Utópia feminizmu

Keby sa ma niekto odvážil spýtať na výstižné pomenovanie súčasnej doby sexuálnym metrom veci, tak môžem s čistým svedomím riecť, že prežívame dobu nivelizácie sexuálnych identít a vôbec sexuálnych rolí. No predovšetkým nenásytný estrogén mláti hrdú mužskosť hlava-nehlava. (pozn. určené mužom a ostatným obyvateľom našej Matky Zeme)

Feminizmus pri inkvizičnom hone na buržoáznu rodinu
Problém je dobre vidieť aj v intelektuálnej rovine, kde si politická korektnosť zastrešuje svoje pozície feministickým „jemnocitom“. „Mužná sila testosterónu“, ako dobre mierenej politickej priamočiarosti či trhovej konkurencie je subtílne pohlcovaná všeobjímajúcou „ženskou otvorenosťou“. Aj samotný „welfare state“ je nielen podľa mojej mienky odrazom feministickej interpretácie ľudských práv. „Feministický raj“ Nórsko je označovaný ako „nordický sociálny štát“, kde „štát prevzal poručníctvo žien od jednotlivých mužov.“

Socialistická a radikálna odnož feminizmu si s kapitalizmom nikdy ruky nepodala. Práve s týmto faktorom to všetko údajne súvisí. „Buržoázna rodina“ bola pre neomarxistické feministky patriarchálnou a utlačovateľskou, pretože si muži chceli zaistiť, aby majetok prechádzal len na ich synov. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy! Podľa údajov z USA (kolísky feminizmu) ženy vlastnia viac ako 65% osobného vlastníctva a netreba ani zabúdať na fakt, že z 25-tich najhorších prác je 24 na 95-100% obsadených mužmi...

Postoj ku kapitalizmu a k tradičnej rodine je určite predpojatý. Tá je neustále tlačená do pozície stredovekého inkvizičného rozsudku nad priebojnou heteričkou (nejakou v štýle Ally Mcbeal). Iste, pre mnohých je stredovek symbolom ženskej poníženosti a predlženej moci mužskej pýchy. Ja sa však domnievam, že dnešné postavenie ženy je ďaleko pod úroveň scholastického rozkvetu, keď slovo matka malo ešte ctihodný význam.

Život obyčajného stredovekého roľníka bol poznačený biblickým citátom „V pote tváre sa budeš živiť“. Je treba mať na pamäti, že každý roľníkov deň vypĺňala tvrdá práca, ktorou zabezpečoval živobytie nielen pre seba a svoju rodinu, ale aj pre zemepána. Rodina nemala ustlané na páperí, ale dokázala zaťať zuby a držať pokope. Kapitalizmus ich z feudálnych pút síce oslobodil, avšak muži ale aj ženy pri svoje posvätné zväzky ustrážili pred útokmi radikálov. Len spoločným silami mohli dosiahnuť rodinný blahobyt, čoho svedectvom (nie dôkazom) bol nebývalý populačný rast. Avšak po zoštátnení rodinných funkcií pahltným národným štátom a jeho odnožami mnohé z nich strácali svoj zmysel.

Je feministickým prešľapom (ale určite premysleným!) biľagovať voľný trh. Priemyselná revolúcia priniesla ženám nové pracovné možnosti, ktorými sa mohli odpútať od tradičných domácich povinností. Masovým zamestnaním žien v 20. stor. nastal ich proces postupného (žeby aj potupného?) sebauvedomovania. Problém uplatniť sa a prirodzené starosti o deti však naďalej pretrvávali. Jednoducho, ženy nespĺňali rolu „dravých hráčov“ na trhu sa tak sa pre nich dodnes musia hľadať kadejaké tretie cesty, pričom zodpovednosť za finančnú situáciu detí mal prebrať sociálny štát (v tom horšom prípade – má nenarodeným „ratolestiam“ umožniť sofistikovanú popravu).

Gender utopia
K emancipácii žien tak vlastne vedie jediná cesta: všeobecné zaradenie do verejnej výroby a verejného života. Neželaným dôsledkom je aj emancipácia reprodukcie od sexuality (tzv. plastická sexualita). Všetky tieto plány sú zosnované v podobe „genderových rezolúcií“.

Averziu k slovíčku „gender“ si pestujem od môjho vysokoškolského kurzu, ktorý niesol názov Metodológia psychologického výskumu. Otrávený a znechutený ani nie tak učivom, ale „genderovými“ haluzami od slizkého profesora som na záverečný test ani nedošiel. Ako som sa neskôr dozvedel, môj vyučujúci pôsobil v Inštitúte pre plánované rodičovstvo – aj tu sa ukazuje, že paralely s „pro-choice“ volavkami a feministickým mainstreamom sú viac než čitateľné.

Záplava kolektivisticko-konštruktivistickými predstavami o rodovej rovnosti ma pravdupovediac odradila od myšlienok náchylných k akejkoľvek rovnosti (osobitne kultúrnej egalite, pričom rovnosť ochrany práv je ex ante nespochybniteľná) žien a mužov... Priznám sa, rovnostárstvo a kolektivizmus mi bolo vždy cudzie a smrdia mi stále. Môj predpoklad je založený na esencializme, ktorý prezentuje mužskosť a ženskosť ako univerzálne a prirodzené vyjadrenia toho, čo je to byť mužom a ženou. Jednoducho, mám rád, keď si žena sem-tam oholí nohy, hodí na seba nejaký ten parfum, je milá a usmiata. Predstava mužatky, ktorá sa s účesom Winony Rider a nohami Davida Beckhama chystá na feministický kongres, aby pred zapálenou kulisou sufražetiek prednášala o vzbure proti sexistickému mi rozhodne nepríde ako lákavá. A o to menej znesiem fakt, keď tomuto prejavu zatlieska niekde v pozadí stojaci oholený, naparfumovaný, milý a usmiaty „chlap-feminista“ (vlastne zženstelý cvok!).

Naproti tomu jestvuje druhý, ľavicovo-liberálny pohľad prezentovaný sociálnym konštruktivizmom. Ten chápe ženskosť a mužskosť chápe ako vplyvné sociálne koncepty, ktoré sú vytvárané a podporované spoločenskými konvenciami a inštitucionalizovanými praktikami. Žena sa ženou nerodí, ale stáva sa ňou v socializačnej trme-vrme.

Aj preto feministky pnú rovno do živého – k „prehodnoteniu všetkých hodnôt“ nech im štát poslúži! Narážajú na viac ako dvestoročný omyl istého dobrosrdečného filozofa – ten v princípe tvrdil, že jednotlivca kazí spoločnosť a preto je potrebná „transformácia zhora“ – čo je tzv. konštruktivistický syndróm, ktorý v krátkej histórii pána (!) všetkého tvorstva stihol narobiť už šarapaty dosť. Osvietenský absolutizmus však pána Rousseau už zastihnúť nestačil.

Feminizmus sa však nezastaví, pokiaľ nebudú transformované všetky existujúce inštitúcie, poznanie, hodnoty, princípy a koncepty, vytvorené „mužmi“ – a nevyhne sa ani použitiu lživých metód a lá Každá piata. Približne v tom spočíva jeho inherentná závislosť od vymedzenia sa voči „mužskému svetu“. Bez nej feminizmus stráca živnú pôdu pod nohami.

Predsudky sú dané aj faktom, že v západnej kultúre sa mužské vždy stotožňovalo s univerzálnym, ľudským (tzv. androcentrizmus). Mužský rod bol metaforou gréckych sofistov „mierou všetkých ľudí“. Mužské vedenie držal pri živote výsadný kokteil zmiešaný z pestrej kolekcie racionality, aktivity, nezávislosti, asertivity, fyzickej sily, čo predstavovalo typicky mužské črty. Je pravdepodobné, že ak sa naša civilizácia túto univerzálnu konštrukciu zneguje, padne na hubu a dostane sa do „avignonského“ zajatia despotických machov alebo alfa-samcov na spôsob nášho Mečiara. Tí sa v histórii pri zaváhaniach mužských hrdinov vyskytli v nemalom počte.

Vystáva teda problém aj pri určení tej správnej hranice „mužkosti“, ktorá pri jej prekročení naberá kontúry power-metalových kapiel a neohrabaných kyklopov. Ale aj do „mužných“ Ku-klux klanov či Pospolitostí vstupujú skôr zakomplexovaní beta-samci. Preto nám ostáva veriť v ideál stredovekého hrdého rytiera, ktorý svoje civilizačné korene nepretne mečom utopického feminizmu, ale postaví sa v „Kulturkampf“ na stranu kresťanského západu (alebo v širšom význame - západnej kultúry). Ale aj tu sa stále sa treba pridŕžať osvedčeného a krotiť svoje inžinierske vášne: účel prostriedky nesvätí. Ani modus vivendi.

Ján Gonda
Autor prevádzkuje webstránku www.recesia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo