250 rokov Ameriky Čo nám dnes hovorí Deklarácia nezávislosti

Deklarácia nezávislosti USA zo 4. júla 1776 bola predovšetkým aktom velezrady. Velezrady voči britskej korune a dobráckemu, miernemu kráľovi Jurajovi III. Všetkých 56 signatárov, ktorí ju podpísali, bolo z hľadiska koruny zradcami.

Spojené kráľovstvo tej doby bolo tou najslobodnejšou krajinou na svete, s najväčšou osobnou a politickou slobodou. Ako neskôr poznamenal britský liberálny a zároveň katolícky historik lord Acton, Američania rebelovali proti tej najslobodnejšej krajine, aby si ustanovili krajinu ešte slobodnejšiu. To sa im vďaka ústave z roku 1787, založenej na princípe obmedzenia moci štátu prostredníctvom jej dvojitého rozdelenia – horizontálne na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, vertikálne na federálne a štátne právomoci – podarilo.

Ten britský útlak bol veľmi malý a dane nízke, ale išlo o princíp. Britský parlament a koruna porušili zásadu „žiadne dane bez zastúpenia“ – Američanov zdaňovali poslanci, ktorých si nezvolili. Ak vás zdaňujú tí, ktorých si ako poslancov nevolíte, hrozba tyranie nad vami visí ako prízrak. Podľa lorda Actona, Brita, Američania rebelovali proti hrozbe vzdialenej, nie blízkej, ale kvôli princípu. A ustanovili si slobodnú spoločnosť.

Americká revolúcia 1776 bola jednou z mála revolúcií v dejinách, ktoré viedli k obmedzeniu moci štátu.

Americká revolúcia 1776 bola teda jednou z mála revolúcií v dejinách, ktoré viedli k obmedzeniu moci štátu. Ďalšími boli britská „slávna“ revolúcia 1688 a stredoeurópske antikomunistické revolúcie 1989. Všetky ostatné revolúcie viedli k tyraniám ešte väčším: francúzska 1789, ruská 1917, talianska 1922, nemecká 1933, čínska 1949, kubánska 1959 či nikaragujská, alebo iránska 1979.

Aké princípy Američania v deklarácii hlásali? „Tieto Pravdy pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia sú si stvorení rovní a svojím Stvoriteľom obdarení určitými neodcudziteľnými právami, medzi ktorými sú [právo na] život, slobodu a usilovanie sa o šťastie. Že na zaistenie týchto práv sa medzi ľuďmi ustanovujú vlády, ktoré svoje oprávnené právomoci odvodzujú od súhlasu ovládaných...“

Pozrime sa na ne bližšie, vo svetle súčasného sveta. „Samozrejmé Pravdy s veľkým P“ – moderný ľavicový progresívny liberalizmus popiera akúkoľvek morálnu či politickú absolútnu, objektívnu pravdu a je skrz-naskrz relativistický. 

Myslí si, že objektívna morálka je proti slobode; nie je jedna morálna Pravda, ale každý má tú svoju „pravdičku“, podľa ktorej bude žiť, a to je vraj sloboda... Ale aplikujme ten princíp na štáty a režimy: nie je žiadna objektívna Pravda, ktorá by tie režimy zaväzovala a obmedzovala, a preto každý režim môže so svojimi ľuďmi, poddanými, robiť, čo len chce... 

Je toto sloboda? Nie, vôbec nie; je to tyrania. Relativizmus – „diktatúra relativizmu“, ako to nazýval pápež Benedikt XVI. – umožňuje svojvôľu, a preto tyraniu; naopak, objektívna absolútna pravda je nutná na garanciu slobody, pretože morálne a politicky zväzuje vládcov. Moderní ľavicoví progresívni liberáli to nechápu, preto sú hlúpi; otcovia zakladatelia USA boli pravicoví klasickí liberáli, chápali to, a preto boli múdri.

„Ľudia sú si stvorení rovní“ – ľudia sú rôzni, a preto sú si nerovní v každom aspekte okrem jedného; totiž toho, že sú to ľudia, majú rovnakú ľudskú prirodzenosť (či nesmrteľnú dušu). V tom sú si – sme si – metafyzicky rovní. Stvorení jedným nebeským Otcom, preto všetci ľudia sme bratia a sestry.

„Stvoriteľ“ – opäť, veľká časť súčasného západného myslenia Stvoriteľa odmieta; nie otcovia zakladatelia USA. Americká revolúcia bola veľmi odlišná od Francúzskej revolúcie 1789, ktorá bola protináboženská a protikresťanská. 

V deklarácii je Boh spomenutý dokonca až trikrát: ako Stvoriteľ, ako najvyšší Zákonodarca a v závere ako božská prozreteľnosť, ktorá riadi osudy ľudstva a na ktorú sa signatári deklarácie – ktorí boli kresťania alebo deisti – spoliehajú. Americká revolúcia 1776 nebola ani protináboženská, ani protikresťanská, práve naopak.

„Stvoriteľ nás obdaril určitými právami“ – teda život, sloboda, usilovanie sa o šťastie nie sú milodarom štátu či ostatných ľudí, vodcov alebo parlamentov, ale sú priamo od Boha, preto nám ich žiadny človek, ľud či štát nesmie vziať. „Čo Boh zviazal, človek nerozväzuje; čo Boh ustanovil, človek neruší; čo Boh človeku dal, to mu žiadny iný človek nevezme!“ Samozrejme, aj s týmto majú ľavicoví liberáli, socialisti, národniari či tí progresívni problém – myslia si, že práva sú ľudského pôvodu a ľuďom ich dáva štát. Preto nám ich štát v ich vlastných rukách smie i vziať, odobrať! Právo na život? Nie nevinných nenarodených detí... Právo na slobodu prejavu? Nie, ak ten prejav je nepríjemný pre rasové alebo sexuálne menšiny (potom ho nazvú „nenávistný prejav“), alebo uráža nejaký nacionalistický mindrák... Potom zakázať! To je právny pozitivizmus; otcovia zakladatelia boli stúpenci prirodzeného práva.

„Právo usilovať sa o šťastie“ – nie socialistické právo na šťastie: štát vás šťastnými neurobí, maximálne môže urobiť to, že vám umožní o šťastie sa snažiť.

„Oprávnené právomoci“ – nie každé právomoci, ktoré si štát alebo režim nárokujú, sú oprávnené. Oprávnené sú len tie, ktoré slúžia na zaistenie základných, Bohom daných prirodzených práv. Žiadne dotácie z peňazí daňových poplatníkov „neziskovým“ organizáciám „občianskej spoločnosti“, ani tým progresívnym, ani tým národoveckým... Len ochrana práv, slobody, života.

„So súhlasom ovládaných“ – ako sa periodicky prejavuje v demokratických voľbách. Sloboda je cieľ, hodnota; demokracia – vláda väčšiny – je prostriedok na jej zaručenie a ochranu. Sloboda je primárna, demokracia sekundárna. Radšej sloboda bez demokracie než demokracia bez slobody. Ale optimálna je kombinácia oboch; teda ústavná demokracia.

Deklarácia nezávislosti je tak svojím obsahom klasicky liberálna (nie progresívna, ľavicovoliberálna), implikáciami radikálna (od latinského slova radix, idúca ku koreňom), ale v určitom zmysle, ktorý som už aj mierne naznačil, konzervatívna. To veľmi presne vystihol americký prezident Calvin Coolidge pred sto rokmi pri príležitosti 150. výročia deklarácie. V roku 1926 už v Rusku vládli komunisti, v Taliansku fašisti a v Nemecku jeden bývalý väzeň (za pokus o „pivný puč“ 1923), Adolf Hitler, práve vydal svoju knihu Mein Kampf. A v Amerike už existoval progresivizmus, ktorý popieral prirodzené práva človeka a požadoval rozsiahlejší a intenzívnejší štát než striktne ústavne obmedzený (predstaviteľom bol napríklad Woodrow Wilson).

Calvin Coolidge vtedy povedal: „V deklarácii je určitá definitívnosť. Často sa hovorí, že svet zaznamenal od roku 1776 veľký pokrok, takže máme nové myšlienky a nové skúsenosti, ktoré nám dávajú výhodu oproti ľuďom tej doby, preto by sme mali nahradiť ich závery niečím modernejším. Tento argument však pre deklaráciu neplatí. Ak sú si ľudia stvorení rovní, je to definitívne. Ak sú obdarení neodcudziteľnými právami, je to definitívne. Ak vlády odvodzujú svoje oprávnené právomoci od súhlasu ovládaných, je to definitívne. Žiadny odklon od týchto princípov nemožno považovať za pokrok. Ak chce niekto popierať ich pravdivosť alebo rozumnosť, jediný smer, ktorým postupuje, nie je historicky dopredu, ale dozadu – k časom, keď nebola žiadna rovnosť, žiadne práva jednotlivca, žiadna vláda ľudu. Tí, ktorí chcú kráčať týmto smerom, si nemôžu nárokovať pokrok. Sú to reakcionári. Ich idey nie sú modernejšie, ale sú starobylejšie než tie našich revolučných otcov...“

To, čo sa niekedy tvári ako pokrokové či progresívne, je v skutočnosti reakciou, návratom k štátnemu absolutizmu a morálnej svojvôli. A ako sme videli, z morálnej svojvôle štátny absolutizmus priamo plynie.