Na rozhovor prišla s istým pohnutím, pretože v ten deň získala novoobjavenú korešpondenciu Rudolfa Dilonga so svojou babkou Valériou. Obsah týchto listov už preto nemohla zapracovať do svojej novej knihy Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga, o ktorej sme sa rozprávali.

Je to strhujúci príbeh: františkán a talentovaný básnik sa v roku 1936 zaľúbi do krásneho židovského dievčaťa Valérie, o šesť rokov neskôr privedú na svet dieťa. Režimový básnik vďaka konexiám uchráni matku svojho dieťaťa pred deportáciami, neskôr emigruje, aby sa vyhol perzekúciám tentoraz on sám. Emigrant sa na dlhé roky odmlčí, Valéria sa vydá za Jozefa Krivdu, založí si novú rodinu. Po rokoch sa jej Rudolf Dilong ozve, píšu si listy, cez ktoré básnik spoznáva i vlastnú dcéru Dagmar a dozvedá sa viac o vnučke Denise. Tento príbeh bol širšej verejnosti dlhé desaťročia neznámy, Denisa Fulmeková v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo sa ho rozhodla prerozprávať.

 

O tom, že ste vnučkou Rudolfa Dilonga, sa vedelo len v zasvätenejších kruhoch. Teraz naplno odhaľujete ľúbostný príbeh svojej babky Valérie Krivdovej a Rudolfa Dilonga. To, že ste to takto otvorene napísali až teraz, súvisí s tým, že váš nevlastný starý otec Jozef Krivda predminulý rok zomrel?

Áno, pretože som ten príbeh mohla spracovať slobodnejšie. Niežeby mi ho dedko Krivda znemožňoval napísať, ale predsa len to bola pre neho veľmi citlivá téma.

Nechcela som mu nijako počas jeho života ublížiť a dúfam, že som mu neublížila ani takto posmrtne, hoci viem, že niektoré formulácie pôsobia na hrane. Som pravdepodobne jediná z rodiny, kto tento príbeh môže vyrozprávať zasvätene, no aj s potrebným odstupom.

Prečo?

Na jednej strane som bola na tom príbehu sama zúčastnená. Ako malé dievčatko som načúvala dôverným rozhovorom mojej babky a mamy, vnímala som ich kódovanú reč, neskôr som sa s nimi o tom otvorene rozprávala.

Súčasne mám od toho príbehu aj istý odstup, týka sa ma oveľa menej, než ako sa týkal babky a mojej mamy.

V knihe píšete, že vaša mama, dcéra Rudolfa Dilonga, chce podobne ako niektorí katolíci vnímať Dilonga ako v istom zmysle nepoškvrneného. Ako teda knihu prijala vaša mama, nedotkla sa jej?

Bála sa, čo napíšem, preto som jej ani nedala čítať rukopis, nechcela som sa vystaviť žiadnym cenzorským pripomienkam. Na druhej strane, mama mi písanie tej knihy odobrila, pretože mi poskytla korešpondenciu Dilonga s babkou, ktorú vraj okrem nich dvoch nikto nečítal.

Takisto však vyjadrila isté obavy, či naše rodinné záležitosti nebudú až príliš odhalené a rodina sa nestane zraniteľnou.

Akým argumentom ste ju presviedčali o verejnom záujme v prospech knihy?

Zdalo sa mi dôležité, aby sa o tom príbehu rozprávalo, je v ňom totiž veľa fragmentov z dejín rôznych slovenských rodín. Je to zároveň jedinečný príbeh, odohráva sa tam dráma medzivojnovej histórie, slovenského štátu, prenasledovania židov, éra socializmu, emigrácia. A je to aj príbeh so silným protivojnovým akcentom, pretože na ňom vidno, ako vie vojna otriasť s osudom.

Babka Valéria bola židovka, ktorú pred deportáciami uchránil vzťah s Rudolfom Dilongom, ich dcéra Dagmar, teda moja mama, si zasa vzala za muža spisovateľa, ktorý bol za socializmu úradníkom ministerstva kultúry a predstaviteľom vtedajšej štátnej moci.

Dalo by sa povedať, že vo vašej rodine sa zrkadlí Slovensko 20. storočia, ľudáci, komunisti...

... a máme ešte medzi sebou Židov, Maďarov a mohla by som aj pokračovať. (Smiech.)

Prejdime na začiatok tohto príbehu. Píše sa rok 1936, v malackom hostinci Bersón sa koná beseda s mladým básnikom a kňazom Rudolfom Dilongom, ten si v publiku všimne pekné 19-ročné dievča a, ako píšete v knihe, po besede za ním pribehne s otázkou „Slečna, máte rada poéziu?“ Takéto citácie z dialógov sú vašou spisovateľskou licenciou alebo naozaj takto prebehli?

Žiaden dialóg v tej knihe nie je vymyslený, maximálne je parafrázovaný, tak ako mi to sprostredkovala priamo babka. V mnohom mi pri rekonštrukcii príbehu pomáhala aj mama.

Do akej miery ste sa s babkou Valériou rozprávali o Dilongovi otvorene?

Vždy sme viedli otvorený rozhovor, s tým nebol problém. Ten je skôr v tom, že som jej nestihla položiť niektoré správne otázky. Babka totiž zomrela v roku 2000, keď som mala 33 rokov, no z dnešného pohľadu sa mi zdá, že som bola ešte príliš mladá, aby som sa pýtala na niektoré veci cielene, sústredene, aj zo širšieho historického uhla pohľadu.

Mnohé sme si povedali len tak mimochodom, bez toho, aby som sa v tom ďalej vŕtala a kládla sústredenejšie otázky.

Aké otázky by ste položili svojej babke dnes?

Napríklad by som rada vedela, ako prežívala vydanie svojho debutu Muškát. Vyšiel v roku 1940 pod pseudonymom Ria Valé, no nemohla sa pod to podpísať, napokon podľa tzv. Židovského kódexu nesmela publikovať ani pod pseudonymom.

Táto kniha spôsobila vo vtedajšom Slovenskom štáte malý kultúrny škandál, špekulovalo sa, že skutočným autorom tejto ľúbostnej poézie je Rudolf Dilong, ktorý si riešil svoj citový život. Rozprávali ste sa o tom s babkou?

Raz mi tú knihu ukázala a povedala, že ju písala ona. Škoda, že som sa nepýtala viac! Je pravda, že autorstvo knihy sa dlho pripisovalo Dilongovi. Iný kňaz a básnik Svetloslav Veigl spomína, že Dilong ho vtedy oslovil, aby spolu redigovali verše začínajúcej poetky. Aj Veigl si myslel, že to je kamufláž a autorom je sám Dilong.

Ja si však myslím, že to napísala Valéria, zaiste s Dilongovou editorskou pomocou. Nedáva predsa logiku, aby Dilong napísal zbierku, ktorá nezodpovedala úrovni jeho vtedajšej tvorby a zďaleka nebola taká zrelá.

Akú otázku by ste ešte najradšej položili vašej babke?

Zaujímalo by ma, či s ním debatovala o jeho postojoch k holokaustu a prečo ho podľa nej nijako nereflektoval vo svojej tvorbe. Takisto by som chcela vedieť, ako sa jej mama pozerala na to, že jej mladá, krásna dcéra si začala vzťah s františkánskym mníchom, teda vzťah, ktorý sa javil ako veľmi neperspektívny.

Tiež by som sa podrobnejšie pýtala, ako to bolo so švagrinou, ktorá so sedemročným synom skončila v plynovej komore, či sa tomu nedalo zabrániť. Babka často spomínala na ich smrť a ukazovala mi ich fotky. Hovorievala „Petríček skončil v plyne“, čomu som ako malé dieťa vôbec nerozumela.

V roku 1942 sa františkánskemu mníchovi Rudolfovi Dilongovi a židovke Valérii Reiszovej narodí dcérka. Čo je ešte prekvapujúcejšie, v knihe uvádzate, že to dieťa bolo chcené, plánované. Prečo si to myslíte?

Na toto sa ťažko odpovedá, ale bolo.

Kňaz so židovským dievčaťom, v čase Židovského kódexu?

Áno. Túžili po spoločnom potomkovi. To mi nenaznačovala len babka, to povedal aj Dilong svojej dcére, teda mojej mame, keď sa v roku 1969 stretli vo Viedni. Všetko svedčí o tom, že naozaj chceli mať dieťa.

Vaša mama sa narodila v roku, ktorý bol pre slovenských židov vôbec najtragickejší. Vaša babka šťastne unikla deportáciám, mohlo to hrať na pozadí rozhodovania o dieťati nejakú rolu?

Na to neviem odpovedať, pretože nepoznám presný mechanizmus záchrany mojej babky. Pátrala som, no v dokumentoch sa vôbec nič nenašlo, žiadna žiadosť o výnimku a ani samotná výnimka.

Všetko svedčí o tom, že ich dieťa, ktoré sa narodilo v roku 1942, bolo plánované. Zdieľať


Pravdou však je, že Židovský kódex nezvýhodňoval partnerov židov, naopak, ešte aj z nich robil občanov druhej kategórie. Teda z tohto hľadiska nepôsobí logicky, že Dilong a moja babka chceli mať dieťa z kalkulu, aby mala babka väčšie šance na záchranu.

Predpokladáte, že Dilong vybavil záchranu babky cez neformálne vzťahy na úradoch?

Áno. I keď, samozrejme, nie všetko sa mohlo zachovať, takže je možné, že to šlo aj po formálnej linke, len o tom nič nevieme. Je ťažké dnes zrekonštruovať, cez akých štátnikov intervenoval.

V súpisoch židov som vždy narazila na informáciu, že babka Valéria sa stala kresťankou pred 15. marcom 1939. Neviem, ako to mohlo zavážiť, keďže židov vynímali spod „pojmu žid“, len ak boli pokrstení do roku 1918. Podľa mňa to v tomto prípade bolo tak, ako to na Slovensku zvyčajne býva, teda že o jej záchrane rozhodla nejaká neformálna protekcia.

Vaša babka konvertovala z dôvodu, aby sa uchránila pred prenasledovaním, tak ako v tom čase pristúpili mnohí iní židia, alebo mal na ňu Dilong aj duchovný vplyv ako katolícky kňaz?

Určite mal na ňu vplyv. Mama mi hovorila, že ju v detstve vnímala ako veľmi veriacu. Babka mávala na stene veľký kríž, kľačadlo, intenzívne sa modlievala. Myslím, že spolu s ním sa zaľúbila aj do jeho viery. Jednoducho všetko, čo s ním súviselo, milovala.

Tak to ostalo do konca jej života?

Áno, milovala dvoch mužov, Rudolfa Dilonga aj svojho manžela Jozefa Krivdu.

Mladý Rudolf Dilong a starší na fotke z USA. (archív D.F.)

Krátko po vojne, v júli 1945, Dilong tajne emigroval zo Slovenska, sklamaná Valéria si onedlho našla novú známosť, Jozefa Krivdu, ktorému písala o Dilongovi ako o „nesvedomitom otcovi, obyčajnom hazardérovi, farizejovi a dobrodruhovi“...

... ten list som necitovala celý, boli tam aj horšie veci. (Smiech.)

Znamená to, že vo vašej babke zostala aj istá trpkosť voči Dilongovi?

To boli bezprostredné pocity, koniec koncov pochopiteľné, ktoré sa neskôr transformovali. Vždy ho vnímala ako svojho záchrancu. Brala to tak, že vďaka nemu sme všetci tu. Vravievala mi: Vieš, boli to strašné časy, nevieš si to ani predstaviť, moja mladosť bola veľmi trpká, často mi išlo o život, mala som malé dieťa, obávala som sa o svoj aj jeho život.

Dilonga si vážila, čo bolo badať aj v neskorších listoch zo 60. rokov. Vášne z mladosti už vyprchali, silno ich však spájalo, čo všetko spolu prežili. V listoch sa zdôverovali so svojimi pocitmi, vymieňali si reflexie o starnutí, spomínali. Dilong bol pre ňu akýmsi neviditeľným priateľom.

Dilong sa prvých 15 rokov v emigrácii celkom odmlčal, až potom začal písať citovo podfarbené listy, z ktorých ste uverejnili viaceré pasáže. Nemali ste pri čítaní listov pocit, že jeho vyznania boli voči vašej babke, ktorá mala po boku manžela s novou rodinou, akousi citovou manipuláciou na diaľku?

Určite v tom niečo také bolo, Dilong v nej vlastne neustále prebúdzal citové poryvy. Tiež som to takto vnímala, na druhej strane bolo zjavné aj to, že on sám potreboval podporu.

Dúfal, že ona ho zbaví viny, ktorú cítil za to, že opustil ženu s dieťaťom. Ale bola v tom aj jeho citová potreba primknúť sa k rodine, čo súviselo s jeho zlým detstvom a nedostatkom materinského citu.

Ako to myslíte?

Keď mal Dilong dva a pol roka, zomrela mu mama a vychovávala ho macocha, ktorá bola archetypom krutej a chladnej macochy z rozprávok. Normálnu nehu zažil len u svojej sestry, tá však v mladosti zomrela.

Dilong tak akoby celý život hľadal ideál ženy, aj so svojou dcérou chcel na diaľku udržiavať kontakt a blízkosť. V listoch písal – keď zavriem oči, preletím more a som s vami na Letnej.

Dilong neskôr vysvetlil, prečo sa na taký dlhý čas celkom odmlčal?

Neviem, možno to nájdem v listoch, ktoré som získala akurát dnes (rozhovor sme nahrávali 21. decembra 2016 – pozn. red.)

Čo sú to za listy?

Dnes doobeda som sa stretla s paňou, ktorá je novou majiteľkou domčeka na Letnej ulici v Bratislave, kde babka bývala vďaka Dilongovi už od 40. rokov. Pozná moju knihu, celý príbeh ju veľmi zaujal a včera mi zavolala s tým, že niečo pre mňa má. V konštrukcii starého gauča, ktorý sa pri vypratávaní musel rozobrať, sa našla škatuľa s vianočným dezénom a v nej asi 60 ďalších listov a pohľadníc od Dilonga, ktoré dosiaľ nikto okrem adresátky Valérie nečítal.

Môžete naznačiť, čo je v tých listoch?

(Túto odpoveď Denisa Fulmeková doplnila neskôr v rámci autorizácie – pozn. red.) 

Je v nich presne to, čo ste v jednej z predchádzajúcich otázok nazvali pomerne neľútostne, ale nie nepravdivo, citovou manipuláciou. Ale určite nie vedomou a vypočítavou.

Samozrejme, tie listy sú krásne – melancholické, romantické, plné nehy, ale aj pisateľovho smútku. Uprostred toho sa reflektujú rodinné udalosti – svadba dcéry, komentovanie budúceho zaťa (Dilongovi sa sprvu nepáčil jeho účes, ale inak voči nemu prejavoval čoraz viac sympatií), až po radostnú novinu, že na ceste je prvé vnúča.

Nuž a tak som dostala priam ako vianočný darček Dilongove vzrušené úvahy o tom, aké len to dieťa bude, až sa narodí, a či to bude chlapec alebo dievča ‒ no a napokon som to bola ja.

Ako tento zvláštny citový trojuholník znášal váš druhý dedko, Jozef Krivda?

V jeho prípade celkom platí to povestné „nomen omen“. Bol to človek, ktorý mal v sebe obrovskú pokoru a pretrpel mnohé krivdy vo svojom živote. Jednou z nich bolo aj to, že jeho manželka mu nebola mysľou plne oddaná a neustále si riešila vzťah s vlastnou minulosťou.

On chápal, že má na to nárok a prejavil akúsi mĺkvu veľkorysosť. Nikdy sa na adresu Dilonga nevyjadril znevažujúco, hovoril o ňom s oslovením „páter“. Myslím, že si ho vážil, a pretože bol plne odovzdaný babke, prijal postoj, že Dilong je jej záchranca a bez neho by tu nebola.

V roku 1969 došlo k osudovému stretnutiu s Rudolfom Dilongom vo Viedni, na ktorom bola babka Valéria, vaša mama Dagmar aj s otcom Jozefom Kotom a aj vy ako dvojročné dieťa. Ako spomínali na stretnutie vaši najbližší?

Nebolo nijako smutné či trýznivé, všetci totiž v sebe živili nádej, že nie je posledné. Plán bol, že Dilong sa vráti z emigrácie v USA na Slovensko. Nebol tam teda akýsi rozlúčkový patetizmus. Až od polovice 70. rokov bolo jasné, že Dilong sa už nevráti a stretnutie vo Viedni bolo posledné.

Stretnutie s Dilongom vo Viedni nebolo nijako smutné či trýznivé, všetci totiž v sebe živili nádej, že nie je posledné a Dilong sa vráti na Slovensko. Zdieľať

V každom prípade mal tento osobný kontakt veľký vplyv na moju matku, v tom čase mala 27 rokov a ten vzdialený a zapovedaný otec, ku ktorému sa celú svoju mladosť nesmela priznávať, sa jej zrazu zhmotnil a očaril ju svojou charizmou a bezprostrednosťou. Dodnes naňho často spomína, číta si jeho knižky a aj listy, ktoré jej písal. Mám pocit, že dodnes jej strašne chýba.

Ako Dilonga vnímal váš otec?

Veľmi si porozumeli. Hoci stáli na iných ideologických platformách, ľudsky mali veľa spoločného, takisto pohľad na umenie. Dilong síce pôsobí z listov staromilsky, jeho pohľad na poéziu bol však moderný a na svoju dobu bol napokon moderný aj môj otec, ktorý sa odklonil od rurálnej tradície slovenskej literatúry.

Otec s Dilongom dokonca viedli čulú korešpondenciu, keď bol môj otec koncom 60. rokov na Expo Osaka, z Japonska do USA sa písalo ľahko, bez cenzúry.

Viedeň 1969: zľava Valéria Krivdová, Rudolf Dilong a ich dcéra Dagmar s dcérou Denisou v náručí. (archív D.F.)

Keby sa na prelome 60. a 70. rokov Dilong naozaj vrátil domov, zrejme by vašej rodine obrátil život celkom naruby.

To iste. Aj keby nezomrel štyri roky pred Novembrom a vrátil by sa po roku 1989, bolo by to tiež zaujímavé. Asi by sme rýchlo narazili, pretože by som nebola ochotná akceptovať jeho politické názory.

Pri práci na tejto knihe som sa musela zahĺbiť i do memoárov ľudáckych spisovateľov, vďaka čomu som aj Dilonga mohla lepšie pochopiť, hoci tie názory sú pre mňa neprijateľné. On sa cez ľudáctvo a prehnané rodoľubstvo nikdy nepreniesol.

Do akej miery sa v minulosti vedelo, že ste vnučkou a vaša mama dcérou Dilonga?

V spisovateľských kruhoch sa to vedelo. Mama to však tajila, aby nemala problémy v kádrových profiloch a nikdy nemala meno svojho otca ani v dokladoch. Po roku 1989 začala táto téma rezonovať v matičiarskych kruhoch, volávali ma na večierky, kde recitovali herci z okruhu Matice a HZDS.

Mama však skutočného otca tajila, aby nemala problémy v kádrových profiloch a nikdy nemala meno svojho otca ani v dokladoch. Zdieľať

Ja som si však nechcela s týmito ľuďmi notovať, ani som si nemienila svoju existenciu postaviť na tom, že som vnučka niekoho významného.

Kedy to zaznelo prvýkrát verejne?

Moja babka uverejnila začiatkom 90. rokov v Literárnom týždenníku článok Hlboko utajená spomienka, kde svoj príbeh otvorene priznala. Neskôr moja mama v Slovenských pohľadoch zverejnila niekoľko Dilongových listov, ktoré jej adresoval ako svojej dcére, a je to tam vysvetlené v krátkej edičnej poznámke.

Do vydania knihy som najucelenejší text publikovala predminulý rok na portáli Malacké pohľady. Vedela som síce, že to nebude mať celoslovenský čitateľský zásah, ale chcela som babičku prinavrátiť do Malaciek. Vtedy som si zosumarizovala, čo ešte o príbehu neviem a tento článok bol vlastne akýmsi predvojom Konválie.

Hovorili ste, ako sa vás snažili nakloniť si matičiarske kruhy. Vy sa však prirodzene pohybujete v liberálnom bratislavskom prostredí, kde vaše spojenie s Dilongom mohlo vyvolať isté predsudky či zábrany, cítili ste niečo také?

S tými matičiarskymi kruhmi to zasa nebolo až také nástojčivé, išlo o jedno či dve pozvania. A ak sa pýtate na predsudky, v tomto smere som sa s nimi nestretla.

Mojim priateľom je jasné, kde stojím. Netajila som, že môj dedko napísal zbierku Gardisti na stráž, kde mu úvodné slovo napísal Šaňo Mach. Dôležité je, že nie som nositeľkou a šíriteľkou takýchto názorov.

Pre katolíkov je príbeh Dilonga chúlostivý aj z iného dôvodu, vaša kniha a zverejnená korešpondencia naznačuje, že porušenie záväzku celibátu nevnímal ako svoju chvíľkovú slabosť. Ako bol podľa vás kňaz Dilong s týmto vysporiadaný?

Odčítala som to z jeho prózy Mladosť z očistca, kde je pasáž, v ktorej nadáva na tých, čo vymysleli celibát. Osobne to beriem tak, že išiel do noviciátu ako 15-ročný, čo vyplývalo z rodinnej situácie, bol polosirotou a otec chcel eliminovať vplyv macochy.

Bol pritom hlboko veriacim a presvedčeným kňazom, preto sa určite s celibátom trápil. Bola to pre neho téma, až kým nezačal starnúť. Postupne vášne odznievali a už sa aj jeho vzťahy s blízkymi osobami transfomovali do inej roviny, čo cítiť takisto z jeho listov.

Mal istotne viac vzťahov, ale údajne už žiadne ďalšie dieťa, hoci sa všeličo povrávalo. Mama sa ho vtedy vo Viedni otvorene spýtala, či nemá viac súrodencov, a on to rozhodne poprel.

Keby ste mohli, akú otázku by ste najradšej položili Rudolfovi Dilongovi?

Ani neviem, či mám v sebe takú otázku, skôr mi chýba, že som sa s ním nestretla v dospelosti. No teraz mám jedinečnú možnosť stretávať sa s ním cez ďalších 60 novoobjavených listov. Vlastne celý čas písania Konválie predstavoval pre mňa stretnutie s predkami, s ktorými som viedla vnútorný dialóg. To bolo pre mňa tým najkrajším privilégiom.

 

Denisa Fulmeková (11. máj 1967) je spisovateľka, napísala zbierku poézie Som takmer preč, spolu s Petrom Macsovszkým Klebetromán, v posledných rokoch jej vyšli knihy Čakáreň, Materská či Štrikovaní frajeri. Jej manželom je Alexej Fulmek, riaditeľ vydavateľstva Petit Press, majú dve deti.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo