KOMENTÁR: Bezdomovci ako kriminálne živly

V Maďarsku zakázali bezdomovectvo. Zákon, ktorý vstúpil do platnosti 1. decembra 2011, klasifikuje prespávanie na uliciach ako trestný čin, za ktorý hrozí väzenie.

Zákon je ďalším článkom v reťazi kontroverzných rozhodnutí, ktoré charakterizujú vládnutie premiéra Viktora Orbána. Od roku 2010 už dokázal osekať právomoci ústavného súdu, prijať kontroverzný mediálny zákon, politicky ovládnuť verejnoprávne médiá, zúžiť počet cirkvi dotovaných štátom alebo prijať novú "modernú" ústavu. Bezproblémové prijímanie týchto rozhodnutí mu umožňuje pohodlná dvojtretinová ústavná väčšina Fideszsu v parlamente.

Maďarsko - špička ľadovca

Nie je až také podstatné riešiť situáciu v Maďarsku z politologického hľadiska, akokoľvek sú úvahy nad tým, prečo situácia v Maďarsku dospela až do tohto štádia potrebné. Bolo by zaujímavé uvažovať napríklad nad tým, nakoľko sa pod túto situáciu podpísala maďarská história a absencia demokratickej skúsenosti v krajine pred rokom 1989. Alebo zamyslieť sa nad vzťahom medzi zlou ekonomickou situáciou krajiny a nárastom podpory pre nacionálne až extrémisticke politiky v krajine. Určite by sme medzi týmito javmi našli súvislosti. Nie sú však najkľúčovejšie, pretože neriešia podstatu problému, ktorého dôsledkom je represívny zákon voči bezdomovcom. Politická rovina tohto problému je sekundárna. Viktor Orbán a jeho strana Fidesz sa v maďarskej politike celé dve dekády správa ako chameleón. Mení farbu na základe zváženia toho, čo mu môže priniesť politické body, tématizuje to, čo sa diskutuje medzi masami. Aj objednávka na aktuálny zákon totiž musela primárne zrieť v hlavách nezanedbateľného počtu obyčajných ľudí. 

Kriminalizácia bezdomovectva nie je iba výsadou Maďarska. Maďarsko sa preslávilo iba tým, že kriminalizuje bezdomovectvo ako celok. V iných európskych alebo amerických mestách však taktiež existujú nariadenia, ktorých účelom je vytlačiť bezdomovcov z verejných priestorov alebo im aspoň znepríjemniť pobyt v uliciach. Kriminalizujú sa konkrétne prejavy bezdomovectva ako prespávanie na uliciach alebo žobranie. Aj bratislavský magistrát chcel počas konania majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji vytvoriť z hlavného mesta potemkina, keď sa pokúšal odlákať svojich bezdomovcov spred zraku zahraničných návštevníkov. Navrhovatelia takýchto opatrení však nevnímajú šírku celého problému, ako keby prehliadali jeho ľudskú rovinu. Tak, ako predkladateľ kontroverzného zákona - starosta najchudobnejšieho ôsmeho budapeštianskeho dištriktu Máté Koscis, ktorého strana Fidesz dosadila do funkcie straníckeho experta na bezdomovectvo. Chcel zatočiť s bezdomovcami vo vlastnom okrsku, keď však jeho obyvatelia v referende odmietli kriminalizáciu bezdomovcov, predložil zákon, ktorý v parlamente poľahky prešiel.

Nežijeme vo svete z billboardov

"Žobrajúci a páchnuci človek postávajúci na rohu ulice nám pripomína, že nežijeme vo svete, aký nám ukazujú billboardy, ale že súčasťou nášho sveta je aj chudoba a utrpenie."

Zdieľať

Takéto opatrenia však nič podstatné neriešia, len konzervujú a zhoršujú daný stav. V spoločnosti posilňujú vedomie, že každý bezdomovec rovná sa narkoman, kriminálny živel alebo neprispôsobivý stav. Vytvárať dojem, že bezdomovci nie sú problémom nášho mesta tým, že ich odstránime z ulíc, môže byť nebezpečné. Bezdomovectvo - to je obraz, ktorý odráža realitu našej spoločnosti. Žobrajúci a páchnuci človek postávajúci na rohu ulice nám pripomína, že nežijeme vo svete, aký nám ukazujú billboardy, ale že súčasťou nášho sveta je aj chudoba a utrpenie. A ako ľudia by sme mali byť na tento jav citliví. Stále aktuálne sú slová poľského sociológa Zygmunta Baumana, ktorý konštatoval, že hrôzy holokaustu boli možné aj preto, lebo ľudia stratili vedomie vzájomnej blízkosti. Otupeli voči neprávostiam páchaným na svojich susedoch, pretože stratili onú citlivosť, ktorú môže vybudovať iba ľudská blízkosť. V knihe Modernosť a holokaust komentuje výsledok známeho Milgramovho experimentu: "Zdá sa, že morálka, neodlučne spätá s ľudskou blízkosťou, sa podrobuje zákonom optickej perspektívy. Čím viac rastie vzdialenosť, tým viac sa scvrkáva zodpovednosť za druhého, morálne rozmery objektu sa rozmazávajú, až kým nedosiahnu bod, v ktorom zmiznú z dohľadu." Svet hluchý, svet slepí voči volaniu chudáka je svetom, ktorý stratil svoju ľudskú tvár.

Bezdomovci - vizitka nášho mesta

Trestanie bezdomovcov len zato, že sú, je porušením základných ľudských práv a útokom na ľudskú dôstojnosť ľudí žijúcich na ulici. Aj maďarský ombudsman pred hlasovaním uznal, že navrhovaný zákon je protiústavný. Takmer nikto z bezdomovcov sa dobrovoľne nerozhodol pre život na ulici. Žiadnemu takto žijúcemu človeku tento život z dlhodobého hľadiska naozaj nevyhovuje. My so strechou nad hlavou sme niekedy príliš múdri, keď vinu za bezdomovectvo hádžeme iba na bezdomovcov a predstavujeme si, že dostať sa z ulice, to chce iba ochotu a vôľu pracovať. Nepripúšťame si však to, že celý problém je omnoho zložitejší. Podobne ako ten rómsky ho vidíme príliš plocho. Pribúdajúci počet ľudí bez domova v Budapešti, Bratislave alebo v iných mestách je dôkazom toho, že sa tomuto problému neprikladá patričná pozornosť. Chceli by sme ľudí vyhnať z ulíc, pritom však nie je kam. Pre tritisíc bratislavských a desaťtisíc budapeštianskych bezdomovcov neexistujú dostatočné ubytovacie kapacity. Nocľahárne a ubytovne sú preplnené a veľa z nich nespĺňa hygienické štandardy. Ale riešenie problému nespočíva iba v tom, že sa postaví dostatok nocľahárni. Potrebné sú aj ďalšie služby. Na úrovni tvorcov politík je potrebné prijímať také rozhodnutia, ktoré minimalizujú riziko, že sa človek ocitne na ulici v pozícii bezdomovca, čo je nakoniec podľa Európskej komisie porušovanie ľudských práv. Ani to však nevyrieši problém, potrebné je zostúpiť ešte nižšie. Potrebné je zmeniť naše zmýšľanie o ľuďoch žijúcich na ulici a probléme bezdomovectva. Je potrebné uvedomiť si našu individuálnu zodpovednosť za mesto, v ktorom žijeme. Že bezdomovci v uliciach sú aj našou vizitkou. My sami môžeme veľmi konkrétnym spôsobom prispieť k riešeniu bezdomovectva.

Absencia nádeje

Bezdomovectvo je sociálna choroba, absencia skutočných vzťahov. Nie je iba o tom, nemať strechu nad hlavou - to je iba vrchná rovina problému, tou hlbšou je nebyť prijatý. Najčastejším dôvodom, prečo sa ľudia v Maďarsku aj na Slovensku dostávajú na ulicu, sú práve choré vzťahy. Disfunkčné rodiny vypľúvajú na ulicu najviac citovo zranených bezdomovcov. Ak sa o takéhoto človeka nikto nezaujíma, ak nikto neprejaví záujem vypočuť si jeho problém, poradiť mu, motivovať ho, zmieriť sa s rodinou alebo motivovať ho žiť iný život, takýto človek sa každým dňom stáva závislejším na ulici. Keď sa pýtame niektorých dlhoročných bezdomovcov na Hlavnej stanici v Bratislave či by nechceli žiť iný život, rezignovane odpovedajú: "A pre koho by sme tento iný život žili? Nemáme nikoho, komu by na nás záležalo, nemáme prečo žiť iný život." Reálne sa tak stretávame s absenciou zmyslu žiť iný život. Možno by aj chceli, ale nemajú motiváciu, prečo by niečo mali meniť v situácii, keď už o nich nik neprejavuje záujem. Nikto im neverí, nedôveruje, nie je kto by v nich vzkriesil iskričku nádeje. 

Už Aristoteles vedel, že človek je tvor spoločenský. Potrebuje priateľov, vzťahy, lásku, vedomie porozumenia a potrebnosti. Nie nedostatok peňazí, ale nedostatok lásky je diagnóza bezdomovca. Presviedčam sa o tom spolu so svojimi priateľmi z Komunity sv. Egídia, s ktorými "navštevujeme" ľudí na ulici, pravidelne už niekoľko rokov. Zisťujeme, že vzťahy sú uholným kameňom, ktorých absencia prikováva ľudí na pouličnej lavičke.

"Keď sa pýtame niektorých dlhoročných bezdomovcov na Hlavnej stanici v Bratislave, či by nechceli žiť iný život, rezignovane odpovedajú: 'A pre koho by sme tento iný život žili? Nemáme nikoho, komu by na nás záležalo, nemáme prečo žiť iný život.'"

Zdieľať

Ak budete chcieť nabudúce pomôcť nejakému človeku na ulici, vôbec mu nemusíte hodiť mincu. V podstate sa jedná o najrýchlejšie riešenie problému a vieme, že rýchle riešenia neprinášajú trvalé účinky. Usúdiť, že prispieť žobrákovi by nebolo pre jeho situáciu dobré, prejsť okolo a utešiť sa vo svedomí, že ako som pomohol, je však ešte horšie. Žiaľ takéto uvažovanie je blízke aj niektorým kresťanom napriek tomu, že evanjeliá, ktoré neustále hovoria o praktickej láske k chudobným, nám ukazujú iný príklad. Skúste radšej prejaviť ľudskejší záujem o človeka na ulici - od obyčajného úsmevu, ktorým nestratíte veľa času, po nepredstieraný úprimný rozhovor. Nie tým, že sa ho začnete hneď vypytovať na detaily toho, prečo sa ocitol na ulici (keďže často ide o veľmi osobné problémy nečakajte, že o tom budú bezďáci každému ochotne ihneď rozprávať), na začiatok postačí, ak sa budete zaujímať, ako sa majú, ako sa im darí, čo plánujú, či im nemôžete pomôcť. Vedzte, že takýmto rozhovorom pomôžete viac. Tak, ako sa za peniaze nedá kúpiť láska a zabezpečiť naozaj šťastný život, tak peniaze nie sú ani prvotne tým, čo dostane človeka žijúceho na ulici z biedy, pokiaľ neverí v lepšiu alternatívu pre svoj život. 

Ak sa už dáte s ľudmi na ulici do reči, zistíte, že rozprávajú veľa, často priam monologicky. Je to prejavom absencie skutočných vzťahov na ulici. Majú toho v mysli veľa, ale nemajú o tom komu povedať. Ak o ich problém nikto neprejaví záujem, vyrozprávajú ho sebe. Ak nebudú mať niekoho, s kým by mohli zdieľať svoj osud a poradiť sa, budú si vo svojej fantázii hľadať vlastné riešenia, konštruovať si vlastné príbehy. A budeme o nich hovoriť, že sú blázni, a žiaľ, budeme mať pravdu. Nie je náhoda, že mnoho ľudí na ulici trpí psychickými poruchami, akou je napríklad schizofrénia. A alkohol? Áno, aj o tom sa hovorí, že sa v ňom dajú na istý čas utopiť problémy, navyše v zime dokáže zachrániť životy.

Mali by sme byť schopní prebúdzať nádej v ľuďoch, ktorí ju z akýchkoľvek dôvodov stratili. Byť nablízku druhému v jeho trápení, neodsudzovať ho, nemoralizovať, ako to robili Jóbovi priatelia. Povzbudivé slovo, ale i tiché mlčanie, keď začnú byť slová príliš ľudské, môžu byť pre kresťana dokonca istou formou modlitby pokiaľ verí, že v druhom človeku, zvlášť v tom chudobnom, sa stretáva s Kristom. A tento skutok lásky môže byť zárodkom dôvery a budúcej (možno dokonca nadprirodzenej) nádeje. Dať niekomu nádej znamená budovať s človekom vzťah založený na úprimnosti a dôvere. Je preto dôležité, obzvlášť u ľudí, ktorí sa už veľakrát v živote sklamali, nehazardovať s touto krehkou dôverou. 

Recidívy komunizmu

Je to jednoduchá psychológia, ktorú si však uvedomujeme až vtedy, keď pocítime nedostatok dobrých, priateľských vzťahov. Mohli by sme povedať, že priateľstvá, dobré vzťahy v rodine, sú to najdôležitejšie, čo môžeme v súčasnej neistej dobe vlastniť. Pomôcť nám v ich budovaní môžu práve chudobní ľudia. Láska, ktorá sa prejavuje v službe tým, o ktorých vieme, že nám to nemôžu rovnakou mincou odplatiť, je školou nezištnej lásky. Je dobré tvoriť priateľstva s chudobnými. Človek, či už na jednej alebo druhej strane "brehu", potrebuje dať svojmu životu zmysel. Ale ten mu môže dať, len ak sa realizuje vo vzťahu k druhým ľuďom.

"Paradoxne, strana a muž, ktorý ostro vystupoval proti komunizmu, prinavracia praktiky, ktoré sú návratom pred rok 1989. Aj vtedy musel každý pracovať a kto nepracoval, ten bol označený za povaľača a kriminálny živel." 

Zdieľať

Bezdomovectvo je obraz našej doby, je obrazom našej spoločnosti sústredenej iba na seba a na vlastné problémy, je obrazom sveta, v ktorom panuje logika brať, ale nedávať. Tak ako Maďarsko, ktoré sa čoraz viac uzatvára do seba a svojich národných mýtov. Tak ako Maďarsko, ktoré plánuje v budúcom roku znížiť výdavky na sociálne služby o 40 percent. Maďarsko, ktorého nová ústava hovorí okrem iného aj to, že "každý je zodpovedný sám za seba v súlade so svojimi schopnosťami" a nehovorí o práve na prácu, ale o povinnosti pracovať.

Paradoxne, strana a muž, ktorý ostro vystupoval proti komunizmu, prinavracia praktiky, ktoré sú návratom pred rok 1989. Aj vtedy musel každý pracovať a kto nepracoval, ten bol označený za povaľača a kriminálny živel. Aj vtedy kuratela moci maskovala pred zrakom verejnosti skutočné problémy, ktoré však vyplávali na povrch, keď sa moc zrútila. 

Erik Kapsdorfer
Autor je dobrovoľník v Komunite sv. Egídia v Bratislave.

Foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo