Právo na eutanáziu má byť jedným zo základných ľudských práv, ak je život nedôstojný, máme mať právo odísť, možnosť rozhodnúť sa o odchode zo sveta je pre niektorých milosrdenstvo, nesmieme ignorovať slobodnú vôľu pacientov, znejú titulky rozhovorov a článkov v Denníku N.
V posledných týždňoch sa v našom mediálnom priestore čoraz častejšie hovorí o eutanázii ako o niečom, čo by bolo dobré na Slovensku zlegalizovať.
Pozrime sa najskôr na niekoľko faktov. Napriek širokej verejnej diskusii po celom svete je eutanázia vo väčšine krajín nezákonná. Ako prvá krajina na svete legalizovalo eutanáziu v apríli 2002 Holandsko, dovtedy bola platná pasívna eutanázia, teda rozhodnutie lekárov nepokračovať v liečbe pacienta v ťažkom stave. Ešte v tom istom roku sa pridalo Belgicko, o sedem rokov neskôr Luxembursko. Vlani sa k týmto krajinám pripojilo Španielsko.
Vo Švajčiarsku, ktoré si pre svoje konečné rozhodnutie vyberajú najčastejšie aj ľudia z krajín, kde je takáto prax nelegálna, nie je povolená eutanázia, ale asistovaná samovražda, ktorá je tu možná už od roku 1942.
Rozdiel je v tom, že pri eutanázii usmrtenie vykonáva lekár, ktorý podá liek alebo pichne injekciu, no pri asistovanej samovražde tak urobí človek sám, napríklad už spomenutým „stlačením gombíka“. Je to vlastne samovražda za pomoci inej osoby, ktorá sa podieľa na usmrtení.
Teraz na jeseň by mal vstúpiť do platnosti v Portugalsku zákon o dekriminalizácii eutanázie po tom, čo v máji parlament prehlasoval veto prezidenta Marcela Rebela de Sousu.
O eutanázii sa aktuálne intenzívne diskutuje aj vo Francúzsku, tlaku na jej uzákonenie zatiaľ odolávajú v Írsku. Aj v Nemecku sa hovorí o možnosti aktívnej eutanázie, pasívna eutanázia, teda odpojenie od prístrojov a nepokračovanie v liečbe, ak s tým súhlasí rodina, je tu umožnená.
Mimo Európy je legálna v Kolumbii, Kanade, na Novom Zélande a povoľujú ju aj niektoré austrálske štáty a niekoľko štátov v USA.
Štatistiky v krajinách, v ktorých je možné legálne požiadať o eutanáziu, hovoria jasne: kým na začiatku išlo o pár jednotlivcov, rok 2022 bol rekordným.
Samotné Holandsko ako priekopník zavedenia eutanázie ukazuje aj ostatným krajinám, ako bude situácia vyzerať po dlhšom čase. Zatiaľ čo po schválení eutanázie mal tento spôsob smrti podiel 1,9 percenta na všetkých úmrtiach, v roku 2017 to už bolo 4,4 percenta a v roku 2022 to už bolo 5,1 percenta.

Holandský vývoj počtu úmrtí, ktorým predchádzala schválená eutanázia. Zdroj: www.statista.com
Vlaňajší rok bol v holandských štatistikách rekordný, keď si smrť z rúk lekára zvolilo až 8 720 ľudí, čo je štrnásťpercentný nárast oproti predchádzajúcemu roku 2021.
V Belgicku sa od legalizácie eutanázie v roku 2002 počet prípadov zvýšil desaťnásobne.
Podobný rastúci trend zaznamenávajú aj v ostatných krajinách. Ich príbeh je veľmi podobný: ešte na začiatku boli kritériá na schválenie eutanázie nastavené veľmi prísne, časom sa zvoľňovali, až dospeli do absurdnej podoby.
Na začiatku bola eutanázia určená pre dospelých ľudí trpiacich nevyliečiteľnou alebo smrteľnou chorobou so silnými bolesťami a bez vyhliadok na zlepšenie stavu. Každý prípad prísne posudzovala lekárska komisia.
Dnes odborníci skúmajúci vývoj v týchto krajinách poukazujú na posúvanie hraníc, keď lekárske komisie odsúhlasia eutanáziu ľuďom trpiacim demenciou či rôznymi psychickými poruchami ako schizofrénia či depresie.
Pričom napríklad pri depresiách sú samovražedné myšlienky častokrát súčasťou ochorenia. Títo pacienti, ak sa im dostane kvalitnej liečby, dokážu prežiť plnohodnotný život.
Európsky inštitút pre bioetiku upozorňuje, že napríklad v Belgicku v roku 2022 schválili eutanáziu 57 ľuďom so psychiatrickými poruchami a 48 ľuďom trpiacim demenciou.
Z uvedených 57 úmrtí na psychiatrické poruchy trpelo sedemnásť ľudí poruchami nálad (depresia, bipolárne poruchy a podobne), ďalších 26 osôb malo v diagnóze poruchu osobnosti a správania, siedmi ľudia mali diagnostikovanú schizofréniu a poruchy s bludmi, ďalej išlo o rôzne neurotické poruchy a smrtiaci liek podali trom ľuďom, u ktorých bol diagnostikovaný autizmus.
U nikoho z nich sa neočakávalo, že pre svoj stav čoskoro zomrie a trpí ťažkými bolesťami, ako to bolo v kritériách na schválenie eutanázie na samotnom začiatku.
Belgický lekár Timothy Devos, ktorý je spoluautorom knihy Euthanasia: behind the scenes, v rozhovore pre denník La Croix tvrdil, že v prípade eutanázie došlo k znepokojujúcemu vývoju.
„Spočiatku boli požiadavky na závažné a nevyliečiteľné ochorenia s krátkodobou a život ohrozujúcou prognózou. Teraz starí ľudia žiadajú o eutanáziu, keď trpia inkontinenciou alebo AMD (vekom podmienená degenerácia oka),“ potvrdzuje Timothy Devos.
„Hoci tieto stavy sú nevyliečiteľné, v žiadnom prípade nie sú smrteľné. V správe z roku 2021 máme zachytenú aj eutanáziu, ktorá bola vykonaná pre nefatálnu očnú poruchu,“ dosvedčuje lekár.
Symbolom boja proti schvaľovaniu eutanázie ľuďom trpiacim psychickými poruchami sa stal príbeh Toma Mortiera, ktorý sa pustil do boja s belgickými súdmi po tom, čo smrtiacu injekciu podali jeho psychicky chorej matke bez toho, aby o tom upovedomili príbuzných.
Mortierova matka Godelieva De Troyerová mala 64 rokov, keď v roku 2012 na vlastnú žiadosť doktori ukončili jej život smrtiacou injekciou v bruselskej nemocnici. Aj keď bola žena fyzicky úplne v poriadku, pre problémy s duševným zdravím sa doktori zhodli, že trpí „nevyliečiteľnou depresiou“.
Jej syn tvrdí, že o smrti vlastnej matky nebol informovaný, stalo sa tak, až keď ho kontaktovala nemocnica, aby si prišiel po jej telo. Bol to pre neho obrovský šok a lekárov následne obvinil zo zabitia.
Jeho žaloby neboli úspešné. Ako už bolo spomenuté, v Belgicku je eutanázia legálna aj pre psychicky chorých pacientov a podľa lekárov sa neznesiteľné fyzické utrpenie nemôže oddeľovať od duševného utrpenia.
Tom Mortier sa nakoniec rozhodol, že belgické zákony o eutanázii napadne na Európskom súde pre ľudské práva.
V októbri 2022 súd rozhodol, že Belgicko porušilo článok 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa súdu síce belgický zákon o eutanázii nie je v rozpore s dohovorom, ten porušili belgické úrady tým, že riadne nepreskúmali alarmujúce okolnosti vedúce k jej eutanázii.
Belgicko zlegalizovaním psychických dôvodov pre eutanáziu vytvára absurdné situácie, keď ich uznáva aj v prípade mladých, ktorí majú celý život pred sebou.
Európsky inštitút pre bioetiku skúmal tieto prípady a zistil, že u mladých sa „neznesiteľná a pretrvávajúca povaha utrpenia“, ktorá má byť dôvodom pre eutanáziu, často spájala s traumatickými zážitkami z minulosti ako sexuálne zneužívanie, zanedbávanie v detstve, odmietanie rodičmi, sebapoškodzovanie a pokusy o samovraždu.
Z lekárskych komisií schvaľujúcich eutanáziu zaznel aj argument, že „neúspešné pokusy o samovraždu umožnili dotknutým ľuďom uvedomiť si, že existuje aj iný, dôstojnejší spôsob ukončenia života“.
„Keď sa medikamentózne zabíjanie stane legálnym, čoskoro sa objaví oveľa viac dôvodov na zabíjanie. Belgicko je ukážkovým príkladom krajiny, ktorá neustále rozširuje rozsah svojho režimu eutanázie,“ vyhlásila v jednom zo svojich stanovísk Európska komisia pre bioetiku.
Príkladom je aj to, že Belgicko je prvá krajina na svete, ktorá povolila eutanáziu deťom bez akejkoľvek vekovej hranice. Kým zástancovia tohto rozhodnutia hovoria o humánnom akte, odporcovia ho označili za krutú bezcitnosť.
Aj v prípade ťažko chorých detských pacientov má rozhodovať komisia podľa stanovených kritérií. Európska komisia pre bioetiku však upozorňuje na prax zámernej eutanázie u novorodencov, ktorá sa koná na pôrodných sálach alebo niekoľko dní po pôrode a ktorú odhalila nedávna štúdia.
Tieto praktiky sa podľa komisie týkali desať percent novorodencov, ktorí zomreli vo Flámsku v čase od septembra 2016 do decembra 2017. Takáto prax je v Belgicku nezákonná, ale ticho tolerovaná.
Lekári, ktorí usmrtili novorodencov smrtiacou injekciou, v 91 percentách prípadov uviedli, že hlavným dôvodom ich konania bolo, že pre dieťa neexistuje žiadna nádej na „znesiteľnú budúcnosť“. Inými slovami, tieto deti mali reálnu šancu na prežitie, ale lekársky tím, nepochybne v zhode s ich rodičmi, usúdil, že ich život by nebol dostatočne kvalitný.
Komentátor David Brooks, ktorý píše pre New York Times, je zhrozený, ako sa eutanázia stala až vnútenou súčasťou života starnúcich Kanaďanov, pričom v Kanade sa stala legálnou až v roku 2016.
David Brooks v článku pre The Atlantic si spomína na diskusie pred legalizovaním eutanázie a krátko po tom. Pravidlá mali byť nastavené prísne, o ukončenie života mal požiadať len pacient s ťažkou diagnózou alebo ťažkým zdravotným postihnutím, jeho stav sa nedal zvrátiť, mal trpieť ťažkými fyzickými bolesťami a tiež sa mala blížiť jeho prirodzená smrť.
Keď zaznievali príklady aj z európskych krajín, kde sa pravidlá postupne uvoľňovali a zaradili sa do nich aj psychické poruchy, zaznievali aj obavy, aby sa „obeťami“ nestali psychicky zraniteľní, ktorí vôbec nie sú blízko smrti.
„To sa nikdy nestane!“ vyhlásil vtedy premiér Justin Trudeau. Aký je výsledok tohto rezolútneho nie? Od jari 2023 je už eutanázia dostupná aj pre duševne chorých a od januára 2024 budú môcť eutanáziu podstúpiť aj deti.
„Osobne nemám veľké morálne výhrady k asistovanej samovražde ľudí, ktorí intenzívne trpia tvárou v tvár blížiacej sa smrti,“ píše David Brooks. „Takéto prípady sú hrozné pre jednotlivcov i celé rodiny. Problém je, ako rýchlo sa kritériá na jej povolenie rozlievajú za svoje hranice.“
„Eutanázia sa stala etablovanou súčasťou kanadskej spoločnosti,“ všíma si David Brooks. Kanadu vníma ako jednu z krajín s najvoľnejším režimom odsúhlasenia eutanázie na svete.
V roku 2021 každý tridsiaty človek zomrel v Kanade po podaní smrtiacej injekcie, v absolútnych číslach to bolo 10-tisíc ľudí, ktorí odišli z tohto sveta za pomoci lekárov. Bolo to o tridsať percent viac ako v predchádzajúcom roku 2020.
David Brooks si všíma najmä trend starších ľudí, ktorí cítia akoby morálnu povinnosť pri istých problémoch alebo v prípade, že nemajú okolo seba dostatočné rodinné zázemie, zvažovať v prvom rade eutanáziu. Len nebyť na ťarchu.
Opisuje skúsenosť jedného koordinátora starostlivosti o dôchodcov, člena kanadskej asociácie MAID, ktorá posudzuje a schvaľuje žiadosti o eutanáziu. Tento člen mu potvrdil, že niekoľko pacientov uviedlo chudobu alebo neistotu bývania ako hlavný dôvod, prečo si chcú zvoliť smrť.
Do hry dokonca vstupujú aj zdravotné náklady na liečbu pacienta. Associated Press priniesol príbeh Rogera Foleyho, ktorý bol v nemocnici v Ontáriu hospitalizovaný pre degeneratívnu poruchu mozgu.
Ten musel čeliť neustálemu nepriamemu tlaku lekárov, ktorí mu eutanáziu predstavovali ako jednu z možných a zrejme aj najlepších možností. Rozhovory s nimi si začal tajne nahrávať.
Na svetlo sveta sa tak dostali nahrávky, na ktorých riaditeľ nemocnice Foleyho informoval, že ak by zostal v nemocnici, stálo by to 1 500 dolárov na deň. Keď sa Foley ohradil, že má pocit, že ho nútia, aby radšej zomrel, riaditeľ mu vysvetlil, že „hráčom je tu on. Súčasťou mojej práce je ponúknuť vám aj túto možnosť, ak by ste mali záujem o asistované zomieranie“.
David Brooks vo svojom obsiahlom texte o eutanázii vyjadril svoje zdesenie z toho, že ani tento prípad neotriasol programom MAID, aby chránili ľudí, ktorí sa ocitli v stave zúfalstva a mali by hľadať iné riešenia svojich problémov. Práve naopak, kritériá na schvaľovanie eutanázie sa uvoľňujú naďalej.
„Odrazu sú ľudia, ktorí sú chorí alebo neschopní sa o seba postarať, doslova povzbudzovaní, aby sa cítili vinní za to, že chcú ešte žiť,“ hodnotí David Brooks vplyvy legalizácie eutanázie.
„Dochádza k posunu, keď sa už ľudská dôstojnosť nepovažuje za nekonečný dar. Je to majetok, ľudská dôstojnosť sa už nepovažuje za nekonečný dar. Je to majetok, ktorý môžu ostatní ľudia oceniť a v niektorých prípadoch aj vymazať,“ píše David Brooks.
„Zrazu žijeme v spoločnosti, v ktorej sa čoraz viac ľudí rozhodne o tom, že smrť je lepšia ako život,“ dodáva Brooks. „Ale rodiny sú už tradične postavené na vzájomnej záťaži. Ako deti sme záťažou pre svoje rodiny, v dospelosti sa môžeme z rôznych dôvodov stať jeden pre druhého bremenom, v starobe sme opäť pre rodinu záťažou.“
David Brooks odkazuje všetkým, ktorí sa cítia spoločenskou atmosférou tlačení k tomu, aby sa rozhodli pre eutanáziu:
„Dobro ľudstva nie je žiadna abstrakcia. Keď je spolučlen sprievodu na tejto zemi zúfalý, trpí, uvažuje o ukončení svojho života, nie je našou úlohou podať mu injekčnú striekačku. Treba mu odkázať, že svet neprestal mať o neho záujem. Stále máte dary, ktoré môžete komunite ponúknuť.“