Albín Škoviera v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, ako u nás vznikol fenomén trojročnej rodičovskej dovolenky a prečo by bola škoda oň prísť. Kritizuje snahy zakázať telesné tresty zákonom i nové výchovné trendy, ktoré podľa neho berú dieťaťu základné istoty.

Škoviera je vysokoškolským pedagógom, pôsobil na katedre pedagogiky Univerzity Komenského, dnes učí na Katolíckej univerzite v Ružomberku a v českých Pardubiciach, má za sebou viac ako tridsaťročnú prax liečebného pedagóga vo výchovných a prevýchovných zariadeniach. Na základe svojich skúseností pedagóga i otca piatich detí napísal príručku o výchove Malá polepšovňa pre rodičov.

Ako vnímate súčasné výchovné trendy?

Zdá sa mi, že vo výchove máme stále tendenciu ponúkať univerzálne modely. Na niektoré dieťa stačí dobré slovo, na niektoré pochvala neplatí, na iné dieťa zase platia jasné limity odtiaľ potiaľ.

Dnešné smery vo výchove nám však vlastne nahovárajú, že dieťa je univerzálne a dá sa viesť len jedným správnym spôsobom.

Podľa vás je to ilúzia?

Myslím si, že to nie je možné. Na každé dieťa treba prihliadať osobitne. Iste, ja sám som obmedzený tým, že som sa veľký kus života venoval deťom s poruchami správania.

Vaším učiteľom, ktorý inšpiroval aj vašu prácu i celú jednu generáciu pedagógov a psychológov, je legendárny český psychológ Zdeněk Matějček. Ten bol vo svojej dobe veľkým propagátorom vtedy prelomovej myšlienky, ktorá zdôrazňovala silnú prvotnú väzbu medzi matkou a dieťaťom v prvých rokoch života. Zaujímavé však je, že Matějčkove teórie sa pretlačili v období, keď bola presne opačná tendencia. Komunisti sa snažili o stopercentnú zamestnanosť žien, teda aby odišli do práce od dieťaťa čo najskôr, pričom jasľová starostlivosť bola tiež dobovým fenoménom. Čím to je, že bol Matějček taký úspešný?

Jedným z dôležitých dôvodov je, že v tom období bol silný fenomén lekárov. Keď bol niekto v spoločnosti rešpektovaný, boli to práve lekári.

Tým, že Matějček sa spojil s ďalšími dvoma významnými psychológmi, Jaroslavom Kochom a Josefom Langmeierom, s ktorými robil dlhodobé výskumy detí v predškolských zariadeniach, predovšetkým v jasliach, ich výsledky boli veľmi rešpektované.

O aké výskumy išlo?

Napríklad o dlhodobý výskum na vzorke detí, ktoré boli umiestnené v týždenných jasliach a potom do pestúnskych rodín, a detí, ktoré zostali v inštitútoch a detských domovoch. A tieto výsledky navzájom porovnávali.

K čomu dospeli?

Vytvorili teóriu psychickej deprivácie v detstve. Jej nosnou myšlienkou je, že dieťa pre svoj celkový zdravý vývin potrebuje byť v ranom detstve prijaté a milované. Takisto potrebuje mať stabilnú vzťahovú osobu a tým aj pocit istoty, mať dostatok rôznorodých podnetov a takpovediac „otvorenú budúcnosť“.

Nosnou myšlienkou ich teórie je, že dieťa pre svoj celkový zdravý vývin potrebuje byť v ranom detstve prijaté a milované. Zdieľať

Ak toto všetko v ranom detstve nedostáva, prejavuje sa v ďalšom živote v rôznorodých psychických, zdravotných i vzťahových problémoch vrátane vzťahu k sebe i k svetu.

Takže aj tento výskum veľmi ovplyvnil vtedajšiu rodinnú politiku?

Bol to mimoriadne kvalitný longitudinálny výskum. A kľúčové bolo, že sa do toho vložil Koch s celou svojou autoritou.

Táto trojica tak skutočne zásadne ovplyvnila zákon o rodine, ktorý vznikol v Československu v roku 1963. Ten zákon trval v Česku s miernymi úpravami až do roku 2013 a u nás do roku 2005. Keď sa na to pozeráme z dnešného pohľadu, keď trvácnosť väčšiny zákonov je veľmi krátka, vyvoláva to údiv.


 

Ale ako je možné, že vôbec prešiel takýto zákon, ktorý ignoroval ekonomickú ideológiu režimu, ale hovoril o prvých rokoch dieťaťa ako kľúčových pre jeho ďalší vývin?

Treba vnímať vtedajšie fázy socialistického nadšenia. To bolo najsilnejšie, samozrejme, v 50. rokoch, ich publikácia Psychická deprivace vyšla na prelome šesťdesiatych rokov, čo už predsa len nebolo obdobie takej intenzívnej totality.

Takže mali vcelku priaznivé prostredie pre šírenie svojho pohľadu.

Na druhej strane si myslím, že ani v rámci tej komunistickej elity to nebolo tak, že v otázkach rodiny naozaj všetci naplno verili vlastnej ideológii. Jedna vec bola, čo hovorili navonok, a inou vecou bolo ich vnútorné presvedčenie.

Treba si uvedomiť, že celá vtedajšia generácia kádrov bola odchovaná doma matkami, takže to, s čím prišiel Matějček, im bolo v podstate blízke, patrilo to k tradícii nášho regiónu.

Bolo to teda niečo prirodzené našej mentalite?

Áno, veď to bolo napokon v období socializmu, keď vznikla materská dovolenka, pojem, ktorý pretrváva dodnes. Patrili sme tak do skupiny krajín, kde táto dovolenka trvala najdlhšie.

To je tak vlastne až dodnes. Česko a Slovensko sú unikátom v dĺžke rodičovskej dovolenky v porovnaní s inými európskymi krajinami. Čím to je, že to stále pretrváva ako norma, hoci aj dnes je prirodzený ekonomický tlak na ženy, aby nastúpili do práce čo najskôr po narodení dieťaťa?

Považujem to za zázrak. Ale na druhej strane, ani v iných oblastiach sme ešte tak nepodľahli módnym vlnám ako iné európske krajiny, ani gender ideológia tu zatiaľ neprekvitá.

Tieto snahy jednoducho nenachádzajú v našom priestore dostatočnú emocionálnu podporu.

Ako najväčšie nebezpečenstvo pre tento status quo však vnímam skôr ekonomický diktát. Teda tendenciu, kde sa to, čo je ekonomicky prínosné, považuje za dobré. To je podľa mňa obrovským omylom chápania sveta. Teda že sa kvalita života meria tým, koľko zarobím a čo všetko mám.

Ako najväčšie nebezpečenstvo pre slovenský status quo vnímam skôr ekonomický diktát. Zdieľať

To môže napokon ohroziť aj fenomén čerpania dlhej rodičovskej dovolenky u nás.

U nás sú však zatiaľ len snahy, aby žena mala na výber. Teda vytvoriť podmienky ženám, ktoré chcú alebo aj sa musia z existenčných dôvodov vrátiť do práce skôr...

Problémom však je, že dnešné ženy podľa prieskumov už nevnímajú materstvo ako prirodzenú súčasť života. Niekde som čítal, že normálne môže byť všetko, ale nie všetko je aj prirodzené.

Lenže my sme túto kvázi normálnosť, že mať dieťa znamená prerušenie kariéry, rozšírili, ale zabúdame na to, či je to aj prirodzené.

Mal som raz s kolegyňami na katedre debatu o tom, prečo by sme mali na pracovisku brať ohľad na to, že napríklad kolega mal tri deti. Povedal som im, že my to máme aj v zákonníku práce, kde sa píše, že treba zohľadňovať rodičovské povinnosti a záujem rodiny.

Pretože rodina nie je iba moja súkromná vec, čo je pohľad, ktorý by sa mal dostať do našej spoločenskej mentality. 

Vráťme sa k Zdeňkovi Matějčkovi. Dá sa povedať, že dnešnú trojročnú rodičovskú dovolenku tu máme vďaka tomuto psychológovi?

Určite áno. Tento človek bol neuveriteľne charizmatický, rozprávať sa s ním bol úžasný zážitok. Dokázal veľmi láskavo rozprávať o veľmi vážnych veciach.

On tvrdil, že v živote sú dôležité iba dve veci. Dobre sa narodiť, to znamená narodiť sa do rodiny, ktorá ma miluje, a tá druhá je dobre sa zamilovať.

Kult materstva tu však bol ešte pred jeho érou, napríklad u doktora Švancaru. Matějček v tom pokračoval, všetci títo psychológovia dali žene novú dôležitosť a ocenili rolu ženy aj v materstve, čo bola veľmi dôležitá vec.

Zdeněk Matějček tvrdil, že v živote sú dôležité iba dve veci. Dobre sa narodiť, to znamená narodiť sa do rodiny, ktorá ma miluje, a tá druhá je dobre sa zamilovať. Zdieľať


A čo bolo, samozrejme, nemenej dôležité, bola téza, že rodina by mala byť predovšetkým priestorom istoty, ktorú poskytujeme dieťaťu. Matějček a po ňom aj ďalšie teórie rozvíjali potrebu skorého a prvotného pripútania dieťaťa na vzťažnú osobu. Pretože vďaka prvým rokom si budujeme obraz o sebe a o svete vďaka tomuto prvotnému vzťahu.

Čoraz viac sa zdôrazňuje, aké je obdobie šiestich rokov dieťaťa pre jeho vývin kľúčové. Je to naozaj tak, že v tomto období dávame dieťaťu základy na celý život?

Myslím si, že áno. Mne sú bližšie hlbinné teórie, ktoré idú ešte ďalej, teda tvrdia, že už to, či matka prijme dieťa počas tehotenstva, je veľmi dôležité pre jeho vývin.

Aj Matějček robil výskum na vzorke nechcených detí a zistil veľké rozdiely v správaní detí, ktoré prišli na svet ako chcené, a tými, ktoré sa narodili ako nechcené.

Určite sa mnoho vecí dá aj neskôr nacvičiť, ale to je skôr na úrovni behaviorálnej.

Lenže to, ako vnímame svojich najbližších, vzťahové hodnoty, to sa dá len ťažko naučiť. Môžem niekoho nacvičiť, že sa bude zdraviť, ako si správne ukladať veci či dať mu tréning manažérskych zručností. No nie je to celkom spojené s hodnotami.

To mi prekáža aj na dnešnej výchove, keď používame ten americký výraz – modifikácia správania. To by však mal byť až ten druhý krok. Najprv by to malo byť o hodnotách a o vzťahoch, až na základe toho môžem meniť svoje správanie.

Čo sú teda tie kľúčové veci, ktoré vieme do šiestich rokov ovplyvniť?

Najmä emocionalitu, to je úplný základ. Aj dieťa s ťažkým mentálnym postihnutím vníma pozitívne a reaguje na to, keď ho pohladíte.

To, akým spôsobom sa dieťaťu prihovárame, či ho berieme na ruky, cez to všetko dieťa vníma, že je chcené a milované. V živote sa totiž veľmi ťažko sprostredkúva to, čo sme v ranom detstve nedostali.

To, akým spôsobom sa dieťaťu prihovárame, či ho berieme na ruky, cez to všetko dieťa vníma, že je chcené a milované. Zdieľať

Takže je veľká šanca, že keď dieťa bolo milované, tak to bude sprostredkúvať ďalej. Pokiaľ ide o vzťahy, tam dávame základ do tretieho roka dieťaťa.

Rozumová úroveň je potom už len nadstavba, kde už je samo dieťa prvotným iniciátorom. To je obdobie, keď sa stále pýta prečo. Ako hovorí Viktor Frankl, veciam treba dávať zmysel. A my sa to učíme už od malička.

Čo to znamená pre rodičov, čo by mali robiť, aby to rozvíjali?

Napríklad je dôležité, aké rozprávky dieťaťu vyberáme a či máme čas sa o tom s ním aj rozprávať.

Minule som zadal svojim študentom v Pardubiciach v rámci terapeutických techník úlohu, aby prerozprávali rozprávku. Bol som prekvapený, že mnoho z nich nevedelo dokončiť známu rozprávku, nepoznali jej koniec.

Pochopil som, že nerástli s príbehmi a asi im nikto nečítal rozprávky. Nechajme deti viac žiť v ich svete, nič im neutečie.

A ešte niečo je dôležité: Netreba deti brzdiť v otázkach. Pretože dieťa, ktoré sa pýta a dostáva odpovede v detstve, sa bude pýtať aj v dospelosti. Vnímam to už ako vysokoškolský pedagóg, že keď študenti niečomu nerozumejú, len máloktorí sa odvážia opýtať.

Ak sa tento rozmer u predškolských detí zanedbá, už sa to nedá dobehnúť?

Nebol by som rád, aby sa tento šiesty rok používal ako akási magická hranica, určite sa mnoho vecí učí aj po nástupe do školy.

Samotný vzťah ku škole, k učeniu, to všetko má veľký význam, tento vzťah sa tvorí už od prvej skúsenosti v prvej triede, zo vzťahu s prvou učiteľkou. Mať dobrú učiteľku v prvej triede je preto veľký dar.

Dôležité sú tiež starorodičovské podnety, je potrebné, aby sa deti stretávali so starými rodičmi, ktorí im môžu dať podnety, aké im rodičovská generácia nemôže poskytnúť.

A potom dávame deťom aj podnety vecami, ktoré ich obklopujú, hoci ich vplyvy na svoje deti si neuvedomujeme. Napríklad taká banalita, že čo máme v knižnici, či vôbec máme doma knižnicu, čo počúvame v rozhlase...



Táto hranica šiestich rokov, o ktorej sme predtým hovorili, však môže vyvolávať v mnohých rodičoch aj obavy. Predsa len ide o obdobie, ktoré je pre rodičov zároveň aj tým najnáročnejším, na svet prichádza aj súrodenec či súrodenci, starostlivosť o malé deti je často stereotypom, ktorý stojí veľa energie, rodičia sú vyčerpaní. A majú depresiu z toho, že im tie prvé roky života dieťaťa pretekajú medzi prstami, a zdá sa im, že to vôbec nezvládajú...

Som veľký optimista, lebo tvrdím, že väčšina našich detí, pokiaľ im poskytneme to základné láskyplné prostredie, to napriek našim rodičovským chybám zvláda dobre.

Existuje na to aj odborný výraz – reziliencia, teda že dieťa sa dokáže vyrovnať so záťažovou situáciou lepšie, než si myslíme. Problém je však v niečom inom.

V čom?

To, že sa všetko stáva tovarom, že potrebujeme neustále obmieňať značky. A aj výchovu už berieme ako tovar.

Súčasná až konkurenčná názorová ponuka štýlov, ako vychovávať svoje dieťa, zneisťuje rodičov natoľko, že nevedia, čo vlastne majú robiť.

Ako otec piatich detí som sa vždy vracal k tomu, čo by asi v tej-ktorej situácii urobili moji rodičia. A ak sme to dotiahli do bodu, že my sami sme zodpovednými milujúcimi rodičmi, tak nás asi až tak zle nevychovali.

Deje sa to však často celkom naopak. Mnohí rodičia sa akoby úplne odstrihli od výchovy svojich rodičov, hoci možno mali aj dobrú výchovu a nesú si hodnotovú výbavu svojich rodičov. Ich argumentom však je, že dnes to musíme robiť inak, lebo doba si to vyžaduje. Je pravda, že dnes máme pred sebou iné výzvy, ako mali kedysi naši rodičia. Má sa teda výchova prispôsobovať dobe?

Rámec, v ktorom sme vyrastali my a v ktorom vyrastajú naše deti, je v mnohom výrazne iný. To, samozrejme, musíme rešpektovať.

Súčasná až konkurenčná názorová ponuka štýlov, ako vychovávať svoje dieťa, zneisťuje rodičov natoľko, že nevedia, čo vlastne majú robiť. Zdieľať

Je tu väčšia ponuka materiálnych i nemateriálnych podnetov, v ktorých sa treba orientovať a vyberať si, napokon aj od našich detí sa vyžadujú iné zručnosti. To všetko je pravda.

V istom zmysle sa naše túžby, základné potreby i hodnoty nezmenili. Chceme byť zdraví i milovaní, chceme mať domov a priateľov, byť na niečo hrdí a celý život si znova a znova aktualizujeme odpoveď na otázky „kto som?“, „kam patrím?“.

Súčasný svet nás, naopak, zvádza k tomu, aby sme sa zriekali svojej identity a svojich koreňov.

To je to jeho volanie. Odmietanie minulosti, tradícií je len súčasťou tohto volania. Človek bez koreňov je oveľa ľahšie „ovládateľný“ ako ten, kto vie, kam patrí.

Novým fenoménom vo výchove je trend takzvanej rešpektujúcej výchovy, v ktorej je dieťa postavené rodičovi do partnerskej pozície, zvýšený hlas či prísny pohľad sa skôr vníma ako násilie. Tento princíp výchovy má pravdu v tom, že dnešná doba uprednostňuje kreatívnych samostatne mysliacich ľudí s vlastným názorom. Je to teda správny princíp pre dnešnú dobu?

Páčil sa mi rozhovor s českým biológom Václavom Cílekom, kde sa ho pýtali, či 12. 12. 2012 bude koniec sveta. A on odpovedal, že koniec sveta už bol, len si to nevšimli...

Je pravda, že veľa vecí sa zmenilo a my ich musíme reflektovať. Obávam sa, že práve pedagogika v tomto urobila dosť málo.

Máme síce mobily, internet, informačnú globalizáciu, ale v pedagogike sa to vôbec neprejavilo. Kto z odborníkov si kladie otázku, ako sa prejavuje vo výchove fakt, že dieťa má mobil a neustály prístup k internetu?

Pri televízii sa už urobilo iks štúdií, internet nám však nejako utiekol z pozornosti, akoby sme nemali čas to zreflektovať.

Kto z odborníkov si kladie otázku, ako sa prejavuje vo výchove fakt, že dieťa má mobil a neustály prístup k internetu? Zdieľať


A pritom postmoderný svet a relativizácia predtým spoločne zdieľaných hodnôt vytvára vo výchove množstvo komplikovaných situácií. Lenže dieťa nepotrebuje relativizáciu, ono potrebuje, naopak, istotu.

Potrebuje vedieť, že keď ráno vstane, tak mu rodičia pripravia raňajky, že mu mama zabalí desiatu, a keď sa vráti, tak budú rodičia doma. Dieťa, ale aj my, potrebuje rytmus dňa, rytmus týždňa, rytmus roka, ktorý mu vytvára istoty.

To podľa vás dnešné výchovné filozofie príliš nereflektujú?

Skôr naopak. Moderné výchovy už idú tak ďaleko, že napádajú tento samotný rytmus a vnímajú ho ako násilie na nás samotných.

Zdá sa mi to však nelogické, veď nám predsa vyhovuje, že keď sa chystáme na vlak, ide v presnú hodinu. Tam nám to neprekáža. Ale pokiaľ má dieťa ísť spať o ôsmej, už je to podľa niektorých prístupov násilie.

V dnešnej dobe už veci strácajú svoje pravé pojmy. Keď vyjadrujem svoj názor, vyjadrujem predsa istú mieru zodpovednosti za dieťa, to nemôže byť násilie. Keď dieťa niekam vediem, tak to predsa nemôže byť násilie. Násilie predsa znamená niečo celkom iné.

Preto mi na výchove typu rešpektujúca výchova prekáža už ten názov.

Prečo vám prekáža?

Vymedzuje sa tým voči ostatným výchovám, akoby to znamenalo, že tí, ktorí vychovávajú iným prístupom, svoje deti nerešpektujú. A to nie je pravda.

Sám spomínaný Zdeněk Matějček, ktorý zdôrazňoval potrebu jasných hraníc pre deti a silného vedenia, mal pritom veľkú úctu a rešpekt k deťom. Lebo keď my deťom nedávame hranice, nedávame im vlastne istotu.

Teda moderné výchovy berú deťom istotu?

Áno. Podľa týchto prístupov je snaha formovať alebo ovplyvňovať dieťa našimi usmerneniami to najväčšie nebezpečenstvo pre jeho rozvoj.

Kým John Locke niekedy tvrdil, že dieťa je tabula rasa, my dnes tvrdíme, že dieťa už nič navyše nepotrebuje, lebo všetko má v sebe.

Ja si však myslím, že pravda bude niekde uprostred. Dieťa nie je ani tabula rasa, ani nemá už všetko v sebe. Načo by bolo potom samotné učenie?

Táto antipedagogika, ktorá sa dnes rozmáha, však najviac vyhovuje dvom skupinám ľudí. Po prvé, liberálnym postmoderným teóriám, lebo umožňuje dieťaťu presadzovať svoje nároky napriek tomu, že to nie sú jeho potreby.

Rozmáha sa tu antipedagogika, ktorá vyhovuje dvom skupinám. Zdieľať

Na druhej strane vyhovuje rodičom, lebo tí nechávajú dieťa voľne rásť a nevkladať do neho svoje predstavy. Teda nás aj akoby zbavuje zodpovednosti vychovať z neho raz dobrého človeka. Posunuli sme zodpovednosť mimo nás.

Čo z toho vyplýva?

Každá definícia výchovy sa začína tým, že výchova je cielený proces, teda že máme jasný cieľ, ku ktorému chceme dieťa viesť.

A vonkoncom nejde o to, že ja hlásam, aby dieťa robilo to, čo je moja predstava o ňom.

Poviem k tomu osobný príklad. Keď som bol v deviatej triede a chcel som ísť na strednú školu chemickú priemyslovku vo Svite, rodičia mi povedali, jeden tvoj brat je na internáte, druhý tvoj brat je na internáte, nemáme peniaze na to, aby si bol na internáte aj ty, sme desať kilometrov od Košíc, môžeš si vybrať ktorúkoľvek školu tam.

A ja to vôbec nevnímam ako traumu na celý život. Toto je podľa mňa podstata.

My dnes totiž vo výchove kladieme dieťa na piedestál, bojíme sa ho akýmkoľvek spôsobom obmedziť, mnohokrát sa prispôsobujeme jeho predstavám. Ale zabúdame, že dieťa je členom rodiny, spoločenstva.

Myslím si, že dobrá mama a dobrý otec patria rovnako na piedestál a majú úplné právo usmerňovať dieťa podľa potrieb rodiny. A pokiaľ je to vyvážené citom, dieťa nebude mať krivdu.

Nebude mať krivdu napriek tomu, že bolo v rámci súrodencov o niečo ukrátené?

Boj o moc je reálnou súčasťou života a je legitímna. A s mocou súvisí aj zodpovednosť.

Môžeme sa tváriť, že všetci ľudia sú si rovní, keď ideme v mestskej hromadnej doprave? Ale predsa ja nemám zodpovednosť za tých ľudí, ktorí tam cestujú. Tú ma ten šofér. A on na to, že má zodpovednosť, potrebuje aj nejaké mocenské prostriedky a možnosti, ako ich vymáhať.

Ak ja vychovávam dieťa, alebo deti – lebo ja vždy s úsmevom tvrdím, že od troch detí viac sa deti vychovávajú samy – tak mám ako rodič väčšiu mieru zodpovednosti a musím mať nástroje, ako si túto moc aj uplatniť.


 

Keď hovoríme o rodičovskej moci, dnes sú veľkou témou telesné tresty, v niektorých krajinách sú zakázané, a tam, kde nie sú zakázané, sú pre veľkú časť rodičov neprijateľné. Aký je váš názor?

Vyrastali sme v dobe, keď bitka nebolo nič výnimočné, väčšina z nás, ktorí sme občas dostali, sme s tým vtedy nemali problém a nemáme z toho väčšinou ani žiadnu traumu.

Pre dnešné deti je to už neprijateľné a znášajú to veľmi ťažko. Rovnako rodičia, keď aj niekedy použijú telesný trest, majú z toho ešte týždne výčitky.

Mne osobne sa stalo asi dvakrát v živote, že som použil facku. Pri vlastných deťoch som to nemusel ani raz spraviť, ani neviem, čím to bolo, ale boli veľmi dobré.

Stalo sa mi však, že sme zobrali synovca do Ledníc na výlet a on sa nakláňal dole z minaretu. Opakovane, niekoľkokrát som ho upozornil, nech to nerobí a on ma neposlúchol. Bál som sa oňho, a tak som použil facku.

A druhýkrát, keď som pôsobil ako špeciálny pedagóg a jedna kolegyňa učiteľka sa mi prišla posťažovať na jedného žiaka, že jej škaredo vynadal pred celou triedou. Tak som za ním prišiel a dôrazne som mu povedal, že keď to urobí ešte raz, vyfackám ho.

Dobre vedel, že som žiadne dieťa nikdy nezbil, tak ma skúsil provokovať a urobil to znova. Zobral som ho do kabinetu a naozaj dostal facku. Veľmi ma to však spätne mrzelo.

Dnes by ste po takomto incidente ako pedagóg možno skončili...

Rozumiem, ani vtedy som na to nebol hrdý, hoci bola celkom iná doba.

Tento príbeh má však zaujímavý koniec. Dotyčný študent ma po troch rokoch od tej udalosti vyhľadal a uchádzal sa u mňa o prácu. A ja som ho zamestnal. Mali sme pekný rozhovor, ten mladý muž si ma vážil a neostala mu z toho žiadna ujma.

Keď máte s dieťaťom vzťah, ten je silnejší ako takéto zlyhanie. Zdieľať

To je ten rozdiel, že nie je trest ako trest. Chlapec totiž vedel, že ho mám rád, mali sme vzťah. Keď máte s dieťaťom vzťah, ten je silnejší ako takéto zlyhanie.

Vnímate teda telesný trest vždy ako zlyhanie?

Myslím, že áno. Podľa mňa je iks prostriedkov, ktoré sa dajú využiť predtým, ako skĺzneme k telesnému trestu.

Ale aj tu je potrebné rozlišovať, čo je to vôbec telesný trest. Capnutie po zadku dieťaťu, ktoré v afekte trucuje a ani ho to nebolí, nepovažujem za telesný trest.

Súhlasíte, aby sa zákaz telesných trestov dostal do zákona?

Nie.

Prečo?

Len veľmi ťažko sa dá rozlíšiť, čo je to telesný trest, ak sa zohľadnia všetky okolnosti. Snažiť sa všetko regulovať zákonmi a smernicami je prehnané. Všetko chceme mať pod kontrolou, niekedy tým však len veci zbytočne komplikujeme.

Čo je podľa vás dobrý výsledok zvládnutej výchovy?

Keď sa rodičia nehanbia za svoje deti a, naopak, keď sa deti nehanbia za svojich rodičov.

Aké sú podľa vás princípy, ako k takémuto cieľu dôjsť?

Nebáť sa, že keď urobíme ako rodičia chybu, tak to je tragédia, ktorá poznačí celý život dieťaťa. Správať sa k sebe s úctou. Rodičia by sa nemali báť byť deťom oporou aj autoritou a viesť ich.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo