
V projekte európskeho hlavného mesta kultúry má dnes červenú nielen téma November’89, ale aj väčšia časť našej kultúry, ktorá nespĺňa kritérium postmodernity.
Na úvod trochu z nedávnej histórie. V roku 2011 vznikol pozoruhodný festivalu k výročiu Novembra’89, Refresh +89 spolufinancovaný Ministerstvom kultúry z fondu EHMK 2013. K podujatiu vyšiel článok „Mladí Košičania chcú refreshnúť spoločnosť“ dostupný tu. Článok plný elánu a nadšenia, jedným slovom radosť čítať. Príbeh festivalu však s nástupom „nového vedenia EHMK“ zanikol a stránka www.refresh89.sk dnes neexistuje. V projekte Košice EHMK 2013 má dnes červenú nielen Refresh +89, ale aj väčšia časť našej kultúry, ktorá nespĺňa kritéria postmodernity.
"V projekte európskeho hlavného mesta kultúry má dnes červenú nielen téma November’89, ale aj väčšia časť našej kultúry, ktorá nespĺňa kritérium postmodernity."
Sme malé občianske združenie na východe Slovenska, ktoré nemá žiadne väzby na vplyvných ľudí, pokiaľ nepočítame veľkých mysliteľov západnej civilizácie od Aristotela po Guardiniho, ktorých zvykneme čítať. Už v apríli 2014 sme zaslali email s požiadavkou na prenájom priestorov v Kulturparku na účely popoludňajšieho 2-hodinového podujatia k 25. výročiu Novembra 89, potenciálne aj s výstavou o totalitných režimoch. Nežiadali sme o financie, ani o spoluprácu – a ani o „láskavosť“. Išlo výlučne o prenájom priestorov.
Úvaha bola jednoduchá: slovenskí daňoví poplatníci sa prostredníctvom zvolených zástupcov rozhodli investovať svoje ťažko zarobené peniaze do rozsiahlych kultúrnych priestorov v Košiciach, nuž prečo to nevyužiť na zmysluplné kultúrne podujatie pri príležitosti 25. výročia udalostí Novembra’89. Jednoduché, logické. Formát: neformálna diskusia študentov s hosťom z Českej republiky, riaditeľom Občianského inštitútu a konzervatívnym mysliteľom, Romanom Jochom.
Mailová odpoveď bola promptná: poradíme sa s programovým oddelením a odpovieme Vám. Verdikt: „Daný termín je obsadený (...) kontaktujte iného kultúrneho operátora“. Požiadali sme preto o rezerváciu termínu na rok 2015, keďže témam sa venujeme dlhodobo – žiadna odpoveď.
Z neoficiálnych zdrojov sa nám však podarilo zistiť, že novembrový program EHMK v apríli 2014 ešte ani neexistoval a obsah emailu bola lož. Čo má lož spoločné s kultúrou? Nič. Je to pracovná metóda primitívov. Mimochodom, s kultúrou súvisí pravda, krása a dobro.
Dôvod nezáujmu musel byť iný, pretože 7. novembra Kulturpark zďaleka nepraskal vo švíkoch: na programe bolo sláčikové kvarteto Ars Nova. O novembri 89 nepadla v Kultuparku ani zmienka, pokiaľ nepočítame recesistický festival Matrioshka s mottom „Nenechajte absurditu zničiť ľudskosť.“ Bolo by fajn, ak by sa programoví projektanti EHMK začali týmto mottom riadiť. Dovolím si tvrdiť, že tých 100 miliónov obetí komunistického režimu, ktorého sme sa pred 25 rokmi zbavili aj tu na Slovensku, naozaj nemali nič proti matrioške, ktorá sama osebe nie je ani absurdná, je symbolom ruskej kultúry, nie sovietskeho režimu, ktorý zneužil aj vznešenejšie veci, než bábiku z 19. storočia. Zredukovať zločinecký režim na smutno-smiešnu „absurditu“ len preto, že táto je kompatibilná s postmodernou filozofiou je prinajlepšom úzkoprsé. Presnejšie, je to prejav „ľudí bez hrude“, ako o nich píše C.S. Lewis v Zničení člověka.
Argument „nedostatku priestorov“ nedáva zmysel ani pri letmom pohľade na rozsah priestorov v komplexe Kulturparku. Zdá sa, že do „filozofickej kaviarne“ Papa jednoducho patrí iba Richard Rorty, ale nie Edmund Burke. Filozofovať je dovolené, ale odtiaľ potiaľ. Vitajte v modernom, otvorenom projekte EHMK 2013, ktorý vyznáva rôznorodosť, rozmanitosť, mnohosť, biodiverzitu, multikultúrnosť, multižánrovosť a údajne aj pluralitu – avšak iba dovtedy, pokiaľ to vyhovuje aktuálnemu majiteľovi. Mimochodom, pluralita je jedným z troch princípov nášho združenia. Lenže čo je to pluralita? Túto otázku si potentáti EHMK zrejme nekladú.
Na Hanusových dňoch v Spišskej Kapitule pomenovaných po významnom slovenskom filozofovi kultúry sa už päť rokov zaoberáme kľúčovými otázkami našej doby – minulý rok sme venovali práve princípu pluralizmu. Celkovo ide o 17. ročník tohto podujatia. V tomto roku sme plánovali vysunúť prvý deň podujatia zo Spišskej Kapituly do väčšieho mesta a logicky sme zvažovali novovybudované priestory v Košiciach.
Bolo by to symbolické: v tomto roku si pripomíname storočnicu narodenia pápežského preláta Mons. Anton Harčara, predsedu Slovenského katolíckeho kruhu a spolupracovníka Ladislava Hanusa. Aby bolo medzi nami jasno: vonkoncom tu nejde o to, že niekto má rád Sándora Maraia, iný zasa smelého zajka Cígera-Hronského a kto je pri moci, toho pesnička sa spieva – tento prístup nie je známkou demokracie, ale diktatúry. Vedúci činitelia žiadnej obce, žiadneho mesta – polis nie sú majiteľmi verejného priestoru (Kulturpark nevynímajúc) – a práve to je jeden z odkazov Novembra’89, ktorý treba na 25. výročie „kruhom“ pripomenúť. A ktorý nechcú počuť. Vďaka predchádzajúcim ročníkom Hanusových dní – na rozdiel od kontaktných tetušiek z EHMK – vieme, čo pojem kultúrnosť a pluralita znamenajú.
Ladislav Hanus o Antonovi Harčarovi
„Vždy sme si ho cenili, ale hádam ešte nie dosť vysoko sme si ho cenili. Bol to náramne schopný a kvalitný kňaz. (...) Pochádza zo Sabinova, jeho strýko tuším bol poslanec Ľudovej strany. On skončil teológiu v Innsbrucku. Zvláštny mladý človek, sympatický, veľmi sympatický. Vecnosť a skromnosť, úplná absencia nejakého osobného domýšľania ho charakterizovali. Aj spoločensky bol jasný, srdečný a takým tmelivom, spájal a tvoril. Harčar za uhorského režimu zostal v Košiciach. Mohol emigrovať, tiež si mohol poľahčiť. Na neho tam čakala naozaj kalvária cez tieto horthyovské roky. Tam vybuchol šovinizmus, ešte aj v eklézii. A to je hádam najhnusnejšie, keď ešte aj v eklézii. V maďarskej eklézii šovinizmus mal veľmi dávnu tradíciu. (...) Musíme sa trocha vrátiť do r. 1939. Po viedenskom verdikte pripadli Košice (...) k Maďarsku. (...) To bolo plesanie po nebo, nemalo konca. Maďari jasali: Kassa je naša! Celkom svoj plán nedosiahli, všetkými silami chceli získať Bratislavu. Bratislavskí Maďari sa napínali do pretrhnutia, ale nevyšlo im to. Ale Košice získali! Bol tam biskup Čársky, on tam zostal, to bolo veľmi múdre, že tam zostal. Ale maďarský košický klérus zúril, ledva ho znášali toho „pansláva“ Čárskeho. I „pansláv“ Harčar vytrval cez všetky roky v Košiciach. A veru dali mu to pocítiť, bol bitý ako pária, mal hrozne ťažké a nepríjemné postavenie. Naháňali ho, k ničomu ho nepustili, ustavične do neho rýpali, ale on tam vydržal. Možno povedať, že on bol v Košiciach hlavnou oporou Slovákov za Hortyho režimu. On bol také tmelivo, držali ich pospolu a udržoval ich ducha, zorganizoval akýsi Katolícky kruh. (...) Harčar v r. 1945 hral dôležitú rolu v Košiciach. Aj pri magistráte mu dávali všelijaké funkcie. Hral rolu pozitívnu, vyrovnávajúcu, konsolidujúcu. Najmä podchytil Katolícky kruh. to bola pekná budova s mnohými miestnosťami, ten spolok tam fungoval. To bolo stredisko, tam sa ustavične niečo dialo – prednášky, divadlá, kurzy. Tam sa schádzali, to bolo duchovné centrum Košíc. Pre pospolitý ľud i pre inteligenciu. Hlavou, organizátorom vo všetkom bol Tonko Harčar. Má za sebou veľmi krásnu minulosť v Košiciach. (...) Plno využil tie roky, pokiaľ bolo svetlo, pokiaľ sa dalo slobodne pracovať. Pritom bol aj športovec, výborný lyžiar. Tak sme sa schádzali aj v Ružomberku, na Smrekovici, tam sme hore-dolu brúsili, slovom: prežívali sme tieto roky naplno.“ (HANUS, L.: Pamäti svedka storočia, Lúč, s. 351-353)
Postmodernista však na minulosť nepozerá, potrebuje ju vytesniť, aby sa z nej nemusel poučiť. Minulosť totiž kladie nepríjemné limity na to, čo by mal konať v prítomnosti, píše Edmund Burke. Preto maľuje na čistom stole a díva sa výlučne do budúcnosti. Postmodernista svoje noviny preto nazve „Zajtrajšie noviny“.
"Ak budete v nastúpenej úzko postmodernej línii pokračovať, projekt hlavného mesta kultúry nemôže v pravom zmysle slova fungovať."
Odkaz košickým „kulturträgrom“ znie: Ak budete v nastúpenej úzko postmodernej línii pokračovať, projekt hlavného mesta kultúry nemôže v pravom zmysle slova fungovať. Samotný spôsob realizácie projektu „zhora-nadol“ (v zmysle „a teraz vás ideme akože kultivovať akože moderným „umením“ Tomomi Adachiho“) v skutočnosti nenájde v srdciach a mysliach Košičanov bod, ktorý by ich dvihol, pokiaľ nenadviaže na to zdravé, čo sa v nich vďaka tradícii nachádza – na to, čo okrem kapusty, fazule a zemiakov v človekovi už je. Keď sa budú kulturträgri čudovať, že obyčajní ľudia ich „nechápu“, nebude to tentoraz preto, že plebs je zaostalý. Azda to bude preto, že plebs sa ešte našťastie riadi zdravým rozumom.
Kultúra vychádza z vnútra ako akt zapojenia do vyššieho poriadku premieňa, kultivuje, dvíha človeka aj spoločnosť. To je tvorivý akt. A nie mikroténové vrecúška zavesené spriatelenými vizuálnymi umelcami, tancujúce v rytme ohlušujúcej hudby pred podnapitými divákmi v polorozpadnutých priestoroch akejsi odľahlej fabriky.
"Ovocím premrhaného projektu EHMK nebude moderné kultúrne mesto. Ovocím je už dnes košické 'áno' priateľstvu opätovne zvoleného primátora so skupinou Paškovcov, nepreniknuteľné klany ovládajúce 'rodinný podnik' EHMK, uzavretosť, zadubený postmodernizmus..."
Ovocím premrhaného projektu EHMK nebude moderné kultúrne mesto. Ovocím je už dnes košické „áno“ priateľstvu opätovne zvoleného primátora so skupinou Paškovcov, nepreniknuteľné klany ovládajúce „rodinný podnik“ EHMK, uzavretosť, zadubený postmodernizmus a pokiaľ ide o kultúru, za všetko hovorí slovník skateboardistov pred Kulturparkom najmä vtedy, keď sa im nepodarí nejaký kúsok.
Chápem snahu projektových manažérov dištancovať sa prostredníctvom „modernity“ od konceptu „kultúrnych domov“ 60-tych rokov minulého storočia. Iróniou je, že práve svojou „umelohmotnou kreativitou“ odovzdajú budúcim generáciám dedičstvo, ktoré sa na to komunistické bude veľmi podobať.
Niet sa čo čudovať, keď o „tvorivý akt“ sa usilujú ľudia s rovnakým mentálnym nastavením ako pred 25 rokmi. Na spoluprácu s EHMK sa tešíme po výmene vedenia: nám ide totiž o vec a my robíme veci naozaj. Z hľadiska kultúrnosti je jedno, či bude EHMK 2013 mlátiť prázdnu slamu dva alebo päť rokov. Záleží na tom iba „rent–seekrom“ napojeným na zdroje. Keď jedného dňa zdroje vyschnú, „umelci“ jednoducho odídu. S kultúrou to však nebude mať absolútne nič spoločné.
Marek Hrubčo
Autor je predsedom Fóra pre kultúru a hlavným organizátorom Hanusových dní, ktoré sa uskutočnili 7-9. novembra v Prešove a Spišskej Kapitule. Od roku 2010 zorganizovalo združenie päť cyklov diskusných fór v Košiciach o koreňoch západnej civilizácie, slobodnej spoločnosti a vzťahu kresťanstva a kultúry (www.forumprekulturu.org).
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.