Asistovaná samovražda vo Francúzsku Návrh bol prijatý, existujú veľké obavy zo zneužitia. K vykonávaniu eutanázií núti aj katolícke zariadenia

Minulý týždeň sa vo Francúzsku konalo štvrté a finálne hlasovanie v Národnom zhromaždení, ktoré definitívne schválilo právo na eutanáziu a asistovanú samovraždu. Tento zákon, ktorý je eufemisticky nazvaný „zákon o pomoci k umieraniu“, bol prijatý po viac ako troch rokoch vášnivých diskusií a napriek silným pochybnostiam, ktoré v priebehu posledného roka iba narástli. 

Napriek tomu, že zástancovia zákona hovoria o historickom míľniku a garancii „dôstojnosti v umieraní“, zostávajú vo veľkej časti verejnosti aj politickej reprezentácie obavy. O tom svedčí nielen trojnásobné odmietnutie zákona zo strany Senátu, relatívne tesné a urýchlené prijatie v dolnej komore parlamentu, podanie zákona na Ústavnú radu, ale aj klesajúca podpora vo verejnosti. 

Slovami Jeana Leonettiho, autora oveľa umiernenejších a etickejších zákonov v tejto otázke z rokov 2005 a 2016, k urýchlenému prijatiu zákona počas leta: „Je to, akoby sa (parlamentný) kalendár zrýchľoval, keďže sľúbený konsenzus sa nedostavil. Akoby sa zástancovia textu obávali zmeny verejnej mienky.“ 

A je sa čoho obávať. 

Čo zákon obsahuje a akým spôsobom bol prijatý?

Zákon o eutanázii a asistovanej samovražde bol dlhodobým cieľom veľkej časti francúzskej ľavice a po roku 2017 aj Macronovej časti politického spektra. 

Emmanuel Macron sa už počas kampane v roku 2016 v spoločenských a etických otázkach prezentoval jednoznačne progresívne a hranicu počas svojich dvoch mandátov neustále posúval. Počas prvého volebného obdobia doručil sľub ohľadom asistovanej reprodukcie pre všetky ženy vrátane lesbických párov, v druhom volebnom období zase vloženie práva na potrat do francúzskej ústavy. 

Vo svojej kampani v roku 2022 sľúbil, že otvorí diskusiu o umožnení eutanázie a asistovanej samovraždy podľa vzoru Belgicka a Holandska. Tento jeho sľub by bol pravdepodobne už dávno naplnený, nebyť straty väčšiny v nasledujúcich parlamentných voľbách a neustálych pádov jeho vlád. 

FrancúzskoNajvyšší súd dvom gejom schválil rodičovstvo troch detí, ktoré si objednali u náhradnej matky v Kanade

Michal Lukáč

Po Macronovom znovuzvolení bolo v rokoch 2022 a 2023 zorganizované tzv. „občianske zhromaždenie“, jeden z Macronových kľúčových cieľov v oblasti deliberatívnej demokracie. Pre toto zhromaždenie bolo náhodne vylosovaných 184 občanov, ktorí mali spoločne prísť na odpoveď na otázku asistovanej samovraždy a eutanázie. Táto skupina občanov sa nakoniec vyjadrila veľkou väčšinou v prospech zavedenia oboch a pre Macrona išlo o silný (predovšetkým mediálny) mandát na ich presadenie.

Na základe toho bol vládou predložený návrh zákona, následne bolo však jeho prerokovanie prerušené v roku 2024 rozpustením parlamentu a novými voľbami. Potom boli do parlamentu predložené dva poslanecké návrhy, jeden o posilnení paliatívnej starostlivosti, ktorý bol veľkou väčšinou (takmer konsenzuálne) prijatý, a druhý o asistovanej samovražde. 

Tento druhý zákon bol trikrát odmietnutý Senátom, vyjadrili sa proti nemu viaceré odborné medicínske združenia na čele s Francúzskou spoločnosťou pre paliatívnu starostlivosť a sprevádzanie a aj stovky samostatných lekárov, podľa ktorých ide priamo proti Hippokratovej prísahe. Napriek tomu ho nakoniec dolná komora parlamentu, ktorá má posledné slovo, minulú stredu prijala. 

Cieľom samotného zákona je zaviesť právo na asistované umieranie za určitých podmienok. Na prístup k tejto „asistencii“ bude existovať päť kritérií: pacient musí byť dospelý, musí byť francúzskym občanom, musí byť schopný robiť slobodné a informované rozhodnutia (musí byť teda pri vedomí), musí trpieť nevyliečiteľnou chorobou v pokročilom alebo terminálnom štádiu a zažívať neznesiteľné utrpenie. 

Vykonanie celého úkonu musí byť uskutočnené samotným pacientom s výnimkou prípadov, keď toho už nie je schopný.

Aj keď navrhovatelia zákona hovoria o veľmi prísne nastavených kritériách a pravidlách, aby chorí pacienti neboli zneužití, čoraz viac skúseností z iných krajín hovorí o nesmiernych rizikách. A tie navrhovatelia zákona úplne odignorovali.    

Rastú obavy zo zneužitia

O tom, že zákon ani zďaleka nevyvoláva vo francúzskej spoločnosti konsenzus, svedčí už samotné hlasovanie v dolnej komore parlamentu. Kým v prvom čítaní v roku 2025 bol prijatý v pomere 305 k 199, jeho podpora sa každým ďalším čítaním znižovala, až bol nakoniec prijatý minulú stredu v pomere 291 k 241. Nehovoriac o jednoznačnom, trojnásobnom odmietnutí zo strany Senátu. 

Rovnako sa však postupne menila aj verejná mienka. V posledných rokoch vyšlo viacero prieskumov, ktoré ukazovali na masívnu podporu pre uzákonenie eutanázie a asistovanej samovraždy, a to až na úrovni 90 percent. 

Asistovaná samovražda v EurópeČoraz viac krajín ju považuje za „liek“, v Holandsku dokonca aj na Aspergerov syndróm u dieťaťa

Alena Potocká

Avšak keď inštitút Fondapol vykonal minulý rok prieskum verejnej mienky o konkrétnych aspektoch už prerokovávaného zákona, väčšina ľudí takéto nastavenie odmietla a vybrala si jednoznačne paliatívnu starostlivosť. 

Prieskum zároveň ukázal, že väčšina obyvateľov nepovažuje ochranné opatrenia pred zneužitím za dostačujúce. Inými slovami, „pomoc k umieraniu“ síce ako abstraktný pojem Francúzi podporovali, konkrétnu aplikáciu však už nie. 

Zákon – vo svojej súčasnej podobe – má hneď niekoľko vážnych problémov. Okrem obrovského filozofického a antropologického posunu v otázke, či štát má mať právo „brať život“, je tu otázka veľkej hrozby zneužitia. 

Hlavné argumenty sú v samotných podaniach na Ústavnú radu, ktoré sa rozhodol predložiť predseda Senátu Gérard Larcher, samotný premiér Sébastien Lecornu, viac než 60 senátorov a takisto viac než 60 poslancov. Lecornu – napriek tomu, že je blízky Macronov spojenec – mal už od začiatku prerokovania s týmto zákonom problém. 

Aj vďaka týmto podaniam ešte zákon zatiaľ nevstúpi do platnosti a je možné, že bude aspoň okresaný. 

Lecornu vidí tri hlavné problémy. Po prvé, zákon umožňuje eutanáziu chránených dospelých, teda osôb, ktoré inak nie sú spôsobilé na právne úkony z dôvodu fyzického či psychického postihnutia. Zákon predpokladá možnosť ich informovaného súhlasu napriek tomu, že v mnohých iných prípadoch za nich koná zodpovedná osoba. Schválené znenie síce obsahuje niekoľko poistiek, podľa kritikov sú však nedostatočné. Mnohí poslanci a aj široká verejnosť sa obávajú veľkej možnosti zneužitia a nátlaku ich blízkych na ukončenie života. 

Práve možnosť nátlaku blízkych nielen na tieto chránené osoby, ale aj celkovo na chorých je veľkou obavou. Koniec koncov, podľa správy Cour de Compte (francúzska alternatíva NKÚ) je až 50 percent potrieb paliatívnej starostlivosti v súčasnosti nepokrytých a 21 departmentov zo 101 nemá žiadnu paliatívnu starostlivosť. 

Čo bráni tomu, aby sa starí a chorí ľudia cítili pre svoje rodiny nadbytoční, poprípade aby na nich nebol vyvíjaný psychický nátlak na ukončenie života? Čo ak bude rozhodnutie pre eutanáziu iba výsledkom neschopnosti dostať sa ku kvalitnej paliatívnej starostlivosti alebo neschopnosti si ju uhradiť? 

Po zamietnutí eutanázie v Škótsku a SlovinskuPorážka obhajcov asistovanej samovraždy je víťazstvom pre zraniteľných ľudí

Jonathon Van Maren

Navyše, mnohé navrhované dodatky, ktoré mali chrániť starých a chorých pred týmto nátlakom a zneužitím, ako je povinné preverovanie zo strany sudcu, boli odmietnuté. 

Druhým problémom je čas na rozmyslenie iba dva dni po schválení žiadosti. Tento čas je nesmierne krátky, a to aj v porovnaní s inými západnými krajinami ako Kanada či Belgicko. Ako poznamenal počas rozpravy poslanec a lekár Philippe Juvin: „Túžba po smrti kolíše… Kto nikdy nechcel umrieť jeden deň a na druhý deň žiť?“

Katolícke organizácie varujú pred núteným ukončením činnosti

Posledným veľkým problémom z pohľadu Lecornua je, že výhrada vo svedomí sa uplatňuje iba pri individuálnych medicínskych pracovníkoch a nie pri právnických osobách. To znamená, že všetky sociálne a medicínske centrá, a to aj cirkevné či súkromné, budú musieť vykonávať eutanáziu. A to bude mať ďalekosiahle následky.

Podľa znenia zákona totiž riaditeľ medicínskeho alebo sociálneho zariadenia musí zabezpečiť právo na eutanáziu, a to pod hrozbou finančných sankcií, dočasnej správy či v krajnom prípade zásahu do povolenia na činnosť. V prípade, že si všetci zamestnanci takéhoto zariadenia uplatnia výhradu vo svedomí, musí byť eutanázia zabezpečená externým pracovníkom, a teda stále vykonaná v rámci zariadenia. 

V katolíckych zariadeniach sa po prijatí tohto zákona bude musieť v prípade žiadosti pacienta vykonať eutanázia. Ako už oznámili viaceré katolícke rády venujúce sa chorým a starším, na čele s rádom Malých sestier chudobných, reálnou možnosťou je teraz zatvorenie ich zariadení a opustenie Francúzska. Tým by sa však ešte prehĺbil problém s dostupnosťou paliatívnej starostlivosti. 

Francúzsko sa týmto krokom vracia k svojej temnej, protikatolíckej minulosti z konca 19. a začiatku 20. storočia. V rokoch 1903 a 1904 muselo územie Francúzska opustiť odhadom 30- až 40-tisíc rehoľníkov a rehoľníčok, pretože sa po antiklerikálnych zákonoch Émilea Combesa odmietli vzdať svojho presvedčenia. 

Títo rehoľníci však nakoniec skončili v okolitých krajinách, kde vystavali nové kláštory a zariadenia venujúce sa chorým a chudobným. K tomu môže dôjsť aj teraz.

Kde sa povolila eutanázia, nebol už krok späťNajskôr prísne kritériá, časom sa smrť povoľuje psychicky chorým aj deťom

Alena Potocká

Čo bude teraz nasledovať? 

Účinnosť zákona ešte stále nenadobudla platnosť, pretože ho preskúmava Ústavná rada. Tá ho môže odmietnuť ako celok, čo je nepravdepodobné, schváliť alebo môže jeho výklad podmieniť ústavne konformnými výhradami. 

Viacerí konzervatívni politici teraz vyzývajú tých sudcov, ktorí v minulosti ako členovia parlamentu bojovali za eutanáziu, aby sa vzdali rozhodovania v tomto prípade. Zatiaľ tak však nespravili a výsledok rozhodovania je nejasný. 

V boji proti prijatiu tohto zákona sa ukázalo ako kľúčové francúzske pro-life hnutie. Dokázalo sa zmobilizovať, usporiadať demonštrácie, ale aj aktívne presviedčať nerozhodnutých poslancov a vysvetľovať úskalia zákona širokej verejnosti. 

V poslednom čítaní v porovnaní s prvým čítaním hlasovalo proti až o 42 poslancov viac. Proti bolo nakoniec aj viacero ľavicových poslancov vrátane Sophie Chikirou, ktorá je partnerkou Jeana-Luca Mélenchona. 

Mnohí odporcovia zákona teraz chcú pokračovať v mobilizácii proti potenciálnym zneužitiam. Profesori Emmanuel Hirsch a Laurent Frémont zakladajú pozorovacie centrum, ktoré bude mať za cieľ aplikáciu zákona a jeho vplyv na zraniteľné osoby. Odporcovia zákona tak určite neskladajú zbrane.