Golgotský happyend

Nikdy som nemal rád krížovú cestu. Nie jej cieľ, ale formu prevedenia. Možno aj preto, že na tú nedeľnú bolo treba vykročiť po bohatom obede. A všetky tie vstávania, kľačania a presuny v našom kostole mi nerobili dobre. No nebolo to len o strave a tráviacom procese.

Keď sa jej zúčastňujem dnes, cítim tú istú pachuť a nezáujem. Spomínanie na umučenie ostáva iba v spomienkach, bez odvahy prežiť to vo vlastnom živote. A smutné tváre a spevy nie sú dôkazom, že golgotské trápenie skončilo happyendom. Ježiš je v hrobe, za pápeža je odmodlené, ide sa domov.

Vždy, keď pochovávame Ježiša pri poslednej tabuli, je to šanca nechať ho žiť v nás. Lebo o tom je kalvária. Prijímať každý deň a boriť sa s ním.

Vykašli sa na zastavenia a pod ich žiť. Keď prežívaš úspechy, keď sa ti darí, pomodli sa krížovú cestu. Nie si predsa blázon. Všetko sa môže razom otočiť. Keď si na dne, máš problémy a strácaš chuť žiť, pomodli sa krížovú cestu. Vždy bude niekto, kto bude potrebovať Veroniku, aby mu zotrela slzy, komu príde vhod Šimonov záujem. Niekto, komu bude stačiť tvoja tichá prítomnosť pod jeho krížom.

Ak by to bolo v mojej moci, zmenil by som to. Pätnáste zastavenie by bolo stanicou zmŕtvychvstania – XV. Ježiš žije aj dnes. A po ňom by vždy nasledovalo slávnostné agapé.

Viem, že bolesť a smrť majú v živote svoje miesto a význam. No kresťan je predovšetkým človekom zmŕtvychvstania. Lebo najdôležitejšie je, že Život zvíťazil nad Smrťou. A tu nie je dôvod na smútok.

Martin Ližičiar