O predstavení text Lajčiak Je to snaživé, ambiciózne, ale asi sa to silno nedotkne každého diváka

V lete tohto roka sa vymenilo vedenie Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré patrí pod mesto Bratislava. Zmena sa uskutočnila cez transparentné výberové konanie a bola to celkom dráma, lebo záujem viesť toto bratislavské divadlo bol nevídaný.

Dopredu sa špekulovalo o tom, že výhru má vopred jasnú bývalý riaditeľ SNG Matej Drlička a že dovtedajšia šéfka Valeria Schulczová už nemá veľké šance.

Napokon sa zmena udiala vcelku prekvapivo. Matej Drlička so svojím tímom neuspel, svoju pozíciu neobhájila ani Valeria Schulczová a šancu dostala Vladislava Fekete s umeleckou šéfkou Veronikou Kolejákovou. 

Bolo to vtedy pomerne napínavé, lebo Valeria Schulczová bola aj celkom dotknutá, verejne hovorila o tom, že divadlu sa za krátky čas podarilo získať vysokú návštevnosť a silnú profiláciu a identifikáciu značky. 

Mestské divadlo sa pod vedením bývalej šéfky profilovalo ako angažované divadlo. Autori rozhovoru s Valeriou Schulczovou, ktorý vyšiel v denníku SME, celkom presne v jednej otázke opísali, o čo za jej čias divadlu išlo.

„Keď sa pozrieme aj na ten repertoár, ktorý je súčasťou DPOH, vy sa zameriavate veľmi často na odpor proti slovenskému nacionalizmu, klérofašizmu a proti akejsi zadubenosti, ktorá je u nás reprezentovaná tým ,ťapákovským‘ spôsobom a fungovaním a nazeraním na svet. Čo bude teda s repertoárom ako Pozsony Dance Club, ktorý hovorí presne o tom, že v tejto krajine vždy víťazia tí, čo sú hrubí, čo potrebujú bojovať proti niečomu novému? Alebo s novou hrou, ktorá v podstate odhaľuje charakter prezidenta Tisa?“

Bratislavské Divadlo Pavla O. Hviezdoslava. Foto: archív TASR/Miroslav Košírer

V divadle boli aj špeciálne predstavenia. Napríklad scénické čítanie Noc na poľovníckej chate, inšpirované stretnutím politikov Smeru na chate v Čifároch, predstavenie Biela pani z Abú Zabí, ktoré reagovalo na ministrovanie Martiny Šimkovičovej, alebo Odrežem ti hlavu!, na ktorom sa čítali hejty, ktoré prišli riaditeľke divadla aj iným ženám, ktoré sa politicky, občiansky alebo novinársky angažujú.

Valeria Schulczová bola hrdá na to, že pod jej vedením malo mestské divadlo jasný a nekompromisný názor, ktorý aj popudzuje, a že ho dokonca niektorí označovali za „ostrov demokracie“. V rozhovore pre Pravdu povedala: „Neinterpretujeme klasické texty. Vytvárame nový obsah, ktorý sa vyjadruje k histórii i súčasnosti tejto krajiny.“

Divadlo malo chuť provokovať, a tak bola v septembri 2023 pred DPOH demonštrácia Matice slovenskej. Ľudia prišli protestovať proti novej vizuálnej identite divadla, ktorá pripomínala vitráž z budovateľského obdobia, ale mladí ľudí na nej mali v rukách ukrajinskú, antifašistickú a dúhovú vlajku. A jeden z nich držal v rukách bustu Hviezdoslava, podľa Matice to bola jeho odseknutá hlava.

Keď prišli protestujúci k divadlu, našli ho ozdobené dúhovým plagátom a transparentnom Láska je láska. Na podporu divadla prišli aj ľudia s dúhovými či ukrajinskými vlajkami a chvíľku tam bola aj mela.

No a možno aj táto nekompromisná názorová vyhranenosť bola nakoniec problémom, dokonca aj pre progresívne naladené vedenie mesta, nielen pre návštevníkov divadla.

Lebo DPOH nie je alternatívny priestor vhodný na avantgardu či provokatívne počiny. Je to nádherný divadelný priestor v centre mesta. A nie vždy sa človeku chce ísť do toho elegantného divadla na vyslovene angažovanú hru s nekompromisným názorom.

Niekedy jednoducho chcete ísť na dobré divadlo, potom zájsť s priateľmi na pohár vína v okolitých kaviarňach či vinárňach. Nie je hriech mať aj takúto túžbu.

Ale teraz je tu od leta nové vedenie mestského divadla a prvá divadelná hra s názvom text Lajčiak mala ukázať nové smerovanie DPOH.

Peter Martinček v predstavení text Lajčiak. Foto: DPOH/Robert Tappert

Témou predstavenia sa stal evanjelický farár Ján Lajčiak (1875 – 1918) s excelentným vzdelaním. Bol prvým Slovákom, ktorý dostal doktorát na Sorbonne – ale po návrate domov sa preňho nenašlo miesto ani na univerzite, ani na lepšej fare v meste, iba v odľahlom a trochu divokom kúte pod Ďumbierom, v obci Vyšná Boca.

Aj v Postoji sme si Lajčiaka viackrát pripomenuli. Jednak tohto roku uplynulo 150 rokov od jeho narodenia, ale Lajčiak je už dlhší čas študovaným aj fascinujúcim fenoménom.

Ujalo sa aj spojenie Lajčiakov paradox – vrátiť sa do vlasti a žiť v odmietnutí. Ono je to stále vcelku aktuálna záležitosť.

O Lajčiakovi vznikla pred trinástimi rokmi zaujímavá kniha Prehovor, Ezechiel, napísal ju Anton Baláž. 

No a teraz je tu pôvodná divadelná hra s názvom text Lajčiak, ktorú vytvoril režisér Rastislav Ballek spolu s dramaturgom Máriom Drgoňom.

A možno raz vznikne aj film, lebo filmová látka to určite je.

Ján Lajčiak a Vyšná BocaBola zapadnutá dedina jeho tragédiou?

Eva Čobejová

Nebol to vôbec zlý nápad, siahnuť po Lajčiakovi. V publiku som videla viacero starších Bratislavčanov, také tie starousadlícke typy, ktoré kedysi do tohto divadla rady chodievali, majú široký kultúrny rozhľad a vedia dobre, kto je Lajčiak. 

Už samotný názov, ktorý sa začína malým písmenom, naznačuje, že to nebude klasická divadelná hra, ale silný autorský pohľad nielen na Lajčiakov príbeh, ale aj na vnímanie jeho osobnosti vo vtedajšej aj v terajšej spoločnosti.

Je to akási koláž rôznych momentov z Lajčiakovho života, citátov z jeho diela, je tu priblíženie reálií Vyšnej Boce, ako aj mnohých trápení vzdelaného teológa a učenca Lajčiaka. 

V hre nevystupuje ústredná postava s menom Ján Lajčiak. Zvyčajne o ňom hovoria iní, miestny učiteľ, bývalá milá, dedinská ženička či súčasní intelektuáli.

To, že tu postava Lajčiaka nie je prítomná, ak nerátame nápadité figuríny, má svoje opodstatnenie.

Na to, ako vlastne najmä posledné roky života Lajčiak na Boci žil, sú rôzne pohľady. 

Operná speváčka Eva Šušková divákov akoby sprevádzala Lajčiakovým životom a svoju rolu odspieva. Je to zaujímavý režijný nápad. Foto: DPOH/Robert Tappert

Niektorí hovoria, že sa tam aj opustil či spustil, že pašoval kone, choval dobytok a jeho kázne boli na nevydržanie.

No iní zas hovoria, že do poslednej chvíle pracoval, zmieril sa s tým, že inú faru už nedostane, žil asketicky, aby ušetril peniaze na vydanie svojho zásadného diela, lebo neveril, že by niekto investoval peniaze do tlače jeho dôležitého diela Slovensko a kultúra.

A že napokon práve tá jeho samota a izolovanosť pomohli tomu, že dokázal byť sústredenejší a vidieť slovenskú spoločnosť akoby z odstupu a vnímať v nej aj hlbšie prúdy.

Ale určite tá samota na Boci prispievala aj k tomu, že sa stával čoraz čudáckejším a nesnažil sa už dodržiavať dekórum kňazského stavu.

V predstavení účinkujú Eva Oľhová, Ivana Kološová a Annamária Janeková. Foto: DPOH/Robert Tappert

Prílišná fabulácia v divadelnej hre by mohla byť voči Lajčiakovi krutá či nespravodlivá, alebo, naopak, príliš sentimentálna a čítanková.

Aj preto je torzovitý pohľad opodstatnený. Občas sme sa smiali, občas to bolo smutné, najmä tie posledné Lajčiakove chvíle.

Možno sme však boli aj trochu zahltení rôznymi tvorivými nápadmi, scénou, kostýmami, svetelným dizajnom, projekciami, choreografiou, akoby sme ani nemali kedy tú jeho drámu lepšie pochopiť, vnoriť sa do nej tak, aby sa nás aj dotkla.

Valila sa na nás energia hercov, nápady celého tímu, stále nás držali v pozornosti tým, čo ešte dokázali vymyslieť.

A niektoré veci boli naozaj zaujímavé. Napríklad výkon opernej speváčky Evy Šuškovej v netradičnej úlohe rozprávačky či komentátorky príbehu.

Treba vyzdvihnúť aj hercov, najmä Evu Oľhovú a Petra Martinčeka, ale aj kostýmy Kataríny Holkovej či hudbu Ľuba Burgra.

Annamária Janeková na snímke v úlohe bývalej milej Jána Lajčiaka. Foto: DPOH/Robert Tappert

Asi najvýstižnejšie by sa na to predstavenie hodilo slovo snaživé. Aj ambiciózne. 

Zopár krásnych scén ostane v hlave, napríklad posledné chvíle Lajčiakovho života, keď ešte chce pracovať, ale nemá síl. Ľudia z Boce jeho životu vôbec nerozumejú.

Lajčiak symbolicky umrel 28. októbra 1918. Jeho zásadné dielo Slovensko a kultúra vyšlo už v novej Československej republike a bolo akoby odkazom, aké úlohy majú Slováci pred sebou v nových pomeroch.

Režisér Rastislav Ballek v bulletine k predstaveniu text Lajčiak napísal, že ideálne by bolo, keby divák mal z tejto inscenácie „taký zážitok, ktorý by bol nútený spracovávať aj po tom, čo si po predstavení vyzdvihne v šatni svoj kabát“.

Na predstavení, kde som bola prítomná, bol potlesk na konci trochu rozpačitý. A keby medzi divákmi nebolo sedelo aj dosť študentov, ktorí obsadili nepredané miesta, tak by to azda bolo bývalo ešte rozpačitejšie. 

Možno ten divadelný zážitok diváci potrebovali ešte trochu stráviť, mimo divadla, podumať o tom, a možno sa v tom niektorí stratili, a tak sa ich to nedotklo až tak hlboko.

Ale vďaka tomuto predstaveniu už tušíme, akým smerom sa teraz v DPOH pôjde. 

Asi tam nebude taká silná angažovanosť a bojovnosť ako za bývalého vedenia, ale zase divadlo zjavne nerezignuje ani na snahu reflektovať slovenskú históriu či súčasnosť.