K VECI: Človek, tvor spoločenský

David Brooks, stály stredopravý dopisovateľ denníka New York Times, sa vo svojej najnovšej knihe Social Animal (Tvor spoločenský) venuje otázke ľudskej prirodzenosti a objasňuje, prečo je človek schopný okrem iného milovať, dosahovať ciele alebo rozvíjať svoj charakter.

Brooks nie je žiadny redukcionista. To, čo robí človeka človekom, neobjavíme štúdiom buniek či atómov. Brooks nie je ani behavioristom. Nie sme biologicky determinované tvory reagujúce výlučne na externé podnety. Brooks odmieta aj mechanistický pohľad, podľa ktorého by príbuzné vedné disciplíny, ako je chémia, molekulárna biológia či fyzika boli schopné dostatočne vysvetliť všetko, čo robí človeka človekom. Ľudská bytosť nie je iba zbierkou artefaktov: ľudské oko je viac než len kamera, ľudský mozog je viac než len počítač.

Viac než len počítač

„Žiaden jednoduchý stroj,“ píše Brooks, „nie je schopný vytvoriť imaginatívny konštrukt [tak, ako keď malý chlapec povie:] ‘Ja som tiger’. Žiaden jednoduchý stroj nedokáže spojiť dva komplikované konštrukty ako je ‘ja’, malý chlapec, a ‘tiger’, t.j. konštrukt divokej šelmy, do jednej koherentnej entity. Ľudský mozog je však schopný vykonať túto neuveriteľne komplikovanú operáciu s takou ľahkosťou a na takej nízkej úrovni vedomia, že sotva vieme doceniť jej zložitosť.“

Britské osvietenstvo tvrdilo, že ľudia majú vrodené sociálne a intuitívne zmysly, zdôrazňovalo vplyv nálad a citov a vnímalo spoločnosť ako „nekonečne komplexnú sieť živých vzťahov“. Brooks s týmto pohľadom súhlasí. Francúzskych osvietencov však odmieta, pretože podľa nich číry rozum, logika a veda dokážu pojať celý ľudský údel, pričom „spoločnosť a jej inštitúcie [považujú za] mechanizmy, ktoré možno rozoberať a znovu konštruovať.“

"Naše zmysly nemôžu nikdy nič reflektovať, pretože sú súčasťou našej telesnosti. Myseľ však reflektovať dokáže – môže poznať skutočnosť, uvedomovať si ju a vytvárať si o nej úsudok." Zdieľať

Brooks ďalej uvádza: „Centrálnou evolučnou pravdou je tvrdenie, že nevedomie je tým, na čom najväčšmi záleží. Centrálnou humanistickou pravdou je, že vedomie môže ovplyvňovať nevedomie.” Tieto tvrdenia dokazuje množstvom najnovších štúdií genetikov, neurovedcov, psychológov, sociológov a antropológov o vedomí a nevedomí.

„Štúdium vedomia podčiarkuje dôležitosť rozumu a analýzy; štúdium nevedomia podčiarkuje dôležitosť vášní a percepcie.“ Naše vedomie, uvádza Brooks, môžeme kultivovať tak, aby sme držali na uzde veľmi silné nevedomie, ktoré môže byť impulzívne, iracionálne a náchylné k amorálnym, škodlivým či kriminálnym činom.

Na takúto kultiváciu potrebujú deti svojich rodičov, neskôr priateľov a vzory, ktoré ich naučia cnostiam sebadisciplíny, tvrdej práce, statočnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Musia byť poučené, ako ovládať protichodné sociálne impulzy (napr. kooperatívne cnosti stojace proti súťažným cnostiam). Brooks súhlasí so sociológom Jamesom Colemanom, že „rodičia a komunita majú väčší vplyv na schopnosť dosahovať ciele než škola.“ Preto náboženské a kultúrne normy, ktoré tvoria charakter, sa najlepšie učia doma.

Návrat k starým pravdám o človeku

Brooksova analýza ľudskej osoby je v princípe správna. Tvrdenie denníka Philadelphia Inquirer, že „ambíciou knihy nie je nič menej než revolucionizovať naše vnímanie toho, ako fungujeme a ako riadime svoje životy“ znie nevinne, no je pritom veľavravné.

Brooksove závery vyplývajúce z najnovších štúdií o ľudskej mysli neučia katolíkov nič zásadne nové. V princípe potvrdzujú mnohé poznatky o ľudskej osobe, ktoré sa kedysi vyučovali na katolíckych univerzitách v rámci tomistickej filozofie, psychológie a etiky (bolo by zaujímavé zistiť, koľko z toho sa dnes vyučuje).

Akvinský a Aristoteles považujú za samozrejmé, že človek je na základe svojej prirodzenosti spoločenský a racionálny tvor. Sme podstatne odlišní od akýchkoľvek iných tvorov, máme schopnosť dosahovať ciele, stavať, písať, žartovať a milovať, pretože vlastníme Bohom danú duchovnú kapacitu – myseľ schopnú reflexie.


Sandro Botticelli: Svätý Tomáš Akvinský (asi 1500)

Naše zmysly nemôžu nikdy nič reflektovať, pretože sú súčasťou našej telesnosti. Oko nemôže analyzovať to, čo vidí. Myseľ však reflektovať dokáže – môže poznať skutočnosť, uvedomovať si ju a vytvárať si o nej úsudok. Reflexia je schopnosť mysle uvedomovať si samú seba. Schopnosť mysle reflektovať skutočnosť znamená, že myseľ nemôže byť telesnej, ale duchovnej povahy. Myseľ sa odlišuje od mozgu, pretože hmotný mozog si neuvedomuje svoje vlastné funkcie.

"Hoci toto solídne dielo niektorí vnímajú ako skúmanie doposiaľ neprebádaných oblastí, Brooks v skutočnosti otvára cestu pre návrat k niektorým starým tradičným pravdám o človeku." Zdieľať

Jednotu hmotného tela a duchovnej mysle (intelektu aj vôle) už dávno poznáme v rámci tradície ako definíciu človeka. Preto tu máme dočinenia s dvoma sférami: anjelskou a zvieracou. Ako ktorékoľvek iné zviera sú city súčasťou našej prirodzenosti: patrí sem zmyslové poznanie aj zmyslové túžby. Konflikt medzi rozumom a nižšími túžbami je súčasťou ľudskej prirodzenosti v dôsledku prvotného hriechu.

Spoločné smerovanie k dobru

Svoje vášne však dokážeme ovládať, pretože nám to umožňuje naša myseľ vďaka prirodzenému zákonu. Podľa Akvinského, „prirodzený zákon obsahuje pravidlá súvisiace s pudom sebazáchovy, ktorý človek zdieľa spoločne s ostatným stvorenstvom; [prirodzený zákon obsahuje] pravidlá, ktoré súvisia so zvieracími pudmi ako je sex a vychovávanie potomstva, ale tiež pravidlá, ktoré ho robia špecificky ľudským – potreba spoločnosti, túžba po poznaní a túžba po Bohu.“

Štandardná formulácia prirodzeného zákona znie: konať dobro a vyhýbať sa zlu. Od kultúry ku kultúre, od osoby k osobe môžu existovať rozdiely v tom, čo znamená „dobro“, avšak princíp smerovania k nemu platí všeobecne. A keďže sme vybavení svedomím (t. j. schopnosťou rozumu tvoriť morálny úsudok), môžeme sa aj vyhýbať zlu.

Brooks v zásade súhlasí, že sme vybavení intuitívnym zmyslom pre morálku a vcelku úspešne objasňuje, ako možno ľudí učiť ovládať vznetlivé vášne. Je dobré, že človek, ktorý pravidelne prispieva do denníka New York Times, preskúmal najnovšie vedecké štúdie a dospel k tomuto záveru. No ešte lepšie je uvedomiť si, že hoci toto solídne dielo niektorí vnímajú ako skúmanie doposiaľ neprebádaných oblastí, Brooks v skutočnosti otvára cestu pre návrat k niektorým starým tradičným pravdám o človeku.

George J. Marlin
Autor je editorom biografie arcibiskupa Fultona Sheena (The Quotable Fulton Sheen) a autorom knihy The American Catholic Voter (Americký katolícky volič).

Pôvodný text: Man, the Social Animal, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo