Američan v západnej Európe Prečo by sme im mali veriť?

Nemecký episkopát sa zdá úplne nadšený, ak nie rovno vzrušený a dychtivý, z rozšírenia požehnania na mužov, ktorí líhajú s inými mužmi, a na ženy, ktoré líhajú so ženami, lebo zjavne verí, že ho svätý Pavol a svätý Júda nemajú čo naučiť. Pričom Nemecko nás vedie k svetu, kde sú rodiny bohaté na deti a silnejšie než kedykoľvek predtým; lásku medzi mužom a ženou oslavujú piesne a potvrdzujú obyčaje a zákony; populárna kultúra je vo svojich najverejnejších prejavoch zdravá a čistá, pričom akákoľvek vulgárnosť musí svoju potkaniu hlavu skrývať v špinavých uličkách, krčiť sa a vyhýbať ak už nie zákonu, tak určite odsúdeniu všetkých slušných ľudí.

Je to tak, ctihodní páni? 

Nedávno som v nemeckej televízii videl jednu reklamu, ktorá propagovala preventívny prostriedok pri sexuálnej aktivite, kde vystupovali dvaja muži v posteli, ktorí sa k sebe túlili, a do izby vchádzala žena v čiernej spodnej bielizni, aby si užila s oboma mužmi naraz. „Mit beiden?“ objavil sa titulok, ktorý mal lákať, pričom nadchádzajúcu slasť v pozadí oslavoval určitý druh hudby, v ktorom spieva žena najnižším možným hlasom. Dnes je takéto čosi rozšírené po celom svete, no tu to vyzeralo tak, akoby sa daná žena zo všetkých síl snažila vytlačiť močový kameň.

Bol som znechutený, ale nie šokovaný. Keď som naposledy navštívil Nemecko, videl som v jednom mestečku na Rýne na predaj čosi, čo mali byť komické pornografické tričká. Ponúkali ich na ulici na verejnosti turistom a všetkým, ktorí si v ten teplý septembrový deň vyšli von. Na tričkách boli komiksové obrázky hovoriaceho falusu, ako rozpráva vtipy. Vo vlaku som našiel nablýskaný časopis pre tínedžerov, ktorý niekto nechal na sedadle. To, čo som si prečítal v jeho poradni, sa tu nedá opakovať.

V tomto smere nebolo o nič lepšie ani Taliansko – domov mojich predkov. Mali sme šťastie, že sme mali deti ešte príliš malé na to, aby si tieto veci všímali. Chcete poslať domov rodine pohľadnicu? Nechoďte do toho veľkého stánku blízko železničnej stanice Roma Tiburtina, minimálne ak majú vaše deti za sebou prvý alebo druhý ročník. A keď už sme pri tom, nepozerajte sa na to, čo ponúkajú v tom peknom rodinnom hoteli na útese s výhľadom na Sorrento.

My Američania máme, samozrejme, množstvo vlastných problémov a pornografia je mor, ktorý požiera dušu a rozšíril sa po celom svete – takmer. Minimálne však môžem povedať, že keby ste sa pokúšali predávať na americkom letisku alebo vlakovej stanici to, čo je podľa mojej skúsenosti bežné v západnej Európe, zavreli by vám obchod.

Pred mnohými rokmi naverbovali bývalého tenisového profíka Björna Borga, aby Švédov pobádal urobiť čosi s ich klesajúcou populáciou. Dali ho na bilbordy, kde bola použitá švédska verzia bežného obscénneho slova. Samozrejme, v Spojených štátoch je dnes anglická verzia tohto slova všade, na tričkách, na nálepkách na autá aj v „nevymáchaných hubách“ študentov, učiteľov a skoro každého iného na verejnosti. Zdá sa mi, že častejšie než u mužov ho počuť u žien, ktoré nedosahujú tradičné mužské cnosti, ale darí sa im pochytiť a predvádzať najodpornejšie mužské neresti.

Ani tak si ho však nedokážem predstaviť na verejnom bilborde – ibaže by ho naň nasprejovali drobní kriminálnici, ktorých sa niektorí naši starostovia neobťažujú trestať.

Ide o to, že nikto v západnom svete, a už vôbec nie západní Európania, nie je ani len minimálne vierohodný, keď príde na argumenty, že by sme mali liberalizovať záležitosti týkajúce sa sexuálnej morálky.

V roku 1900 privádzali deti na svet aj najchudobnejšie triedy v Spojených štátoch v rámci manželstva, vyše 90 percent; vrátane čiernych, chudobných farmárov, robotníkov v továrni, každého – nielen puritáni z najvyšších tried.

To už je dávna minulosť, ale minulosťou sú aj časy, keď sa národom darilo zachovávať sa pomocou detí, lebo ľudia chápali, že muž pracuje najmä – a občas výlučne – pre blaho svojej manželky a svojich detí. A že deti sú v jadre všetkého dobrého v živote, a nie bremeno, ktoré treba niesť prinajlepšom s pár peknými fotkami a veľkou dávkou stoickej rezignácie a prinajhoršom so zatrpknutosťou a pohŕdaním.

Zbláznili sme sa a Európania sú v tomto smere šialenejší než Američania, pričom sú takí už dlhší čas. Napokon, vo Švédsku a v Nemecku vám môžu zobrať deti, ak sa ich opovážite učiť doma. Pre vašu rodinu je to nebezpečnejšie než chodiť do kostola v posledných rokoch Sovietskeho zväzu.

Napriek tomu, uprostred tohto všeobecného a katastrofálneho kolapsu, ktorý ohrozuje pokračovanie existencie ich vlastnej kultúry, je to nemeckým prelátom spolu s mnohými inými v Európe úplne jedno, ale sú akoby odhodlaní túto zvrhlosť potvrdiť. Ako keby ste mohli zmeniť povahu smrteľnej choroby tým, že jej dáte pekné meno a posypete ju ružovými lupienkami. 

Stoka sa už dávno obrátila a tečie naopak, vyvrhuje špinu do ulíc a riešenie je aké? Rozbiť liatinové potrubie a nahradiť ho tehlou? Nechať prebytok vytiecť do rieky? Prekryť to levanduľou?

Prečo by im vôbec mal ktorýkoľvek katolík v Spojených štátoch čokoľvek veriť, keď sa neobťažujú odpovedať na najzjavnejšiu námietku, že ak chceme riešiť problémy medzi mužmi a ženami, musíme tvrdiť, že muži a ženy sú stvorení pre seba navzájom. A bodka. Lebo kto môže hovoriť Hansovi a Marii, aby si počkali do manželstva, a zároveň sa usmievať na Fritza a Kurta a hlavne na celý spôsob života, ktorý ich zviedol dohromady?

Možno je však skutočnou otázkou to, či títo preláti vôbec veria v Boha. Neveria apoštolom vo veciach, ktoré vidíme na vlastné oči. Prečo by sme im potom mali veriť v tom, čo nevidíme?

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola. Ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia. Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšieThe Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Je profesorom na Thales College. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.