Film Oppenheimer Temný s vážnymi morálnymi dilemami. Škoda, že mierne zľahčuje komunizmus

Text bol pôvodne publikovaný v auguste 2023
 

„Stal som sa smrťou, ničiteľom svetov,“ pomyslel si Robert Oppenheimer, keď 16. júla 1945 sledoval prvý úspešný test jadrovej bomby.

O tom, ako sa tento popredný fyzik vyrovnával so svojou úlohou v projekte Manhattan počas druhej svetovej vojny, je film Christophera Nolana, ktorý je okrem Barbie hitom kinosál tohto leta.

Robert Oppenheimer bol americkým teoretickým fyzikom. Narodil sa židovským rodičom, ktorí v roku 1888 emigrovali z Nemecka do USA. Na Harvarde vyštudoval fyziku a chémiu, pokračoval v Cambridgei, venoval sa aj filozofii, písal poéziu, zaujímal sa o diela Sigmunda Freuda, študoval rôzne jazyky od latinčiny a gréčtiny cez holandčinu po sanskrt.

Doktorát získal v Nemecku na univerzite v Göttingene, na ktorej v tom čase pôsobilo viacero významných vedcov ako Werner Heisenberg, Max Born, Wolfgang Pauli, Eduard Teller či Enrico Fermi. Tu publikoval aj niekoľko prác venovaných vtedy sa rozvíjajúcej kvantovej teórii.

Neskôr sa vrátil do USA, pôsobil na Kalifornskej univerzite v Berkeley a na Kalifornskom technologickom inštitúte v Pasadene.

Vo fyzike v tom čase dochádzalo k veľkým objavom týkajúcim sa stavby a charakteru atómov. Keď sa v roku 1939, teda už za tuhej Hitlerovej vlády, nemeckým vedcom v Berlíne podarilo rozbiť atóm za uvoľnenia obrovského množstva energie, vedcom vo svete bolo jasné, že to môže mať katastrofálne dôsledky.

Fyzik Leo Szilárd presvedčil Alberta Einsteina, vtedy najpopulárnejšieho vedca a svetovo uznávanú osobnosť, aby napísali list americkému prezidentovi Rooseveltovi. V liste ho varovali, že Nemci sústreďujú pozornosť na vývoj atómovej bomby s ničivou silou a že USA by mali odštartovať vlastný nukleárny program.

V tomto kontexte americká vláda zriadila takzvaný projekt Manhattan. Hoci celkovo bolo do projektu zaangažovaných niekoľko stotisíc osôb v rôznych tímoch s rôznym stupňom utajenia, hlavná fáza vývoja atómovej bomby prebiehala od roku 1942 v Los Alamos v Novom Mexiku v tíme vedcov, ktorý riadil práve Robert Oppenheimer.

Vývoj prebiehal niekoľko rokov počas druhej svetovej vojny. V tom období sa okrem iného zistilo, že Nemci sa vo svojom výskume ubrali smerom, o ktorom americkí vedci už vedeli, že nie je správny. K samotnému prvému testu bomby (nazvanej Trinity) došlo až 16. júla 1945 – keď už Hitlerovo Nemecko v Európe bolo porazené, vojna vo svete však naďalej pokračovala. Až po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki podpísalo Japonsko kapituláciu.

V roku 1947 sa Oppenheimer na pozvanie Lewisa Straussa, člena Komisie pre atómovú energiu (AEC), stal riaditeľom Inštitútu pre pokročilé štúdiá na Princetone. Stal sa tiež predsedom poradného výboru AEC a pôsobil vo viacerých iných vládnych projektoch a poradných orgánoch. Keď sa od 50. rokov naplno rozbehla studená vojna, angažoval sa proti vývoju vodíkovej bomby, v čom nebol úspešný, znepriatelil si viacerých kolegov vedcov a politikov a napokon z výboru odišiel.

V roku 1940 sa oženil s Katherine Pueningovou, s ktorou mali dve deti. Viackrát jej však bol neverný, a to počas vojny aj po nej s rôznymi ženami. Ako mnoho ľavicových intelektuálov sympatizoval s komunistickým hnutím. Hoci nikdy nebol členom strany, viacerí z jeho bližšieho okolia nimi boli, napríklad jeho manželka, brat či milenka. Na začiatku studenej vojny mu bola odobratá bezpečnostná previerka.

V posledných rokoch života prednášal na rôznych fórach v USA aj vo svete. Hoci mu bezpečnostnú previerku už americké úrady nevrátili, v roku 1963 mu prezident John F. Kennedy ako gesto rehabilitácie udelil Cenu Enrica Fermiho, voči čomu protestovalo niekoľko prominentných republikánov.

Ako tuhému fajčiarovi mu v roku 1965 diagnostikovali rakovinu hrdla, ktorej po dvoch rokoch podľahol.

Foto: Universal Pictures

Christopher Nolan má za sebou známe a veľmi kvalitné diela ako thrillerové drámy Memento, Insomnia, trojdielnu sériu o Batmanovi, sci-fi filmy Počiatok, Intersterllar či Tenet. Pred šiestimi rokmi nakrútil film Dunkirk o evakuácii vojakov z Francúzska, súčasný Oppenheimer je tak jeho druhým historickým filmom.

Treba povedať, že Nolan sa aj teraz zhostil svojej úlohy veľmi profesionálne. Po vizuálnej a hereckej stránke je film spracovaný veľmi precízne. Predovšetkým výkony Cilliana Murphyho (hrá Oppenheimera) a Roberta Downeyho Jr. (Lewisa Straussa) sú excelentné a celkom určite budú obaja adeptmi na najbližšieho Oscara. Podobne výborne hrá Emily Blunt v úlohe Oppenheimerovej manželky.

Veľmi pôsobivá je aj kamera či vizuálne stvárnenie Oppenheimerových myšlienok, keď uvažuje o fyzikálnych teóriách, alebo výbuch Trinity, prvého testu atómovej bomby.

Nie každému film sadne. Ide o trojhodinové dielo postavené na takmer neustálych dialógoch. Podobne ako v iných Nolanových filmoch, aj v tomto si treba dávať pozor na pozorné sledovanie deja, ak človek nechce, aby mu nejaká línia unikla.

Vo veľkej časti svojich diel sa Nolan pohráva s časovou líniou, najvypuklejšie je to asi v Memente, kde film plynie v podstate od konca. Oppenheimer nejde v tomto zmysle do krajnosti, no aj tu sa v deji priebežne prelína viacero časových období: sledujeme Oppenheimera ako študenta, neskôr ako vedca a účastníka projektu Manhattan a nakoniec v období prehodnocovania jeho bezpečnostnej previerky a vypočúvania komisára Lewisa Straussa pred Senátom USA.

Režisér filmu navyše dodal aj farebnú líniu, ktorá má zobrazovať subjektívny dej z pohľadu Oppenheimera, a čiernobielu založenú na objektívnych historických záznamoch.

Lewis Strauss v podaní Roberta Downeyho Jr. Foto: Universal Pictures

Podobne ako v iných filmoch, aj tu Nolan pripravil aj scenár. Postavil ho na knihe Americký Prometeus (Triumf a tragédia J. Roberta Oppenheimera), ktorá v roku 2006 získala Pulitzerovu cenu za najlepšiu biografiu.

Treba povedať, že film unikátnym a naozaj strhujúcim spôsobom zobrazuje jednak osobnú drámu popredného vedca 20. storočia, no aj viaceré kľúčové témy obdobia, v ktorom žil.

K väčšine prvkov z osobného Oppenheimerovho života pristupuje verne tak, ako sa odohrali. Zobrazuje jeho rozporuplnosť vzhľadom na vzťah k ženám či k vedcom, alebo priateľom, približuje jeho kultúrne zmýšľanie aj jeho vedecké či politické názory.

Pre niekoho, kto sa zaujíma o históriu či o vedu, je úchvatné sledovať zobrazenie popredných vedcov 20. storočia v plnom nasadení druhej svetovej vojny. Film dobre odráža, hoci aj len okrajovo a na pozadí, rozpor medzi Oppenheimerom ako jedným z hlavných predstaviteľov kvantovej mechaniky a Einsteinom, ktorý tento smer vo fyzike neprijal. Ten totiž až do konca svojho života nedokázal prijať „princíp neurčitosti“, na ktorom je kvantová mechanika postavená. „Boh nehádže kockami,“ je slávna parafráza Einsteinovej odpovede, ktorú aj film reprodukuje.

Vtipne pôsobí scéna, v ktorej Oppenheimer príde za Einsteinom so žiadosťou o radu pri spornom výsledku komplikovaných matematických výpočtov. Einstein mu s pobavením odpovedá, či si kvantový mechanik prišiel po potvrdenie istoty k starému vedcovi.

K viacerým scénam vo filme však treba pristupovať s vedomím toho, že ide o úplný umelecký výtvor režiséra. Patrí sem aj spomínané stretnutie s Einsteinom. Oppenheimer sa s ním, samozrejme, poznal, ale v čase deja filmu neboli priateľmi (a je otázne, či sa veľmi blízkymi stali neskôr).

Historik Alex Wellerstein upozornil, že Einstein nebol na overenie komplikovaných matematických výpočtov vhodný, keďže podobne ako u Oppenheimera, ani u neho nebola matematika silnou stránkou. Navyše išlo v tomto probléme o prísne utajované výpočty, ktoré by sa k Einsteinovi ako nečlenovi tímu vedcov v projekte Manhattan nemohli dostať. Režisér Nolan pripustil, že dejovú líniu v tomto bode odklonil k Einsteinovi pre jeho širokú známosť vo verejnosti.

Podobne má značnú umeleckú licenciu aj línia s otráveným jablkom, ktoré Oppenheimer údajne podstrčil svojmu učiteľovi ako trest za to, že ho ponižoval. Kniha Americký Prometeus túto príhodu spomína, ale uvádza, že nie je dostatočne potvrdená. Oppenheimerov vnuk sa pre médiá vyjadril, že by bol radšej, ak by vo filme nebola.

Film na druhej strane okrem hlavných dejových línií obsahuje aj veľa detailov, ktoré sa reálne stali, napr. to, že známy vedec Richard Feynman sa na test Trinity naozaj pozeral bez ochrany zraku.

Foto: Universal Pictures

Napriek vysokým kvalitám filmu je škoda, že niektoré témy zľahčuje alebo opomína. Napríklad komunistické hnutie je vykreslené ako síce problematické, aj pre hrozbu politických postihov, ktorému v USA (logicky) čelilo po vypuknutí studenej vojny, ale jeho skutočné riziká sú spomenuté len veľmi okrajovo, ak vôbec. Jedným z vysvetlení je zrejme aj to, že autorom Amerického Prometea je Kai Bird, redaktor popredného ľavicového magazínu The Nation.

Komunisti sú pomerne zjednodušene zobrazení cez idealistických Oppenheimerových priateľov, ktorí tejto ideológii dobrosrdečne uverili a popritom mu boli ochotní napríklad strážiť deti v čase jeho zaneprázdnenosti. Tému sovietskej špionáže však film spomína priznaním iba jedného špióna v projekte Manhattan, hoci ich bolo v skutočnosti viac. Nehovoriac o zle, ktoré už vtedy komunizmus páchal vo veľkej časti sveta a ktoré vtedy bolo známe.

Na rozdiel od Dunkirku, kde ide o oslavu odvahy britských občanov, je Oppenheimer podobne ako iné Nolanove filmy temnejší. Amerického vedca verne opisuje aj s jeho chybami a neusiluje sa ho ospravedlniť. Morálne dilemy nevyhodnocuje, len ich opíše a necháva ich s otvoreným koncom na vyriešenie divákovi.

Dilemy druhej svetovej vojny, predovšetkým použitia jadrových zbraní voči civilistom s cieľom zastaviť odhodlanie Japoncov a ich tyranského režimu bojovať do úplného konca, sú vážne a veľké. Americký biskup Robert Barron po zhliadnutí Oppenheimera pochvalne napísal, že zamračený výraz vedcovej tváre vo veľkej väčšine filmu mu evokuje „hlboké konflikty, ktoré pretrvávajú v povedomí Západu“.

Oppenheimer mal voči použitiu jadrovej bomby výhrady. Katolícke morálne učenie tieto výhrady podporuje, píše Barron, pretože bombardovania v Hirošime a Nagasaki s viac ako 100-tisíc civilnými obeťami „jasne porušili princíp diskriminácie, ktorý diktuje, že pri akomkoľvek vojnovom akte treba rozlišovať medzi bojovníkmi a civilistami. Hoci viacero postáv vo filme vrátane skarikovanej verzie Harryho Trumana používa známe konzekvencionalistické zdôvodnenie, že útoky z dlhodobého hľadiska zachránili životy, katolícke učenie nikdy nepripúšťa robiť niečo, čo je zlé zo svojej podstaty, len aby z toho mohlo vzísť niečo dobré“.

Oppenheimer je dobrý film. Podporuje diskusie na dôležité otázky a určite sa zaradí medzi najlepšie historické filmy venované 20. storočiu.