre politickú slobodu. Nerozumný zákon plytvá zdrojmi (chudobní budú ešte chudobnejší, resp. utláčaných bude viac, len budú z inej sociálnej množiny a pod.) alebo priamo škodí všetkým s výnimkou vládcu.

  1. Konzervatívci sú presvedčení, že sloboda a vlastníctvo spolu úzko súvisia. Ak by sme odstránili princíp súkromného vlastníctva, Leviatan ovládne všetko. Veľké civilizácie stoja na princípe súkromného vlastníctva. Získavať a míňať nie je zmyslom ľudskej existencie, ale solídna ekonomická báza pre osobu, rodinu a spoločenstvo je veľmi žiadúca.

- socialisti radi znárodňujú, vlastníctvo obmedzujú, deformujú, zasahujú, skrátka potrebujú mať pod kontrolou ľudský život od kolísky až po hrob, vrátane vzdelávania – a práve to je jednou z otázok referenda. Rozumní liberáli, pokiaľ naozaj milujú slobodu, by mali vítať nezávislosť rodičov od nositeľov moci vo veci výchovy. Milton Friedman, ako ho čítam, by bol v tejto otázke jednoznačne za.

  1. Konzervatívci podporujú dobrovoľné komunity s rovnakou razanciou ako odmietajú nedobrovoľný kolektivizmus. V skutočnom spoločenstve sa rozhodnutia, ktoré najviac ovplyvňujú životy občanov príjmajú lokálne a dobrovoľne. Niektoré funkcie môžu preberať politické orgány, iné súkromné združenia; pokiaľ sa udržia na lokálnej úrovni a na základe všeobecného súhlasu zúčastnených strán, konštituujú zdravú komunitu.

- dobrovoľným združením okolo určitej idey je aj Aliancia za rodinu, aj zástupy okolo Krista – cirkev, s trochou nadsádzky sa dá povedať, že je to jedna z najstarších NGOs. Havran neznáša, keď sa niekto organizuje – ba čo viac inštitucionalizuje – okolo nejakej idey, ktorá jeho chúťkam nekonvenuje. Vyrušuje ho, že organizácia tradíciu neborí, ale sa o ňu opiera; nerozumie jej, vyháňa také čudo do nevidenia, preč, do súkromia. Lenže práve v tomto spočíva garancia slobody: v pluralitnom prostredí. Vďaka tomu sloboda a poriadok môžu koexistovať. Nie je to vďaka revolúcii ani vďaka Übermenschom rôzneho druhu. Spoločnosť je komplexný systém a podobá sa skôr na organizmus, než na projekt osvietených plánovačov. Nie každej časti organizmu treba rozumieť, ale všetky, ktoré umožňujú organizmu prežiť, treba rešpektovať. Ešte vnútri tejto vcelku zaujímavej metafory: Havran nemá ani ako potlačiť choroby organizmu (extrémizmus, bezprávie a pod.), nemá na to aparát, jeho DNA je organizmu cudzia; ak by sa neúmerne rozmohla tak, ako v 30-tych alebo 50-tych rokoch 20. storočia, sama by organizmus zničila. Musia tu byť iné sily. Tieto iné sily, žiaľ, Havran považuje za „triedneho nepriateľa“.

  1. Konzervatívec vníma potrebu uvážlivého (prudent) obmedzenia moci a obmedzenia ľudských vášní. Moc v politickom zmysle je schopnosť konať podľa vlastnej vôle bez ohľadu na vôľu blížnych. Štát, v ktorom nekontrolovaná vôľa jednotlivca alebo vôľa úzkej skupiny dominuje vôli blížnych je despotizmus – bez ohľadu na to, či ide o zriadenie monarchické, aristokratické alebo demokratické.

- liberalizmus bez mravného poriadku a jeho odraze v zákonoch vedie k despotizmu – k víťazstvu vôle nad rozumom; zákon je z rozumu. Nemá pochádzať ani z vôle, ani z pudov, ani zo sexuálneho apetítu. Navyše, čím viac práv, tým viac povinností. Pokiaľ Havran miluje slobodu, mal by chcieť menej práv, a nie viac.

  1. Konzervatívec si uvedomuje, že pre životaschopnú spoločnosť je nevyhnutná Stálosť aj Zmena. Nestavia sa proti zlepšovaniu spoločenského systému, no hlboko pochybuje o existencii akejsi mystickej sily menom Pokrok, ktorá by pôsobila v tomto svete.

"Konzervatívec nevylučuje zmenu, len vyžaduje opatrnosť, prezieravosť, obozretnosť, a vie, že Havran ju nemá. Spláchnuť spolu so skostnatenosťou aj rozvahu by znamenalo zahodiť rozum."

Zdieľať

- toľko kritizovaná skostnatenosť môže mať u nositeľov niektorých konzervatívnych názorov aj opodstatnenie – táto je však kritizovateľná aj z konzervatívnych pozícií. Konzervatívec nevylučuje zmenu, len vyžaduje opatrnosť, prezieravosť, obozretnosť, a vie, že Havran ju nemá. Spláchnuť spolu so skostnatenosťou aj rozvahu by znamenalo zahodiť rozum. Devastácia jemného spoločenského pradiva (deštruktívnymi systémami ako bol nacizmus či komunizmus) je v tejto krajine obrovský problém, možno najväčší. Nové pradivo sa po socialistickej katastrofe tvorí iba pomaly a mnoho dnešných kritikov Západu breše pri nesprávnom strome. Zničenie človeka je produktom francúzskej revolúcie a jej nevlastných detí. Poučiť sa nevedia. Jediný spôsob, ako zabrániť novým gulagom, je legitímnymi demokratickými prostriedkami: pozvaním do dialógu, presvedčivou argumentáciou a postupným vytláčaním zlých ideí z verejného priestoru. S intelektuálne poctivými nositeľmi akýchkoľvek ideí sa treba – popri paralelných prípravách na budúce kresťanské mučeníctvo – stále a znovu pokúšať viesť dialóg aj napriek tomu, že naň druhá strana nie je celkom pripravená. O mučeníctve sa totiž ľahko káže, ale ťažšie sa realizuje.

***

Russel Kirk uzatvára: Deliaca čiara v modernej politike aj podľa Erica Voegelina nevedie medzi „liberálmi“ na jednej strane a „totalitármi“ na strane druhej. Tá deliacia čiara je inde. Na jednej strane stoja tí, ktorí si predstavujú, že jediným poriadkom tohto sveta je svetský poriadok, že materiálne potreby sú jedinými potrebami, aké ľudia majú; tí, ktorí si myslia, že s dedičstvom ľudstva si môžu robiť, čo sa im zachce. Na druhej strane stoja tí, ktorí si uvedomujú, že existuje večný morálny poriadok univerza, ľudská prirodzenosť je nemenná a človek v sebe nesie veľkolepý mravný záväzok voči poriadku duchovnému aj svetskému.

Napriek zvolenému framingu tohto príspevku som presvedčený, že referendové otázky sú univerzálne a všeľudské. Pokiaľ ide o cirkev: Komunistické skriptá, francúzski osvietenci a bulvár nepodávajú ucelený obraz o cirkvi, v tejto sfére sa treba Havranovi jednoducho dovzdelať. Problematika manželstva a homosexuality ide naprieč rôznymi vierovyznaniami, ako aj naprieč jednotlivými ideologickými prúdmi. Pri veľkej dávke zjednodušenia možno uzavrieť, že ide o spor zodpovednosť vs. nezodpovednosť. V tom prvom prípade rozum riadi vôľu, v tom druhom vôľa riadi rozum.

Lenže problém nie je iba filozofický. Týka sa zákonov, pod ktorými budeme musieť žiť. Európa dospela do štádia, keď hrozí, že obsah zákonov bude určovaný sexuálnym apetítom jednotlivca alebo relatívne malej skupiny jednotlivcov. Na rozdiel od Západu si užívame slobodnú spoločnosť iba 25 rokov. Ale v tejto našej – hoci po mnohých stránkach nedokonalej – západnej spoločnosti, si každý môže vybrať, na ktorú stranu sa postaví. A každý si môže vybrať, či ho referendová otázka vôbec zaujme. A práve preto, aby tu táto možnosť voľby zostala, každý by mal vo februárovom referende prekonať svoj sklon k pohodliu, vstať a dať svoj hlas zdravému rozumu. Ak sa to podarí, bude to veľké víťazstvo, hoci malé Slovensko časom okolité totality veľmi ľahko pohltia, tak ako v minulosti nacizmus alebo komunizmus. Môže to byť však znamenie, že Slováci ešte zdravý rozum nestratili. Ešte nie.

Marek Hrubčo
Autor je predsedom Fóra pre kultúru a tento text je voľne spracovaným konspektom knihy Politika rozvahy (Politics of Prudence, ISI Books, 1993) z pera Russela Kirka. Očíslované princípy sú pracovne prekladané (krátené) citácie z článku Ten Conservative Principles. Príspevok (bez vlastných komentárov a dodatkov) odznel v minulom roku v Spišskej Kapitule na podujatí Hanusove dni o budúcnosti konzervativizmu v postkomunistických krajinách.

Pozn. k pojmu Havran

Idey sú občas príliš subtílne a abstraktné; pokúsil som sa ich zosobniť, keďže tento pojem stelesňuje pozoruhodnú vnútorne nekonzistentnú kašu socializmu, liberalizmu a postmodernej rozorvanosti či vykoľajenosti – ktorá je typická pre ideovú výbavu človeka dneška, často s prímesou ezoteriky. Je dobrou správou, že kresťanstvo a jeho odraz – realita kresťanskej kultúry vrátane tej slovenskej – aj po dvoch tisícročiach dráždi, vyrušuje a vyčnieva ako „osteň“ vnútri človeka. Antagonizmus voči kresťanskej kultúre však v sebe inherentne obsahuje záblesk nádeje: znamená evidentný záujem, hoci s negatívnym znamienkom. Treba uznať, že v samotnom pamflete tento postmoderný Koniáš predsa len vyjadruje určité svoje pochybnosti. Kto pochybuje, už trochu verí, hovorí Augustín. Designovaného moderátora diskusií verejnoprávnej televízie ešte čaká veľmi dlhá cesta k zrelosti. Ostáva dúfať, že táto duša ďalšou radikalizáciou neublíži sama sebe a svojmu okoliu; ale naopak, že sa jej podarí odraziť od dna a s Božou pomocou v budúcnosti prispeje k postupnej kultivácii verejnej debaty na Slovensku, a to bez ohľadu na ďalší vývoj slovenskej legislatívy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo