NÁZOR JÁNA GONDU: Právo na výchovu v kontexte krízy moderného školstva

Časté diskusie o prijateľnosti náboženstva alebo sexuálnej výchovy v povinnom vzdelávacom systéme sú symptómom postupného „odumierania“ práva na súkromnú výchovu detí svojimi vlastnými rodičmi. Výchova sa opätovne – tak ako veľakrát počas histórie – stáva nástrojom politiky a politika sa chápe ako istá forma výchovy.

Moderné školstvo do seba celkom prirodzene integrovalo trend novodobej „bürgerliche Gesellschaft“ – posthegeliánskej občianskej spoločnosti. Jej imanentným účelom už nie je Heglova abstraktná vôľa štátu zjednávajúca partikulárne záujmy, ale transformácia každého záujmu na záujem verejný. Stiera sa tak významný rozdiel medzi súkromným a politickým priestorom. Tento neblahý modus vivendi by možno vyhovoval osvietenskému duchu, no dnes veľmi tesne súvisí so všeobecnejšou krízou vzdelávacieho systému.

Politika a domácnosť

Už v Antike boli celkom dobre identifikovateľné dva druhy vlády – jedna vo verejnej politickej oblasti, druhá pochádzala zo súkromnej sféry gréckej domácnosti. Tento rozdiel vytváral aj dva odlišné druhy autority. Zatiaľ čo vo sfére politiky mohol byť slobodným vládcom s prirodzenou autoritou len ten, kto sa zdržal násilia a despotického vládnutia, grécka domácnosť stojí za zrodom nešťastne presláveného pojmu despotizmus. Aténčania sa mohli považovať za plnoprávne slobodných vždy len zásadne vo vzťahu k polis – ona bola legitímnym miestom úniku pred každodenným obstarávaním a determinovanými rolami v domácnosti.

„Vládnutie a výchova začali najprv vedľa seba simultánne prebývať, aby napokon migrovali do bizarného politického teritória, v ktorom sa vládcovia snažili vychovávať a vychovávatelia vládnuť.“ Zdieľať

Súkromná domácnosť teda spočívala na vláde jedného a polis predpokladala vládu mnohých, rovnosť a absenciu rozlišovania medzi vládcami a ovládanými. Ako sa však aténska spoločnosť vyrovnala so vzťahom výchovy a autority v obidvoch oblastiach? Obe autonómne zóny sa dosť netaktne v úvahách filozofov preplietli, keď analógia z domácnosti mala platiť aj vo sfére politiky. Vládnutie a výchova začali najprv vedľa seba simultánne prebývať, aby napokon migrovali do bizarného politického teritória, v ktorom sa vládcovia snažili vychovávať a vychovávatelia vládnuť. Aténske riešenie problému autority podľa všetkého zlyhalo, ak preklenulo koncepty merita výchovy a vládnutia medzi dva autochtónne priestory. Prenos autority z nepolitickej oblasti do verejného politického priestoru tak vždy stroskotával na absencii takejto pôvodnej skúsenosti. Aj preto sa najväčší antickí filozofi ako Platón a Aristoteles radšej utiekali k transcendentným merítkam cnosti vo svete ideí, resp. v istom univerzálnom kozmologickom poriadku.

Školstvo zápasiace s problémom autority

Problém koincidencie výchovy, politiky a autority je veľmi dobre identifikovaný známou nemeckou filozofkou 20. storočia Hannah Arendtovou. V politickej oblasti totiž máme vždy čo dočinenia s dospelými už za vekom výchovnej hranice. Verejný priestor politiky teda podľa filozofky začína tam, kde výchova riadne skončila. A vice versa, predmetom výchovy sú ľudia, ktorí sa nemôžu zúčastniť politiky, pretože sú ešte len vychovávaní. V súčasnosti sme svedkami masového verejného školstva, ktoré podobne ako aténska spoločnosť zápasí s problémom autority (alebo lepšie povedané – už s jej definičným zánikom). A podobne volí aj bizarný kľuč k riešeniu tohto problému. Polis nahradila všeobjímajúca občianska spoločnosť, ktorá sa nápadne ponáša skôr na absolutistickú všeobecnú vôľu J. J. Rousseau. Jej priamymi zástupcami sú aj inštitúcie určené na výchovu a vzdelávanie. Dochádza tu okrem iného aj k stieraniu diferencie verejného a súkromného; vládnutia a výchovy. Príčiny by si zaslúžili dlhosiahlejšiu a poctivejšiu analýzu, než môže ponúknuť tento článok, avšak dôsledky v oblasti výchovy možno na základe uvedenej nivelizácie celkom zreteľne rozpoznávať.

„Polis nahradila všeobjímajúca občianska spoločnosť, ktorá sa nápadne ponáša skôr na absolutistickú všeobecnú vôľu J. J. Rousseau. Jej priamymi zástupcami sú aj inštitúcie určené na výchovu a vzdelávanie.“ Zdieľať

Exemplárnym príkladom vytiahnutým spomedzi týchto dôsledkov je fenomén straty skrytosti a bezpečia, ktoré nachádzajú svoju pôvodnú skúsenosť v domácnosti. Deti sú čoraz viac prizývané k nárokom na verejný svet a výchova v masovom školstve ich k tomuto cieľu „neideologicky“ približuje. Postmoderná spoločnosť je zahltená naratívnymi škrupinami a pritom jej neostáva čas vidieť zjavné sociálne mutácie – súkromný priestor sa stáva verejným a vice versa.

Časté diskusie o prijateľnosti náboženstva alebo sexuálnej výchovy v povinnom vzdelávacom systéme sú symptómom postupného „odumierania“ práva na súkromnú výchovu deti svojimi vlastnými rodičmi. Výchova sa opätovne – tak ako veľakrát počas histórie – stáva nástrojom politiky a politika sa chápe ako istá forma výchovy. Podľa Arendtovej sa k tomu dnes pripája aj istý pátos nového, ktorý možno súvisí aj s „objavom“ ontogenetickej idey pokroku v 19. storočí. Presnejšie, je ním patetické nadšenie pre čokoľvek nové, „progresívne“ na látke vývoja utiahnutej z vlastných kostí.

Deti svetlých zajtrajškov

Politika sa tak artikuluje v reči utópie výchovy. Termín utópia je adekvátny, tak ako je pre túto reč dôležitý prehovor novoty – začínať však treba už od samotných detí. Nové podmienky sa teda môžu vytvoriť, ak deti rodičom odoberieme a jednoducho ich indoktrinujeme. Filozofia súčasného masového školstva je v tomto smere mocensky prozaická a prísne ľavicová: nový svet sa buduje výchovou detí (to je heslom snáď každej reformy vo vzdelaní), resp. prípravou novej generácie na podmienky štátu „zajtrajška“. Nový politický poriadok má byť neustále tvorený výchovou. Historicizmus par excellence!

„Nové podmienky sa môžu vytvoriť, ak deti rodičom odoberieme a jednoducho ich indoktrinujeme. Filozofia súčasného masového školstva je v tomto smere mocensky prozaická a prísne ľavicová: nový svet sa buduje výchovou detí.“ Zdieľať

Medzi týmto riadkami už možno čítať určité ulitaristické sekvencie ideológie štátu blahobytu. Príprava, adaptácia jedincov na spoločnosť skrýva isté neutešené riziko: niečo skutočne nové (t.j. nepredvídateľné) vytvárať a „flexibilne“ tvarovať novú generáciu (nevyhnutne starnúcu v lone nového sveta) predstavuje dve nesúmerateľné výchovné stratégie. Zatiaľ čo to prvá vyžaduje pocit skrytosti a bezpečia poskytovaného domácnosťou, tá druhá je poznačená smrťou autority v priamom prenose. Očitými svedkami sú inštitúcie povinného školstva, kde miznú badateľné rozdiely medzi verejným a nárokmi na súkromie. Dieťa je tu najmä pri strate prirodzenej autority učiteľa častokrát nútené zaštítiť sa solidaritou kolektívu, ktorého autorita je v skutočnosti (nielen kauzisticky) prísnejšia a tyranskejšia než je autorita rodičovská. Výsledkom je akási kuriózna melanž dospelého a detského sveta: detský svet je naoko zbavený sveta fakticity dospelých, avšak zachováva si jeho autoritatívne rysy modernej tyranie väčšiny, kde sa (pre)výchova stala teleologickým ústrojenstvom politikov. Skúste tu neohrozene začať od niečoho nového, bez toho, aby ste len nepridali nový odliatok do repertoáru masových frašiek. Prípadne v horšom prípade – z konformizmu môže byť jedinečným únikom delikvencia. Liekom je potom infrapenálna a disciplinárna intervencia – zásahu školských psychológov pomáha predchádzať pedagogika ustálená ako formálna veda, zvrchovane berúca hodnotové kompetencie rodičom.

Posilňovať domácu výchovu

Humanitné vedy už dávnejšie začali existovať ako disciplinárne techniky v celom sociálnom priestore každého jednotlivca a v priebehu celého jeho života, pričom nenechávajú nepovšimnutý žiaden jeho skutok, správanie sa, či prejav reči a myslenia. Človek (a nielen dieťa) je zrazu odcudzený od svojho vlastného konania – patrí do integračných a zároveň segregačných škál disciplín, taktík vedenia, prehadzujúc si ho z ruky do ruky. Nuž a alternatívne školy sa len predháňajú v tom, ako úplne uzavrieť dieťa do infantilného sveta pomocou hier rozvíjajúcich akýsi záhadný „kriticizmus“.

„Konzervatívny postoj sa ukazuje byť schodnou cestou, ak bude prízvukovať sféru domácej výchovy. A liberálom už nebude možné veriť, ak v systéme vzdelávania nebudú protirečiť snahám „bürgerliche Gesellschaft“ o vyvlastnenie detí a následné vychovávateľské ambície.“ Zdieľať

Ako som už spomenul, tento článok neponúka priestor pre hlbinnejšiu analýzu krízy moderného vzdelávania, resp. aspektov, ktoré jej mohli predchádzať (napr. etatizácia a „disciplinarizácia“ spoločenských vied, razenie socialistickej filozofie západnými intelektuálmi, strata autority a významu tradície). Výchova ako politický nástroj a vláda vychovávateľov pri absencii prirodzenej autority a transcendentálnych merítok sú možno zásadné duchovné hradlá celej krízy. Konzervatívny postoj sa však nielen podľa môjho názoru ukazuje byť schodnou cestou, ak bude prízvukovať sféru domácej výchovy. A liberálom už nebude možné veriť, ak v systéme vzdelávania nebudú protirečiť snahám „bürgerliche Gesellschaft“ o vyvlastnenie detí a následné vychovávateľské ambície.

Samozrejme, s uprednostnením domácej výchovy (resp. privátneho vzdelávania) a stiahnutím iniciálnej úlohy štátom prerastenej občianskej spoločnosti súvisí mnoho nezodpovedaných otázok. Otvorenou otázkou ostáva spôsob, akým by deti mohli spoznať svet v precedensoch a praxi jeho spoločnej fundácie, premietnutého do vzťahov medzi príčiny a dôsledky. Len ak sa vyhnú utápaniu sa v organizovaných receptoch na život („šitých“ na individuálnu mieru) vo „svete zajtrajška“, vyvstane im príležitosť vytvárať pre oko „starších“ čosi spontánne, nepredvídateľné.

Ján Gonda
Autor je študent filozofie.

Ilustračné foto: squidoo.com, kidshealthplan.net, mychildhealth.net

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo