Čo čítať, pozerať, počúvať Dva filmy o (ne)láske, Pastirčák a Ondrík vo veršoch, čistenie duše s Arvom Pärtom

Imrich Gazda Imrich Gazda

Zástupca šéfredaktora Imrich Gazda vyberá (pop)kultúrne počiny s pridanou hodnotou.

Venuje sa náboženským témam, najmä aktuálnemu dianiu v kresťanských cirkvách. Vyštudoval dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. V minulosti pôsobil na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Dlhé slnečné dni a krátke teplé noci sú časom, ktorý praje láske a – rozpadom vzťahov. Lebo tie nekvitnú len na jar a hynú nielen v jeseni, ale celoročne. A všade.

Napríklad aj v nórskej psychologickej dráme Až naveky (Elskling), ktorú si môžete pozrieť na platforme DA Films.

Varovanie na úvod: nedajte sa odradiť úvodom filmu. Režisérka a scenáristka Lilja Ingolfsdottir vo svojom debute vykresľuje lovestory medzi rozvedenou Mariou a slobodným svetobežníkom Sigmundom až nudne konvenčným spôsobom, no postupuje tak úmyselne, aby očakávaný zlom vyznel o to dramatickejšie a finálne rozuzlenie prekvapivejšie.

Aj keď na prvý pohľad je to príbeh o strácaní (slobody, práce, vzťahu s deťmi i manželom...), v konečnom dôsledku je o nachádzaní (vlastných zranení, slabostí, ľudí navôkol...) a dozrievaní k sebaprijatiu. K schopnosti vidieť sa takou, akou skutočne som.

Vrcholom hereckého koncertu Helgy Guren v role Marie je tak trojminútový pohľad do zrkadla. Zvláštne? V tejto snímke určite nie. Silný moment, ktorý budete mať chuť pozrieť si znova. A uvažovať pritom nad sebou samým.

Film napokon nekončí happyendom. Teda aspoň nie takým, ako by ste možno čakali. Maria svoj vzťah nezachráni, ale, čo je dôležitejšie, zachráni samu seba.

Láska, ktorá zaslepuje

Vášnivo sa to začína aj medzi Rachel a Philippom vo filme Nedosiahnuteľná láska (Un amour impossible), ktorý si diváci mohli pozrieť počas nedávnej prehliadky francúzskej kinematografie Crème de la crème.

Viac ako o láske však hovorí o nedosiahnuteľnosti plnohodnotných, zdravých, u(s)pokojujúcich vzťahov – lebo na tie vždy treba dvoch. No tu na všetko ostáva Rachel sama. Túži a chce, no nedostáva to, čo by si priala. So svojou dobromyseľnou naivitou, na ktorú dopláca nielen ona sama, ale napokon aj jej dcéra, sa stáva tragickou personifikáciou príslovia „láska je slepá“.

„Život je taký ťažký,“ vzlyká so slzami v očiach. Akoby jej stále nedochádzalo, že ťažkým si ho robí v prvom rade ona sama, keď odmieta vidieť neprehliadnuteľné a počuť neprepočuteľné.

No na dej filmu Catheriny Corsini, ktorý bol natočený podľa rovnomennej knižnej predlohy Christine Angot (román vyšiel v roku 2017 aj v slovenčine vo vydavateľstve Inaque), možno pozerať aj z perspektívy Philippa.

Muža, ktorý je schopný bezhranične milovať len samého seba a ľudí okolo seba dehumanizuje na nástroje vlastného sebauspokojenia.

Až strach pomyslieť, aká tenká hranica môže niekedy viesť medzi láskou a nenávisťou.

Duchovná poézia

Pred mesiacom sme na tomto mieste spomenuli niekoľko myšlienok Leva XIV. o hudbe. Krátko nato sa pápež stretol s pracovníkmi Vatikánskeho knižného vydavateľstva a predniesol krásne slová o literatúre.

„Vyzývam všetkých, aby čítali knihy ako liek proti uzavretosti mysle,“ povedal Lev XIV., podľa ktorého je kniha príležitosťou na myslenie, stretanie a ohlasovanie. „V digitálnej ére nás fyzická podoba knihy vracia k úlohe myslenia, reflexie a štúdia,“ dodal.

Veľkí literáti boli v dejinách aj medzi samotnými duchovnými. Nevynímajúc Slovensko. Ani dnes to nie je ináč.

Stačí siahnuť napríklad po poslednej básnickej zbierke Daniela Pastirčáka V nikom a nikde (Modrý Peter, 2024).

„Úžas je vybočením z času“, ktorý míňame „v malých dávkach omamnej prítomnosti“, uvažuje kazateľ Cirkvi bratskej vo svojich veršoch. Jeho poézia je hlboko spirituálna, na iných miestach spoločensky angažovaná a miestami oboje. Ako v básňach Oči Milady Horákovej, V purpurovej vlečke či V nikom a nikde:

„čo sa ti to stalo
kriste
strhli ťa z kríža
priskrutkovali
k firemnému štítu
ako logo
obrali ťa o nahotu
obliekli do smokingu
usadili k monitoru
medzi burzových maklérov

(...)

kde si
kriste
v horkosti
tých čo ti neodpustia
že tu nikde nie si
v biede tých ktorí
sú nikým
nikde
lebo len v nikom
a nikde
zostalo miesto
pre tvoje kráľovstvo“

Čo čítať, pozerať, počúvaťPrekvapivo nekorektný Kohút, taliansky Kafka v slovenčine aj najlepšia zvučka od čias Priateľov

Imrich Gazda

Básni aj katolícky kňaz Pavol Ondrík, ktorý na svoju debutovú zbierku Obrázky (2010) po rokoch nadviazal zbierkou Básne (G-Ateliér, 2021). Podobne ako Pastirčák vzdáva svojou poéziou úctu Stvoriteľovi, no takisto uvažuje aj nad svetovým dianím.

V básňach priznáva miesto i čas ich vzniku („I to dokazuje,“ píše Ján Gallik v doslove, „že Pavol Ondrík poéziou žije každú sekundu svojho bytia, cez ňu komunikuje s nebom i so zemou.“), hlási sa k svojim inšpiračným vzorom a prekvapuje originálnou slovotvorbou. Ako napríklad v básni Chlieb môj každodenný (Kluknava, 10. november 2008 – 01:00):

„Hlad po chlebe,
hlad po pravde,
hlad po kráse...

Iba tým sa človek celosýti!
Duch, duša, telo.
Šťastný, kto ho cíti
a hľadá, siaha, šmátra
neraz smelo...

Krásu a pravdu –
nektár, duše potužeň!
Otváram si vás,
Pavol Országh,
Hanus i Strauss,
jak lačné decko
prisajúc sa k prsu
čo s mliekom matky
sosá i jej dušu,
ukojac tak svoj cit,
nežnosť, lásku.

(...)

To mi, krem chleba,
dennodenná duše pojezdeň.“

Stretnutie s Arvom Pärtom

Hlboké spirituálne vibrácie rozochvieva aj estónsky hudobný skladateľ Arvo Pärt, ktorého skladby presne pred rokom zazneli v rámci Košickej hudobnej jari a pri príležitosti autorových 90. narodenín v Dóme svätej Alžbety v Košiciach v podaní Estónskeho filharmonického komorného zboru.

Kto tento nadzemský zážitok premeškal, môže si jeho Te Deum, Berlínsku omšu či Kajúcny kánon vypočuť aspoň na niektorej z hudobných platforiem. A výdatné ochutnávky nájdete aj na YouTube:

S najvýznamnejším predstaviteľom tzv. sakrálneho minimalizmu a tvorcom kompozičného štýlu tintinnabuli sa môžete bližšie zoznámiť aj v knihe Arvo Pärt: čas čakania (Modrý Peter, 2025).

Nájdete v nej rozsiahly rozhovor talianskeho muzikológa Enza Restagneho s Pärtom a jeho manželkou Norou, ktorý dopĺňajú štyri eseje (Enzo Restagno, Daniel Pastirčák, Peter Zagar, Vít Zouhar) o Pärtovej tvorbe, jeho príhovor pri udelení čestného doktorátu za sakrálnu tvorbu a výber z diela.

„Hudba je mi priateľkou: vždy má pochopenie, súciti, odpúšťa. Utešuje ma, stiera mi slzy biedy, prináša slzy radosti, oslobodzuje ma, dáva mi vzlet. Ale je aj bolestivým tŕňom v tele i duši, udržiava ma pri rozume a učí pokore,“ vyznáva Arvo Pärt a dodáva: „Človek si musí čistiť dušu, až kým nezačne znieť.“