KOMENTÁR: Nemecká Európa

Nemecko sa opäť stáva hegemónom, ktorý diktuje všetkým členom EÚ, ako sa má robiť ekonomická politika. Všetky krajiny s výnimkou Británie Nemecko počúvajú a pretvárajú sa na jeho obraz. Európska integrácia, ktorá mala brzdiť mocenské ambície Nemecka, paradoxne urobila z Nemecka európsku veľmoc. Pandorina skrinka je otvorená. V mysliach ožívajú rôzne historické paralely.

Európska únia vznikala pôvodne ako politický projekt, ktorý mal v Európe zabezpečiť mier. Mal to byť konštrukt, ktorý z Európy odstráni "jazyky strachu". Víťazné mocnosti už nechceli opakovať chyby z konca prvej svetovej vojny, kedy versaillská mierová zmluva a ekonomické sankcie uvalené na Nemecko prispeli k rozmachu nacistických politík a stali sa zárodkom druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne sa vsadilo na ekonomický blahobyt ako predpoklad mieru v Európe. Bolo však zároveň dôležité, aby dvaja najväčší rivali pred rokom 1945 - Francúzsko a Nemecko - začali spolupracovať. Už Winston Churchill tvrdil, že Francúzi a Nemci sa majú ujať vedenia v povojnovej Európe.

Francúzsko-nemecký dvojmotor

Francúzsko sa stalo v nasledujúcich rokoch akýmsi strážcom nemeckej miernosti. Schumanov plán zjednotenia Európy, ktorý bol podnetom pre vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1952, mal zabrániť ďalšiemu francúzsko-nemeckému konfliktu. Uhlie a oceľ, základ industriálnej ekonomiky boli umiestnené pod kontrolu nadnárodnej autority. Určovanie ceny, obchod a produkcia v sektore uhlia a ocele bola stanovovaná Najvyšším úradom, akýmsi predchodcom dnešnej Európskej komisie. Povzbudený úspechom tohto federalistického kroku navrhoval Jean Monnet pokračovanie integrácie aj v ďalších oblastiach - navrhol založiť Spoločenstvo európskej obrany a Európske politické spoločenstvo. Od zapojených krajín by to však vyžadovalo odovzdanie veľmi citlivých národných právomoci na nadnárodné inštitúcie, čo sa nepáčilo hlavne Francúzsku, preto sa obe projekty napokon nezrealizovali. Nereálnosť hlbšej politickej a obrannej spolupráce, avšak silnejúca ekonomická a vojenská sila Nemecka viedla k myšlienke prehĺbenia spolupráce na ekonomickej báze. Francúzsko s Nemeckom sa stali dvojmotorom novovzniknutých Európskych hospodárskych spoločenstiev.

Úspešná ekonomická integrácia a tzv. Godesbergsky program sociálnodemokratickej strany SDP založený na hesle "toľko trhu, ako je možné, toľko štátu, koľko je potrebné" znamenal rozmach nemeckého hospodárstva a položil základy nemeckého blahobytu. Nemecko sa postupne opäť stávalo európskou veľmocou. Ekonomická dominancia bola zrejmá v osemdesiatych rokoch, kedy sa menová politika nemeckej centrálnej banky (Bundesbank) stala pre väčšinu krajín ES vzorom a nemecká marka slúžila ako kotva ostatných európskych mien. Náhly pád Berlínskeho múru v roku 1989 otvoril otázku znovuzjednotenia Nemecka, ktoré by znamenalo nárast jeho mocenského postavenia. Hrozilo, že Nemecko sa stane ekonomickým hegemónom. Najmä Francúzsko sa obávalo narušenia mocenskej rovnováhy v ES preto bolo zjednotenie Nemecka kompenzované ďalším prehĺbením európskej integrácie. Francúzsko podmienilo podporu zjednotenia východného a západného Nemecka podporou jednotnej európskej meny.

„Začínam sa menej báť nemeckej moci ako nemeckej nečinnosti.“

Aj v ostatných dvadsiatich rokoch dominoval v politike EÚ nemecko-francúzsky tandem. Veľmi viditeľný je aj v súčasnej kríze, vďaka čomu ho novinári titulovali prezývkou Merkozy. V skutočnosti však prvé husle hrajú Nemci na čele s dvojicou Merkelová - Schäuble. Nemecká ekonomika sa stáva pre európske krajiny opäť vzorom. Tentokrát sa však od krajín eurozóny, ale aj od tých, ktoré členmi eurozóny nie sú, doslova vyžaduje, aby svoju ekonomiku postavili na nemeckom modeli. Kopíruje ju Slovensko i Česká republika ako krajiny, ktoré sú svojou priemyselnou produkciou odkázané na Nemecko. Na nemecký obraz sa pod tlakom mení Grécko, Taliansko, Írsko a najnovšie aj Španielsko. Radoslaw Sikorski, minister zahraničných vecí Poľska, predniesol 28. novembra v Berlíne prejav, ktorý by sme iba ťažko priradili k príslušníkovi hrdého slovanského národa, ktorý má s Nemeckom trpkú historickú skúsenosť. Za najväčšie ohrozenie bezpečnosti a blahobytu Poľska označil Sikorski krach eurozóny. "Požadujem od Nemecka, aby ste – pre vaše i naše dobro – pomohli eurozóne pretrvať a prosperovať. Dobre viete, že to nikto iný nedokáže... Začínam sa menej báť nemeckej moci ako nemeckej nečinnosti. Nemecko sa stalo v Európe nenahraditeľným národom. Nemôžete si dovoliť v tejto vedúcej úlohe zlyhať. Nesmiete ovládať, ale máte viesť reformy."

"Celé moje úsilie je nasmerované k adaptácií Francúzska na systém, ktorý funguje. Na nemecký systém."
Nicolas Sarkozy

Zdieľať

Neuveriteľné vyhlásenia počuť aj z krajiny galského kohúta. Nemecký týždenník Der Spiegel cituje slová francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktoré vyslovil v jednom novembrovom televíznom interview: "Celé moje úsilie je nasmerované k adaptácií Francúzska na systém, ktorý funguje. Na nemecký systém." Na čele Medzinárodného menového fondu sedí Christine Legarde, žena, ktorá ešte v minulom roku z pozície francúzskej ministerky financií kritizovala Nemecko za jeho cenový dumping v oblasti platov. Dnes v IMF podporuje politiku šetrenia, vyrovnaných rozpočtov a minuloročné slová by jej v tejto pozícií ani nenapadli. Samotní Francúzi sa obávajú toho, že krajina stratí kontrolu nad vlastným osudom. Nemecká ekonomická prísnosť založená na vyrovnanom rozpočte vyhráva nad ekonomickou politikou, ktorá si dala na prvé miesto podporu zamestnanosti na úkor zadlžovania. Finančné trhy takejto politike nedôverujú. Francúzi sa preto budú musieť rozlúčiť s kupovaním si blahobytu na úver.

Merkelovej fúzy

Nemecko je skrátka opäť najsilnejšou krajinou Európy, ktorej sa všetci podriaďujú. Je krajinou, ktorej ešte dôverujú finančné trhy. A karikaturisti majú hody. Nemecká kancelárka je zobrazovaná s hitlerovskými fúzikmi alebo s helmou z čias Bismarckovej éry. Schôdzka Nicolasa Sarkozyho s Angelou Merkelovou je karikovaná ako stretnutie francúzskeho premiéra Dalladiera s Hitlerom. V Grécku sa na titulkách novín objavujú koláže, v ktorých nechýba znázornený nacistický hákový kríž. Na Slovensku sa vykresľujú paralely s berlínskou schôdzkou Jozefa Tisa a Adolfa Hitlera, kedy bol "slovenský vodca" postavený pred voľbu - alebo sa Slovensko stanete nemeckým satelitom alebo bude rozdelené medzi okolité štáty. Bude znamenať znovu nadobudnutá nemecká hegemónia znamenať návrat jazykov strachu a posilňovanie protinemeckých nálad? Zdá sa, že konštrukcia proti strachu zrodila nové jazyky strachu. Obavu z nemeckej nekompromisnej línie vyjadrujú aj niektorí nemeckí komentátori, ktorí "Frau Merkel" radia viac ľudskejší prístup pri rokovaniach s ostatnými členmi eurozóny.

Pritom Nemecko je v tejto pozícií tak trocha nevinne. Od skončenia druhej svetovej vojny nemalo nikdy výrazné chúťky stať sa európskou veľmocou. Príliš dobre si bol, a je, nemecký národ vedomý svojej kolektívnej politickej viny, dôsledkov svojich expanzívnych nálad v uplynulých dvoch storočiach. Takúto ambíciu v povojnovej Európe malo naopak Francúzsko, ktoré chcelo urobiť z Európy veľmoc, ktorá by mohla konkurovať USA a Sovietskemu zväzu. Nikdy tento svoj záujem neskrývalo, samotné však nato nemalo potrebné kapacity, preto ho chcelo realizovať spoločne s Nemeckom. Jeho partner však bol k týmto plánom skeptickejší a uprednostňoval partnerstvo s USA.

Quo vadis, Europe?

"Môže nemecký model dlhodobo fungovať vo všetkých krajinách? A ako by mali európske krajiny reagovať na vzrastajúcu hegemóniu Nemecka?"

Zdieľať

Marek Beilyn v Gazeta Wyborcza hovorí o tom, že ostatný bruselský summit môže znamenať začiatok konca Európy. Poukazuje na to, že nová medzivládna dohoda narušila solidaritu v rámci Únie, ktorá môže do budúcnosti znamenať elimináciu slabších členov klubu. Nemecký sociológ Ulrich Beck vo svojej nedávnej úvahe napísal, že v súčasnosti vzniká niečo ako nová logika moci. Uvažuje nad tým, či sa Nemecko náhodou nestáva akýmsi weberovským "Empire State", ktorý môže uplatňovať svoju rozsiahlu, miestami despotickú hegemóniu aj bez formálnej nadradenosti, podobne ako napríklad New York ako sídlo veľkých finančných mocností. Hovorí, že v súčasnej situácií prestávajú platiť základné pravidlá demokratickej Európy. "V skutočnosti sa táto budúcnosť, čo vzniká v laboratóriu eurozáchrany takpovediac ako zámerný vedľajší produkt, blíži – skoro sa to neodvažujem vysloviť – k neskoroeurópskej variante Sovietskeho zväzu. Centralistické plánované hospodárstvo už v tomto prípade neznamená, že by sa museli vytyčovať päťročnice výroby tovarov a služieb, ale päťročnice odbúravania dlhu," napísal Beck.

Zdá sa, akoby sa európska integrácia potácala ak už nie v slepej, tak minimálne vo veľmi nebezpečnej uličke, z ktorej je veľmi ďaleko naspäť a v ktorej nieto vidieť ani na jej koniec. Spočinutie v nej sa vzhľadom k absencii akéhokoľvek jasnejšieho cieľa, ku ktorému má spieť európska integrácia a projekt Európskej únie vôbec, dalo očakávať. V "klube" si každý robil to, čo chcel a nedodržiaval džentlmenské dohody. Brusel bol prislabou nadnárodnou inštitúciou, ktorá by dokázala korigovať presilu národných, najmä ekonomických, záujmov v procese európskej integrácie. Ako bude vyzerať Európa, ktorá svoje ekonomické politiky ušije na nemecký model? Môže tento model dlhodobo fungovať vo všetkých krajinách? A ako by mali európske krajiny reagovať na vzrastajúcu hegemóniu Nemecka?

Erik Kapsdorfer

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo