NÁZOR: Dispozícia byť osobou je prítomná už od momentu počatia, právo by to malo reflektovať

Diskusia o ochrane prenatálneho života ponúka viacero možností bioetickej a morálno-právnej argumentácie. Domnievam sa, že interrupcie v tejto diskusii koncentrujú tri okruhy odvekých spoločenských otázok.

Prvý okruh otvára konflikt medzi tzv. pozitívnym právom a nadčasovejším, prirodzeným právom. „A nemyslela som, že takú moc má tvoj zákaz – dal ho smrteľník! - by mohol platiť viac než nepísané zákony. Tie nežijú dnes, však večne, aj keď nevieme, kto ich dal,“ odpovedá smelá Antigona na Kreontovu otázku o svojom vzdore voči kráľovského príkazu, ktorý jej zakázal dôstojne pochovať svojho milovaného brata.

Druhú, možno závažnejšiu rovinu predstavuje kategorizácia práv podľa spoločenskej hierarchie, resp. deľby práv a povinností podľa istého spoločenského kľúča. Tu sa prekvapivo stretáva filozof Aristoteles s príslušníkom triedy vlastniacej otrokov (podotýkam, že najmä o čiernych otrokoch sa hovorilo, že nemajú dušu; podobne novopočatý život dnes nedisponuje lokalizovateľným centrom citov alebo ich prejavov). Spoločnosť filozofa a otrokára dotvára sovietske Rusko, ktoré popri ideológii triedneho boja ako prvý štát sveta legalizovalo umelé potraty. Cieľom takejto kategorizácie práv bola už pre antických filozofov kontrola populácie, využitie jej časti ako pracovnej sily a v ZSSR taktiež premyslená demoralizácia obyvateľstva.

Tretia rovina, ktorej sa chcem v tomto texte obšírnejšie venovať, sa zvykne vzťahovať k relativite morálnych systémov, podľa môjho názoru je však vhodnejším vysvetlením vývoj ľudského poznania. Ako príklad by tu mohla poslúžiť Akvinského teória oduševnenia v istej fáze vývoja plodu. Dnes je celkom paradoxne hlavným argumentom nenábožensky orientovanej argumentácie téza, že ľudská osobnosť, podobne ako kedysi duša, môže existovať len v orgáne uspôsobenom na duchovné aktivity.

Vnútorná morálka práva

Uvedené významové kontexty nespomínam náhodou – mojim zámerom je preukázať, aké dôsledky má ich pretransformovaná koncentrácia v modernej bioetickej a právnej diskusii o práve na život v prenatálnom vývoji. Trajektóriu argumentácie nasmerujem od pojmu osoby k tomu, čo významný právny filozof L. Fuller nazýva tzv. vnútornou morálkou práva, nadčasovou a neutrálnou k obvyklým materiálnym cieľom práva. Interrupcie v tejto optike nie sú len morálnym deliktom, ktorý by si zaslúžil individuálne odsúdenie alebo arbitrárne politické riešenie.

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“
Ústava SR

Zdieľať

Predstavme si vzťah morálky a práva ako model obrátenej pyramídy; základ tvorí niekoľko málo princípov vnútornej morálky práva tak, aby sa na vrchol mohla premietnuť robustná konštrukcia právneho štátu. Medzi tieto formálne princípy patrí aj schopnosť zákonodarcu poskytnúť zrozumiteľné pravidlá, ktoré by si vzájomne neodporovali. Rovnako dôležitým princípom je uzákonenie pravidiel vyžadujúcich správanie, ktorého je schopný ten, na koho sa vzťahujú. Ak by sme sa v týchto ašpiráciách odvážili nájsť určitú jednotiacu materiálnu líniu, účelom akéhokoľvek právneho štátu je redukcia neznesiteľnej nahodilosti – a to aj vo vzťahu medzi použitými prostriedkami, dispozíciami a cieľmi zákonných noriem. Pokúsime sa identifikovať, či sa uvedené princípy vzťahujú aj na prvý odsek článku 15 Ústavy SR, ktorý znie nasledovne: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

Od pojmu osoby k ochrane prenatálneho ľudského života: princíp aktívnej potenciality

Vo svojich ďalších riadkoch budem vychádzať zo zborníka textov, ktoré vydala Katolícka univerzita v Ružomberku pod názvom Argumentácia v Bioetike. Vyššie uvedený ústavný odsek pod slovom „každý“ predpokladá pojem ľudskej osoby; „každý“ taktiež značí všeobecnosť – t.j. všetko bez výnimky. Celkový záver odseku však vyznieva mnohoznačne a zdá sa, že právo na život je tu kategorizované na obdobie po a pred narodením. Prísnejší pohľad nám neumožní vyhodnotiť význam tohto výroku bez toho, aby sme si nevšimli, že narodenie tvorí významný vývojový rubikon v právnom štatúte ľudskej osoby. Pojem „ľudský život“ potom umožňuje všeobecnejšiu interpretáciu garancie základných práv, o to však menej univerzálnejšiu pre život ľudského „čohosi“ pred narodením. Zásadná otázka teda musí znieť: je ľudský život v prenatálnom vývoji konceptualizovateľný v pojme ľudskej osoby?

"Ľudské embryo je hodné ochrany, pretože je potenciálne osobou, ktorá je hodná ochrany. Potencialita byť osobou teda zaručuje morálny status, na základe ktorého má právo na život."
Pavol Labuda

Zdieľať

Zástancovia práva na život ľudského embrya, t.j. presnejšie „práva nebyť zabitý“, nám ponúkajú argumenty v prospech princípu aktívnej potenciality „byť osobou“. Táto potencialita k „ľudskej dôstojnosti“ je prítomná už od počiatku prenatálneho života. V zborníku textov uvádza Labuda: „kategorické kritériá pre priznanie morálneho statusu osoby a jej právnej ochrany sú dispozíciami embrya ľudského druhu“ (1). Ako ďalej píše: „ľudské embryo je hodné ochrany, pretože je potenciálne osobou, ktorá je hodná ochrany. Potencialita byť osobou teda zaručuje morálny status, na základe ktorého má právo na život. Termínom osoba sa myslí aktuálne racionálna entita a aktuálne vedomá seba.“ (2) Pre ďalší postup v bližšom zoznámení sa s princípom potenciality vymedzíme pojem („racionálna“ a „vedomá“) ľudská osoba z hľadiska jeho obsahu a rozsahu.

Viacerí autori zdôrazňujú racionalitu ľudskej osoby a autonómnosť jej konania. Rozumnosť preto artikulujeme aj v rovine slobodného (autonómneho) konania a ľudskej dôstojnosti. Príklad tohto vysvetlenia uvádza Volek - spoločné je zmysluplné konanie človeka. Pre zmysluplnosť konania sú konštitutívne: sloboda a intencionalita (náčrt konania a jeho kontroly). Intencionalita je potom schopnosť zmysluplného zamerania na cieľ, ktorý si človek slobodne volí. (3) Druhová ľudská dôstojnosť pripísaná každému človeku tak môže získať rozumovo-všeobecný základ.

Aj podľa Kanta je morálna autonómia základom dôstojnosti človeka – teda človek nie ako prostriedok, ale ako cieľ konania. Človek má absolútnu hodnotu, ako takáto rozumná bytosť sa nazýva osobou. Súčasťou morality je aj recipročné uznanie. Prostredníctvom morality, resp. uznaním seba a iných ako účelov o sebe, sa stávame zákonodarnými členmi ríše účelov, spojenými všeobecne platnými zákonmi. Ako však upresňuje Volek, otvorená ostáva otázka rozsahu ľudskej dôstojnosti na kamatózne prípady či prenatálny vývin človeka.

Pre zdôvodnenie rozsahu pojmu osobnosti aj na embryá je dôležitá substanciálna alebo druhová interpretácia princípu aktívnej potenciality. Inými slovami, potencialita sa aktualizuje v zmysle prirodzeného vývoja a na základe povahy entity ako biologického druhu (prirodzená zákonitosť). (4) Predikát „človek“ používame ako druhový výraz, pomocou ktorého niečo identifikujeme a zároveň aj charakterizujeme. Pod tento predikát spadá každý ľudský život, patria tu aj ľudské embryá, keďže druhové výrazy poukazujú na skutočnosť danú prirodzeným druhom. Ľudské embryá preto disponujú apriórnym nárokom na univerzovateľné právo na život, ktorého nejednoznačné znenie („hodný ochrany“) nachádzame v spomenutom článku ústavy.

"Princíp potenciality umožňuje preukázať, že so základnou hodnotou ľudskosti nie sú spájané schopnosti človeka, ale celkom kantiánsky – odkazom na vnútornú hodnotu – človek sám o sebe."

Zdieľať

Princíp potenciality teda umožňuje preukázať, že so základnou hodnotou ľudskosti nie sú spájané schopnosti človeka (jeho akcidenty), ale celkom kantiánsky – odkazom na vnútornú hodnotu – človek sám o sebe (jeho substancia ako člena druhu). Tu sa už začínajú oslabovať tzv. gradualistické pozície, ktoré nepriznávajú embryám (najmä v ranných štádiách vývinu) štatút osoby, resp. ľudskej dôstojnosti. Napokon, intuitívna námietka voči potencialite môže znieť, že embryo predsa ešte nie je momentálne schopné rozmýšľať a slobodne sa rozhodovať – a teda nie je osobou. Vlastní síce potenciál stať sa osobou, ale kým nerozmýšľa a slobodne sa nerozhoduje, tak ňou nie je. (5)

Aktívna potencialita embrya a jeho antropologický status

Rozšírenie potenciality už na počiatok vývinu embrya, s cieľom legitimizovať jeho antropologický status, nám odpovedá na obzvlášť dôležitú otázku: „Či dispozície (rozumnosť, vedomie-seba) môžeme považovať za aktuálne, alebo za potenciálne vlastnosti? Odpoveď môže znieť, že potencialita je potencialitou nie preto, že by bola sama podmienená alebo potenciálna, ale preto, že ešte nenastáva (nie je zatiaľ aktuálny) jej prejav. Čo je potenciálne, teda nie je potencialita sama, ale len jej prejav.“ (6) Zástancovia princípu aktívnej potenciality tak dôsledne upevňujú svoju argumentáciu: „...aktívna potencialita embrya ľudského druhu je potencialitou prejavov dispozícii a nie potencialitou určitých vlastností. Biologický program embrya teda už aktuálne obsahuje dispozície rozumnosti, vedomia seba, atď. i napriek možnosti neuskutočnenia z dôvodu biologických mutácií. Ide teda o aktuálne prítomné dispozičné vlastnosti, ktorých sa realizujú/prejavujú v istom čase a sú charakteristickou druhovou vlastnosťou – ako kategorické, teda nie na základe časovosti aktualizácie, ale táto vlastnosť je označovaná za dispozičnú v zmysle časovej aktualizácie.“ (7)

Biologickým programom ľudského druhu je existencia ľudského DNA, resp. moment oplodnenia vajíčka, ktorý inherentne tenduje k vytvoreniu DNA (potrebné byť členom daného druhu v každom čase, v ktorom daná entita existuje). Vlastnosť byť osobou je súčasťou tohto programu kódovaného v DNA, pretože je vlastnosťou prírodného druhu – človek. Táto klasifikácia zaručuje prírodnú zákonitosť v zmysle prirodzeného vývoja. Môžeme ňou spoľahlivo diferencovať program biologického druhu človek od programu pohlavných buniek (neoplodnené vajíčko, spermia) – čo značí esenciálnu odlišnosť aktívnej potenciality „byť osobou“ a pasívnej potenciality „stať sa osobou“ (charakteristickou pre pohlavné bunky).

"Všetok vývoj nasledujúci po oplodnení je už riadený zvnútra - externe už nebude pridaný žiadny dodatočný riadiaci plán. DNA človeka od momentu počatia zostáva nemenná až do jeho smrti."

Zdieľať

Status ľudskej osoby tak nemôže patriť pohlavným bunkám, pretože až pod vplyvom vonkajších podmienok vytvárajú unikátne embryo (čiže aktívnu potencialitu „byť osobou“). Ako píše P. Daniška v časopise Impulz revue: „Embryo teda v čase samo realizuje to, čím už je. A keď prisudzujeme status osoby dospelej bytosti, musíme ho priznať aj embryu, pretože od momentu počatia nedošlo k substanciálnej zmene tejto bytosti na inú, ale len k akcidentálnym zmenám toho istého subjektu smerom k dospelosti.“ (8) Všetok vývoj nasledujúci po oplodnení je už riadený zvnútra - externe už nebude pridaný žiadny dodatočný riadiaci plán. DNA človeka od momentu počatia zostáva nemenná až do jeho smrti. Autoregulatívnosť života od jeho počiatku a substanciálne (druhovo) formulovaný pojem osoby rozširuje ľudskú dôstojnosť aj na najrannejšie ľudské embryá.

Právo na život a princíp proporcionality: späť k vnútornej morálke práva

Ak si ľudské embryo zaslúži rovnaký štatút právnej ochrany ako narodený jedinec, nabáda nás to k podozreniu z protiústavnosti potratových zákonov na základe ich rozporu s prvým odsekom článku 15 Ústavy SR. Menej ostentatívne porušenie princípov vnútornej morálky práva (resp. právneho štátu) predstavuje príliš široké interpretačné pole ústavného článku. Nestranný pozorovateľ by nás tiež doplnil, že ľudské embryo je touto kategorizáciou práv ukrátené o základné ľudské právo na život z dôvodov, ktoré samo nemôže ovplyvniť (moment vývoja života).

Súčasnú argumentáciu vo filozofii práva však ovplyvňuje aj tzv. princíp proporcionality. Práva a zákazy boli nahradené princípmi, ktoré čerpajú normatívnu sílu zo vzájomnej konfrontácie. Modelovým príkladom je relativizácia pôvodne absolútne chápaného práva na život, ktoré sa pri interrupciách „proporcionálne“ vyvažuje „právom na súkromie“ matky dieťaťa. Inými slovami, otázka ochrany prenatálneho života sa tu predĺžila o problém pasívnej eutanázie, resp. afirmatívne formulovanej povinnosti (donútenia) „darcu života“ udržiavať vytvorenú ľudskú bytosť pri životných funkciách (napr. „proporcionálne“ od 3. mesiaca prenatálneho vývoja). No táto úvaha by nás nemala priviesť k náboženskej otázke „darcovstva“ života.

"Ak ľudská dispozícia 'byť osobou' nevzniká postupne, ale je prítomná už od momentu počatia, malo by to byť demonštrované zodpovednosťou k morálnym záväzkom právneho štátu."

Zdieľať

Moje ambície sú o poznanie skromnejšie a profánnejšie. Ponúkam dôsledný filozoficko-právny argument: právo na život ako jedno so základných individuálnych práv pre výkon ostatných práv má absolútny charakter, princíp proporcionality však ostáva pre našu diskusiu použiteľný. Odlišné bude pole jeho pôsobnosti, na základe ktorého odviniem nasledovnú právnu rekonštrukciu (podotýkam, že nie som právnikom). V prípade interrupcií ide o právnu garanciu ľudského života a kolízia práv tu nastáva v hypotézach/podmienkach normy jedinej. Za legi speciali k právu na život (čiže jednej norme) budeme pokladať právo na súkromie v kolízii s povinnosťou záchrany života tam, kde je to v moci všeobecne kategorizovanej osoby (v situáciach postavenia zapríčineného okolnosťami mimo kontroly jednotlivca, čiže napr. vzťah deti – rodičia). Princíp proporcionality nám umožňuje ukázať, ktoré práva alebo povinnosti sú v danom prípade ako legi speciali k absolútne chápanému právu na život v konflikte. V často využívanom príklade tehotenstvom ohrozeného života matky tak ustúpi jej povinnosť záchrany života (nie je to v moci všeobecne kategorizovanej osoby) v prospech jej práva na súkromie (ak si matka žiada zachrániť život embrya). A celkom prirodzene, tieto podmienky by mali byť citlivo a v rámci daných možností odborne vyhodnotené. Vhodné je túto právnu argumentáciu rozšíriť aj o teóriu úmyselného konania (9), ktorej teraz nebudem venovať detailnú pozornosť.

Ambíciou predošlých riadkov bolo aj presvetlenie možnej kolízie medzi právom na súkromie v prípade gravidity ako následku znásilnenia a povinnosti ochrany života, ktorá podľa ponúknutej rekonštrukcie pri dôraze na absolútnosť práva na život vyznieva vždy v prospech záchrany ľudského života. Nesprávne alebo neproporčne aplikovaným princípom proporcionality by sme dospeli k znejasneniu a relativizácii práva na život (v pôvodnom význame práva nebyť zabitý), v tom horšom prípade ku kategorizácii tohto práva pre osoby pred narodením a po narodení.

Pripomínam, že dnes túto deľbu práv na základe celkom náhodných atribútov ľudského života vidíme aj medzi jednotlivými trimestrami prenatálneho vývoja. V krátkosti preto zhrniem aj posolstvo celého textu: proti relativite morálnych systémov som postavil vývoj ľudského poznania. Ak ľudská dispozícia „byť osobou“ nevzniká postupne v priebehu ontogenézy, ale je prítomná už od momentu počatia, vysoká pravdepodobnosť tohto predpokladu by mala byť demonštrovaná zodpovednosťou k morálnym záväzkom právneho štátu.

Ján Gonda
Autor je absolventom filozofie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ilustračné foto: flickr.com, lifenews.com.

Literatúra:
BEUGGER, Ch.: Action, intention and self-determination. In: Vera Lex: Journal of the International Natural Law Society, Festschrift volume celebrating the 25th anniversary of John Finnis‘ Natural Law and Natural Rights, vol 6, nos 1-2 (Winter 2005)
DANIŠKA, Patrik. Potrat je zabitie človeka. In Impulz Revue, 1/2007. VMV Prešov.
LABUDA, Pavol. Bioetická argumentácia na základe princípu potenciality. In Ján Hrkút (ed.). Argumentácia v Bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009, str. 9-39
VOLEK, Peter. Etické problémy predimplantačnej diagnostiky. In Ján Hrkút (ed.). Argumentácia v Bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009, str. 39-79

Poznámky:
(1) LABUDA, Pavol. Bioetická argumentácia na základe princípu potenciality. str. 14
(2) tamtiež
(3) VOLEK, Peter. Etické problémy predimplantačnej diagnostiky. str. 61
(4) LABUDA, Pavol. Bioetická argumentácia na základe princípu potenciality. str. 22
(5) tamtiež
(6) LABUDA, Pavol. Bioetická argumentácia na základe princípu potenciality. str. 24
(7) tamtiež
(8) tamtiež
(9) viac v BEUGGER, Ch.: Action, intention and self-determination. In: Vera Lex: Journal of the International Natural Law Society, Festschrift volume celebrating the 25th anniversary of John Finnis‘ Natural Law and Natural Rights, vol 6, nos 1-2 (Winter 2005). Dostupné: http://www.westchesterinstitute.net/images/Fellows/brugger_essay_intention-side-effects.pdf

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo